Rossiniovský Bad Wildbad v znamení dvoch jubileí

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Gioachino Rossini, Bad Wildbad, dvojité jubileum. Rozmeňme si na drobné. Najstarší z trojice najexkluzívnejších predstaviteľov predverdiovskej talianskej romantickej opery, Pesarčan Gioachino Rossini, ako 64-ročný, sužovaný neuropsychiatrickými diagnózami, navštívil nemecké kúpeľné mestečko Wildbad im Schwarzwald. Tak sa vtedy volal dnešný Bad Wildbad. V údolí medzi „čiernymi“ lesmi a napojený na liečivé žriedla, strávil istý čas v lokalite, o ktorej vôbec netušil, že po 133 rokoch od svojho jediného pobytu, sa stane miestom festivalu. Dokonca nesúceho jeho meno. Belcanto Opera Festival ROSSINI IN WILDBAD slávil v tomto júli tridsaťročné jubileum. A v novembri uplynie 150 rokov od smrti Gioachina Rossiniho. Príležitosť k oprašovaniu aj iných partitúr, než notoricky obohraného Barbiera zo Sevilly, využíva množstvo divadiel po svete. Pravda, v duchu známej „antibelcantovej“ dramaturgie, netýka sa to prvej slovenskej opernej scény.

Tridsať rokov festivalu, postaveného doslova na „zelenej lúke“, z toho dvadsaťsedem pod vedením intendanta Jochena Schönlebera, je bohato popísaná kapitola. Nad všetkými nástrahami, plynúcimi z finančného zabezpečenia podujatia, víťazila od začiatku vôľa a odhodlanie vystavať síce troška skromnejšiu, no v princípe porovnateľnú nemeckú paralelu k Rossiniho opernému festivalu v Pesare. Vštiepiť Bad Wildbadu rossiniovského „genia loci“ znamenalo budovať zmysluplnú dramaturgiu, zabezpečiť kolektívne telesá, dirigentov, sólistov a v neposlednom rade získať publikum. Dnes je to všetko skutočnosťou. Okrem komorného Kráľovského Kurtheatru (s kapacitou len cca dvesto kresiel), viacúčelovej Trinkhalle (päťsto miest) či Fóra kúpeľov kráľa Karola, využíva festival aj nové exteriéry, napríklad vežu s trasou obklopenou korunami stromov (Baumwipfelpfad).

Operný festival ,,Rossini in Wildbad”

Súčasťou festivalu je nahrávanie predstavení na CD nosiče v spolupráci s firmou NAXOS (na trhu je už množstvo Rossiniho rarít na výbornej úrovni) či Akadémia belcanta, určená mladým spevákom, využívaným zároveň v menších úlohách festivalových inscenácií. V aktuálnom ročníku sa podarilo zabezpečiť priamy prenos predstavenia Rossiniho Mojžiša na rozhlasovej stanici Deutschlandfunk Kultur, ale aj historicky prvý HD live stream. Intendant Jochen Schönleber v jednom z bulletinov spomína nezabudnuteľný debut Alberta Zeddu v Ceste do Remeša (tento rok mu posmrtne udelili cenu Rossini in cima – Rossini na vrchole), na „strieborný zvuk“ vtedy neznámeho zborového tenoristu Pavla Bršlíka, na miestny debut Joyce DiDonato v Cenerentole či Michaela Spyresa v Otellovi. Bad Wildbad sa stal jedným z referenčných odrazových mostíkov ku kariéram desiatok sólistov predovšetkým v belcantovom repertoári. Tento trend sa zveľaďuje každou letnou sezónou. Pridanou hodnotou festivalu je nefalšovane priateľská, priam rodinná atmosféra, podporená tiež dramaturgickými úvodmi pred každým predstavením (pred zaplneným auditóriom kaviarne pod Trinkhallou), ktoré s jedinečnou znalosťou problematiky, bezprostredným slovníkom a s nemalým zmyslom pre humor robí muzikológ Reto Müller z Nemeckej rossiniovskej spoločnosti. Nejde len o suché monológy, zasvätené divácke otázky naplnia vždy zvyšok času.

Le nozze di Teti e di Peleo

Počas troch dní (26. – 28.júla) som mal možnosť navštíviť tri operné predstavenia, kantátu a koncert absolventov akadémie. Slávnostný koncert pri príležitosti jubilea festivalu sa uskutočnil v Trinkhalle a na programe bolo jediné dielo Gioachina Rossiniho, kantáta žánrovo označená ako azione coro-drammatica Le nozze di Teti e di Peleo (Svadba Thetidy a Pelea). Hodinové dielo vzniklo na jar roku 1816, keď mal Gioachino Rossini 24 rokov a časovo spadá do jeho neapolskej éry. Bolo to plodných sedem sezón, počas ktorých skomponoval deväť vážnych oper, od Alžbety, kráľovnej anglickej (1815) po Zelmiru (1822). Popri dielach iniciovaných impresáriom Domenicom Barbajom pre tamojšie Teatro San Carlo – a pochopiteľne pre primadonu a neskôr aj svoju prvú manželku Isabellu Colbran – komponoval aj pre iné divadlá. Kantáta Le nozze di Teti e di Peleo, vznikla na objednávku pri príležitosti svadby princeznej Marie Caroliny s vojvodom di Berrym a premiéru mala v miestnom Teatro del Fondo v apríli 1816. Vo svojej podstate je to javisková alegória s námetom z gréckej mytológie. Keďže vokálne party komponoval pre vtedajšie neapolské hviezdy (okrem Colbranovej to boli dvaja tenoristi Andrea Nozzari a Giovanni David, prvý tzv. barytenore, druhý vysoký tenor), sú extrémne náročné rozsahom a vyšperkované virtuóznymi koloratúrami. Deviate z jedenástich čísel, ária Cerery Ah non potrian resistere, je áriou Almavivu Cessa di più resistere (u nás škrtanej) z Barbiera zo Sevilly, ktorá sa do tretice objavila aj ako záverečné rondo Non più mesta mezzosopránovej Angeliny z Cenerentoly.

G. Rossini: Le nozze di Teti e di Peleo, Festival Rossini in Wildbad 2018,
koncertné uvedenie,
foto: Andreas Heideker

V Bad Wildbade stál na čele orchestra Virtuosi Brunenses (o českom orchestri aj s účasťou slovenských hráčov sa ešte obšírnejšie zmienim) a poľského Góreckého komorného zboru stál dirigent Pietro Rizzo. Dnes už preverený najväčšími divadlami sveta, hosťoval roku 2013 v Opere SND v Pucciniho Bohéme. Rossiniho kantátu vystaval s veľkým zmyslom pre štýl, pre kontrastnosť jednotlivých čísel a farebnosť inštrumentácie. Oba soprány, Leonor Bonilla (Cerere) i Eleonora Bellocci (Teti), preukázali technicky vyspelé materiály, schopné vyspievať rozsah i ozdoby a zaujať aj osobitými timbrami. Z dvoch tenoristov bol suverénnejší Mert Süngü (Peleo), zvládajúci extrémne výšky bez problémov, než Joshua Stewart (Giove), ktorému práve táto poloha neznela voľne. Mäkkým, teplým mezzosopránom predniesla part Giunony Marina Comparato. Úspech u publika bol taký prenikavý, že podnietil umelcov zopakovať finálový ansámbel.

La cambiale di matrimonio

Historicky prvou uvedenou opernou Gioachina Rossiniho bola komická jednoaktovka La cambiale di matrimonio (Zmenka na manželstvo). Predbehla tak ešte skôr napísané, no pravdepodobne autorsky nie celkom autentické dielko štrnásťročného mladíka, nazvané Demetrio e Polibio. La cambiale vzniklo na objednávku impresária Antonia Ceru a svetlo sveta uzrelo počas jesennej sezóny 1810 v benátskom Teatro San Moisè. Úspešný debut otvoril mladému Gioachinovi dvere k návratom do tohto bohatou tradíciou ovenčeného divadla. A to už v troch najbližších rokoch štyrmi jednoaktovkami: L´inganno felice, La scala di seta, L´occasione fa il ladro a Il signor Bruschino.

G. Rossini, La cambiale di matrimonio, Festival Rossini in Wildbad 2018,
Eleonora Bellocci (Fanni),
foto: Patrick Pfeifer

Zmenka na manželstvo, skomponovaná na text vari najplodnejšieho libretistu danej doby Gaetana Rossiho, má osem čísel, rozvinutých do poldruha hodinovej plochy. Árie, dvojspevy, trojspev a ansámble sú poprepojené secco recitatívmi. Témou trocha prostoduché, no hudobne milé, svieže a spevácky náročné dielo sa pokúsil okoreniť svojským zmyslom pre humor spevák, pedagóg (v súčasnosti vedúci tamojšiu Akadémiu belcanta) a režisér Lorenzo Regazzo. Jeho výkladový kľúč, spočívajúcu v naznačenej persifláži „režisérskeho divadla“, ho vlastne oblúkom doviedol práve k nemu. Možno zámer, možno čaro nechceného. Fakt je, že dianie počnúc pantomimicky rozohranej predohry až po ansámblové finále, naplnil občas až predimenzovanými nápadmi. Z polovice vtipnými a originálnymi, no neskôr už trocha silenými. Sám Regazzo v prirobenej, no len zriedka v nemčine prehovoriacej postave režiséra, sa stavia do polohy nafúkaného strojcu predstavenia, opierajúceho sa o obrovitú „príručku k novej divadelnej réžii“. Z obchodníka Tobiu Milla spravil korpulentného športovca, z kanadského obchodného partnera Slooka zasa extravagantného mladíka v rifliach, z druhej dámy počas „sorbettovej“ árie (čísla dobovo pridávané ako oddych pre vtedajšiu divácku smotánku), striptízovú tanečnicu. Portréty Zeffirelliho, či projekcie gestikulujúcej Callasovej pôsobili trocha rozporne, hoci zapadli do režijného kontextu. Na malom javisku sa dá ozaj narábať len so situačným humorom. Regazzovi sa to podarilo len čiastočne, čo mu publikum na navštívenej repríze zrátalo pomerne hlasným bučaním.

G. Rossini, La cambiale di matrimonio, Festival Bad Wildbad 2018,
foto: Patrick Pfeifer

Jednoznačne však vyšlo hudobné naštudovanie mladého Jacopa Brusu a zanietený výkon komornej zostavy orchestra Virtuosi Brunenses. Dvaja skvelí barytonisti, Chorvát Matija Meić (Tobia Mill) a Talian Roberto Maietta (Slook), preukázali krásu materiálov a skvelú techniku. Virtuozitu hlavne v zamatovo obsažnej vysokej polohe ponúkla mladá Eleonora Bellocci (Fanni) a štíhlym tenorom s lesklými výškami zaujal aj Xiang Xu ako Eduardo. Dobrý bol aj sluhovský pár v podaní frekventantov akadémie Javiera Povedana (Norton) a Marie Rity Combattelli (Clarina).

Zelmira

Posledné javiskové dielo, skomponované pre Neapol. Premiéru malo v Teatro San Carlo 16. februára 1822. Tridsaťročný Rossini vo svojej tridsiatej tretej(!) opere, skomponovanej na libreto Andreu Leona Tottolu (podľa vkusu publika malo tragické udalosti doviesť k optimistickému záveru), doviedol svoje kompozičné majstrovstvo do prvej (druhá nastala Viliamom Tellom) vrcholnej fázy. Je to najnáročnejšia z neapolských partitúr, najprekomponovanejšia, bohato pretkaná ansámblami a zbormi. Strhujúca je nielen v celkovej architektúre, ale aj v originálnych inštrumentálnych plochách. Pizzicatá sláčikov, náročná pasáže pre klarinet či plechy, fenomenálne podfarbenie duetu Zelmiry a Emmy harfou a anglickým rohom – to je len zopár príkladov. Toto dielo vari najrukolapnejšie vyvracia povrchný a tradovaný názor o Rossiniho operách ako o defilé efektných uzavretých vokálnych čísel. Skrátka, kto nespoznal Zelmiru, sotva má nárok hodnotiť Gioachina Rossiniho z nadhľadu.

Zelmiru po úspešnej neapolskej premiére, s Isabellou Colbran, Giovannim Davidom a Andreom Nozzarim v hlavných úlohách, čakalo nemenej vrúcne prijatie vo viedenskom Kärntnertortheatri. Pri tejto príležitosti Rossini dokomponoval áriu Emmy pre mezzosopranistku Fanny Eckerlinovú. Druhá verzia Zelmiry sa však viaže až k roku 1826, k prvému uvedeniu diela v parížskom Théâtre-Italien. Podstatnou zmenou je záverečná scéna, už upravená na mieru inej primadony, Giuditty Pasta. O tento variant sa oprelo aj koncertné uvedenie v Bad Wildbade, ktoré bolo zároveň prvým nemeckým stretnutím s dielom.

G. Rossini: Zelmira, Festival Rossini in Wildbad 2018, koncertné uvedenie,
foto: Andreas Heideker

Za dirigentským pultom stál jeden zo svetovo z najrešpektovanejších znalcov Rossiniho hudby, Gianluigi Gelmetti. K dispozícii mal orchester Virtuosi Brunenses (umelecký vedúci Karel Mitáš) a Górecki Chamber Choir so zbormajstrom Mateuszom Prendotom. Charizmatický a festivalovým publikom mimoriadne podporovaný Gelmetti vystaval Zelmiru v úchvatnej koncepcii. Sálal z nej autentický rossiniovský esprit, v dynamike a agogike bola do detailov premyslená, vo farbení orchestra vynaliezavá a zároveň dôsledná v rešpektovaní zápisu. To všetko by nestačilo, keby orchester so sídlom v Brne, zostavený z českých i slovenských inštrumentalistov, nedisponoval nielen znamenitým technickým zázemím, ale neopísateľným zanietením, aké vkladal do hry. Je to pritom jediný rezidenčný orchester festivalu a jeho záťaž počas vyše dvoch týždňov bola enormná. Prevažne mladí muzikanti, ktorých vedie Karel Mitáš, ju zvládli excelentne. Nováčikom bol komorný zbor z Poľska, ktorý aj napriek poddimenzovanej kvantite znel farebne a intonačne presne.

V titulnej úlohe excelovala skutočná dramatická koloratúra Silvia Dalla Benetta. Je pre mňa nepochopiteľné, že s jej menom sa vo svete stretávame tak zriedka. Ovláda všetky finesy belcanta, jej hlas je technicky nezlomný, pevný a sýty v stredoch, výšky majú potrebnú razantnosť. Navyše, jej práca s dynamikou (krásne piána a mezza voce) je majstrovská. V rozsahovo mimoriadne exponovanej role Ila potvrdil turecký tenorista Mert Süngü, že už patrí k rossiniovskej špičke. Nie je to žiadny ľahký lyrický tenor, ale sýty, o dych opretý hlas, zdolávajúci aj tóny nad vysokým C s technickou istotou a priebojným kovovým leskom. Marina Comparato (Emma) upútala vrúcnym timbrom, vysokou tónovou kultúrou a štýlom. Podobne ako v kantáte Le nozze di Teti e di Peleo iba čiastočne, v tmavej strednej a hlbokej polohe, uspokojil Joshua Stewart (Antenore). S výškami však zápasil. Taktiež nevyrovnaný výkon podal Federico Sacchi (Polidoro), jeho mankom je farebne suchšia vyššia poloha.

Moïse (Mojžiš a Faraón)

Biblickú tému Mojžiša, faraóna a prechodu Červeným morom stvárnil Gioachino Rossini po prvýkrát počas neapolského obdobia vo svojej dvadsiatej štvrtej opere Mosé in Egitto. Po deviatich rokoch sa k nej vrátil, už počas parížskeho pôsobenia, a skomponoval na nové francúzske libreto z veľkej časti autonómnu operu Moïse. Na základe dvoch tlačí libreta sa zvykne používať aj dlhší názov Moïse et Pharaon. Zatiaľ čo taliansky Mojžiš zodpovedal konvenciám neapolskej opery, francúzsky variant rešpektoval úzus štyroch dejstiev s baletnou hudbou v treťom. Je to zrelšia, prepracovanejšia verzia, svojou architektúrou pripomínajúca estetiku tzv. tabló a predznamenávajúca žáner grand opery. Mojžiš je vlastne treťou operou od konca (podobne ako v predchádzajúcom Obliehaní Korintu, čo je prepracovaný Mohamed II., sa vracia k raz už spracovanej téme), po ňom nasledoval len Gróf Ory (s hudbou použitou v Ceste do Remeša) a bodkou bol úplne nový a jazykom originálny Viliam Tell.

G. Rossini: Moïse, Festival Rossini in Wildbad 2018,
foto: Patrick Pfeifer

Bad-wildbadská Trinkhalle na inscenovanie grand opery nie je prispôsobená. Režisér a scénograf Jochen Schönleber musel voliť cestu východiska z núdze. Z časti sa mu to podarilo video projekciami, ktoré však v pozadí javiska neboli dobre viditeľné. Kulisami sa hýbe ručne, takže scénických zmien nie je veľa a opakujú sa. Dominantou je viacúčelová mamutia kniha zákona, slúžiaca raz ako symbol, inokedy ako hracie pole. Masové scény musel režisér tiež riešiť v najúspornejšom móde, jednoducho viac postáv (aj keby boli k dispozícii) by sa na javisko nezmestilo. Trocha komicky pôsobili ozbrojenci plastovými štítmi, či zboristi suplujúci v skrátenom balete tanečníkov. Ale pri dobrej vôli, s prižmúrením oboch očí a pri istej dávke diváckej obrazotvornosti, sa dá prekonať veľa. Je dobré, že réžia príbeh neposúvala do politickej roviny, len ho v kostýmoch (Claudia Möbius) posunula takmer až k dnešku. V rámci možností atmosféru obrazom dodávalo svietenie. Časť publika však „odmenila“ režiséra a zároveň intendanta festivalu bučaním.

G. Rossini: Moïse, Festival Rossini in Wildbad 2018,
foto: Patrick Pfeifer

Opäť dominovala hudobná stránka inscenácie. Na čele stále pohotového a oduševneného orchestra Virtuosi Brunenses a Komorného zboru Góreckého stál skúsený dirigent Fabrizio Maria Carminati. V hlavných basových postavách sa stretol ušľachtilo znejúci, koncentrovaný a lesklý materiál Alexeya Birkusa (Moïse) s dramatickejším hlasom Lucu Dall´Amico (Pharaon). S vypätým tenorovým partom Aménophisa sa technicky a štýlovo v skvelej forme vyrovnal Randall Bills. Úspešne mu sekundoval Patrick Kabongo ako Éliézier. Zo ženských postáv opäť fascinovala Silvia Dalla Benetta v skôr mezzosopránovej partii Sinaïdy, zatiaľ čo Elisa Balbo ako Anaï striedala suverénne odspievané lyrické miesta s ostrejším tónom v dramatických miestach.

Akadémia belcanto – Rossini & Co

A napokon pár slov k matiné frekventantov Akadémie belcanta a majstrovskej triedy Lorenza Regazza. Z pätnástich čísel bola desiatka zasvätená Gioachinovi Rossinimu, po jednom Gaetanovi Donizettimu a Vincenzovi Bellinimu, dve Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi a záver patril neapolskej piesni O sole mio od Eduarda di Capuu. Jedenástich spevákov na klavíri sprevádzal a pravú atmosféru dodával GianLuca Ascheri. V drvivej väčšine zazneli krásne, technicky isté a v špecifickom slohu presne zorientované hlasy. K najkrajším momentom koncertu patrili výkony koloratúrnej sopranistky Eleonory Bellocci (v árii Contessy z Cesty do Remeša), lyrického barytonistu Roberta Maiettu v árii FigaraBarbiera zo Sevilly, basbarytonistu Baurzhana Anderzhanova v dvoch duetách, ale aj tenoristu Xianga Xu (Idreno zo Semiramide) či basistu Yevgeniya Chainikova ako Dona Basilia.

Autor: Pavel Unger

písané z 26.7. – Le nozze di Teti e di Peleo, 27.7. – La cambiale di matrimonio Zelmira, 28.7. – Koncert Akadémie belcanta a Moise

www.bad-wildbad.de/rossini/

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár