História jedného z mála monotematických operných slávností, Rossini Opera Festivalu v skladateľovom rodnom Pesare, vo svojom 44. ročníku (neprerušili ho ani letá pandémie) mierne vybočila zo zaužívanej schémy. Dramaturgicky dominovali rarity, chýbala komická jednoaktovka, brány Teatra Rossini ostali zavreté. Trojica hlavných inscenácií sa musela striedať iba v jednom z využívaných priestorov, v upravenej športovej hale Vitrifrigo Arena.
Prečo? Teatro Rossini ostalo poškodené zemetrasením v novembri minulého roku a statici neumožnili prevádzku v ňom. Pravdepodobne k jej obnoveniu nedôjde ani v budúcom, napoly jubilejnom ročníku, ktorý však bude výnimočným z iného dôvodu. V roku 2024 sa stane Pesaro „Talianskym hlavným mestom kultúry“ (ide o vnútroštátny rozmer, fungujúci od roku 2014 a nezamieňajme si ho s Európskym hlavným mestom kultúry), ktorého propagácia už beží naplno.
Vzhľadom sa stav rekonštrukcie ďalšieho hracieho priestoru festivalu, ktorým bola do roku 2005 v centre mesta (Pesaro ma približne 95 tisíc obyvateľov, no keďže ide o prímorské mesto, počas leta sa hemží dovolenkujúcimi z domova a zahraničia) situovaná hala Palafestival, kolujú informácie, že dianie by sa mohlo vrátiť do vľúdnejšieho prostredia, než je odľahlejšia Vitrifrigo (predtým Adriatic) Arena. Mimo prevádzky je tiež Auditorium Pedrotti v budove konzervatória, no na druhej strane ožilo modernejšie, ale komornejšie Teatro sperimentale.
Prečítajte si tiež:
• Štvrťstoročie v kolíske belcanta – Pavel Unger o Rossiniho opernom festivale v Pesare
• Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy
• Napoleon opery Gioachino Rossini
Poďme však k programovej ponuke ROF 2023. Jadro tvorili, ako vždy, tri inscenácie, ku ktorým sa od roku 2001 pridáva opera Cesta do Remeša. Ako priestor pre prezentáciu vždy nových absolventov interpretačných kurzov Accademia Rossiniana „Alberto Zedda“. Názov bol rozšírený o meno slávneho dirigenta, pôsobiaceho na vedúcich postoch festivalu aj vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini, po jeho smrti roku 2017. Ako každoročne, nechýbajú koncertné cykly, či už spevákov s orchestrom, alebo klavírom. Tri ťažiskové inscenácie tvorilo prvé festivalové uvedenie opery Eduardo e Cristina, nová inscenácia titulu Adelaide di Borgogna a po deviatich rokoch návrat diela Aureliano in Palmira.
EDUARDO E CRISTINA PO PRVÝKRÁT NA FESTIVALE V PESARE
O tejto opere bežný, ba ani vo fachu solídne zorientovaný fanúšik, veľa nevie. Zrodila sa v benátskom Teatro San Benedetto v roku 1819 a právom nesie prívlastok „centone“, alternatívne „pasticcio“. V slovenskom význame ide o súbor, zbierku, silnejšími slovami zlátaninu fragmentov z rôznych diel jedného, ale aj viacerých autorov. Inak, v histórii hudby nič neobvyklé. Dialo sa tak v stredoveku, v baroku, až po romantizmus.
Predsa však aj to bol dôvod, prečo Eduardo e Cristina boli tak dlho čakateľmi na uvedenie v prvej kritickej edícii Fondazione Rossini v spolupráci s Casa Ricordi. Pesarský festival predbehol mladší rossiniovský „brat“ v nemeckom Bad Wildbade, kde dielo vzkriesili po 157 rokoch od posledného uvedenia (1840) scénicky roku 1997 a o dvadsať rokov neskôr v koncertnej verzii.
Teraz konečne zaznel Eduardo e Cristina aj v Pesare, čím skompletizoval dlhodobú rossiniovskú renesanciu, ktorej centrom je práve ROF. Ani sa nečudujem, prečo malo „nepôvodné“ dielo, kde dokonca aj libreto Giovanniho Schmidta bolo pripravené pre Stefana Pavesiho, na svojom prvom uvedení veľký úspech. Je to totiž skladačka remeselne brilantných a vzájomne prepojených čísel z Rossiniho opier (Adelaide di Borgogna, Ermione, Ricciardo e Zoraide a ďalšej hudby), ktoré v iných mestách na premiérach neuspeli. V Benátkach ich teda nepoznali a obecenstvo sa mohlo kochať virtuozitou speváckych partov, univerzálnou melodikou, so strhujúcim „ohňom“ gradácií.
Prvé festivalové uvedenie v Pesare vyvolalo z hľadiska réžie rozporné stanoviská. O javiskovú stránku sa postaral Stefano Poda, v jednej osobe režisér, scénograf, kostymér, choreograf i svetelný dizajnér. Dosť veľa, však? Ja sa priznám, že mňa jeho koncepcia oslovila. Nie pre plno takmer nahých tiel, v pohybových aktivitách zväčša v skupinách tvoriacich živú kulisu. Akčnejšiu než statické, či už klasické alebo moderné scénografické elementy. Tie boli prítomné v abstraktnej rovine, ale v koncepcii nedominovali.
Uzavreté steny, tvorené v horizonte historizujúcimi artefaktmi a po bokoch vitrínami s monumentálnymi sochami, divák mohol vnímať ako neutrálne prostredie. Vďaka pôsobivému a kontrastnému svieteniu, farebne vkusne zladeným kostýmom protagonistov, čierno-bielym farbám v oblečení zboru, malo trojhodinové predstavenie ťah.
Stefano Poda si neuzurpoval právo odkláňať sa od hudby, zrozumiteľne vypracoval mizanscény (silný, takmer akrobatický výstup s dieťaťom v akejsi preliezačke, ktoré v zmierlivom závere sa objaví v dvoch podobách), vzťahy medzi postavami. V centre deja je tajný sobáš titulných hrdinov a otec, inak švédsky kráľ, s iným plánom pre dcéru.
Dirigent Jader Bignamini na čele vysoko kvalitného turínskeho Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI a zboru Teatro Ventidio Basso poňal partitúru s veľkou dávkou energie, mohutnými gradáciami v tempách, ale rovnako s citom pre vyšperkovanie detailov. Farebne zneli aj zborové scény, ktoré réžia opakovane umiestnila do voľných priestorov po oboch bokoch orchestriska.
Eduardo e Cristina má len päticu postáv, tri dominantné, jednu strednú a menšiu. Objavom večera bola sopranistka Anastasia Bartoli ako Cristina (dcéra slávnej Cecilie Gasdia, ktorá na ROF v období 1983 – 1994 vystúpila v hlavných úlohách v siedmich ročníkoch a v aktuálnom sprevádza dcéru ako klaviristka), dramatická koloratúra neskrotnej sily, tmavej farby i virtuozity. Prial by som si, aby sa pre ňu nového belcantového terénu nevzdávala a na plánovanú Toscu si radšej počkala.
Daniela Barcellona (Eduardo) bola stálicou festivalu v rokoch 1996 – 2012. Napriek tomu, že dnes spieva rozmanitý dramatický repertoár, vo svojich 54 rokoch nestratila ani krásu temného mezzosopránu, ani technickú virtuozitu. Prosto, fenomén. Enea Scala po vlaňajšom titulnom Otellovi sa výrazne posunul k odboru u nás nepoznaného tzv. baritenora a v parte Carla ukázal príťažlivý timbre, tmavé hĺbky i objemné dramatické výšky. Krásne sfarbený bas vložil do partu Giacoma Grigory Shkarupa.
video
ADELAIDE DI BORGOGNA V NOVOM INSCENAČNOM TVARE
V roku 1817 bol len 25-ročný Gioachino Rossini na roztrhanie. S premiérami pendloval medzi Rímom (La Cenerentola), Milánom (semiseria Straka zlodejka) a Neapolom (Armida), aby svojou 23. operou Adelaide di Borgogna uzavrel plodný rok v rímskom Teatro Argentina.
V aktuálnom ročníku Rossiniho operného festivalu nešlo o novinku, dielo tam zaznelo najskôr v koncertnej verzii v roku 2006 a scénicky po prvýkrát o päť rokov neskôr. Uplynulo ďalších dvanásť ročníkov a Adelaide di Borgogna je späť. V novej hudobnej a inscenačnej podobe, s novými, aj keď na festivale nie neznámymi hlasmi.
Libreto Giovanniho Schmidta, dejovo zakotvené a reflektujúce historické udalosti z polovice desiateho storočia, je pomerne plytké. Rossiniho hudobný talent sa však dokázal vynájsť jednak čiastočnou recykláciou použitých pasáží, na druhej strane zasa materiál z Adelaidy využil napríklad v Eduardovi a Cristine.
Napriek tomu, že prvé uvedenie diela nedopadlo ideálne, opera prešla viacerými, najmä talianskymi javiskami. Potom nastalo dlhodobé ticho až do prvého novodobého vzkriesenia partitúry najprv koncertne (Londýn, 1978) a potom scénicky na festivale v Martina Franca (1984).
Novú inscenáciu zverilo vedenie festivalu do rúk francúzskeho režiséra Arnauda Bernarda, ktorý si pozval výtvarníkov Alessandra Cameru (scéna) a Mariu Carlu Ricottiovú (kostýmy). Tvorcovia cítili vnútornú potrebu s historickou predlohou nejako „pohnúť“, tak sa rozhodli pre formát divadla v divadle. Na javisku zobrazili situáciu počas príprav novej inscenácie (dokonca priamo v Pesare, čomu nasvedčujú pracovné odevy technickej obsluhy i rekvizity s logom festivalu), kde sa miešajú súkromné a profesionálne vzťahy medzi personálom. Na javisku nájdeme živé zákulisie, pridané postavy režiséra, asistentov až po osvetľovačov, či prítulnú baletku.
Spočiatku nie nezaujímavá koncepcia pomaly ale isto začala nudiť. Možno si to tvorcovia uvedomili, keď „spestrili“ akcie príchodmi spevákov cez vysvietenú uličku v hľadisku, no ani táto barlička príliš originálna nebola. Neskôr sa spúšťaním kulís menila prítomnosť na históriu, trocha smiešny bol kašírovaný koník a gýču, vrátane maľovaných kulís, sme na scéne našli čoraz viac. Jednej z najslabších Rossiniho vážnych opier tento polovážny prístup príliš nepomohol.
Navštívenú prvú reprízu (všetky hlavné diela sa hrajú na festivale štyrikrát) poznamenala autonehoda dirigenta Francesca Lanzillottu, ktorého pohotovo nahradil jeho asistent Enrico Lombardi. Držal sa veľmi statočne, po počiatočnom napätí sa uvoľnil a výborne pripravený Národný symfonický orchester RAI sa pod jeho taktovkou zhostil partitúry, kde najmä v prvej časti je až priveľa secco recitatívov, s plným nasadením a oduševnením.
V titulnej postave sa predstavila Oľga Peretyatko, ktorá v náročných koloratúrach technicky obstála, no v strednej a nižšej polohe hlas nezodpovedá jej snahe prejsť na dramatickejší odbor. Šťavnatý a tmavší mezzosoprán, ktorý vlastní Varduhi Abrahamyan, sa v nohavicovej postave Ottoneho zhostil pohyblivého partu štýlovo a s istotou. Príjemne prekvapil plný, farebný a v každej polohe suverénny tenor Reného Barberu (Adelberto).
video
AURELIANO IN PALMIRA SA VRÁTIL V UŽ ZNÁMOM TVARE
Vitrigrigo Arena ako jediné dejisko troch hlavných inscenácií muselo denne, dovedna dvanásťkrát, meniť kulisy na širokom javisku. Inštalácia tretej vážnej opery Gioachina Rossiniho Aureliano in Palmira (premiéra v milánskej La Scale v decembri 1813, išlo o štvrté dielo, skomponované 21-ročným skladateľom v danom roku!) bola vyskúšaná pri prvom uvedení opery v danom priestore pred deviatimi rokmi. Režisérom ostal Mario Martone, scénu navrhol Sergio Tramonti a kostýmy Ursula Patzak.
Hoci ani v tomto prípade nejde o partitúru, ktorú možno zaradiť do úspešnej polovice Rossiniho tvorby, v nej sa po prvýkrát objavila geniálna predohra. Tá po Alžbete, kráľovnej anglickej zakotvila napokon v Barbierovi zo Sevilly. Recyklovaním prešli práve do Barbiera aj ďalšie hudobné motívy – úvod Almavivovej, či časti Rosininej árie. Pozoruhodnosťou tejto opery je, že part Arsaceho skomponoval Rossini po prvý a posledný raz pre kastráta, konkrétne Giovanniho Battistu Vellutiho. Od čias rossiniovskej renesancie spievajú túto rolu len koloratúrne mezzosoprány.
Pod hudobné naštudovanie sa podpísal grécky dirigent George Petrou (v Bratislave dirigoval recitál Maxa Emanuela Cenčića v cykle Svetové operné hviezdy agentúry Kapos, 2014), ktorý pomerne dlhú a v 1. dejstve aj trocha vleklú partitúru poňal s veľkým zmyslom pre delikátnosť. Orchestra Sinfonica G. Rossini pod jeho vedením muzicírovala, podmaľúvala vokálne scény, najmä v jemnej dynamike spievané duetá Zenobie a Arsaceho. Do diania je čiastočne zapojený na javisku umiestnený klavír (secco recitatívy hrala Hana Lee), no zdá sa mi, že v roku 2014, pod taktovkou Willa Crutchfielda, tvorilo continuo aj violončelo.
Réžia je viac-menej klasická, priehľadné steny sťaby labyrint menili priestory, dopomáhalo pastelové svietenie. Oživením boli živé kozy v pastierskej scéne. Zo sólistov na prvom mieste spomeniem technicky zdatný a timbrovo príjemný mezzosoprán Raffaelly Lupinacci (Arsace). Nie príliš šťastným bolo obsadenie vyslovene lyrického Alexeya Tatarintseva do roly Aureliana (v r. 2014 baritenor Michael Spyres) a Sara Blanch ako Zenobia excelovala v koloratúrach, zatiaľ čo jej stredy ostali prázdne.
video
CESTA DO REMEŠA A ROSA FEOLA NA KONCERTE
Obligátny titul festivalu, priestor pre absolventov rossiniovskej akadémie, Il viaggio a Reims, sa odohral v Teatro Sperimentale. Divadlo bez orchestrálnej jamy si vyžiadalo zmeny, inštrumentálne teleso (Filarmonica Gioachino Rossini) sedelo na javisku a dianie sa odohrávalo za chrbtom dirigenta (talentovaný Andrea Foti), ktorého sólisti mali na muške len cez monitor. Aj réžia Emilia Sagiho z roku 2001 bola mierne upravená a vtipne aktualizovaná Matteom Anselmim. Skrátka, je to inscenácia par excellence, dokonalá od prvého po posledný takt.
Už dávno sa neobjavilo toľko speváckych talentov teraz. Ťažko spomenúť všetkých, veď opera má jedenásť veľkých postáv. Tak aspoň zopár. Tamar Otonadze (Corinna), Seray Pinar (Melibea), Paolo Nevi (Belfiore), Eduardo Martinez (Don Profondo), Valerio Morelli (Trombonok), Alberto Comes (Sidney) či Omar Cepparolli (Don Prudenzio). O nich isto budeme počuť.
Napokon ešte pár slov k recitálu. S Orchestra Sinfonica G. Rossini pod taktovkou Sesta Quatriniho sa predstavila renomovaná sopranistka Rosa Feola. V rýdzo rossiniovskom programe odzneli predohry a árie protagonistiek z opier La gazza ladra (Straka zlodejka), Il Turco in Italia (Turek v Taliansku), Semiramide a Tancredi. Technicky brilantný, farebne mäkký, zamatový hlas lyricko-koloratúrneho charakteru si právom vyslúžil ovácie publika. Pred prídavkom, dojemne precítenou áriou Mathildy z Viliama Tella (Guillaume Tell), vzdala Rosa Feola hold deň pred koncertom zosnulej dive Renate Scotto.
V budúcom 45. ročníku, keď bude Pesaro „Talianskym hlavným mestom kultúry“, pozýva festival na rekordných päť titulov – Bianca e Falliero, Ermione,L´equivoco stravagante, Barbier zo Sevilly a Cesta do Remeša. Termín: 7. – 13. august 2024.
Autor: Pavel Unger
písané z festivalových produkcií ROF 2023
Adelaide di Borgogna – Vitrifrigo Arena 16. 8. 2023
Eduardo e Cristina – Vitrifrigo Arena 17. 8. 2023
Aureliano in Palmira – Vitrifrigo Arena 18. 8. 2023
Il viaggio a Reims – Teatro sperimentale 16. 8. 2023
Concerto lirico-sinfonico, Rosa Feola – Teatro sperimentale 17. 8. 2023
Archív Rossini Opera Festival
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.