Dnes je: nedeľa, 23. 9. 2018, meniny má: Zdenka, zajtra: Ľubor

Rossiniho Figaro má práve dvesto rokov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Podľa štatistických údajov z portálu operabase.com sa dá vytušiť, koľko operných domov má v súčasnosti v repertoári Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Dielo, ktoré sa 20. februára dožíva dvestoročného jubilea, by v aktuálnom mesiaci malo ponúkať približne štyridsať divadiel. Je to údaj len orientačný a predpokladám, že je ich viac. V zozname chýba napríklad mimoriadne koncertné uvedenie diela v skladateľovom rodisku, jadranskom Pesare, v deň Rossiniho narodenín 29. februára. Pod taktovkou jedného z najväčších znalcov jeho diela, legendárneho Alberta Zeddu, spoja sily miestne konzervatórium, Accademia rossiniana a Fondazione Rossini – vedecká inštitúcia, prinášajúca v ostatných štyroch desaťročiach nové kritické edície celého skladateľovho dedičstva.

Ponúkam ešte jeden údaj štatistického charakteru, z rovnakého zdroja a dúfam, že hodnovernejší. Barbier zo Sevilly je v rebríčku frekvencie uvádzania opier na ôsmom mieste. Jeho autor na piatom. Zo štatistík sa nenajeme, tak ich nechajme bokom. Jubilujúce dielo nášmu čitateľovi netreba zvlášť predstavovať. Bolo tu s nami – s väčšími či menšími odmlkami – prakticky stále. Nielen na Slovensku, ale vari všade vo svete. Ani v časoch, keď takmer celý tridsaťdeväťčlenný javiskový odkaz Gioachina Rossiniho padol mimo sfér záujmu, Barbier zo Sevilly z divadelných dosák nemizol. Možno práve táto skutočnosť ho trocha odsúva do sfér repertoárovej všednosti, spoliehajúc sa, že samotný humorný sujet s nákazlivou melodickou iskrou, unesú aj na rossiniovský štýl nešpecializované obsadenie. Toto je úzus nielen u nás doma, ale aj na veľkých operných javiskách. Pritom odspievať party v Barbierovi so štýlovou poctivosťou, nie je o nič ľahšie ako v iných operách.

Gioachino Rossini (1792 - 1868)

Gioachino Rossini
(1792 – 1868)

Ani o Barbierovi zo Sevilly (a rovnako o jeho autorovi) zasa na Slovensku nevieme až tak veľa, ako sa na prvý pohľad zdá. Znova som si prelistoval bulletin k aktuálnej inscenácii v Opere Slovenského národného divadla, ktorý prináša málo relevantných faktografických informácií, zato s u nás tradovanou záľubou opäť zdôrazňuje kulinárstvo skladateľa. Nik ho Rossinimu neberie, patrí k jeho vonkajškovej charakteristike, no podstata jeho umeleckého bytia bola v úplne inom.

Pokúsme sa pri príležitosti jubilea Barbiera zo Sevilly, premiérovo uvedeného v Teatro Argentina v Ríme 20. februára 1816, pristaviť pri niektorých menej pertraktovaných údajoch o partitúre jednej z najpozoruhodnejších osobností hudobnej histórie. Rok 1816 bol v živote Gioachina Rossiniho (1792 – 1868) nemenej plodný ako tie predchádzajúce. Vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch mal na tvorivom konte už šestnásť opier. V tejto ranej etape prevládal žáner komický, v značnej miere išlo o jednoaktové buffy, no Tancredim sa úspešne etabloval aj na poli vážnej opery (opera seria). Po Barbierovi už jednoznačne prevládal dramatický žáner, prípadne prechodová opera semiseria. Tento fakt sa odvíjal aj od zmluvy skladateľa so slávnym dobovým impresáriom Domenicom Barbajom, ktorý prehlasujúc sa za „Krištofa Kolomba talianskej hudby“, určoval chod opery vo vtedy kultovom Neapole vyše tridsať rokov. Mimochodom, Barbaja začínal ako čašník v milánskej kaviarničke, bol komorníkom spevákov, riaditeľom cirkusu, až sa vypracoval na pozíciu, vďaka ktorej vošiel do histórie. Mimochodom, súčasná hlava newyorskej Metropolitan Opery Peter Gelb ako tínedžer robil zasa biletára a pomáhal v kancelárii. Takže aj na takýchto cestičkách sa rodia úspešní riaditelia operných chrámov.

Teatro Argentina v Ríme

Teatro Argentina v Ríme

Ale späť k Gioachinovi Rossinimu. Skutočnosť, že podpísal zmluvu s Barbajom, ho nijako nelimitovala v spolupráci s inými divadlami. Preto po premiére prvej drámy, skomponovanej pre neapolské Teatro San Carlo (Elisabetta, regina d´Inghilterra, uvedená 4. októbra 1815 so slávnou sopranistkou a neskoršou Rossiniho manželkou Isabellou Colbran v titulnej postave), jeho kroky smerovali do Ríma, kde v Teatro Valle mala na druhý vianočný deň premiéru chladnejšie prijatá opera semiseria Torvaldo e Dorliska. Necelé dva mesiace po tomto dátume, v inom rímskom divadle, Teatro Argentina, sa dostáva na plagát Almaviva, ossia L´inutile precauzione (Almaviva, alebo Márna opatrnosť). Áno, je to ten príbeh o sevillskom holičovi, miestom „faktotumovi“ (pod názvom Barbier zo Sevilly sa uvádzal až od reprízy v Bologni), ktorého jubileum si pripomíname. Upresňujem, jubileum v Rossiniho spracovaní. Premiérový večer sa skončil fiaskom a to aj napriek vyberanému speváckemu obsadeniu. Traduje sa, že pričinením fanúšikov konkurenčného spracovania Beaumarchaisovej témy starším a populárnym Giovannim Paisiellom. Trauma z premiéry však trvala len jeden deň (Rossiniho sa nijako nedotkla, vraj, keď ho bola prvá Rosina Geltrude Righetti-Giorgi s niekoľkými kolegami pozrieť bezprostredne po premiére v byte, Gioachino už sladko spal), lebo prvá repríza už vyvolala triumfálne nadšenie. O pár dní neskôr, v deň svojich narodením (dvadsiatych štvrtých, či vzhľadom na 29. február skôr šiestych?) podpisuje zmluvu na Popolušku (La Cenerentola), plánovanú pre rímske Teatro Valle na január 1817. Rok 1816 bol však ešte stále len v začiatkoch. Záväzky s Neapolom ho smerujú na juh, kde je na december v Teatro del Fondo naplánovaná premiéra Otella. Nebol by to však Rossini, keby desať „voľných“ mesiacov nevyužil na naplnenie iných kontraktov. Píše kantátu Le nozze di Teti e di Peleo (pri príležitosti svadby princeznej Marie Caroliny s vojvodom di Berrym) a komickú operu La gazzetta. Premiéru má v neapolskom Teatro dei Fiorentini koncom septembra. Medzi Neapolom, Rímom a Milánom pendloval Rossini aj v nesledujúcom roku.

G. Rossini: Almaviva, ossia L´inutile precauzione, obálka libreta

G. Rossini: Almaviva, ossia L´inutile precauzione,
obálka libreta

Ako to všetko stíhal, koľko melodických myšlienok, koloratúrnej „pyrotechniky“ mu muselo prúdiť hlavou, bol vždy originálnym? Tieto otázky si kladie rovnako divácka, ako aj muzikologická obec. Obzvlášť Fondazione Rossini skúma detailne skladateľovu pozostalosť, neustále objavuje nové tajomstvá partitúr, očisťuje ich od interpretačných nánosov. Netýka sa to len veľkého množstva vážnych oper, ktoré sa najmä v prvej polovici 20. storočia vôbec nehrali, ale aj takých populárnych titulov, akým je Barbier zo Sevilly. Dnes sa už špecializovaní hudobní vedci ani tak nezamýšľajú nad bežne známym faktom (opäť manko v bulletine Opery SND, podobne ako nesprávne údaje o premiérach Otella, či Gazzetty), že v súlade s dobovými zvyklosťami recykloval vlastné hudobné myšlienky vo viacerých opusoch. Tak predohra k Barbierovi zo Sevilly zaznela pred Rímom v dvoch vážnych operách, ktorými boli Aureliano in Palmira (1813, milánske Teatro alla Scala) či Elisabetta, regina d´Inghilterra (1815, neapolské Teatro San Carlo) – do akej miery boli noty totožné, resp. korigované, to je tiež predmetom výskumov. Autograf palmírskeho Aureliana sa totiž nezachoval a o kópiách sa vždy vedecky pochybuje. Nesporné je, že úvodný zbor Sposa del grande Osiride sa premietol do začiatku Almavivovej árie Ecco ridente a téma Rosiny „io sono docile“ má tiež korene v Aurelianovi. Naopak, do Otella prechádzajú motívy z Barbiera (sotto voce z Basiliovej árie o klebete zaznieva pod partom Desdemony i Otella), naopak crescendo z nej sa zrodilo už v Sigismondovi. Podobne z neho pochádza aj úvodná sekvencia z Barbiera Piano, pianissimo. Slávna búrka má tiež svoju predhistóriu v La pietra del paragone (Skúšobný kameň) a pred ňou v L´occasione fa il ladro (Príležitosť robí zlodeja). Nuž a druhá tenorová ária Almavivu Cessa di più resistere sa premietla do záverečného ronda Angeliny v Popoluške. Ale podľa naslovovzatého znalca Rossiniho odkazu Philipa Gossetta bola upravená aj pre prvú mezzosopránovú Rosinu Geltrude Righetti-Giorgi, v transpozícii o štyri tóny nižšie.

Barbier zo Sevilly, partitúra

Aj iné zmeny sa udiali v Barbierovi. Part Rosiny sa pomerne rýchlo po premiére preložil z pôvodne mezzosopránovej do sopránovej polohy (s nevyhnutnými kompozičnými úpravami do vyššej tessitury) a hoci dnes je trend vracať sa k originálu, na legitímnu „vysokú“ verziu divadlá nezanevreli. V časoch Rossiniho vytvárali úlohu Rosiny napríklad belcantové sopranistky Fanny Tacchinardi-Persiani či Giulia Grisi, v prvých predstaveniach diela vo Viedenskej štátnej opere to bola Adelina Patti. Neskôr tam nasledovaná lyrickými koloratúrami (Erika Köth, Reri Gist, Renate Holm), v mnohých reprízach Editou Gruberovou a najnovšie aj Adrianou Kučerovou. V prevahe je však pôvodná mezzo verzia. Podobne aj v novodobej histórii newyorskej Metropolitan Opery, kde sa však v istom čase striedali povedzme Giulietta Simionato s Victoriou de Los Angeles či dokonca Mariou Callas. V prípade gréckej primadony assoluty bolo však pár predstavení Barbiera v roku 1956 považovaných za chybný krok umelkyne. Novou Rosinou v MET bude „čokoládová“ sopránová hviezda Pretty Yende. V ostatnom polstoročí však vo vedúcom americkom dome prevládali mezzosoprány, ako napríklad Tereza Berganza, Frederica von Stade či Lucia Valentini Terrani. Na špecializovanom Rossini Opera Festivale v Pesare zverovali part Rosiny zásadne v súlade s originálnou verziou. Najkvalitnejšími Rosinami boli Sonia Ganassi (1997) a Joyce DiDonato, v roku 2005 v partnerstve s Juanom Diegom Flórezom (Almaviva) a Daliborom Jenisom (Figaro).

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, ROF Pesaro 2005, J. DiDonato (Rosina), D. Jenis (Figaro), J. Diego Flórez (Almaviva), foto: Amati Bacciardi

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, ROF Pesaro 2005,
J. DiDonato (Rosina), D. Jenis (Figaro), J. Diego Flórez (Almaviva),
foto: Amati Bacciardi

V dvestoročnej histórii Barbiera zo Sevilly nemenila svoj vokálny status len Rosina. Zavše sa v minulosti nahrádzali aj celé čísla, dokonca pribúdali aj z pier iných skladateľov. Napríklad Bartolova ária A un dottor della mia sorte bola nahrádzaná áriou Manca un foglio od Pietra Romaniho. Rosinina ária z 2. dejstva Contro un cor (z lekcie spevu) mala aj svoju alternatívnu verziu a stávalo sa, že na jej mieste sa objavilo virtuózne číslo z inej opery. Napríklad Adelina Patti ju na prvom viedenskom predstavení Barbiera roku 1876 nahradila áriou z Meyerbeerovej Dinorah. A aby Viedeň neporušila tradíciu, tak Erika Köth si na tomto mieste zaspievala Donizettiho Lindu di Chamounix a mezzosopranistka Christa Ludwig dokonca sopránovú Elviru z Belliniho Puritánov. A tak by sme mohli pokračovať…

Zo slovenských operných sólistov sa v postavách z Rossiniho Barbiera zo Sevilly vo svete darilo najmä Edite Gruberovej (len vo Viedenskej štátnej opere ju spievala 25-krát) a Daliborovi Jenisovi, ktorý titulný part stvárnil napríklad v Paríži, Berlíne, Viedni, Pesare, Verone. Ale aj Jane Kurucovej v Berlíne či Drážďanoch. Oto Klein spieval Almavivu pred desiatimi rokmi trikrát vo Viedenskej štátnej opere, pred nim sa v tom istom kostýme predstavil Jozef Kundlák a na rovnakej pôde v tomto roku vytvorila Rosinu Adriana Kučerová. Tradícia uvádzania Barbiera zo Sevilly na Slovensku sa začína písať už v roku 1921 v Opere SND a po štyroch rokoch sa tam dielo vracia. O novej inscenácii z roku 1931 (dirigent Josef Vincourek, réžia Arnold Flögl) píše Ivan Ballo, že Barbier sa vrátil so spievanými recitatívmi, nahrádzajúcimi prózu z predchádzajúcich uvedení. Zaujímavosťou inscenácie z roku 1960 (dirigent Gerhard Auer, réžia Július Gyermek) bolo u nás historicky prvé obsadenie Rosiny mezzosopránom (Nina Hazuchová, Oľga Hanáková), čo u niektorých prekvapených kritikov (napr. M. Blochová v Pravde) vyvolávalo pochybnosť. Pravda, Bratislava si už zvykla na Rosinu Heleny Bartošovej, Anny Hrušovskej či Márie Kišonovej-Hubovej. Po Dr. Jankovi Blahovi a Rudolfovi Petrákovi prevzali Almavivu Alexander Baránek a mladý Andrej Kucharský, v titulnej postave vystriedal výborného Franja Hvastiju Bohuš Hanák a Juraj Wiedermann. Celkovo však táto inscenácia nebola prijatá s veľkým nadšením.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 2013, Jana Kurucová (Rosina), Juraj Holý (Almaviva), foto: Ľudovít Vongrej

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 2013,
Jana Kurucová (Rosina), Juraj Holý (Almaviva),
foto: Ľudovít Vongrej

Kritici Ladislav Čavojský a Marián Jurík nehýrili chválou ani v prípade novej podoby diela z roku 1968, podpísanej Ladislavom Holoubkom a Miroslavom Fischerom. Rosina bola opäť sopránová, najčastejšie ju spievala Jarmila Smyčková a popri nej krst operným javiskom v nej absolvovala ešte študentka Konzervatória Edita Gruberová. Figarom bol Juraj Oniščenko a Jozef Raninec, v postave Almavivu sa striedali Pavol Gábor, úspešný skôr ako buffo tenor s Jiřím Zahradníčkom, ktorého doménou boli naopak postavy dramatickejšie. Nad bežný štandard sa nevyšvihla ani predposledná javisková verzia najúspešnejšej Rossiniho opery z roku 1985. V hudobnom naštudovaní Olivera Dohnányiho a v réžii hosťujúceho Václava Věžníka alternovali Rosinu Sidónia Gajdošová, mladá Jana Valášková a Mária Turňová. Figarom bol František Caban a Štefan Hudec, ku ktorým v reprízach pribudol Pavol Mauréry a Almavivom Jozef Kundlák, Peter Oswald a opäť Pavol Gábor. V súčasnosti je Barbier zo Sevilly v repertoári od roku 2013. Inscenácia je živá, takže sa ňou nebudem zaoberať.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1984, foto: Anton Sládek

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1984,
foto: Anton Sládek

Dvestoročný Barbier zo Sevilly je predmetom neustálych muzikologických bádaní. Fondazione Rossini v spolupráci s Casa Ricordi pod kuratelou Alberta Zeddu vyšla pred dvoma rokmi na Rossini Opera Festivale v Pesare s novou kritickou edíciou. Dopĺňa tú, ktorou pred štyridsiatimi rokmi na scéne milánskej La Scaly triumfoval Claudio Abbado. Nachádza nové, bežne nepostrehnuteľné detaily, koriguje chybičky, odhaľuje rôzne tajomné súvislosti. Jednoducho, Barbier zo Sevilly je tu večne s nami. Nech sa mu darí aj v tretej storočnici.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár