Rozšifrovaný Prokofiev a autentický Čajkovskij v podaní Petrohradskej filharmónie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V gradujúcom tempe BHS´2018, nastúpila (10. októbra) na pódium Koncertnej siene Slovenskej filharmónie pod taktovkou Jurija Temirkanova a s klavírnym sólom Jefima Bronfmana vzácna mnohopočetná Petrohradská filharmónia (približne 100-členný orchester). Záujem o tento ruský orchester bol o to väčší, že ho počítajú medzi desať najvýznamnejších hudobných telies vo svete.

Založil ho zvláštnym dekrétom cár Alexander III. – 16. júla 1882, ako dvorné umelecké teleso. Petrohradská filharmónia, dlhé roky známa ako Leningradská, prešla rôznymi transformáciami – tak, ako celá ruská krajina. Prežila vojnové obdobie a hrôzy, no po r. 1945 pokračovala vo svojej umeleckej práci so svojím dlhoročným šéfdirigentom Jevgenijom Mravinským. Mala som šťastie, počuť tento orchester a vidieť pred ním Jevgenija Mravinského (1903 – 1988). Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov priamo v Leningrade, počas festivalu „Biele noci“. Koncert bol dokonca v sále tamojšieho slávneho konzervatória, na jednom z festivalových koncertov. Už vtedy ma fascinovala vysoká technická zohratosť a neopakovateľný emocionálny „ťah“ tohto orchestra. K tomu patril prísny pohľad a priam generálsky vyrovnaná, štíhla postava Jevgenija Mravinského. S graficky presnými gestami viedol „svoj“ orchester najmä dielami Čajkovského a Šostakoviča.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Jurij Temirkanov, Petrohradská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Dnes má 136-ročný orchester na čele (od r. 1988 – po smrti J. Mravinského) inú dirigentskú osobnosť: ctihodného 79-ročného Jurija Temirkanova. Je rovnako svetoznámy ako bol J. Mravinskij. Bez akýchkoľvek kvalitatívnych výkyvov (hoci v politických zmenách Ruska v posledných desaťročiach) vedie tento distingvovaný umelec Petrohradskú filharmóniu po najslávnejších koncertných sálach vo svete. Jurij Temirkanov je iným typom dirigenta ako legendárny Jevgenij Mravinskij (oddaný priekopník Šostakovičových symfónií). Svojimi jemnými pohybmi (bez dirigentskej paličky), s takmer skrytými gestami, iba pohybom prstov a pohľadom očí magnetizuje Temirkanov orchester tak, akoby existovala medzi ním a hráčmi vnútorná, dlhými rokmi vybudovaná prepojenosť a energia.

Petrohradská filharmónia hrala na koncerte v Bratislave výhradne ruský program. V úvode zazneli Symfonické obrazy z opery Nikolaja Rimského-Korsakova (1844 – 1908): Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii. Hudba jedného zo zakladateľov Mocnej hŕstky (Mogučej kučky) – t. j. skupiny skladateľov, ktorá formovala základy profesionálnej ruskej národnej hudby v 19. storočí (C. Kjuj, M. P. Musorgskij, A. P. Borodin, M. A. Balakirev, N. Rimskij-Korsakov) teda zaznela v úvode programu. Bola to reminiscencia na jednu z ciest „novej ruskej hudby“, všeobecne inšpirovanej národnou a ľudovou hudbou Ruska. V podstate táto špecifická vetva romantizujúcej hudby bola odozvou na európske prebudenie národných snáh. Sebauvedomenie sa osobito prejavovalo aj v námetoch opier a symfonických obrazov tej doby. N. Rimskij-Korsakov v opere, dokončenej r. 1905, spracováva legendu o láske kitežského kniežaťa Vsevoloda a dievčiny Fevronie, vsadenej do národného oslobodzovacieho boja proti Tatárom, ktorí v stredoveku hrozivo napádali Rusko. Program symfonických obrazov, prebratý z rovnomennej opery a uverejnený v bulletine, spoľahlivo slúži poslucháčovi na hudobnej „ceste“ po jednotlivých častiach diela. Celkovo je to melodická hudba o láske, striedaná vzrušujúco vyhrotenými hudobnými obrazmi vojnovej bitky, aby sa napokon hudobný proces upokojil v prelúdiu – qausi hymne o prírode. Záverečné zmierenie v pianissime, pomýlilo poslucháčov tak, že pozabudli i tlieskať. Zrejme očakávali zvyčajné vyvrcholenie skladby vo fortissime.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Jurij Temirkanov, Petrohradská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Po tomto úvodnom čísle sme v stredu s napätím očakávali „reprízu“ opusu, ktorý iba pred pár dňami zaznel v priam ohurujúcom podaní iného klaviristu. Išlo o Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol, op. 16 od Sergeja Prokofieva (1891 – 1953). Na sobotňajšom koncerte (6. 10.) s Orchestre de Paris interpretoval tento búrlivo-mladistvý opus geniálneho klaviristu a skladateľa v jednom – Sergeja Prokofieva – Igor Levit, predstaviteľ mladšej pianistickej generácie. Jeho virtuozite a búrlivej povahe vyhovovalo vypointovanie klavírneho koncertu do takmer búšivej podoby, pričom interpret demonštroval akordickú a prstovú ekvilibristiku. Táto preferencia vonkajšej virtuozity však zatemnila tematickú bohatosť, ba aj lyrickosť, najmä však „úhozovú“ rôznorodosť a náladovosť Prokofievovej geniálnej partitúry. Je to prakticky symfonický koncert pre klavír a orchester – pričom obe zložky medzi sebou súperia o prvenstvo.

Na koncerte Petrohradskej filharmónie nastúpil pred klavír Yefim (Jefim) Bronfman, svetoznámy americko-izraelský pianista, rodák z Taškentu), ktorého počuť je hotový zázrak a dar. Spolupracuje s najväčšími dirigentmi, orchestrami, absolvuje koncerty, zapísané do histórie koncertných domov, nahráva, je na vrchole umeleckých síl. Pritom nedemonštruje iba gymnastickú zručnosť svojich rúk a ich možností, ale v interpretácii rozlúskne zakliate tajomstvo hudobnej partitúry tak, aby sa stalo zrozumiteľným – v odokrytí mnohonásobných motívov, ich formových súvislostí, pulzácie, ale aj v rôznych kvalitách tónov a pestrej dynamike. Všetko je podporené premyslenou prácou s pedálmi, neobmedzenými možnosťami práce rúk, uvoľnenosťou celého aparátu, s ktorým klavirista pracuje, aby dosiahol maximum pri vynaložení minimálnej miery vonkajšej námahy (a bez zvyčajných efektov virtuózov). Najviac ma v jeho hre zasiahla rovnováha rozumu a srdca. Zo skrumáže hudobných zvukových „klád“ Prokofievovho koncertu pred nami objavili pravé obsahové jadrá tejto hudby: raz lyricky krásnej, inokedy rozvinutej do efektných akordických pasáží a tónových vodopádov, s arpeggiovými behmi po klaviatúre, striedajúcej lyrický spev s úškrnom hudobného provokatéra.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Jefim Bronfman, Petrohradská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Prokofiev vo svojom 2. klavírnom koncerte g mol narušil všetky dovtedajšie konvencie hry sólistu s orchestrom, keď nástroj dominoval a orchester sprevádzal. Tu obe zložky rovnocenne a náročne bojujú o dominanciu a prelínajú efekty jednotlivca s farebnosťou orchestra.

Späť k Bronfmanovi: počas polhodinovej produkcie sa zavalitý, 60-ročný klavirista akoby vôbec nenamáhal, nepotil, gesticky nevzrušoval a neupútaval afektmi rúk a hlavy. Hral tak prirodzene aj v najťažších behoch a akordických vodopádoch, akoby išlo o jeden z bežných opusov klavírnej hry. Pritom až ON spravil z tohto „laboratórneho“ diela, plného robustnosti, v každej minúte iný, pritom nesmierne zaujímavý kontrastný dialóg s orchestrom. Raz s početnými figuráciami ľavej i pravej ruky, s úžasnými akordicky bežiacimi pasážami v rýchlom slede, vyžadujúcimi veľkú silu (kóda v 1. časti; Scherzo – Vivace v 2. časti; Allegro tempestoso v 4. časti), inokedy s perlivými úsekmi, ktoré umelec priam „sypal z rukáva“ na klaviatúru. Na povrch vyniesol v spevných častiach aj dobre ukrytú mladú lyriku. (Najmä v úvodnom, nádherne spevnom Andantine 1. časti, postupne vygradovanom sólovou kódou, alebo v 3 časti koncertu: Intermezze). V jeho hre sme teda vychutnali nielen možnosti klavíra ako „bicieho“, ale aj spevného nástroja, s rôznou kvalitou tónov. Z nerozlúsknutej hudobnej krížovky á la Prokofiev, sa odrazu pred poslucháčom rozvinul pestrý vejár dialógu sólistu s orchestrom.

Výdatným partnerom klaviristovi Jefimovi Bronfmanovi bola Petrohradská filharmónia a – bez vonkajšieho afektu – pokojne, sústredene dirigujúci Jurij Temirkanov.

Ako prídavok zahral Jefim Bronfman s prejemnelou tónovou kultúrou, v pianissimovom vyznení Sonátu od Domenica Scarlattiho.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Jefim Bronfman, Jurij Temirkanov, Petrohradská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

V druhej časti koncertu zaznela očakávaná Čajkovského Symfónia č. 6 h mol, op. 74 ,,Patetická”.

V jej obsahu je zašifrovaná jednak lyrika ruskej krajiny a ohlasov ľudových spevov, ale aj salónna elegancia, začiatky duševnej rozorvanosti skladateľa a objavujúceho sa nepokoja, ktorý veští tragédiu. Záverečné Lamentoso znamená vzopnutie náreku nad zmareným životom, alebo strach pred blížiacou sa smrťou(?). Je to kompozičná enigma. Každý poslucháč môže pri počúvaní vniesť do Čajkovského Patetickej symfónie kus svojho života, jeho pokojných chvíľ, lyriky, lásky, ale najmä smútku či neustálej hrozby zmaru. Bez ďalších rozvádzaní známej a často uvádzanej (pritom vždy nanovo prežívanej) hudby, znela z jej interpretácie v podaní Petrohradskej filharmónie jednota zvuku všetkých nástrojových skupín, slovanská vrúcnosť i neopakovateľná ruská rozorvanosť, vypätá emotívnosť  ale aj tónová orchestrálna mäkkosť, ktorá prekonáva dlho trvajúcu legendu o dominujúcej veľkosti zvuku slovanských (ruských) orchestrov. Temirkanov – ako vedúca osobnosť Petrohradskej filharmónie – dodáva celému telesu vysoký inteligenčný kvocient, navyše obrovský nadhľad nad dielom i zvukom celého orchestra. Bola to emotívne vybičovaná hudba, zahraná s vysokou kultúrou orchestrálneho zvuku a autenticitou predvedenia.

Ako prídavok zaznelo rozkošné odľahčené dielo: jedno zo šiestich Les moments musicaux od Franza Schuberta (tu v orchestrálnej úprave).

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 10. 10. 2018

Petrohradská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
10. októbra 2018

Petrohradská filharmónia
Jurij Temirkanov – dirigent
Jefim Bronfman – klavír

program koncertu

Nikolaj Rimskij-Korsakov – Symfonické obrazy z opery Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii (upr. Maximilian Steinberg)
Sergej Prokofiev – Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol, op. 16
Piotr Iľjič Čajkovskij – Symfónia č. 6 h mol, op. 74 Patetická

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár