Od roku 1980 je jadranské prímorské Pesaro, rodisko Gioachina Rossiniho, sídlom festivalu, ktorého 43. ročník sa odohral v dňoch 8. – 21. augusta 2022. Rossini Opera Festival predstavuje unikátne prepojenie aplikovanej muzikológie, reprezentovanej vedeckou inštitúciou Fondazione Rossini, s objavovaním nových interpretačných talentov.
Plynulý tok festivalu nenarušila ani pandémia, hoci kritický rok 2020 (písali sme o ňom TU…) mal provizórnu podobu a v ďalšom platili isté obmedzenia. Ten ostatný sa už vrátil do zabehnutých koľají. Nie však bez personálnych zmien, keď intendant Ernesto Palacio (vo funkcii je od roku 2017) si prizval na post umeleckého riaditeľa rovnako tenoristu, rovnako rodáka z peruánskej Limy a svojho žiaka Juana Diega Flóreza. Čo táto kombinácia prinesie, je po ich prvom spoločnom ročníku priskoro hodnotiť. Faktom však je, že história festivalu nastavila latku kritérií vysoko.
Počas mojich pravidelných návštev od roku 1991 som patril k tým, čo na Rossini Opera Festivale postupne spoznávali celý operný a v značnej miere aj koncertný odkaz pesarského skladateľa. Jediným titulom, ktorý dosiaľ chýba, je Eduardo e Cristina. V tom ho predbehol, hoci len s koncertnou verziou, nemecký festival Rossini in Wildbad. To sa však zmení už v budúcom ročníku 2023, keď je táto vyslovená rarita avizovaná v scénickej podobe. A to popri ďalších bežne neuvádzaných operách, akými sú Adelaide di Borgogna a Aureliano in Palmira.
Prečítajte si tiež:
• Štvrťstoročie v kolíske belcanta – Pavel Unger o Rossiniho opernom festivale v Pesare
• Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy
• Napoleon opery Gioachino Rossini
Aktuálny festival ponúkol, ako vždy, tri operné diela. Tohto roku dve nové inscenácie, Le Comte Ory (Gróf Ory) a Otello, ku ktorým sa po siedmich rokoch vrátila v inom dirigentskom a speváckom obsadení komická opera La Gazzetta (Noviny). Samozrejme, nechýbalo Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša), ako priestor pre absolventov interpretačných kurzov v rámci Accademie Rossiniany. Operný program doplnili koncerty sólistické, symfonicko-vokálne a najnovšie i cyklus v múzeu, kde dostávali priestor účastníci rossiniovskej akadémie.
OTVÁRACÍ GRÓF ORY – MENEJ BY BOLO VIAC
Le Comte Ory je predposlednou operou vtedy 36-ročného Gioachina Rossiniho, skomponovanou počas parížskeho obdobia. Premiéra sa uskutočnila v tamojšom Théâtre de l´Académie Royale de Musique 20. augusta 1828. V tých rokoch, ešte pred skladateľovou definitívnou bodkou za operným druhom Viliamom Tellom, sa vracal k svojím starším javiskovým prácam (Maometto II, Mosè in Egitto)a premieňal ich do nových francúzskych verzií. Sčasti to platí aj pre Grófa Oryho, ktorý čerpá pomerne veľa hudobných čísel z Cesty do Remeša. Tá však mala premiéru tiež v Paríži, o tri roky skôr, avšak v taliančine a v Théâtre Italien.
Pod novú inscenáciu sa podpísal ako režisér, scénograf a kostýmový výtvarník argentínsky rodák Hugo De Ana. Zatiaľ čo jeho dosiaľ jediná inscenácia pre tamojší festival, Semiramide (1992, repríza 1994), sa mi vryla do pamäti ako jedna z najdokonalejších, tak Gróf Ory sa zaradil na opačnú stranu pomysleného rebríčka.
Nostalgicky sa mi vynárala predchádzajúca verzia režiséra Lluisa Pasquala, ktorá z veselého príbehu vyčarovala vkusne modernizovanú salónnu veselohru. Hugo De Ana natlačil do diania nezapamätateľné množstvo nápadov, ktorými bez ladu a skladu odpútaval od hudby. Pokiaľ by išlo len o inšpiráciu obrazmi zo Záhrady rozkoší od Hieronyma Boscha, dala by sa akceptovať paralela s grotesknými výjavmi kresťanských motívov v maľbách.
Režisér však na scénu pridal kašírovaných vtákov, dinosaury, posplietal jednotlivé scény do erotikou (isteže príbeh je o chlipnom a ľstivom grófovi, preoblečenom za mnícha) natoľko nasiaknutého chaosu, že útok na zrak divákov musel tlmiť sústredenosť na hudbu a spev. Dirigent Diego Matheus na čele Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai síce vystihol podstatné gradácie, ale najmä v porovnaní s hudobnými naštudovaniami svojich tohtoročných kolegov v iných tituloch, ostal v medziach priemeru.
Juan Diego Flórez si ako riaditeľ pridelil po devätnástich rokoch opäť titulnú rolu Oryho. Po dve desaťročia prvý rossiniovský tenorista, blížiaci sa k päťdesiatke, znie stále sviežo, dokáže vyspievať i najvyššie tóny a s princípmi belcantového štýlu je dokonale zžitý. Francúzka Julie Fuchs (Grófka), debutujúca na festivale, vlastní okrúhly lyricko-koloratúrny soprán s náležitou dávkou virtuozity. Maria Kataeva vyspievala Isoliera sviežim, pohyblivým mezzosopránom a hlasovo i herecky presvedčili tiež Nahuel Di Pierro (Le Guverneur) a Andrzej Filonczyk ako Raimbaud.
HUDOBNE SKVELÝ OTELLO V RÉŽII POZNAČENEJ FEMINIZMOM
S Rossiniho Otellom sa mi vynára moja prvá návšteva Pesara v roku 1991 (dirigentom bol Gelmetti, režisérom Pizzi, protagonistami Merrit, Gasdia a Matteuzzi), ale aj ďalšie festivalové naštudovanie, kde v nevydarenej inscenácii exceloval Juan Diego Flórez ako vtedy bezkonkurenčný Rodrigo (2007). Dielo vzniklo ako druhé zo série neapolských opier (premiéra v roku 1816 v Teatro del Fondo), kde mal Rossini svojich stabilných interpretov, na čele s primadonou Isabellou Colbran.
Novú inscenácia Otella, opusu nepatriaceho medzi vyslovené Rossiniho rarity (celkom zdarne si s ním zmerala sily aj Štátna opera v Banskej Bystrici v roku 2019), pripravil kanadský dirigent Yves Abel, rodená Pesarčanka, pôvodne skvelá klaviristka a dnes režisérka Rosetta Cucchi, s Tizianom Santim (scéna) a Ursulou Patzak (kostýmy).
Výsledok hovorí v prospech hudobného naštudovania, niektorých sólistických kreácií, no isté bonusy priniesla aj vizuálna stránka. Rosetta Cucchi so svojím tímom sa príliš neinšpirovala kresbou prostredia, neurčito posunula dej a musela sa vyrovnať s veľkým javiskom Vitrifrigo Areny. Jej tematickým motívom – nie práve najšťastnejším – bolo „femminicidio“ (po slovensky azda femicídia), teda označenie pre vraždu ženy, spáchanej kvôli jej pohlaviu. Možno niečo z feministických pohnútok sa dá aplikovať, ani zďaleka však nejde o kľúčovú osnovu.
Našťastie aj režisérka ju väčšmi len verbalizovala (obrazom počas predohry) a vo svojej práci sa sústredila na portréty postáv a intrigy. V prvom a treťom dejstve dominoval na javisku dlhý jedálenský stôl, po boku dve kreslá na paralelné akcie. V strednom obraze, nejasne situovanom do akejsi práčovne, si zúžila javisko. Z dvoch možných verzií záveru sa priklonila k tragickému, no zároveň s aktom vraždy Desdemony, vysvietila inou farbou vyššie situovanú rovinu, s bujarou zábavou nič netušiaceho davu za stolom. Za prebytočné považujem po oboch stranách umiestnené obrazy, slúžiace ako plátno pre nezrozumiteľné projekcie.
Pod skvelou taktovkou Yvesa Abela, majstrovsky cítiaceho a kresliaceho každý detail v rytme, dynamike a situačných nuansách, sa zablysol turínsky Rozhlasový symfonický orchester Rai. Zo sólistov na prvé miesto kladiem úchvatnú kreáciu Eleonory Buratto (Desdemona) s rovnako podmanivým legatom, ako aj koloratúrou a najmä krásnym tmavším timbrom. Enea Scala ako Otello sa zatiaľ do odboru barytenora len prebíja a hoci jeho výkon postupne naberal na dramatickej sile, neexceloval.
Oveľa istejší a čistejší bol Rodrigo Dmitrija Korchaka s priebojnou výškou a bohatým stredom. Antonino Siragusa (Jago) svojím typicky sfarbeným materiálom bol vierohodným intrigánom. Evgeny Stavinsky spieval kultivovane Elmira a solídna bola aj Adriana Di Paola ako Emilia.
LA GAZZETTA – UKÁŽKA ČISTÉHO A VKUSNÉHO HUMORU
La Gazzetta (Noviny) je v poradí osemnástou Rossiniho operou a premiéru v neapolskom Teatro de´Fiorentini mala v rovnakom roku 1816 ako Barbier zo Sevilly a Otello. Na rozdiel od jednodejstvových komických opier z raného obdobia, majú Noviny dve dejstvá, v ktorých skladateľ zužitkoval motívy z viacerých predchádzajúcich titulov. Na druhej strane anticipoval hudbu z neskorších opusov. Napríklad predohra k Popoluške zaznela po prvýkrát práve v La Gazzette. Bol prosto majstrom pretvárania vlastných hudobných myšlienok. A sedeli všade.
Inscenácia Marca Carnitiho, scénografky Manuely Gasperoni a kostyméra Maria Filippiho sa vrátila na festival po siedmich rokoch a opäť sa zablysla nesmiernym zmyslom pre ušľachtilý a šarmantný humor. Pritom vôbec nie je ľahké naplniť mnohé secco recitatívy, árie, duetá a ansámble (vrátane na pôvodnej premiére roku 2015 objaveného strateného kvinteta) plynulým prúdom nápadov. Jednoduchosť a vkus vzdušnej, minimom rekvizít zaplnenej scény s pastelovými farbami na látkovom horizonte, plus na začiatku spustené pásy novín (nech je divák zorientovaný) a skvelo rozohrané postavy, vyústili do úžasného výsledku.
Veľkým bonusom réžie je pridaná nemá postava Tomassina, ktorá viac-menej pantomimicky tlmočí myšlienky Dona Pomponia (perfektný Ernesto Lama), sprevádza väčšinu scén, mĺkvo, no pohybovo akčne do nich zasahuje. Hra so spúšťanými písmenkami, konkretizujúcimi dejisko vymysleného parížskeho hotela Aquila a nakoniec skladajúcimi názov festivalu, to všetko tvorilo domyslený celok.
Hlavnú rolu Dona Pomponia v neapolskom nárečí ideálne stvárnil rodák z tohto mesta, osvedčený basista Carlo Lepore. Ukážku technickej bravúry a dych berúcej koloratúry prezentoval barytonista Giorgio Caoduro (Filippo). Zo žien väčšmi upútal mezzosoprán Andrey Niño (Madama la Rose) než ostrý, miestami zastretý, hoci technicky istý subretný soprán Marie Grazie Schiavo ako Lisetty. Značné problémy s výškami mal mladý tenorista Pietro Adaíni ako Alberto.
Carlo Rizzi má Rossiniho v malíčku a jeho poňatie opery nemožno nazvať inak ako dokonalé. Orchestra Sinfonica G. Rossini hrala s entuziazmom, štýlovo a technicky kvalitne. Jednoducho, La Gazzetta u mňa tento rok z dirigentského a režisérskeho hľadiska vyhrala.
CESTA DO REMEŠA A DVA KONCERTY
Je to určite „frajerina“ zahrať každý rok v rámci Accademie rossiniany, vždy s novým alternujúcim obsadením, taký náročný titul, akým je Il Viaggio a Reims. Isteže, nie vždy sa podarí všetky roly obsadiť ideálne, ale kto sa napokon na javisko dostane, musí preukázať istú kvalitu. V tomto roku pod vlažnejšou taktovkou Daniela Cartera (ide od roku 2001 o stále rovnakú inscenáciu Emilia Sagiho) sa objavilo znovu niekoľko talentov.
Spomeniem z druhého z dvojice predstavení aspoň perlivú koloratúrnu sopranistku Inés Lorans (Contessa di Folleville), šťavnatý tón Mattea Guerzého (Don Profondo), jadrný barytón Stefana Astakhova (Trombonok), ale so cťou obstáli i obaja tenoristi Víctor Jiménez (Belfiore) a Valerio Borgioni (Libenskof).
V rámci popoludňajších koncertov belcanta sa predstavila altistka Sonia Prina s klavírnym sprievodom Paola Spadara Munitta. Hoci je špecialistkou na barok, ten si nechala až do prídavkov. V jej podaní zneli najmä piesne Henriho Duparca (Trois chansons) a Manuela de Fallu (Siete canciones populares españolas) s veľkým výrazovým nasadením. K ováciám však strhla až v prídavkoch.
Dramaturgia symfonicko-vokálneho koncertu sa zamerala tri na mladícke predohry Gioachina Rossiniho a scénickú hudbu k Sofoclovej tragédii Edipo Coloneo. Pod taktovkou Fabrizia Ruggera hrala Filharmonia Gioachino Rossini, spieval mužský zbor Teatro della Fortuna. Basový part predniesol krásnym materiálom a štýlom Nahuel Di Pierro.
Autor: Pavel Unger
Cestu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia v rámci grantu Zahraničné kontakty SC AICT (Slovenské centrum Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov).
Rossini Opera Festival, Pesaro, 2022
Recenzované predstavenia:
Gioachino Rossini: La Gazzetta
Dirigent: Carlo Rizzi
Réžia: Marco Carniti
Teatro Rossini 15. 8. 2022
Gioachino Rossini: Le Comte Ory
Dirigent: Diego Matheuz
Réžia: Hudo De Ana
Vitrifrigo Arena 16. 8. 2022
Gioachino Rossini: Otello
Dirigent: Yves Abel
Réžia: Rosetta Cucchi
Vitrifrigo Arena 17. 8. 2022
Gioachino Rossini: Il Viaggio a Reims
Dirigent: Daniel Carter
Réžia: Emilio Sagi / Matteo Anselmi
Teatro Rossini 15. 8. 2022
Concerti del Belcanto
Sonia Prina, alt
Paolo Spadaro Munitto, klavír
Teatro Rossini 16. 8. 2022
Concerti Lirico-sinfonici
Nahuel Di Pierro, bas
Dirigent: Fabrizio Ruggero
Teatro Rossini 17. 8. 2022
video
Záznam predstavenia Rossiniho opery Il Viaggio a Reims (Cesta do Remeša), Rossini Opera Festival 2022
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.