V kúpeľnom mestečku Bad Wildbad, uprostred lesov a parkov nemeckého Schwarzwaldu, okúsil v roku 1856 neuropsychiatrickými diagnózami trpiaci Gioachino Rossini blahodarné liečivé účinky. Tu možno hľadať korene k belcantovému festivalu Rossini in Wildbad, ktorý od roku 1989 stihol predstaviť celý javiskový odkaz skladateľa.
Dramaturgia festivalu, ktorý už tridsať rokov vedie vo funkcii umeleckého riaditeľa a neskôr intendanta Jochen Schönleber, pritom má ešte širší záber. Na program sa dostávajú aj zriedka uvádzané opusy Rossiniho súčasníkov. K podujatiu patria tiež majstrovské kurzy pre frekventantov Akadémie belcanta. A v neposlednom rade lákadlom pre účinkujúcich je nahrávanie produkcií na CD a DVD nosiče pod gesciou firmy NAXOS.
Festival napriek tomu, že sa neteší štátnej dotácii, ale žije z podpory mesta, krajinského ministerstva kultúry Baden-Württemberg a mnohých sponzorov, sa stáva popri festivale v skladateľovom rodisku Pesare platnou alternatívou prezentácie často zabúdaných diel Gioachina Rossiniho. Zároveň je lokalitou, v ktorej sa objavujú mnohé nové a výrazné spevácke talenty z celého sveta. Nad priebehom festivalu starostlivo bdie agilná Nemecká rossiniovská spoločnosť.
Od roku 2019 sa stala partnerom festivalu v Bad Wildbade poľská spoločnosť Passionart a Filharmónia Karola Szymanowského v Krakove. Aj aktuálny ročník, ktorý sa v Bad Wildbade odohráva od 15. do 24. júla, sa začal krakovskou fázou. Tam podstatnú časť programovej ponuky naštudovali a uviedli. Orchester a zbor Krakovskej filharmónie sa zároveň stal rezidenčným telesom festivalu Rossini in Wildbad.
Po dvojročnom pandemickom provizóriu (vlani sa hralo pod voľnou oblohou) mal 33. ročník už štandardnú podobu. Počas navštívených prvých troch dní zazneli premiéry opier Gioachina Rossiniho s troma titulnými ženskými postavami, Armida, Ermione a Adina. Doplnkom bol prvý koncert účastníkov Akadémie belcanta.
ARMIDA SO ŠIESTIMI TENORMI A JEDNOU PRIMADONOU
Uvedenie Armidy sa uskutočnilo v koncertnej verzii, vďaka ktorej (a nech ma režiséri pokojne ukrižujú) ešte väčšmi môže divák vnímať bohatstvo melodickej invencie, čarovanie hlasmi, skúšanie ich rozsahových a technických limitov. Ale rovnako nápaditú (neprávom podceňovanú) orchestráciu. Armida je treťou z deviatich opier skomponovaných na objednávku impresária Domenica Barbaju pre Neapol. Premiéru mala v roku 1817 (skladateľ mal dvadsaťpäť rokov a bola to už jeho dvadsiata druhá opera) a libretista Giovanni Schmidt čerpal námet z Tassovho Oslobodeného Jeruzalema.
Premiérovou titulnou hrdinkou nemohol byť nik iný ako primadona Isabella Colbran, pre ktorú bol part šitý na mieru a v diele nemá ženskú konkurentku. O novodobé vzkriesenie Armidy sa postarala Maria Callas v roku 1952, ktorá bola síce vyspelou belcantovou, nie však vyslovene rossiniovskou interpretkou. Titulný part čarodejky, ktorá svojou zmyselnosťou a ľsťou ovládne všetkých, až nakoniec ostáva sama, je silno kotvený v centrálnom registri. Má však samozrejme aj nejednu exponovanú výšku. Absolútnou raritou diela je šesť tenorových postáv a v rámci nich tenorové terceto pred finále tretieho dejstva.
Niektoré tenorové roly sa občas spájajú, pretože nevystupujú v rovnakom dejstve. Aktuálne naštudovanie sa rozhodlo využiť všetkých šesť sólistov. Popri nich majú menší zástoj dve basové postavy. Za mimoriadnu pozornosť stoja tiež tri ľúbostné dvojspevy Armidy a Rinalda. Ale aj v orchestri sa nachádza nezvyčajný bicí nástroj „sistrum“ (dirigent ho prirovnáva k tamburine), ako aj „banda turca“, tiež využívajúca perkusie. Takže Rossiniho orchester vôbec netrpel konvenčnou uniformnosťou.
Hudobne pripravil Armidu jeden zo špecialistov na Rossiniho tvorbu, španielsky dirigent José Miguel Pérez-Sierra. Krakovčanov usmernil k štýlovosti, zodpovedajúcej náročnej partitúre, jednotlivé čísla a ansámble vymodeloval s jedinečným zmyslom pre ich gradácie, ale aj uvoľnenia. Jednoducho, bol garantom výborného výkonu orchestra a zboru Krakovskej filharmónie v repertoári, nepatriacom k ich každodennému chlebíčku.
Zo španielskej Zaragozy pochádzajúca sopranistka Ruth Iniesta bola veľmi kvalitnou titulnou hrdinkou. Zatiaľ síce nie je vyslovene dramatickou koloratúrou, no po trocha šetrnejšom úvodnom dejstve sa vypla k bravúrnemu výkonu, dotvorenému hereckými náznakmi. Hrdinami večera boli tenoristi a na prvom mieste spomeniem americko-talianskeho belcantového špecialistu Micheleho Angeliniho ako Rinalda. Je to už skôr typ barytenora, ktorý popri suverénnych najvyšších tónoch má hustý a tmavý stred i hĺbku. Pochopiteľne, precízne spieva koloratúry a čaruje frázovaním.
Veľmi blízko k nemu radím výkon skvelými výškami i hĺbkami disponujúceho andalúzskeho tenoristu Moisésa Marína v postave Goffreda. V Bad Wildbade obľúbený, z Konga pochádzajúci Patrick Kabongo, bol bezchybným Gernandom. V trojspeve tenoristov (a predtým v duete Carla a Ubalda) upútali krásne a technicky zdatné materiály Chuana Wanga a Césara Arrietu. Jeden z najpôsobivejších hlasov celého ročníka preukázal basbarytonista Jusung Gabriel Park ako Idraote. Ovácie po premiére nemali konca.
ERMIONE JE RARITA HODNÁ POZORNOSTI
Medzi neapolskou premiérou Armidy a prvým uvedením drámy Ermione, taktiež v tamojšom Teatro San Carlo, uplynulo poldruha roka, počas ktorého z tvorivej dielne Gioachina Rossiniho vzišli štyri ďalšie opery. Dve pre Neapol, jedna pre Rím a iná pre Lisabon. Ermione, skomponovaná na libreto Andreu Leoneho Tottolu, nemala šťastný štart. V prvej fáze sa hrala len sedemkrát, hoci s osvedčeným neapolským ansámblom na čele s Isabellou Colbran a dvojicou tenoristov Andreom Nozzarim a Giovannim Davidom.
Názory najvýznamnejších rossiniovských znalcov (Charles Osborne, Philip Gossett či Alberto Zedda) na túto operu sa rôznia. Niekedy sa neúspech pripisuje príliš tragickému libretu, opretému o drámu Andromaché, z obdobia po páde Tróje, od Jeana Racina. Faktom ale ostáva, že Tottola z rozsiahlej predlohy musel vystavať dejovú štruktúru vhodnú pre 2-dejstvovú operu. Niekto vyčítal skladateľovi štýl blízky Gluckovi či Cherubinimu, iní to popreli, jednoducho Ermione ostala, a dodnes je, v tieni.
Podľa nových zistení sa hrala sa ešte v roku 1829 v Seville a k jej renesancii došlo až koncom 70. rokov minulého storočia (1977 koncertne v Siene, 1986 v Padove a napokon v roku 1987 v Pesare, kde sa na festival vrátila v roku 2008). Významnou predstaviteľkou titulnej roly v Madride a Neapole bola Montserrat Caballé.
V Bad Wildbade zaznelo dielo scénicky vo väčšom z festivalových priestorov, v Trinkhalle s kapacitou cca 500 miest. Je to skôr núdzový divadelný priestor s minimálnym technickým vybavením, no režisér a výtvarník Jochen Schönleber presne pozná jeho limity. Ale aj výhody, ktoré nepripustia odpútať sa od hudby a spevu. Na minimalistickej scéne sa objavilo len niekoľko veľkých bielych kvádrov, uprostred naklonená plošina na spôsob móla a využívali sa čiastočne projekcie, čiastočne farebné zmeny svietenia i prvky tieňohry.
S aranžovaním sólistov a zboru sa v obmedzenom priestore veľa robiť nedá, no Schönleberovo sústredenie sa na vzťahy (bez ambícií výpravou a kostýmami inscenáciu historický zarámcovať) prinieslo ovocie. Záver je vskutku tragický, v krvi končia všetky hlavné postavy. Dominanciou wildbadského uvedenia bolo opäť hudobné naštudovanie, ktorého sa ujal hudobný riaditeľ festivalu Antonino Fogliani. Stopercentný znalec rossiniovského hudobného pulzu vyťažil z Krakovčanov plnokrvnú, diferencovanú orchestrálnu hru a kvalitné zborové spievanie.
Titulnú postavu vytvorila Serena Farnocchia, ktorá síce nie je naslovovzatou rossiniovskou špecialistkou, no hlavne v strednej a vysokej polohe jej priebojný hlas si s nárokmi partu poradil. Veľmi solídnu protihráčku mala v tmavom a v koloratúrach precíznom mezzosopráne Aurory Faggioli (Andromaca). Opäť zažiaril kovový a v každej polohe bezpečný tenorista Moisés Marín (Pirro), ale v exponovanom parte Oresta tiež Patrick Kabongo a do tretice z tenorov (je tam ešte štvrtý, ktorého spieval účastník Akadémie belcanta) Chuan Wang ako Pilade.
Napriek tomu, že Ermione objektívne celkom nedosahuje kvality napríklad Armidy, je to určite dielo hodné pozornosti. Nahrávka firmy NAXOS obohatí zbierku nosičov v príbytkoch rossiniovských nadšencov.
Prečítajte si tiež:
• Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy
• Napoleon opery Gioachino Rossini
JEDNOAKTOVKA ADINA A KONCERT ÚČASTNÍKOV BELCANTOVEJ AKADÉMIE
Všetky tri tituly, uvádzané tohto roku na festivale Rossini in Wildbad, vznikli v rozpätí necelých sedemnástich mesiacov. Jednodejstvová „farsa“ Adina má dátum zrodu v roku 1818, no lisabonská premiéra sa odohrala až v roku 1826. Nevznikla na objednávku divadla, ale bohatého súkromníka, s účelom venovať ju svojej milenke, speváčke lisabonskej opery. Dej opery nevybočuje zo schémy orientálnych námetov z prostredia serailu, so zamilovaným bagdadským kalifom, ktorý napokon zistí, že objektom jeho ľúbostného vzplanutia nie je nik iný, ako jeho vlastná dcéra.
Nebol by to festival v Bad Wildbade, keby nepátral po genéze partitúry a po prvýkrát do nej vložil aj terceto z pera Giovanniho Paciniho. V maličkom, ale malebnom Kráľovskom kúpeľnom divadle naštudoval Adinu Jochen Schönleber, ktorý bez problémov rezignoval na Orient a príbeh zasadil kamsi na juh Ameriky. Žiaden serail, Kalif (postava nemá meno) je v kostýme armádneho generála, Adina v prostých dievčenských šatách. Zbor je rozdelený na skupinku v montérkach a zopár investigatívnych novinárov. To však ani nie je podstatné.
Dôstojný hudobný rámec poskytol komorne zložený orchester Krakovčanov (recitatívy sprevádzal Gianluca Ascheri z balkóna, inde totiž pre nástroj niet miesta) pod taktovkou Luciana Acocellu. Ako Adina sa zaskvela technicky brilantná a šarmantná Sara Blanch, plnokrvným barytónovým Kalifom bol Emmanuel Franco, ktorý bol zároveň spolutvorcom režijnej koncepcie. Aj ďalší traja sólisti zodpovedali štýlovo i technicky.
Aspoň stručne sa zmienim o koncerte árií a scén, tradične nazvaný Rossini & Co. Predstavilo sa jedenásť účastníkov Akadémie belcanta z majstrovskej triedy Filippa Moraceho. Rossini, Donizetti, ale aj Mozart a Thomas, vyplnili pestrý program, odkrývajúci minimálne polovicu výrazných talentov. S menami fínskej (mezzo)sopranistky Iidy Antola, spievala aj Cenerentolu aj finále z Anny Boleny, anglického tenoristu Aarona Godfreya-Mayersa (brilantná séria vysokých C v Dcére pluku), alebo basistu Nicolu Ciancia, sopranistky Biancy Vásquez Canales či barytonistu Andreu Ariana, sa určite ešte stretneme.
Autor: Pavel Unger
Belcanto Opera Festival Rossini in Wildbad
Gioachino Rossini: Armida, koncertné naštudovanie
Gioachino Rossini: Ermione
Gioachino Rossini: Adina
Koncert účastníkov Akadémie belcanta
Bad Wildbad, recenzované premiéry 15.- 17. júla 2022
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.