Rôznorodosť žánrov hudobno-zábavného divadla v prešovskej Spevohre

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Piatu časť seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorý prinášame pri príležitosti 70. výročia jej vzniku, venujeme žánrovej pestrosti, ktorá sa v Prešove udomácnila od druhej polovice 60-tych rokov. Na javisku Spevohry uviedli rozmanité diela svetových autorov a patričné zastúpenie mala aj domáca tvorba. Osobitú pozornosť venujeme slovenskej operete či muzikálu a inscenáciám operiet Gejzu Dusíka.

V prešovskej Spevohre sa postupne, ale celkom prirodzenou, ambíciami naplnenou cestou udomácnili vedľa seba opereta, hudobná komédia, i muzikál. Spevoherci sa stotožnili so skutočnosťou, že ich Spevohra nedisponovala, a ani si nemohla dovoliť spevákov, vyhranených v každom z týchto žánrov.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, historická budova,
foto: Ľudovít Vongrej

V klasických, veľkých operetách chýbali vyklenuté, školené hlasy, čo sólisti do istej miery vykompenzovávali výborne zvládnutými hereckými kreáciami a pohybovou zdatnosťou, ktoré uplatňovali s vkusom, graciózou a herecko-pohybovou šikovnosťou aj v ostatných žánroch. Keď si zalistujeme v dramaturgii, nemôžeme prehliadnuť snahu dramaturgov – v rokoch 1976/1977 bol lektorom a od roku 1977 – 1986 hlavným dramaturgom Oleg Dlouhý a vedľa neho a po jeho odchode Viera Petrušková, ako citlivo vyberali tituly, vždy s prihliadnutím na možnosti a sily Spevohry. Nastúpila éra cieľavedomej programovosti a tvorivej koncepčnosti.

Prechod spevoherca Jána Šilana (spomeniem aspoň jednu z jeho úloh – excelentného Villona vo Frimlovej operete Kráľ tulákov) na umelecký post režiséra (po pracovnom úraze na javisku divadla) a potom aj na post šéfa Spevohry a nakoniec na riaditeľskú stoličku, signalizoval aktivizáciu pohybu v sólistických radoch. Bol to Šilan, ktorý iniciatívne vyhľadával, prehováral, angažoval do Spevohry nových ľudí, za účelom zvyšovania speváckej zdatnosti a umeleckého kreditu Spevohry. Rozrástla a skvalitnila sa výmena sólistov, režisérov, choreografov a ďalších umeleckých pracovníkov okolo javiska.

Ján Šilan (1929 – 2011),
foto: Archív DJZ Prešov

Snaha po kontaktoch s inými spevohernými divadlami sa začala úspešne napĺňať. V 70-tych rokoch začala spolupráca so spevoherným súborom Divadla operety v Kyjeve. Pozitívne výsledky priniesla intenzívna spolupráca s Divadlom Oldřicha Stibora v Olomouci a keď v roku 1975 odišiel z postu riaditeľa (do Košíc) Milan Bobula, a na jeho miesto nastúpil Ján Šilan, výsledkom živej spolupráce a hosťovania umelcov z rôznych divadiel priniesla pozitívny šum do prešovskej Spevohry. Tá začala úspešne kráčať, vykračovať a aj prekračovať svoje lokálne hranice. Hosťovanie umelcov, najviac ich bolo z Čiech, spôsobovalo rozširovanie umeleckého obzoru v Spevohre, ktorá sa postupne, svojimi, hlavne režijne, choreograficky, i scénograficky progresívne pôsobiacimi inscenáciami dostala do povedomia československých súborov, pestujúcich formy a žánre hudobno-zábavného divadla.

Pri listovaní v bulletinoch sa presvedčíme, že repertoár a výber titulov všetkých žánrov bol naozaj pestrý, nekaždodenný. V operetnom žánri okrem klasických operiet z pera francúzskych skladateľov (J. Offenbach, F. Hervé a iní), viedenského velikána (J. Strauss), Prešov uvádzal i operety o generáciu mladších Viedeňákov – K. Millöckera, K. Zellera C. M. Ziehrera, R. Heubergera, L. Fallu, (skladateľa s českými koreňmi), E. Eyslera a samozrejme i operety F. Lehára (i menej známe, ako napr. Eva), či E. Kálmána (tiež so zameraním i na menej známe, ako napr. Fialka z Montmartru). Nemeckých skladateľov zastupoval P. Lincke, Q. Masanetz, (pochádzal z Moravy), H. Kavan, R. Benatzky.

Anglickú „operetu“ spoznávalo prešovské obecenstvo cez najznámejšiu autorskú dvojicu W. Gilbert – A. Sullivan.
Z českej operetnej produkcie kraľovala Poľská krv (O. Nedbal), od Rudolfa Frimla sa uviedol Kráľ tulákov a Španielska vyzvedačka, od Rudolfa Piskáčka Dievča z predmestia, od Júliusa Kalaša Mlynárka z Granady.

J. Kalaš: Mlynárka z Granady, Spevohra DJZ Prešov, 1955,
Elena Šáriová (Mlynárka Frasquita), Júlia Vargová (Laurencia),
foto: Archív DJZ Prešov

Slovenská opereta

Zo slovenských operiet boli samozrejmosťou operety Gejzu Dusíka. Tvorba Karola Elberta alebo Jána Móryho nebola otvorená (pravdepodobne ani v žiadnom inom divadle). Pozornosťou Prešovčanov voči Košičanom bolo, že si pripomenuli osobnosť dlhoročného košického divadelného dirigenta a skladateľa Karola Fischera naštudovaním jeho operety Dcéra dvoch otcov (s upraveným libretom). (K. Fischer pôsobil ako dirigent v maďarských divadelných spoločnostiach, ale aj v prvej ČSR a nakoniec ešte i vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach dve sezóny po r. 1945). Inscenácia vyznela ako obzretie sa do 30-tych rokov 20. storočia, kedy bola opereta uvedená v košickom divadle.

Gejza Dusík v Prešove

Chvályhodná je pozornosť, ktorú Spevohra venovala Dusíkovej tvorbe. V čase svojej kryštalizácie a váhania, či vstúpiť aj na pole operné, uviedla r. 1957 po prvý raz Dusíkovu operetu Zlatá rybka. Siahla po nej tri roky po jej celoštátnej premiére v Bratislave. Na premiére v Prešove bol prítomný aj skladateľ, ktorému sa prešovský súbor veľmi zapáčil. Ostravský režisér Jan Pacl sa priznal, že v Prešove dostal prvý raz príležitosť režírovať slovenskú operetu. Pravdepodobne sa zaslúžil, že r. 1959 Zlatú rybku potom naštudovala aj Štátna opereta v Ostrave. Zlatá rybka v Prešove s 80-timi reprízami sa zaradila hneď za vtedy najúspešnejšiu inscenáciu – operetu Viktora Jacobiho Dievčenský jarmok. V operete vystupovala úspešná komická dvojica P+P (Piussi – Prieložný), Štefan Marton, Jozef Hatok, Elena Šáryová. Dirigovali Anton Buranovský a Štefan Gajdoš.

G. Dusík: Zlatá rybka, Spevohra DJZ Prešov, 1957,
Júlia Vargová (Vedúca jedálne), Ján Šilan (Šofér),
foto: Archív DJZ Prešov

V dobe výraznej kryštalizácie a profilácie prešovskej dramaturgie sa na programe objavili hneď ďalšie dve Dusíkove operety, obe v r. 1968: v celoštátnej premiére Dvorná lóža, (16. februára), ktorú skladateľ napísal ešte v r. 1947. Inscenáciu režíroval František Krištof Veselý. So súborom sa opätovne vrelo zvítal, po 18-tich rokoch, keď bol naposledy v prešovskej Spevohre. V hudobnom naštudovaní Rudolfa Šuláka dostala príležitosť vtedy nastupujúca nová garnitúra spevákov – Eliška Nováková-Pappová (neskoršia vynikajúca operná sólistka v Košiciach), Helena Horváthová, dlhoročná kvalitná, šarmantná, temperamente strhujúca opora Spevohry. Na svoj spontánny komický talent v tom čase začal upozorňovať dlhoročný sólista Spevohry, miláčik prešovského obecenstva Štefan Senko.

Druhou Dusíkovou operetou v roku 1968 (18. október) bol Hrnčiarsky bál v réžii dlhoročného cizeléra súboru Karola Smažíka a v hudobnom naštudovaní Vladimíra Daněka. Tejto operete v réžii Jána Šilana tlieskali aj v Kyjeve, keď sa Šilan, vtedy šéf Spevohry snažil s tamojším Štátnym divadlom operety nadviazať užšie umelecké kontakty (1975). Ďalšia Dusíkova opereta Tajomstvo modrej ruže mala v Prešove premiéru r. 1976. Išlo o inováciu Modrej ruže s novým libretom českých divadelníkov – dr. Karla Tušeka a Luboša Šterca. Do tejto verzie operety vložil skladateľ niekoľko svojich známych piesní, akou bola aj pieseň „Tak nekonečne krásna“.

G. Dusík: Víno pre Marínu, Spevohra DJZ Prešov, 1980,
Š. Rančík (Predseda Hríbik), J. Piussi (Predseda Kukura), Ľ. Piptová (Zora),
Š. Senko (Hlaváčik), C. Kapec (Vedúci Bomba),
foto: Archív DJZ Prešov

Operetu Víno pre Marínu – poslednú to Dusíkovu operetu, ktorá bola lokalizovaná do zemplínskej obce Vinné, uviedla prešovská Spevohra v celoslovenskej premiére, veď práve prešovskej Spevohre tento svoj posledný operetný opus skladateľ aj venoval. Spolupracovníkmi boli opäť dr. Karel Tušek a Luboš Šterc. Poslucháči a diváci si v hudobnej reminiscencii prišli na svoje, keď z javiska zazneli dobré známe Dusíkove hity ako „Dve oči neverné“, „Vám, jedine len Vám“, „Snáď aj ku mne raz láska príde“, „Zvony domova“ (z operety Karneval na Rio Grande), či nehynúci evergreen „Marína, rád Ťa mám“.

Muzikál, hudobná komédia, hudobná fraška, hudobná revue

Polovica 60-tych rokov a ďalšie roky priniesli v dramaturgii obrat k rôznorodým formám a žánrom hudobno-zábavného divadla. Tie boli začiatkom nových inšpirácií, nového pohľadu na javiskovú realizáciu, na možnosť „objaviť“ zatiaľ ukrytý spevácky a tanečný potenciál u sólistov, ale vniesli aj ďalšie posuny a inšpirácie v scénografických či kostýmových výtvarných nápadoch.

C. Porter: Kankán, Spevohra DJZ Prešov, 1965,
Júlia Korpášová (Pistache) a balet DJZ,
foto: Archív DJZ Prešov

Umeleckí pracovníci otvorili okná do sveta a javisko prešovskej Spevohry začalo ožívať podnetmi amerického, talianskeho, poľského, českého muzikálu a ďalších hudobných žánrov. Prvým americkým muzikálom uvedenom v Prešove bol 19. novembra 1965 Kankán (C. Porter). Na otázku, prečo práve Kankán, možno odpovedať aj jednoznačne menom skladateľa Cole Portera, ktorý je nositeľom symbolu klasického muzikálu. Prešovská Spevohra jeho uvedením metaforicky oznámila a prihlásila sa k novému, zatiaľ nepestovanému žánru. Nasledovali ďalšie americké muzikály: Kiss me Kate, My Fair Lady, The Music Man (Túlavý kapelník), Hello, Dolly!, Show Boat (Loď komediantov), Ľudia – láska-ulica, V Ríme na Fóre, Sweet Charity s pozoruhodným výkonom sólistky Eleny Kušnierovej, Promises, Promises, (Sľuby, sľuby), Sugar (Niekto to rád horúce), Malý obchod s hrôzami… Tieto americké muzikály zneli z javiska prešovskej Spevohry v rozpätí 30 rokov (1965 – 1995).

Z poľskej produkcie to boli často novinky: Na skle maľované, (štyri roky po premiére v Poľsku), Ďakujem Ti, Eva, (tri roky po poľskej, aj svetovej premiére), Machiavelli (tri roky po premiére), Miluje-ľúbi-zbožňuje

Talianska hudobná produkcia vstúpila do Prešova tiež čerstvými muzikálmi Dobrú noc, Bettina, Keď je v Ríme nedeľa, zakaždým tak 6-7 rokov po ich prvom uvedení.

Český muzikál a hudobné komédie si našli cestu do Prešova ešte v začiatkoch etablovania sa Spevohry cez už spomenuté diela Osvobozeného divadla. Nasledovala pomerne dlhá séria kvalitných českých diel, mnohé z nich uviedla Spevohra v celoslovenskej premiére, niektoré dokonca v československej: Nech spieva Zuzana, Limonádový Joe, Lúpežníci, Sherlock Holmes, Pán Pickwick, Šediny pána Casanovu, Kandrdas (čsl. premiéra), Rozprávka môjho života. Tento muzikál vyšiel z autorskej dielne I. Havlů a Zd. Marata a bol odmenený prvou cenou v medzinárodnej súťaži o muzikál na Andersenovu tému. Cena bola udelená v Odensee, Andersenovom rodisku r. 1980 a zanedlho už znel z prešovského javiska.

Oskar, Spevohra DJZ Prešov, 1989,
Štefan Senko (Barnier), Slavomír Benko (Christian),
foto: Archív DJZ Prešov

Hudobná komédia Oskar, na motívy rovnomenného francúzskeho filmu, v ktorom hlavnú úlohu stvárnil Louis de Funès, v Prešove sa tejto úlohy úspešne zmocnil kreatívny komik Štefan Senko. Aj deti si prišli na svoje muzikálom Princezná pesnička. Hudobná hra Slamený klobúk, od autorskej dvojice J. Voskovec a J. Werich, ktorú hudobne upravil Vlastimil Hála sa už hrala na javisku novej divadelnej budovy, sprevádzkovanej r. 1990.

Osobitnú kapitolu z pôvodnej českej tvorby tvoria malé formy hudobno-zábavného divadla. V novej budove, okrem veľkej scény sa myslelo aj na komornejší priestor. Preto do novej budovy bola naprojektovaná aj Malá scéna, (experimentálna), poskytujúca dômyselne variabilný priestor (napr. funkčne upravovateľné sedenie v hľadisku) kvôli plnohodnotnej divadelnej akčnosti jednotlivých malých foriem. Medzi prvými boli v priestoroch experimentálnej scény uvedené a zaskveli sa dve vynikajúce české hudobné komédie: J. Suchý – V. Havlík: Dr. Johann Faust (1991) a J. Suchý – J. Šlitr: Šesť žien Henricha VIII. (1992).

Slovenská muzikálová tvorba a hudobné komédie

Prešovská dramaturgia reagovala i na pohyby v slovenskej tvorbe hudobno-zábavných žánrov. Do programu zaradila muzikál Kormorán (1966), z pera Teodora Šeba-Martinského, považovaný za prvý slovenský muzikál. Skladateľ zveril s dôverou aj druhý svoj muzikál Ohnivák uvedený v československej premiére, prešovskej Spevohre (1979).

Skladateľa Igora Bázlika reprezentovali dva muzikály: Plné vrecká peňazí (libreto J. Solovič) (1976) a Husári (pôvodný text P. A. Bréal, v úprave M. Lasicu, I. Krajíčka a J. Satinského) (1992). Slovenskú tvorbu ďalej zastupovali muzikál Opera Mafiozo (M. Novák, 1995), hudobná hra Študentská romanca P. Severa s hudbou M. Broža (1986), folklórne pásmo Vietor od Poľany Š. Jurovského (1979). Od domáceho – prešovského skladateľa a zbormajstra prešovskej Spevohry Ivana Pacanovského videli Prešovčania hudobné hry Figliar na text Ľ. Zelienku (1974), Píšťalka plná pesničiek s textom S. Štubňovej (1977) a Povodeň (text prešovský scénický výtvarník Štefan Bunta).

T. Š. Martinský: Kormorán, Spevohra DJZ Prešov, 1966,
E. Prieložný (Smieško), C. Kapec (Šéf odboru podniku Stavohut),
E. Radová (Dana Dubovská), Š. Rančík (Lodník),
foto: Archív DJZ Prešov

Malá scéna nového divadla poskytla priestor aj slovenskej autorskej prezentácii. V slovenskej premiére sa páčila séria troch kabaretov pod názvom …ergo, kladivko! (I., II., III., 1993, 1994, 1996) P. J. Oravca. Na tejto, pomyselnej „aukcii šlágrov“ zazneli svetové, európske, české a slovenské šlágre, najmä z rokov 60. a 70-tych. Oravcov výber upravili dvaja dirigenti prešovskej Spevohry – Jan Bedřich (I.,II.,) a Július Selčan (III.)

Vlastniť a mať k dispozícii Malú scénu, ako druhé, experimentálne divadelné javisko, bolo snom umeleckého vedenia Spevohry na čele s Jánom Šilanom, vtedy už riaditeľom Divadla Jonáša Záborského. Tento sen začal svoj život od roku 1983, kedy malo dôjsť k otvoreniu novej, všetkými očakávanej, no ešte stále len v štádiu rodiacej sa novej divadelnej budovy.

Dramaturgia preto začala už od spomínaného roku 1983 koncipovať a generovať malé javiskové formy. Zatiaľ, kým sa čakalo na odovzdanie novej budovy, (tá bola odovzdaná až v roku 1990), sa projekt malých foriem, zvaný štúdiovky uskutočňoval pod názvom Štúdio ´83. Hralo sa však mimo divadelných priestorov, von z historickej budovy DJZ, čo pravdaže nevyhovovalo ani akusticky, ani priestorovo, ani svetelnou technikou tradičnému divadelnému priestoru. Takto, vonku sa napokon 24. januára 1987 zrealizovala len Hra o zuby (Mahler –Smolka) v hudobnom naštudovaní Rafaela Hrdinu a Júliusa Selčana a v réžii Blaženy Hončarivovej.

V mimoriadne čistom a lyricky krehkom podaní v rámci Štúdia ´83 potom r. 1985 sa niesla divadelná podoba svetoznámeho filmu J. Demyho a M. Legranda z vojnových časov Dáždničky zo Cherbourghu. Hlavné postavy sugestívne tlmočili Elena Kušnierová, Robert Šudík, v ďalších postavách Helena Horváthová, Elena Jurčíková, Anna Benková, Cyril Kapec. Citlivá réžia vyšla z dielne Jána Šilana, hudobne naštudoval a vynikajúcimi klavírnymi improvizáciami na Legrandovu hudbu opatril dirigent Jan Bedřich.

…ergo kladivko III., Spevohra DJZ Prešov, 1996,
Elena Kušnierová, Jozef Bikár,
foto: Archív DJZ Prešov

Na sprístupnenej Malej scéne, po otvorení nového divadla r. 1990, okrem už spomínaného slovenského projektu …ergo, kladivko!, sa inscenovali tiež už spomínané české hudobné komédie Dr. Johann Faust J. Suchého a J. Havlíka (1991) a Šesť žien Henricha VIII. (J. Suchý a J. Šlitr ) (1992) s excelentnými výkonmi Slavomíra Benku v hlavných postavách v oboch komédiách. Priestor i sedenie v hľadisku Malej scény inscenátori náležite využili a hľadisko sa často stávalo i súčasťou hracej divadelnej plochy.

Autor: Dita Marenčinová

V šiestej, záverečnej časť seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, sa budeme venovať záverečnej fáze prešovskej Spevohry až po jej zánik.

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár