Rossini Opera Festival je značkou kvality a Pesaro si ju stráži

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
O rok dovŕši Rossini Opera Festival, tribúna systematického a kompletného oživovania odkazu Gioachina Rossiniho, svoje štyridsiatiny. Aktuálny ročník (11. – 23. august) sa zasa niesol v znamení 150. výročia úmrtia skladateľa. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo všetky tri festivalové inscenácie boli nové (zvyčajne jedna z nich býva obnovovaná) a sprievodných podujatí bolo viac než zvyčajne. Ako každoročne Accademia rossiniana ponúkla na operný „trh“ nové talenty, tvoriace obsadenie rezidentnej inscenácie Cesty do Remeša.

Trojicu hlavných inscenácií, ponúkanú v blokoch po štyroch predstaveniach, tvorili „dramma serio“ Ricciardo e Zoraide, jednodejstvová „farsa“ Adina a nesmrteľný Barbier zo Sevilly. Cesta do Remeša v rámci sekcie Festival mladých dostala „sestričku“ v podobe Il viaggetto a Reims, určenú pre vekový interval šesť až desať rokov. Nechýbali koncerty belcanta s klavírom i orchestrom, rossiniovský „kabaret“ a záverečná Malá slávnostná omša. Dva týždne, takmer tri desiatky podujatí v troch hlavných priestoroch – to je bilancia 39. ročníka medzinárodne rešpektovanej značky ROF.

Teatro Rossini,
foto: FB

Gioachino Rossini v rozpätí štyroch rokov (1816 až 1819) skomponoval štrnásť opier, pričom sedem z nich vzniklo pre Neapol, kam Rossiniho angažoval impresário Domenico Barbaja. Nebolo to však jediné mesto, spoznávajúce novú maestrovu tvorbu. Tri diela v tomto krátkom intervale premiéroval v Ríme, dve v milánskej La Scale, jedno v Benátkach a ďalšie má trocha tajomnejšiu históriu. Je to práve Adina, skomponovaná presne pred dvesto rokmi v Bologni na objednávku bohatého klienta, ktorý ju chcel venovať ako dar primadone lisabonskej opery. Tam sa však dostala až po ôsmich rokoch od jej dopísania. Mnohé záhady už vyriešili odborníci na Rossiniho život skúmaním autografu a súvisiacich okolností, niečo však stále zahaľuje rúška tajomstva. Z pohľadu bežného návštevníka je zaujímavé, že skladateľ sa vrátil k jednodejstvovému tvaru, ktorému sa venoval len v prvej perióde svojej tvorby. I žánrovo ide skôr o semiseriu, pričom označenie farsa neznamenalo v tom čase, že sa jedná o frašku. Bolo to jednoducho označenie krátkej komickej opery, bez dnes vnímaného podtextu. Osemdesiatminútová Adina je považovaná za najmysterióznejšiu jednoaktovku „druhej kategórie“, napísanú v čase autorovej zrelosti.

G. Rossini: Adina, Rossini Opera Festival, 2018,
foto: Amati Bacciardi

V novej inscenácii (ide o koprodukciu s operným festivalom vo Wexforde) sa režisérka Rosetta Cucchi so scénografom Tizianom Santim a kostymérkou Claudiou Pernigottiovou pokúsili vyjaviť predlohu v tvare akéhosi vkusného gýča. Na javisku postavili nadrozmernú, bohato zdobenú narodeninovú tortu, v útrobách ktorej boli okrem iného aj Kalifove orientálne kúpele. Dej sa totiž odohráva v bagdadskom seraili. Dobovo celkom obľúbená téma s nenáročnou osnovou bola rozohraná vo vertikálnej i horizontálnej rovine javiska, kašírované rekvizity a pestrofarebné bizarné kostýmy neboli v rozpore s predlohou. Vari najpôsobivejším číslom bolo kvarteto Nel lasciarti, o caro albergo, s pôsobivým aranžmánom a svietením. Partitúra obsahuje niekoľko pôsobivých árií (pre Califa, Selima a najmä titulnú predstaviteľku, kde nechýba ani finálna ária v duchu neapolských opier), duetá, kvarteto a pomerne veľa secco recitatívov. Dirigent Diego Matheuz sa s Rossiniho hudbou pohral s ozajstnou chuťou a s nemenším zanietením ju zahral Orchestra Sinfonica G. Rossini. V titulnej úlohe upútala obsažným, v stredoch pôsobivo sýtym a vo výške jasným sopránom Lisette Oropesa. Skvelý bol aj barytonista Vito Priante (Califo), jeho elegantná kantiléna, noblesný timbre a technická istota boli ďalšou oporou večera. Do istej miery, zvlášť v extrémnej výške, zaujal aj trocha „bezváhový“ tenor Levyho Sekgapaneho (Selimo).

G. Rossini: Adina, Rossini Opera Festival, 2018,
Levy Sekgapane (Selimo), Lisette Oropesa (Adina)
foto: Amati Bacciardi

V rovnakom roku 1818, bezprostredne po Adine, vznikla v poradí piata opera seria pre neapolské Teatro San Carlo, dramma serio per musica Ricciardo e Zoraide. Na festivalové dosky v Pesare sa po dlhých rokoch zabudnutia vrátila roku 1990, s reprízou roku 1996, ktorú som mal možnosť navštíviť. Tohtoročná inscenácia znamenala stretnutie s dielom po 22 rokoch. Úprimne povedané, Ricciardo e Zoraide kompozične o krôčik zaostáva za inými neapolskými operami. Kto chce hľadať chyby, nájde ich napríklad v nie celkom hudobne diferencovaných troch svetoch (kresťansko-križiacky, aziatsky a africký), v nie najpravdepodobnejšom šťastnom konci i niektorých zdĺhavejších, dramaticky menej vymodelovaných pasážach. Na druhej strane skladateľ po prvýkrát používa počas predohry aj scénickú hudbu a najmä opera obsahuje spevácky virtuózne party. Písané boli pre stálych členov neapolského súbor, sopranistku Isabellu Colbran (Zoraide) a diametrálne odlišných tenoristov, tmavšieho „baritenore“ Andreu Nozzariho (Agorante) a výškara Giovanniho Davida (Ricciardo).

Na rozdiel od minulej, mimoriadne pôsobivej inscenácie Lucu Ronconiho, tento raz za režijný pult pozvalo vedenie festivalu v Pesare debutujúceho Marshalla Pynkoskiho. Nezaprel v sebe pôvod tanečníka (je kanadským žiakom známej bratislavskej rodáčky Florentíny Lojekovej) a choreografa, ale zároveň v romantickej opere neveľmi zorientovaného tvorcu. Spolu so scénografom Gerardom Gaucim sa pokúsili príbeh rozohrať na dobovo štylizovanej scéne, s ktorou však pracovali len na úrovni prvoplánových zmien obrazov. Pokus vložiť do inscenácie aj ironizujúce prvky (prameňom k libretu bola Forteguerriho heroicko-komická poéma z roku 700 Ricciardetto) bola len krehká a nenáležitá barlička. Nevyhli sa trápnostiam v aranžmánoch či gestikulácii (keď Zomira spieva o vendete, vytiahne dýku), komicky pôsobila ťahaná drevená loďka s Ricciardom a o hviezdičkách na oblohe v závere ani nehovorím. Ani tanečníkmi prešpikované výjavy zrozumiteľnosti a koncíznosti deja nepomohli. Žiaľ, bola to jedna z najslabších tradičných réžii v histórii ROF. Záchranou bola hudobná a spevácka zložka. Giacomo Sagripanti sa vypracoval na rešpektovaného znalca rossiniovskej partitúry a na čele kvalitného turínskeho Orchestra sinfonica nazionale della RAI a zboru Coro del Teatro Ventidio Basso vyzdvihol všetky špecifiká diela.

G. Rossini: Ricciardo e Zoraide, Rossini Opera Festival, 2018,
Juan Diego Flórez (Ricciardo), Pretty Yende (Zoraide), Sergey Romanovsky (Agorante),
foto: Amati Bacciardi

Titulnú ženskú postavu stvárnila Pretty Yende svojím okrúhlym, technicky dobre vybaveným sopránom, ktorému chýba len trocha viac výrazovej emočnosti a azda aj „italianity“ v timbri. Juan Diego Flórez (Ricciardo) vo svojej sedemnástej účasti na ROF (v jedenástej postave) nenechal nikoho na pochybách, že vo svojom odbore je nedostižný. Prosto, hlas znie technicky perfektne v celom rozsahu, má výraz i cit. Držať s ním krok nie je jednoduché. Ruskému tenoristovi tmavšieho, dramatickejšieho timbru Sergeyovi Romanovskému sa to v role Agoranteho podarilo. Napriek tomu, že nie je rossiniovským špecialistom, bol štýlovo i technicky namieste. Tmavým mezzosopránom a pohyblivosťou v koloratúrach zaujala aj Victoria Yarovaya (Zomira) a v menších postavách Xabier Anduaga (Ernesto) i Nicola Ulivieri ako Icrano.

Zaradiť do programu ROF najpopulárnejšie Rossiniho dielo skrýva vždy isté riziko. Barbier zo Sevilly sa v 39-ročnej histórii festivalu objavil v len štvrtej javiskovej podobe. Po poloscénickej verzii roku 2014 sa ho chopil veteránsky režisér (scénograf aj kostýmový výtvarník v jednej osobe), osemdesiatosemročný Pier Luigi Pizzi. Priam exemplárne vyvrátil dve protichodné teórie. Na jednej strane „vylepšovania“ chtivým tvorcom a manipulátorom s predlohami odkázal, že cesta prečítania a rozohrania podstatných znakov diela (v tomto prípade nenásilného vtipu, šarmu, decentného humoru, lyriky, šibalstva atď.) nie je slepá. Na strane druhej oponoval muzeálnemu, staromódnemu a kašírovanému divadlu, ale aj plytkému a banálnemu smiechu pre smiech. V Barbierovi nepotreboval nič meniť, pridávať, uberať. Chytil sa motívov a vkusne, na vyjasnenej svetlej scéne (spočiatku s prevahou bielo-čiernej kombinácie) rozihral optimizmom nabitú hudbu a text. Nebol to však žiaden sterilný výklad, šťavnaté pointy so sexuálnym podtextom neboli tabu, módne poodhaľovanie hrudí mužských protagonistov (Figaro odspieva celé Largo al Factotum bez košele) si tiež našlo svojich adresátov. Vtipne vyriešil výjav s Almavivom, preoblečeným za Basiliovho žiaka (skrčenými nohami, zamaskovanými plášťom s topánkami v mieste pôvodných kolien, pôsobil ako trpaslík), skrátka bola to veselá a optimistická inscenácia. Poznajúc aj tie predchádzajúce na ROF, najlepšia.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Rossini Opera Festival, 2018,
Maxim Mironov (Almaviva), Aya Wakizono (Rosina), Pietro Spagnoli (Bartolo), Davide Luciano (Figaro),
foto: Amati Bacciardi

Dirigent Yves Abel (naštudoval v Pesare Barbiera aj roku 1997) dal partitúre brilantnosť, oheň, vášeň, šťavu i bravúru. Skvelé naštudovanie s výbornými turínskymi „rozhlasákmi“. V titulnej postave sa zablysol barytonista Davide Luciano, temperamentný, mrštný, tónovo jadrný, mužný a priebojný v každej polohe. Krásny lyrický tenor s vláčnou kantilénou a perlivou koloratúrou ukázal Maxim Mironov, ktorý aj vizuálne a herecky bol naslovovzatým Almavivom. Noblesný bas vložil do charakteristiky Dona Basilia Michele PertusiPietro Spagnoli bol štandardným (vo svete zväčša barytónom obsadzovaným) Bartolom. Jediným slabším článkom obsadenia bola Aya Wakizono, ktorá aj pri technickej spoľahlivosti nebola dosť farebnou Rosinou. Krásnu figúrku Berty vytvorila Elena Zilio.

Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša) – stálica festivalu od roku 2001 a parketa pre absolventov Rossiniovskej akadémie Alberta Zeddu. Inscenácia Emilia Sagiho (réžia a scéna) a Pepy Ojangurenovej (kostýmy) je jednoduchá, zmysluplná, ľahko realizovateľná a umožňuje mladým spevákom rovnako sa sústrediť na spev, herecky si zašantiť, ba i prezliekať sa pred očami publika. Skvelé dielo, skvelá inscenácia. Každý rok pod taktovkou iného dirigenta. Aktuálne ním bol Hugo Carrio, ktorý celkom nedosiahol strhujúcu ohnivosť svojho vlaňajšieho predchodcu. Opäť sa objavilo nemálo talentovaných spevákov. Cesta do Remeša ponúka veľké príležitosti až v jedenástich postavách. Z obsadenia prvého z dvojice predpoludňajších predstavení sa z dámskej zostavy akiste nestratia Maria Laura Iacobelis (Corinna), Claudia Muschio (Contessa) či Maria Barakova (Melibea). Krásne barytóny so zmyslom pre daný štýl ponúkli Igor Onishchenko (Trombonok), Petr Sokolov (Don Profondo) či Carles Pachón (Lord Sidney). Nie vždy sa podarí úspešne obsadiť dve vypäté tenorové roly. Tento raz sa veľmi sľubne zapísali Manuel Amati (Belfiore) a Shanul Sharma (Libenskof).

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossini Opera Festival, 2018,
foto: Amati Bacciardi

Grandi scene rossiniane (Veľké rossiniovské scény), tak nazvali usporiadatelia komentovaný recitál barytonistu Nicolu Alaima, sprevádzaného Symfonickým orchestrom G. Rossini pod taktovkou Micheleho Spottiho. V Pesare veľmi obľúbený sólista sa mohol v plnej miere prejaviť vo vážnom i komickom repertoári. Svojím objemným, sýtym, ale zároveň pohyblivým basbarytónovým materiálom, s veľkou dávkou výrazovej sily, predniesol árie a scény (aj so zborom) z opier Torvaldo e Dorliska, Maometto II, Il viaggio a ReimsSemiramide. Medzi vokálnymi číslami zazneli aj predohry k dvom zo spomenutých diel. Hrdinovia poobedňajšieho koncertu boli však dvaja. Popri Alaimovi (pridával Viliama Tella a Magnifica z Cenerentoly) po vlaňajšej Ceste do Remeša opätovne nadchol mladý dirigent Michele Spotti. Nielenže sprevádzal presne, dýchajúc so sólistom, no jeho výstavka predohry k Semiramide zniesla už dnes najvyššie svetové kritériá.

Grandi scene rossiniane, Rossini Opera Festival, 2018, foto: Amati Bacciardi

Cabaret Rossini, Rossini Opera Festival, 2018, foto: Amati Bacciardi

Napokon ešte Cabaret Rossini. Skutočne zaujímavá myšlienka, pri príležitosti 150. výročia úmrtia skladateľa, zostaviť komponované pásmo slova, klavíra, spevu klasického i kabaretného, či videí. V nadľahčenom tóne s komentárom (v réžii Filippa Crivelliho a v dramaturgii Emilia Salu) sa striedali čítania z listov z obdobia po napísaní poslednej opery s typickou sebairóniou, ukážky z Hriechov staroby (Péchés de vieillesse), ako aj skladbičky iných autorov. Majstrovský klavirista Antonio Ballista nielen úžasne hral, ale si aj s tenoristom Ruzilom Gatinom zaspieval Mačací duet.

Budúci jubilejný, štyridsiaty ročník Rossini Opera Festivalu, pozýva na tri hlavné tituly: Semiramide, E´equivoco stravaganteDemetrio e Polibio.

Autor: Pavel Unger

Písané z predstavení:

Adina a Cesta do Remeša 15. 8., Barbier zo Sevilly a Grandi scene rossiniane 16. 8., Ricciardo e Zoraide, 17. 8., Cabaret Rossini 18. 8 2018

www.rossinioperafestival.it

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár