Rossini Opera Festival a daň z pandémie – menej divákov, viac hracích dní

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mal som trocha zvláštny pocit, keď v deň oficiálneho začiatku 42. ročníka Rossini Opera Festivalu v Pesare (9. – 22. august 2021) som bol už na ceste domov. A zároveň medzi tými, ktorí videli všetky hlavné inscenácie. Dôvod celkom prostý: tri nezvyklo sprístupnené predpremiéry, so špeciálnou pozvánkou pre novinárov.

Pandémia po tragickom začiatku obzvlášť v Taliansku, minulý rok umožnila organizátorom medzi dvoma vlnami aspoň zredukovať festival na jednu inscenáciu a pridať koncerty pod voľnou oblohou. Tento ročník už má regulárny formát, poznačili ho však prísne epidemiologické opatrenia. Keďže kapacita divákmi obsadzovaných sediel sa znížila približne o polovicu, kompenzácia pre domácich i zahraničných kritikov (cudzích jazykov však bolo počuť oveľa menej ako zvyčajne), ale aj iných pozvaných, prišla v predpremiérach hlavných titulov. Covid pas bol však podmienkou prekročenia prahu divadelných priestorov.

Gioachino Rossini (1792 – 1868), zdroj: wikimedia.org

Vo Vitrifrigo Arene, kde sa v týchto dňoch odohrávajú dve inscenácie, boli rozstupy medzi obsadzovanými sedadlami, v Teatro Rossini na prízemnej ploche sedel orchester a divákom patrili len napoly zaplnené lóže. Samozrejmosťou sú rúška, prípadne respirátory, v tom sú Taliani veľmi disciplinovaní. Ako sa zverejňovali fotografie zo skúšobného procesu, príprava festivalu, aj vzhľadom na mieste klimatické pomery, bola mimoriadne náročná a poctivá. Vyplatilo sa!

Prečítajte si tiež:
Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy (článok z roku 2013)
Štvrťstoročie v kolíske belcanta – Pavel Unger o Rossiniho opernom festivale v Pesare (článok z roku 2015)
Pavel Unger: Vonkajšie tlaky nevnímam, cítim sa úplne nezávisle

Odohrali sa dve z troch inscenácií, plánovaných na minulý rok a keďže jeden komický titul sa vlani zrealizoval, nahradil ho iný. Program ročníka 2021 tvorili opery Gioachina Rossiniho Moïse et Pharaon, Elisabetta regina d´InghilterraIl signor Bruschino. Prvá z nich je pre Paríž spracovaná verzia talianskeho Mojžiša v Egypte (po ňom už skladateľ len upravil Cestu do Remeša do podoby Grófa Oryho a opernú tvorbu uzavrel Viliamom Tellom), druhá je prvou zo série neapolských drám a tretia je zasa posledným z jednodejstvových raných komických opusov.

Teatro Rossini foto: FB

Okrem navštívených troch hlavných inscenácií sa odohrá tradičná Cesta do Remeša s frekventantmi Accademie Rossiniany, sólistické koncerty, Stabat Mater a záverečný gala večer pri príležitosti 25. výročia festivalového debutu Juana Diega Flóreza.

Mojžiš a faraón so skvostnou speváckou trojicou

Keď sa Gioachino Rossini po úspešnom uvedení svojej 34. opery Semiramide, a krátkom pobyte v Londýne, usadil v roku 1824 v Paríži, bola francúzska metropola takpovediac hlavným mestom opery. Vymenovali ho za hudobného riaditeľa Théâtre Italien a onedlho dostal šancu aj v Kráľovskej opere. Rozhodol sa prepracovať dve zo svojich opier z neapolskej periódy. Maometto II dostal novú tvár v Obliehaní Korintu a z Mojžiša v Egypte sa stal Mojžiš a faraón. Ten vznikol na nové libreto Luigiho Balochiho a Étiena de Jouy, zmenili sa mená postáv, partitúra sa rozšírila na štvordejstvovú, kde pochopiteľne nesmela chýbať rozsiahla baletná scéna. Hudbu k nej prevzal z Armidy.

G. Rossini: Mojžiš a faraón, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Eleonora Buratto (Anaï), Roberto Tagliavini (Mojžiš), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

Časť predlohy ostala bez podstatných zmien, Rossini však prirobil nové scény, zakomponoval do 3. dejstva 20-minútový balet a celkovo Moïse et Pharaon je zrelší. Estetikou tzv. tabló už anticipuje žáner grand opery. Nanovo zinštrumentované dielo je orchestrálne bohatšie, rafinovanejšie farbené, má veľa zborových pasáží, no o niečo menej virtuóznej koloratúry. Tú Parížania nemali až v takej láske ako Neapolčania. Ozdobného spevu je tu aj tak dosť. Francúzsku verziu zakrátko preložili do taliančiny a občas sa v minulosti obe verzie kombinovali.

Prečítajte si tiež:
Napoleon opery Gioachino Rossini

Réžiu, scénu a kostýmy nového pesarského naštudovania zverili 91-ročnému, ale úžasne čulému režisérovi Pierovi Luigimu Pizzimu. Vypomáhal mu a za svietenie zodpovedal jeho mladší kolega a dlhoročný spolupracovník Massimo Gasparon. Oproti búrlivo prijatej talianskej verzii Mojžiša na festivale pred desiatimi rokmi, keď nedávno zosnulý Graham Vick prehodil príbeh do vtedajšieho arabsko-izraelského konfliktu, Pizziho model bol diametrálne odlišný. Nesnažil sa zbytočne dynamizovať dianie, dodal masovým scénam elegantnú architektúru, detailne a premyslene aranžoval. Vznikla inscenácia, ktorá pôsobí širokom pódiu monumentálne, aj keď je tvorená skôr minimalistickými prostriedkami.

G. Rossini: Mojžiš a faraón, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Erwin Schrott (Faraón), Vasilisa Berzhanskaya (Sinaïde), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

Dielo je samo o sebe skôr statické, no Pizzi ho oživoval krásnymi farbami a tvarmi kostýmov, odlišujúcich antagonistické etnické svety. Navyše, projekčné výjavy zreteľne, niekedy symbolicky, inokedy realisticky, znázorňovali rôzne znaky (poloblúk na oblohe ako znak božej priazne, stavy zatmenia, požiaru, lávy, dymu a v závere strhujúco pôsobivé rozostúpenie Červeného mora, obrovské vlny), i celkové dejové situácie.

Niet priestoru opísať všetky detaily réžie, dbajúce na presné profilovanie postáv a vzťahov. Bazírovali na esteticky pôsobivej výprave, na farebnosti i tvaroch kostýmov, ale rovnako doviedli inscenáciu v 4. dejstve, obsahujúcom famóznu modlitbu, do záverečnej scény vykúpenia s dojímavou emóciou. Nemožno však nespomenúť očarujúcu choreografiu Gheorghea Iancu, ktorý s ústredným párom, ale aj celou skupinou tanečníkov, pripravili nezabudnuteľné chvíle.

K úspechu inscenácie porovnateľne s vizuálnym tvarom prispelo hudobné naštudovanie Giacoma Sagripantiho na čele Orchestra sinfonica nazionale della RAI a zboru Coro del Teatro Ventidio Basso. Sagripantiho vzťah k Rossinimu už dokázal neraz, partitúre dal náležitý pátos, ale aj vyhrotené dramatické scény, pracoval s dynamikou, tempami a drobné nepresnosti v plechovej sekcii boli vzhľadom na chúlostivú transparentnosť partitúry malicherné.

G. Rossini: Mojžiš a faraón, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Eleonora Buratto (Anaï), Monica Bacelli (Marie), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

V sólistickom obsadení dominovali tri výkony (z toho dva debuty), ktoré v ďalších predstaveniach už nik neprekonal. Z Rossiniho akadémie spred piatich rokov vyrástla dnes 27-ročná Ruska Vasilisa Berzhanskaya (Sinaïde) na vzorový koloratúrny mezzosoprán, ktorý sa môže pýšiť krásnym timbrom, obrovským rozsahom a fenomenálnou technikou. Prvé pesarské vystúpenie Eleonory Buratto (Anaï) bolo rovnako strhujúce dramatickosťou materiálu, priebojnosťou a zároveň krásnou pianovou kultúrou i ovládaním fines ozdobného spevu. Do tretine tiež debutant. Taliansky basista Roberto Tagliavini (Moïse) upútal elegantným, kovovo jasným, v každej polohe koncentrovaným basom.

Trocha v ich tieni ostal až príliš na výraz zameraný Erwin Schrott (Pharaon), no omylom bolo obsadiť rolu Aménophisa, písanú pre Adolpha Nourrita, útlym lyrickým tenorom Andrewa Owensa. Aj keď jeho výšky boli bezpečné. Hoci išlo o predpremiéru, v záverečnej klaňačke vyšiel na javisko celý tím a zožal úspech.

Signor Bruschino na premiére prepadol, no dnes žije

Rok 1812 bol pre Gioachina Rossiniho extrémne plodným, keď sa odohrali premiéry piatich, zväčša komických diel (vážnou bol len Ciro in Babilonia) len 20-ročného talentu. Z nich tri uzreli svetlo sveta v benátskom Teatro San Moisè (Šťastný omyl, Hodvábny rebríkPríležitosť robí zlodeja), kde Gioachinovi bol mimoriadne naklonený intendant Antonio Cera.

G. Rossini: Il signor Bruschino, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Marina Monzò (Sofia), Jack Swanson (Florville), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

Poslednou z radu komických jednoaktoviek (2-dejstvová je len Príležitosť robí zlodeja) napísaných pre San Moisè bol Il signor Bruschino. Premiéru mal 27. januára 1813, len desať dní pred triumfom s Tancredim v tamojšom Teatro La Fenice. Bruschino však na prvom uvedení prepadol. Kolujú legendy o dôvodoch fiaska. Možno to bola duplicita autora v konkurenčných benátskych divadlách, možno piskot bol namierený na Ceru, ba možno aj nezvyčajná predohra, keď hráči opakovane klopú sláčikmi do pultov, bola odvážna. Inak sú to vtipné a originálne riešenia. História však dokázala, že práve Signor Bruschino patrí k dodnes uvádzaným buffám.

Prečítajte si tiež:
Otvorená opera uviedla na javisku SND Rossiniho jednoaktovku Il signor Bruschino

Na Rossini Opera Festival sa vrátilo dielo po dlhšej pauze vo vcelku vydarenom hudobnom i režijnom tvare. Mladý dirigent Michele Spotti je rossiniovským nadšencom (veľkú budúcnosť som mu predpovedal, keď pred štyrmi rokmi dirigoval Cestu do Remeša s mladými spevákmi), má presné, elegantné gesto, oživuje partitúru v delikátnych detailoch i strhujúcich tempách. Keďže pre pandemické opatrenia bol orchester umiestnený priamo v hľadisku, boli z lóží vidno všetky detaily jeho práce s výborne disponovanou komornou Filarmonica Gioachino Rossini.

G. Rossini: Il signor Bruschino, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Pietro Spagnoli (Bruschino otec), Jack Swanson (Florville), Giorgio Caoduro (Gaudenzio), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

Pod réžiu, scénu a kostýmy sa podpísalo duo Barbe & Doucet, za ktorým sa skrýva scénograf a kostymér André Barbe a režisér a choreograf Renaud Doucet. Sú aktívni po celom svete v mnohých druhoch umenia, vrátane opery. Kto však čakal dáky vizuálny extrém či provokáciu, to nebol tento prípad. Príbeh, ktorý je blízky schémam komických jednoaktoviek (žánrovo ju autori určili ako farsa giocosa per musica), môže zvádzať k presile zbytočných gagov, no aj tomu sa inscenátori vyhli. Dejisko i čas si prispôsobili, Gaudenziov zámok so záhradou zmenili na prístavné mólo, lodičku a člnok.

V tomto nemennom priestore rozohrali vkusnú hru na skrývačku, prekvapenia s hľadaním identity Bruschinovho syna, občas vtipne zablikal na lodi nápis „il mio castello“ a napokon, ako to v tomto druhu býva, zvíťazila láska. Zišlo sa dobré obsadenie na čele s bezchybným Pietrom Spagnolim (Bruschino otec), ale aj v Pesare debutujúci barytonista Giorgio Caoduro (Gaudenzio), či mladý tenorista Jack Swanson (Florville), preukázali farebné materiály a zmysel pre štýl. Marina Monzó bola v koloratúrach spoľahlivou Sofiou.

Anglický kráľovský dvor v zajatí video efektov

Elisabetta regina d’Inghilterra je prvou zo série deviatich vážnych opier, skomponovaných pre Neapol v časovom rozhraní rokov 1815 až 1822. V Pesare je rovnakou raritou ako inde vo svete, počas 42 rokov sa dostala na program len po druhýkrát. V čase jej vzniku boli témy z anglického kráľovského dvora obľúbené, dnes však dostávajú prednosť Tudorovci v spracovaní Gaetana Donizettiho.

G. Rossini: Elisabetta regina d’Inghilterra, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

V Elisabette Rossini použil predohru z Barbiera zo Sevilly (ani v ňom však nebola nová, zaznela už v Aurelianovi v Palmire), no z tejto opery sa objavuje aj citát v árii hlavnej postavy. Takmer tretina nôt je recyklovaná z predchádzajúcej tvorby. Nebolo to nič nové, ale Rossini dokázal tieto fígle spraviť tak profesionálne, že mu to ani nevyčítali. Premiéra 4. októbra 1815 mala v Teatro San Carlo veľký úspech. Titulná rola bola šitá na mieru primadony divadla Isabelly Colbran, neskoršej manželky Rossiniho.

Nové naštudovanie v Pesare zverili známemu režisérovi Davidemu Livermorovi, ktorý opäť spolupracoval so svojimi tímami, ktorými sú Giò Forma (scénografia) a D-Wok (video dizajn). Vznikla inscenácia, ktorá istý čas vie šokovať kombináciou nápaditých výtvarných prvkov (priestranná scéna, poľahky sa meniaca z paláca na väzenie), s filmovou projekciou. Videli sme pristávajúce lietadlo, siluetu jeleňa, panorámu Londýna, veľa plameňov, čierneho dymu a všeličoho iného. Technicky brilantné, no postupným opakovaním (tento štýl už u Livermora bol známy) dosť stereotypné a odpútavajúce od spevu. Tiež nie je jasné, prečo sa postavy museli neraz dorozumievať telefónmi.

G. Rossini: Elisabetta regina d’Inghilterra, Rossini Opera Festival Pesaro, 2021, Sergey Romanovsky (Leicester), Karine Deshayes (Elisabetta), Salome Jicia (Matilde), foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

Obsadenie nebolo ani zďaleka bezúhonné. Francúzska mezzosopranistka Karine Deshayes (Elisabetta) je zvučné meno, no nemá ani mimoriadnu farbu hlasu, registre nie sú celkom vyrovnané a výšky na doraz. Salome Jicia (Matilde) vzhľadom na svoj mladý vek má za sebou až priveľa dramatických partií a hoci s ozdobami si poradila virtuózne, hlas neznel tak sviežo ako v minulosti. Tri mužské úlohy sú písané len pre tenoristov, z toho dve sú veľké. Sergey Romanovsky (Leicester) je typom barytenora, v stredoch a hĺbkach je tmavý, no poradil si aj s vysokými tónmi. Menej zaujímavý bol Barry Banks (Norfolc), dnes už šesťdesiatnik, ktorého lyrický tenor občas trocha zápasil s trojčiarkovou oktávou.

Za dirigentským pultom stál Evelino Pidò, ktorý napriek tomu, že sa belcantu venuje desiatky rokov, v Pesare debutoval až teraz. Orchestra sinfonica nazionale della RAI sa pod jeho vedením stotožnila s partitúrou technicky a štýlovo zodpovedne, pričom dirigentova schopnosť úzkej kooperácie so sólistami bola zreteľná.

Festival sa v týchto dňoch len rozbehol a verme, že jeho dianie nič nenaruší. Z tlačovej besedy ešte pred začiatkom sú známe tituly budúceho ročníka. Budú nimi nové inscenácie OtellaGrófa Oryho, doplnené návratom buffy La gazzetta. Nakoniec neostáva iné, len vyjadriť nádej, že pandemické obmedzenia budú už spomienkou.

Autor: Pavel Unger

Písané z predpremiér:

Moïse et Pharaon 6.8.2021 Vitrifrigo Arena
Il signor Bruschino 7.8.2021 Teatro Rossini
Elisabetta regina d´Inghilterra 8.8.2021 Vitrifrigo Arena

Archív Rossini Opera Festival

www.rossinioperafestival.it

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár