S menom zakladateľa islamu a moslimského proroka Mohameda sa najmä v ostatných rokoch spájajú krvavé teroristické útoky. Mohamed II, ktorého Gioachino Rossini napísal pred dvesto rokmi, sa však neviaže na postavu z prelomu šiesteho a siedmeho storočia a s ňou súvisiaci masaker v parížskej redakcii z januára 2015.
Takže sa teraz prenesme do úplne inej doby. Okolo roku 1470 sa odohrávala vojna medzi Turkami a Benátčanmi, resp. Osmanskou ríšou a Benátskou republikou, o dominanciu vo východnom Stredomorí. Príbeh Mohameda II (Maometto II) od Gioachina Rossiniho a libretistu Cesareho Della Valle je pomenovaný podľa historickej postavy Mohameda (Mehmeda) II, dobyvateľa Carihradu, ktorý žil v rokoch 1432 – 1481.
Opera vznikla na objednávku neapolského Teatro San Carlo, kde mala premiéru 3. decembra 1820. Išlo teda o predposlednú operu, skomponovanú pre impresária Domenica Barbaju a toto prestížne divadlo. Mimochodom, nielen v Neapole, ale aj v Scale a vo Viedni úspešný impresário, začal svoju kariéru v milánskej kaviarni ako čašník a tvorca „barbajady“, podobnej cappuccinu. Zbohatol predajom streliva a prevádzkovaním hazardných hier. Až s týmto kapitálom vstúpil do operného biznisu.
Neapolské opery Gioachina Rossiniho, to je samostatná kapitola v skladateľovej tvorbe, pokrývajúca obdobie rokov 1815 až 1822. Zahŕňa deväť titulov v žánri opera seria, počnúc Alžbetou, kráľovnou anglickou (Elisabetta, regina d´Inghilterra) a končiac Zelmirou. V rovnakom období komponoval aj pre Rím (Torvaldo e Dorliska, Barbier zo Sevilly, La Cenerentola, Mathilde di Shabran), Miláno (Straka zlodejka, Bianca e Falliero) i iné divadlá.
Teatro San Carlo s Barbajovou spoločnosťou disponovalo zväčša pevne angažovanými skvelými belcatovými spevákmi v každom hlasovom odbore a to boli pre Rossiniho výhodné podmienky. A na druhej strane, meno obdivovaného a nesmierne plodného skladateľa, bolo nemenej lukratívnou akvizíciou pre impresária.
Práve rok 1820 znamenal v Rossiniho živote istý zlom. Oproti predchádzajúcim sezónam už komponoval menej. Predtým to boli tri až štyri opery (1818: Mosè in Egitto, Adina, Ricciardo e Zoraide, 1819: Ermione, Edoardo e Cristina, La donna del lago, Bianca e Falliero), v 1820-tom a neskôr už „len“ jedna. Svoju rolu zohrali aj miestne politické otrasy za vlády Ferdinanda I, ale aj istý posun v kompozičnom jazyku Rossiniho. Práve Maometto II je podľa najväčších znalcov skladateľových vážnych opier a ich reštaurátorov počas mohutnej rosiniovskej renesancie v polovici minulého storočia (napríklad Philipa Gossetta, alebo životopisca Richarda Osborna) najambicióznejšou partitúrou neapolskej periódy.
Prečítajte si tiež:
• Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy (rozhovor z roku 2013)
• Napoleon opery Gioachino Rossini
Zo zaužívanej schémy, hoci pre divákov mimoriadne atraktívnej a stále žiadanej (prítomnosť primadony s končiacou finálovou áriou s cabalettou, súperenie dvoch až troch prvoodborových tenorov v trojčiarovej oktáve), v Mohamedovi II odbočil. A možno aj preto, hoci obsadenie neapolskej premiéry z dôvodov situácie v Taliansku termínovo posunutej na 3. december bolo vskutku reprezentatívne (Isabella Colbran v postave Anny, Filippo Galli v titulnej úlohe, Andrea Nozzari ako Paolo Erisso), publikum ostalo dosť vlažné. Zmeny smerovania dobovo kodifikovaného štýlu mu nevyhovovali.
Zaujímavé na štruktúre Mohameda II je, že poldruhahodinové prvé dejstvo má len päť čísel, ktoré sú však bohato rozvinuté, pretkané áriami a ansámblami so zborom. Úplnou novinkou bolo tzv. terzettone, rozsiahly cca 25-minútový trojspev, ktoré vyvolalo zvýšenú pozornosť. Zatiaľ čo dovtedy závery opier patrili v komických operách rondu a vo vážnych árii hlavnej hrdinky s cabalettou, v tejto opere rozvinul scénu primadony (postava Anny, pri hrobe svojej matky) do obrovského časového priestoru, kde popri virtuóznej dramatickej koloratúre sólistky vystupuje zbor a na malom priestore aj Mohamed. Opera sa v milánskej verzii končí tragicky.
Základom deja je stret civilizácií, kde na jednej strane stoja krutí osmanskí dobyvatelia a na druhej Benátčania, odhodlaní na obetu až po smrť. Libretista Cesare Della Valle, aby skoncentroval dej, vytvoril trik, že Anna, dcéra benátskeho guvernéra Erissa, bola predtým zaľúbená do istého Uberta, s ktorým sa spoznala v Korinte. V priebehu deja vysvitne, že to je sám Mohamed. Anna sa medzitým vydala za generála Calba (nohavicová mezzosopránová rola) a po uväznení Osmanmi spoznala svojho bývalého milenca. Aj napriek sľubom Mohameda, že dá Anne a jej otcovi slobodu, ostáva verná svojmu ľudu a manželovi. Po konfrontácii s Mohamedom sa prebodne. Mohamed je však v opere poňatý humánnejšie a skôr Paolo Erisso je postavou posadnutou pomstychtivosťou.
Keďže prvé prijatie sa nestretlo s pochopením, Gioachino Rossini partitúru upravil pre Benátky. O dva roky po neapolskej premiére publikum v Teatro La Fenice spoznalo druhý pokus o spracovanie témy. Okrem pridanej predohry a iných úprav, skladateľ zmenil záver z tragického na šťastný. Finálovú sopránovú áriu prevzal z Jazernej panej (La donna del lago, 1819) a mala formu zaužívaného ronda. Nebolo to však veľké víťazstvo. Do úplne odlišného tvaru preobliekol Rossini – už s inými libretistami – pôvodného Maometta II a vzniklo Obliehanie Korintu. To už je nová opera, s inými menami postáv i dejiskom a vo francúzskom jazyku. Premiéru mala v parížskom Théâtre de l´Académie Royale de Musique 9. októbra 1826.
Po nej už v Rossiniho opernej tvorbe nasledovali len tri „parížske“ opery. Dve prepracované z talianskych základných verzií – Mojžiš a faraón (pôvodný Mosè in Egitto z neapolskej série) a Gróf Ory (základom je Cesta do Remeša, písaná pre parížske Théâtre Italien) – a originál v podobe poslednej Rossiniho opery Guillaume Tell (Viliam Tell).
Rossiniho Maometto secondo patril k dielam, ktoré padli na dlhé roky do zabudnutia. Oživila ich celosvetová rossiniovská renesancia (žiaľ, na Slovensku dodnes ignorovaná) a po roku 1980 aj Rossiniho operný festival v Pesare, kde sa dostávali v nových kritických edíciách. Chronologicky na úplnom začiatku oprašovania Rossiniho vážnych opier stálo práve Obliehanie Korintu. Prvé novodobé uvedenie sa uskutočnilo vo Florencii v roku 1949 s Renatou Tebaldi v postave Pamiry. Mohameda II vzkriesil až na festivale v Pesare (1985) dirigent Claudio Scimone a režisér Pier Luigi Pizzi, v hlavných úlohách s Ceciliou Gasdia (Anna), Luciou Valentini Terrani (Calbo) a Samuelom Rameyom ako titulným hrdinom.
Maometto II bol počnúc rokom 1983 opätovane zaznamenaný na CD i DVD. V troch prípadoch pod taktovkou Claudia Scimoneho (dvakrát v titulnej role je Samuel Ramey, raz Lorenzo Regazzo), Gustava Kuhna (Michele Pertusi ako Maometto II), Davida Parryho a z roku 2018 je záznam predstavenia na festivale Rossini in Wildbad s dirigentom Antoninom Foglianim a Mircom Palazzim v hlavnej úlohe.
Z Rossiniho javiskového odkazu poznáme na Slovensku – s výnimkou Otella, nedávno úspešne naštudovaného v banskobystrickej Štátnej opere – len komické diela. Pripomienka jeho neapolskej periódy a v rámci nej dvestoročného jubilea premiéry Maometta II, je vhodnou príležitosťou vyjadriť názor, že nielen to, čo neustále opakujeme, je hodné dramaturgickej pozornosti. To však predpokladá na jednej strane rozhľadených a odvážnych dramaturgov a na druhej kvalitný spevácky potenciál divadiel.
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
