Rossini ako rodinná seansa v salóne paláca

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Spomenul som si na úplne odťažitú paralelu. Keď Richard Wagner skomponoval prvotnú verziu symfonickej básne Siegfriedova idyla pre trinásť hudobníkov, prišli tento tajný dar manželke zahrať hudobníci na schody ich švajčiarskej vily. Bolo to na Vianoce 1870. Teraz sme v predvianočnom období a desať inštrumentalistov, dirigent, sólisti a režisér darovali hŕstke Bratislavčanov po prvýkrát dielo dvadsaťročného Gioachina Rossiniho. V najkomornejšom prostredí ako sa len dá, v priam rodinnej atmosfére hudobného salónu Zichyho paláca, zaznela slovenská premiéra jednoaktovky Hodvábny rebrík (La scala di seta).

Písal sa rok 1812. Ešte pred dovŕšením dvadsatín vystopoval mimoriadny talent mladučkého Pesarčana impresário benátskeho Teatro San Moisè Antonio Cera. Cítiac aj tlak súperov, objednal si u Gioachina Rossiniho už druhú (po Manželstve na zmenku z roku 1810) jednodejstvovú komickú operu, Šťastný omyl. Januárová premiéra v jednom z najmenších miestnych divadiel, ktoré však bolo svedkom vyše štyroch desiatok prvých svetových uvedení opier dobovo najvýznamnejších autorov (od Monteverdiho cez Paisiella, Mayra, Spontiniho až po Rossiniho a Paciniho) a konkurentom veľkého La Fenice, natoľko zaujala, že Cera si hneď Gioachina poistil na tri ďalšie diela. Dve z nich, Hodvábny rebríkPríležitosť robí zlodeja, stihol napísať ešte v roku 1812 a to popri premiére prvej opery seria Ciro in Babilonia vo Ferrare a dvojdejstvovom Skúšobnom kameni ako debute v milánskej La Scale. Tretia, Signor Bruschino, uzrela svetlo sveta hneď v januári 1813. Zväčša išlo o „farsy“ (žánrovo spresnené buď ako farsa comica, burletta per musica, dramma giocoso), čo v preklade znamená fraška, no v dobovom kontexte išlo o všeobecné označenie komických jednoaktoviek. Od frašiek v univerzálnom slova zmysle ich delila najmä delikátna hudobná reč skladateľa a vycibrenosť vokálnych partov.

G. Rossini: Hodvábny rebrík, Asociácia CORPUS,
Roman Krško (Germano), Róbert Remeselík (Dorvil),
foto: Kristína Karásková

Hodvábneho rebríka sa v slovenskej premiére ujala neštátna Asociácia CORPUS ako projekt Otvorenej opery, voľného zoskupenia umelcov, s cieľom uvádzať komorné tituly v „nekamenných“ divadlách. Po vlaňajšku siahli „principál“ (sám sa ním v bulletine označil) Martin Bendik a produkčná Nora Nosterská opäť po jednoaktovke Gioachina Rossiniho. Po Signorovi Bruschinovi, ktorého Bendik režíroval už roku 1992 v Banskej Bystrici, to bol Hodvábny rebrík.

Vzhľadom na nízkorozpočtovú formu prezentácie a limitujúci hrací priestor zaznel v hudobnej úprave skladateľa Petra Zagara. Orchester, zredukovaný na tretinu predpísaných nástrojov, pochopiteľne, vydal skôr torzo autorizovaného zvukového objemu a farby. Keď hovorím o origináli, tak pikantné je, že po sérii prvých uvedení diela sa autograf stratil. Keď úplnou náhodou syn obchodníka s vínom, švédsky námorný kapitán a zberateľ partitúr Rudolf Nydahl (1882 – 1973) počul v tamojšom rozhlase nahrávku Hodvábneho rebríka a porovnal si ju s partitúrou, objavenou na parížskom Konzervatóriu, zistil rozdiely. Tak sa okružnou cestou dostal originál (s Rossiniho autorizujúcim podpisom z roku 1855) do pracovne vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini, ktorá ho vydala v kritickej edícii a uviedla po prvýkrát na Rossini Opera Festivale v Pesare roku 1988. A potom opakovane, naposledy v modernej réžii Damiana Michieletta.

Napodiv, inscenácia slovenského „búrliváka“ Martina Bendika vyšla úplne pietne. Ja pravdou, že režisér bol silne obmedzený plochou jedinej miestnosti (ešteže s dvoma otvorenými dverami a priechodným priestorom za nimi), kam sa muselo zmestil „javisko“, orchester i divácke stoličky, túto výzvu prijal s rešpektom pre dominanciu hudby. Bez kulís, len s minimom rekvizít (dirigentský pult, stolík, stolička, paraván, vysávač, žehlička a najmä rebrík), zato v charakterotvorných kostýmoch Ľudmily Várossovej, rozohral cca 80 minút v svižnom tempe a bez nudných, či zdĺhavejších miest. Jeho humor skutočne nebol fraškový, ale vychádzal zo situácií, ktorých schematickú banalitu nevyvráti ani najoddanejší „rossiniovec“, vedel dať postavám vcelku výstižné profily (najlepšie mu vyšiel Blansac, najkonvenčnejšie Giulia) a vymodelovať vzťahy.

Trocha komplikovanejšie je hodnotenie hudobnej stránky produkcie. V prvom rade pre už spomenutú redukciu nástrojov a zároveň pričinením „dunivej“ a zvuk zavše zlievajúcej akustiky salóna. Pre transparentnú, jemne diferencovanú, v tempách povestne gradovanú a na ansámble bohatú partitúru (napriek mladosti autora, „pásovej“ výrobe diel a tendencii opierať sa o dobovú šablónu jej veľkú dávku originálnosti uprieť nemožno), to nie je najšťastnejšie veno. Vyrovnať sa s ním musel dirigent na Slovensku čoraz obsadzovanejší, brnianskou JAMU odchovaný Ondrej Olos. Zrejme nadmernú afinitu k belcantovej opere necíti, takže jeho taktovka sa obmedzila skôr na udržanie súhry a v rámci možností diferencovanie temp, sčasti i dynamiky. To by však v daných akustických podmienkach vyžadovalo oveľa viac subtílnejšie prepracovaného zvuku. Keďže Olosova mimická a gestická výbava napovedá skôr introvertnému typu osobnosti, trocha viac typického rossiniovského ohňa a inšpiratívneho náboja predsa len jeho poňatiu chýbalo.

G. Rossini: Hodvábny rebrík, Asociácia CORPUS,
Ján Ďurčo (Blansac), Andrea Pietrová (Lucilla),
foto: Kristína Karásková

Rešpektovanie špecifického vokálneho štýlu Gioachina Rossiniho je kapitolou samou o sebe. Tým, že sa jeho odkaz u nás nepestuje ani v komickom žánri (s výnimkou Barbiera zo Sevilly), nehovoriac o vážnom (o to väčšie je očakávanie marcovej slovenskej premiéry Otella v banskobystrickej Štátnej opere), štýlové povedomie je u väčšiny interpretov dosť vágne. Jedinou výnimkou je Ján Ďurčo, ktorý už pred pätnástimi rokmi na doskách Opery SND ako Dandini v Cenerentole dokázal, že si s Rossiniho estetikou tyká. Aj teraz, v herecky krásne vypointovanej a delikátnym humorom okorenenej postave Blansaca ukázal, ako sa spievajú pohyblivé úseky, ako sa delia tóny aby zároveň zazneli v plynulom toku, ako sa dá aj v neprajnej akustike narábať s dynamikou. Jeho dnes už skôr basbarytón znel vyvážene v každej polohe.

S citeľným odstupom sa o podobné pokúšal mladý Roman Krško (Germano), ktorý nešetril temperamentom a objemom farebného barytónu. V precíznosti behov však občas troška poľavil. Príjemným prekvapením bol okrúhly mezzosoprán neznámej Andrey Pietrovej ako vtipne poňatej a korektne zaspievanej Lucilly. Róbert Remeselník ako tenorový Dorvil obsiahol rozsah partu so cťou, aj keď daný sloh bol preňho zrejme novou skúsenosťou. Od Jany Bernáthovej (Giulia), momentálne najobsadzovanejšej koloratúrnej sopranistky Opery SND, sa dalo očakávať viac výrazovej kreatívnosti. Išla viac po stope štandardných subriet a hoci vysoké tóny partu zvládla bez zakolísania, jej dynamické tieňovanie a farbenie tónu pôsobili dosť stereotypne. V malej postave Dormonta sa predstavil Juraj Peter.

G. Rossini: Hodvábny rebrík, Asociácia CORPUS,
Róbert Remeselík (Dorvil), Ján Ďurčo (Blansac), Jana Bernáthová (Giulia),
foto: Kristína Karásková

Hoci hŕstka divákov nezažila štýlovo exemplárny rossiniovský večer, projekt Otvorenej opery potešil. V komornej atmosfére salónu Zichyho paláca aspoň prítomní spoznali, že z 39-členného javiskového dedičstva Gioachina Rossiniho sa oplatí z času na čas prevetrať aj komické jednoaktovky mladosti. S prižmúrením oka aj v nízkorozpočtovej verzii. Napriek istým výhradám k výsledku, držím Asociácii CORPUS palce, aby ich Fond na podporu umenia, ale tiež iní sponzori, dotovali aj v budúcnosti.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 14. 12. 2018

Gioachino Rossini: Hodvábny rebrík (La scala di seta)
Operná fraška v jednom dejstve
Realizovala Asociácia CORPUS, Otvorená opera
Premiéra 14. decembra 2018 v Hudobnom salóne Zichyho paláca
(repríza 11. januára 2019 o 18.00)

Libreto Giuseppe: Maria Foppa
Hudobná úprava: Peter Zagar

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent: Ondrej Olos
Réžia: Martin Bendík
Výprava: Ľudmila Várossová
Produkcia: Nora Nosterská
Korepetítorka a asistentka hudobného naštudovania: Milada Synková
Asistent dirigenta a jazykový poradca: Jozef Kundlák
Dramaturgia a slovenské titulky: Martin Bendik

osoby a obsadenie

Giulia: Jana Bernáthová
Blansac: Ján Ďurčo
Germano: Roman Krško
Dormont: Juraj Peter
Lucilla: Andrea Pietrová
Dorvil: Róbert Remeselík

www.otvorenaopera.sk

(fotografie boli zhotovené z jednej zo skúšok)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár