Rudi Laban z Dunajskej…

Ostatné dni a týždne sa prehrabávam v súvislosti s pripravovanou výstavou o Bratislave fotografiami Prešporku a Bratislavy (starými, novými, nostalgickými, aj kritickými). Prehrabávam v mozgu spomienky a osobnosti, ktoré sa tu narodili a žili v snahe vyprofilovať čo najvernejší a najláskavejší obraz o našom meste. Náhody neexistujú. Šárka Ondrišová v rovnakom čase finišovala na svojej choreografii BESS o bratislavskom rodákovi Rudolfovi Labanovi. Akoby mi prostredníctvom jej tanečného divadla priskočil do cesty a do kontextu (aj Eurokontextu), ako dávny sused z vedľajšej ulice, ktorého stretnete v tom najneočakávanejšom momente. Laban však prišiel v tom správnom.

Balet SND zaradil na koniec sezóny pozoruhodný projekt BESS z dielne Petra Grolla (hudba) a Šárky Ondrišovej (choreografia), dramaturgia (Eva Gajdošová, Darina Abrahámová), ktorého premiéru implantoval do festivalu Eurokontext 2016. Pôvodná tanečná inscenácia, inšpirovaná životom a dielom Rudolfa Labana, je poctou zakladateľovi európskeho moderného tanca a jednému z najväčších svetových reformátorov tanca na svete. Bratislavský rodák, tanečník, choreograf, pedagóg a tanečný teoretik Rudolf von Laban (1879 – 1958) je významnou reformátorskou osobnosťou tanca 20. storočia. Laban vytvoril vlastnú analýzu pohybu (Laban Movement Analysis) umožňujúcu analyzovať pohyb tela so širokým uplatnením v odboroch, ktoré s pohybom pracujú. Tanec ponímal a skúmal v jeho najširších súvislostiach, od kinetiky až po filozofiu. Je vynálezcom systému pohybového zápisu, ktorý sa po ňom nazýva labanotation. Tieto definície čítame v rôznych materiáloch v ostatných týždňoch opakovane, lebo takto je to v učebniciach aj na Wikipédii.

Rudolf von Laban,
(1879 – 1958)

Šárkin Laban

Choreografka Šárka Ondrišová, ktorú verejnosť zrejme intenzívnejšie eviduje v spojitosti s divadlom „elledanse“, ktoré ešte donedávna fungovalo v objekte bývalého bitúnku, sa neocitá na pôde SND prvýkrát. Pravdepodobne si ju diváci spoja s choreografiou 4Men v rámci projektu Made in Slovakia z roku 2011 (tiež na hudbu Petra Grolla), keď ju k spolupráci prizval vtedajší generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth.

Poznajúc tanečnú filozofiu choreografky (objavovanie nového spôsobu tancovania, vnímanie svojho tela, vedomý pohyb, ktorý nie je len o kráse tela, ale o prežívaní tanca postavami v danom okamihu a o výpovediach o ich vzťahu z hĺbky duše) treba konštatovať , že jej Laban so svojím vnímaním pohybu jednoducho sekne.

Rudolf Laban je pravdepodobne najznámejší vďaka svojmu patentovanému systému zápisu pohybu ľudského tela prostredníctvom znakov a symbolov tzv. Labanovho písma (Labanotation alebo Kinetography Laban), ktoré umožňuje zaznamenať akýkoľvek typ pohybu. Rudolf Laban je považovaný za zakladateľa európskeho moderného tanca.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
foto: Peter Brenkus

Napriek tomu, že  sa narodil 15. decembra 1879 v Bratislave, vtedajšom rakúsko – uhorskom Pressburgu, Pozsony a pohyboval sa na Dunajskej ulici, kde údajne chodil do školy (žil na Rázusovom nábreží, dom starých rodičov, kde sa často zdržoval bol medzi dnešnou Gorkého a Jesenského ulicou), obávam sa, že široká verejnosť, ergo aj divák registrujú toto meno len fragmentálne. Tvorcovia sa inšpirovali knihou spomienok Rudolfa Labana Život pre tanec, čerpajú z jeho tém a epizód a stavajú jeho osobnosť do fragmentov jeho životopisného príbehu. Nemajúc však hlbšiu vedomosť o existencii tejto osobnosti v tanečnom príbehu sa dá oprieť iba o symboly, vlastnú fantazijnú kombinatoriku a divadelnú skúsenosť. Som presvedčená aj o skutočnosti, že bratislavský divák netuší ani to, že od roku 2008 u nás existuje Labanov ateliér Bratislava.

Každý príbeh (zvlášť ten životopisný) má svoje kontúry, súvislosti a dôvody a je prinajmenšom praktické ich aspoň rámcovo poznať práve pre lepšie pochopenie Ondrišovej diela, napriek tomu, že choreografka tvrdí, že jej cieľom nebolo vytvárať biografický príbeh, ani presne definovať Labanov zápis tanca, ale skôr filozofiu pohybu, myslenia a predovšetkým pravdy. Nie som zástancom podrobných popisov životov osobností v recenziách, mám však v tomto prípade nástojčivý dojem, že zorientovať diváka v “sívíčku“ Labana má svoj zmysel.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
foto: Peter Brenkus

Kto bol Laban?

Rodina z otcovej strany Rudolfa Labana pochádzala z Francúzska a rodina z matkinej strany z Anglicka. Labanov otec bol poľným maršalom a guvernérom v Bosne a Hercegovine. Ako chlapec Laban so svojím otcom veľa cestoval, takže mal možnosť spoznávať ľudový tanec Balkánu, Turecka, Nemecka, a tiež viedenské spoločenské tance. Labanov otec prirodzene očakával, že ho syn bude nasledovať vo vojenskej kariére, ale mladý Rudolf sa oveľa väčšmi zaujímal o umenie. Vďaka týmto životným okolnostiam, Laban nikdy nebol formálne školený v baletnej ani žiadnej inej tanečnej technike či štýle. Napriek tomu účinkoval v tanečných predstaveniach vlastného súboru aj ako sólista v rámci turné po celej Európe. Väčšinu svojho života pracoval ako umelec v slobodnom povolaní. Ako choreograf vytvoril mnoho veľkých produkcií pre rozličné príležitosti. Pôsobil aj ako pedagóg a založil mnoho tanečných škôl po celej Európe. Svoju prvú školu otvoril Laban roku 1913 vo Švajčiarsku. Medzi žiakmi bola aj budúca veľká sólová tanečnica Mary Wigmanová, s ktorou Laban neskôr mnohokrát spolupracoval. Bol pevne presvedčený, že každý človek by sa mal venovať tancu, pretože tanec má schopnosť rozvíjať osobnosť. Nesmierne ho tešilo pracovať s amatérmi a najmä robotníkmi, ktorí by inak nikdy na tanec nepomysleli. Bol majstrom vo vytváraní efektov s veľkým počtom účinkujúcich a pri vytváraní choreografií sa rád nechával inšpirovať pohybom rozličných pracovných činností.

Keď v roku 1927 otvoril v Berlíne Choreografický inštitút, bol už uznávanou osobnosťou v oblasti tanečného divadla a štúdia pohybu. V roku 1928 vyšla prvýkrát publikácia o jeho systéme zápisu tanca neskôr známeho ako Labanovo písmo. Pri oslavách Olympijských hier v Berlíne v roku 1936 dostal Laban za úlohu vytvoriť hlavné tanečné predstavenie s tisíckami účinkujúcich v novom veľkolepom letnom divadle. Laban však odmietol vstúpiť do nacistickej strany a Goebbels  predstavenie okamžite zrušil. Napriek tomu, že mal Laban už po šesťdesiatke a pomerne narušené zdravie, podarilo sa mu naštartovať druhú kariéru v celkom novom odvetví. Manažérskeho poradcu a jedného zo správcov Dartington Hall Fredericka Lawrencea nadchla Labanova schopnosť analyzovať a zaznamenať akýkoľvek pohyb ľudského tela. Lawrence bol presvedčený, že túto Labanovu výnimočnú schopnosť možno využiť pri zvyšovaní výkonnosti v priemyselnej výrobe, a preto ho zamestnal ako poradcu vo svojej firme Paton Lawrence and Company v Manchesteri.

Laban sa však naďalej venoval aj tanečnému školstvu. Zomrel 1. júla 1958 vo Weybridge v Anglicku.  Pre korektnosť týchto tvrdení je potrebné priznať, že informácie o jeho živote podrobnejšie spracovala doc. Marta Poláková, ArtD., CMA za použitia zdrojov : Wikipedia, www.laban.org, Jean Newlove, Jonh Dalby: Laban for all, Routledge, 2004, John Hodgson: Mastering Movement, Routledge, 2001). Divákovi však táto štruktúra postačí na to, aby Bess Šárky Ondrišovej lepšie pochopil.

BESS, ktorej nechýba Porgy

BESS je skratka, ktorá vychádza zo začiatočných písmen skladby slov pre Labanovu teóriu určujúcich (Body, Effort, Space, Shape). Nemá teda nič spoločné s Gerschwinovým muzikálom, hoci podaktorým koumákom to iste napadne. Choreografia Šárky Ondrišovej v diele BESS je kombináciou labanovského štýlu tanca a jej vlastného pohybového slovníka. Priznám sa, že som spočiatku uvažovala, ako svoju pohybovú filozofiu „prenesie“ z malej alternatívnej sály na javisko SND, ako významovo zafunguje a ako ju v tomto prostredí divák národnej scény prijme. Je nevyhnutné zadefinovať hneď na začiatku, že sa jej zvláštnym spôsobom podarilo akéhosi zakliateho ducha z Bitúnku nielen pretransformovať na veľkorysejšiu scénu, ale osadiť ho ako sochu aj s jeho náladou a atmosférou.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
foto: Peter Brenkus

Opakovaná spolupráca s Petrom Grollom (hudba) potvrdila kompatibilitu tandemu a Grollovi sa na širšej ploche podarilo vyprofilovať pozoruhodný muzikantský počin so skladbou zvukov, lyrickými aj dramatickými polohami, občas s esenciou filmovej hudby i hororu, započujeme aj búrku a dážď, ale predovšetkým dosiahol interesantný moment – divák vníma jeho hudbu veľmi prirodzene ako súčasť pohybu tanečníkov, ale zároveň má priestor uvedomiť si zaujímavé hudobné motívy, ktoré na mnohých miestach idú pod kožu, hoci miestami sa môže javiť ako pomerne monotónna.

Vizualita o Labanovi

Scéna (Eva Kudláčová Rácová) sa spolieha na čistotu a minimalizmus. Jej scénografia tu má tri polohy – tú rekvizitnú, kde využíva v krátkych momentoch konkrétny nábytok (posteľ, umývadlo, stôl, kreslo, lampu, vlajku) vytvára nimi momentálne intímne prostredia interiéru domácnosti, pričom stôl naddimenzuje, aby malý Laban vyzeral opticky ešte menší a zároveň mal možnosť stôl použiť ako svoje prvé tanečné pódium. V druhom pláne využíva symbolické odrazové plochy, ktoré jednak zmnožujú tanečníkov a jednak poskytujú pohľad na ich telá a pohyb z rôznych polôh a strán, rovnako aj zrkadlia divadelné hľadisko. Iste, použitie zrkadla nie je nič nové (spomeňme si len namátkou na Šothovu Carmen, Carminu Buranu, alebo napokon na Ondrišovej 4men), ale tento fenomén vždy efektne zafunguje a pomáha kreovať výtvarnosť obrazov. Tretia rovina scénografie sa orientuje na indiferentný biely paravan v tvare trianglu a spúšťané ľahké transparentné textílie, na ktorých odznie priemet filmovej projekcie (Michal Židzik) reprezentujúci raz abstraktné počítačom vygenerované útvary, inokedy konkrétne fragmenty Labanových zápisov, či ilustrácií, nakoľko bol aj výtvarník. Podobný počin ponúkla jedna časť predstavenia The Tempest v roku 2014 (choreografia Stanislava Vlčeková, scéna Tom Ciller) – to len možno poznámka k návratom podobného typu vnímania priestoru a odkazu – napokon všetky spomenuté projekty možno zaradiť do typu tanečného divadla. Scéna je teda vodítkom príbehu, aj symbolickým odkazom, snáď jediné, čo mi na nej akosi nesedí je práve spomínaný tzv. triangel, ktorý občas pôsobí zbytočne rušivo a pôsobí skôr pragmaticky na odčlenenie a zakrytie zadného plánu na prestavanie kulís, než ako estetický prvok.

Kostým tej istej autorky sa hýbe medzi civilnosťou (tepláky, ležérny tanečný tréningový odev, župan) divadelnou štylizáciou (farebné vzdušné plášte s krepovým povrchom, štýl národného odevu v cestovateľských sekvenciách, elegantná róba kráľovnej noci s okázalým klobúkom) až po jednoduchú uniformitu (vojaci, cvičenci na Olympijských hrách, gestapo, fabrické montérky…).

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
Valéria Stašková,
foto: Peter Brenkus

V súčinnosti so svetlom (Robert Polák), ktoré je často farebné (červené, zelené, modré, ale aj biele, otvorené – zasvietenie v sále, aj intímne – kužely svetla) funguje kostým esteticky, výtvarne a kompatibilne s celým vizuálom projektu. Výtvarná stránka celého konceptu má úroveň a svoju príjemnú vyváženosť.

Laban na javisku SND

Javisko je prázdne. Za prítomnosti usádzajúcich sa divákov tanečníci naň prichádzajú v tréningovom stylingu, debatujú, smejú sa, naťahujú si údy, choreografka prechádza od skupiny k skupine a postupne tvaruje tanečné formácie… všetko vo svetle, paralelne s reálnym dianím v hľadisku. Zoskupí súbor do kruhu pred začiatkom predstavenia akoby k spoločnej modlitbe (trochu teatrálne gesto). Až keď opona padne, choreografka sa ešte pred ňou krátko zamyslí a inšpicient vyzve divákov, aby si vypli telefóny. Na proscénium vyskočí z bočnej lóže malý Laban, ktorý ponorený do svojho detského myšlienkového sveta vymýšľa pohyby, svoju vlastnú štruktúru, ktorá sa neskôr v choreografii Šárky Ondrišovej opakovane objaví v malých fragmentoch na rôznych miestach.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
David Dubiel,
foto: Peter Brenkus

Dej nás posunie k vojakom a k rodinnej atmosfére Labanovcov, objaví sa otec, mama (alebo sú to ešte starí rodičia?) a konfrontácia otca so synom, ktorý postupne rastie a ide svojou vlastnou cestou umenia napriek militantným predstavám svojho otca. Na zahraničných cestách v spojení rôznych kultúr a pohybových nuansí si mladý Laban vo svojom vnímaní uvedomuje pohyb v jeho až meditatívnych polohách, najviac ho ovplyvní dervišský tanečník a krúživý pohyb ho vnáša do sveta fantázie k elfom, rusalkám a prírodným motívom. Spoznáva ženy, možno aj múzu (frivolnú, vábivú, zvodnú a elegantnú) personifikáciu Kráľovnej noci – opernej divy, ktorá ho očarí v divadle a uvádza do bohémskeho sveta, ktorá ho ako zo sna vytrhne do reality tanečnej sály s obrovským zrkadlom a tanečnicami na špičkách v klasických balerínach. Postupne, v hlbokom permanentnom zamyslení, Laban zavádza svoj štýl pohybového slovníka, vyzlieka im klasické baleríny a ich pohyb sa postupne pretransformováva do voľnejších polôh. Z malej skupinky je veľká masovka nasledujúca Labana, z ktorej sa postupne vyčlení Labanova žiačka (spolupracovníčka i družka) i jeho nasledovníčka Mary Wigman, s ktorou si strihne pôsobivý duet.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
Radoslav Piovarči, Chelsea Andrejic,
foto: Peter Brenkus

Berlín – Laban chystá v takmer spartakiádnych formáciách svoju choreografiu na Olympijské hry. V tom arogantne a hlučne vtrhne cez dvere hľadiska gestapo vo vedení so symbolickou obmenou „Kráľovnej noci“ – reprezentantky Josepha Goebblesa v dlhom bielom plášti na čiernej uniforme s orlom na chrbte. Mentálny boj Labana s reprezentantkou nacizmu s obrovskou čiernou vlajkou v ruke, ktorou manipuluje – máva, hrozivo krúži, vyhráža sa, zráža Labana na kolená, pokrýva ho ňou (svojim spôsobom symbolicky pochováva jeho tvorbu) sa mení na sfanatizovaný dav cvičencov. Ten z plášťa alegórie smrti a moci vyťahuje čierne zvršky, ktoré si tanečníci naťahujú na seba i cez tvár , splývajú v zmanipulovanú anonymnú masu.

Laban v starobe, aj chorobe pokračuje so svojou výučbou, na pozadí projekcie je signalizácia jeho zápisov, náčrtov, štruktúr a schém. Učí robotníkov v montérkach k jednoduchým štylizovaným pohybom, ktoré im uľahčia prácu, ďalej študuje a učí malé deti, ktoré sú pokračovateľmi jeho teórie a metódy. V záverečnom obraze ostáva sám so schémou svojich myšlienok prenesených v projekcii do geometrického tvaru respektíve jeho teórie charakterizuje platónske teleso ikosahedron, ktoré sa vznáša v projekcii.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
foto: Peter Brenkus

Ondrišovej duálny počin

Choreografia a réžia Šárky Ondrišovej má svoju príbehovosť, charakteristickú voľnosť pohybu na hranici zdanlivej improvizácie, svoj ojedinelý charakter a náladu. Niektoré masové obrazy pripomínajú zámernú sfanatizovanosť Šothových choreografii z 80tych rokov 20. storočia, (niekde na pozadí v mozgu sa nám mimovoľne vynorí aj dielo Zmena Mária Radačovského), ale majú nový dravý náboj (v scéne gestapa v spojitosti s hudbou) naháňajú až zimomriavky. Nápady so zrkadlami sa tiež významovo opakujú, ale nie je to na škodu veci, svietenie v sále v nečakaných momentoch, alebo vstupovanie protagonistov cez hľadisko a lóže, to všetko tu už kedysi bolo, ale nejako to zvláštne nevadí. Okrem mimoriadne výtvarnej berlínskej scény s dominujúcou tanečnicou a atmosferickým dynamickým „drajvom“ (táto pasáž zrejme bude moja favoritná), zarezonuje duet Labana s Wigman, výsostne výtvarne ulahodí obraz z tanečnej sály so zrkadlením hľadiska v harmonickej estetike, zborové scény v labanovskom štýle majú svoju šťavu, esteticky (skôr vďaka kostýmu) zapôsobia aj cestovateľské scény a fantazijná príroda. Pohybovo balansujeme niekde medzi improvizáciou, gymnastikou, spartakiádou, jógou, opakovaným štylizovaným gestom, pre klasikárov zjavne málo tancovania, pre ostatných to hádam postačí. Začiatok s malým Labanom by možno zvládol istý strih, rovnako ako aj obraz s Kráľovnou noci (sú to sekvencie čitateľné, opakujúce sa a svojim spôsobom rozvláčne). Záver, hoci symbolický, tiež javí možno známky nedokončenej rozpačitosti, prítomnosť detí z elledanse posúva projekt do voľnejších súvislostí (hoci chápem zámer autorky vysvetľujúcej pokračovanie Labana s mladou generáciou) mne osobne by táto popisnosť nechýbala. BESS Šárky Ondrišovej má však ešte jednu, (okrem tej pohybovej), kvalitu – a tou je divadelnosť výrazu, dramatická akcia prirodzene zadefinovaná aj v generačných posunoch. Ondrišová rada konfrontuje generácie aj v tvrdení, že tancovať môžu všetci (podobnosť nájdeme aj vo 4Men) a plynule striedanie jednotlivých Labanov od najmenšieho po najstaršieho je vskutku príjemným riešením, nenásilným a prirodzeným.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
Francisco Garcia, Raphael Shuster, Martin Kreml,
foto: Peter Brenkus

Keď choreograf verí svojim

Šárka Ondrišová na doskách SND urobila kuriózny ťah. Do hlavných rolí obsadila svojich tanečníkov z alternatívnej scény s výnimkou postavy Kráľovnej noci, ktorá ako jediná zastupuje súbor baletu SND (ak neberiem do úvahy, že ostatný zbor tvoria tanečníci – aj mnohí sólisti – Baletu SND). Druhá alternácia síce definuje v postavách tanečníkov SND Jonatana Luchana (Laban) a Anu Beschiu (Wigman), tej sa však už túto sezónu nedožijeme, čo mi príde voči týmto tanečníkom minimálne nespravodlivé a marketingovo voči vlastnému súboru necitlivo nastavené. Chlapca Labana zatancoval a.h. Matej Lehotský ešte s prirodzenými rezervami, ale je to veľmi talentovaný malý tanečník so zjavným potenciálom v rámci pohybu aj výrazu. Laban st. tancovaný logicky starším tanečníkom a.h. Róbertom Kováčom, stále zjavne v kondícii, naplnil v plnej skúsenostnej rozvážnosti predstavu otca i starnúceho choreografa a LABAN a.h. Rado Piovarči v plnej sile svojej mladistvej produktívnej sviežosti, ponechal osobnosti dôstojnosť, charakter, aj stoický pátos hĺbavého uvažovania. Všetci si v rámci svojich vekových a skúsenostných i tanečných dispozícii poradili s rolou nadmieru slušne. Magdaléna Čaprdová a.h. v úlohe Mary Wigman neostala svojmu partnerovi nič dlžná a plnohodnotne sa zaskvela predovšetkým v duete so samozrejmosťou a mimovoľnou gráciou. Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že si iba odbehla z Miletičky (pôvodná adresa „eledanse“). Jediná tanečnica v sólovej polohe zo SND Ilinca Gribincea nemala paradoxne veľa tancovania, jej rola je postavená skôr na výraze, ale vďaka tomu, že je to dobrá tanečnica (aj herecky zdatná) svoj part rozpohybovala do takých dimenzií, že aj jednoduché gesto si divák zapamätá. Herecky absolútne ovládne javisko, jej Kráľovná noci je elegantná, aj dráždivá, dámska aj frivolná, hravá i provokatívna. Jednoznačne však v dvojpostave alegórie moci a gestapa (Goebbles) sa z nej stane démon, pomstychtivý, arogantný, povýšenecký a nekompromisný. Vedomá si svojej ľadovej krásy aj svojho postavenia necháva za sebou zničujúce fluidum skazy a desu. Tieto sekvencie považujem evidentne za najpôsobivejšie.

Nositeľom labanovského štýlu, filozofie a reformy tanca je tu v konečnom dôsledku „zbor“ respektíve tanečníci baletného súboru SND. A hoci možno nie pre každého klasikára je jednoduché sa pohybovo a štýlovo prepnúť, výsledok úsilia profesionálneho súboru, ktorý je napokon vyskladaný z jednotlivých medzinárodných talentov,  je na kvalitatívnej úrovni reprezentatívny. Trochu prekvapí skutočnosť, že si choreografka trúfla použiť sólistky baletu SND ako „pomocnú silu“ pri presunoch rekvizít, napriek tomu, že im aj pri tejto činnosti stavia choreografiu a fungujú v bielych odevoch na systém čierneho divadla. Akoby tým chcela stierať rozdiely na všetkých frontoch. Patrí sa aj korektne spomenúť, že asistentmi choreografky sú traja mimoriadne talentovaní tanečníci a choreografi zároveň Nikoleta Rafaelisová, Peter Dedinský a Andrej Petrovič, ktorý je aj spolutvorca pohybového materiálu. Stojí za úvahu preštudovať si v bulletine aj ich životopisy.

Š. Ondrišová, P. Groll: Bess – Pocta Rudolfovi Labanovi, Balet SND, 2016,
klaňačka po premiére,
foto: Peter Brenkus

Návrat domov

Šárka Ondrišová si na scéne baletu SND uctila bratislavskú osobnosť Rudolfa Labana, ktorého (ako to už v slovenských pomeroch býva) poznajú v zahraničí viac, ako doma. Uctila si ho s pokorou a dôstojne, pre diváka prijateľne bez toho, aby mu vkusovo nadbiehala. Iste, nájdeme tam inscenačné a režijné podobnosti, niektoré opakované javiskové postupy, niečoho by mohlo byť menej a iného viac, zaregistrujeme hluché aj zdĺhavé miesta, vskutku však musím priznať, že som spočiatku projektu neverila toľko, ako ma o ňom svojim javiskovým tvarom Šárka presvedčila. Lebo iste nebolo jednoduché vysťahovať sa „z bitúnku“, rovnako ako bolo určite zložité obhájiť jeho filozofiu a ducha v SND. Zavádzala by som pri tvrdení, že padám do mdlôb, ani som z BESS-u vo vytržení nezbesnela, ale jednoznačne musím konštatovať, že je to dielo hodné vzhliadnutia, nielen z edukatívneho hľadiska, ale zvlášť z toho umeleckého. Celkom paradoxne, napriek životným peripetiám Rudolfa Labana, vanie z diela pozoruhodný (takmer meditatívny) pokoj, zrejme aj vďaka Grollovej hudbe, ktorá paradoxne profiluje aj napätie. Šárka Ondrišová priblížila Rudiho Labana zo zahraničia, z minulosti aj zo záhrobia do Bratislavy takmer na Dunajskú. Skrátka nám ho vrátila domov v akejsi familiárnej, prešpuráckej nálade. Dôstojne, bez pátosu aj bez hanby. Žijúc v jeho dobe bol by to býval takmer môj sused.

Autor: Barbara Brathová

recenzia zo svetovej premiéry 27. mája 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, HB SND

Šárka Ondrišová, Peter Groll: BESS – Pocta Rudolfovi Labanovi
Balet Slovenského národného divadla
svetová premiéra 27. mája 2016
historická budova SND

inscenačný tím

Libreto, choreografia, réžia: Šárka Ondrišová
Asistent choreografie: Andrej Petrovič
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Hudba: Peter Groll
Projekcia: Michal Židzik

osoby a obsadenie

Svetelný dizajn: Robert Polák
Rudolf Laban – chlapec: Matej Lehotský a.h.
Rudolf Laban: Rado Piovarči a.h.
Rudolf Laban st.: Róbert Kováč a.h.
Mary Wigman: Magdaléna Čaprdová a.h.
Kráľovná noci: Ilinca Gribincea

Zbor dámy:

Viktória Árvová, Sarah Millner, Reona Sato,
Ana-Sanziana Beschia, Bethan Smith, Chelsea Andrejic, Erina Akatsuka,
Gloria Todeschini, Isa Ichikawa, Sakura Shojima, Sumire Shojima,
Abigail Bushnell, Blanka Paldi, Natália Planková, Valéria Stašková

Zbor páni:

Andrej Cagáň, Peter Dedinský, Martin Kreml,
Damián Šimko, Raphael Schuster, Samuel Price, Mergim Veselaj,
Aliaksei Kavaleuski, Martin Radošinský, Calogero Failla,
Jonatan Lujan, Marián Kuchár, Leonard Šimek

www.snd.sk

www.eurokontext.sk

fotogaléria

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.