Ruggero Raimondi oslavuje osemdesiatku

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Taliansky basbarytonista Ruggero Raimondi nemohol súperiť vo farebnosti svojho hlasového materiálu s Gjaurovom či Siepim, čosi bližšie mu boli hlasy Samuela Rameya alebo Borisa Christoffa, teda basistov, ktorí sa neopájali krásou hlasu, ale v ich prejave dominoval viac vokálny výraz. Od konca 60. rokov do konca 80. rokov patril k najvyhľadávanejším spevákom hlbokého mužského hlasu na svetových operných javiskách i v gramoštúdiach.

Narodil sa 3. októbra 1941 v Bologni a už ako trinásťročnému mu učaroval operný spev. O tri roky neskôr začal študovať na milánskom Conservatorio di Musica Giuseppe Verdi, pokračoval na Accademii di Santa Cecilia v Ríme a aj neskôr sa ešte doškolil v Benátkach a New Yorku. V roku 1964 uspel na národnej súťaži mladých spevákov v Spolette, kde stál aj po prvý raz na javisku ako Colline v Pucciniho Bohéme. Následne spieval v mnohých talianskych divadlách.

Ruggero Raimondi, foto: internet

V roku 1968 debutoval v milánskej La Scale ako Pucciniho Timur, v nasledujúcom roku na festivale v Glyndebourne po prvý raz stvárňoval jednu zo svojich najslávnejších operných postáv Mozartovho roztopašníka Dona Giovanniho. V roku 1970 zavítal do MET ako Silva z Verdiho Ernaniho, v roku 1972 po prvý raz spieval v londýnskej Covent Garden Fiesca zo Simone Boccanegru a v benátskom Teatro La Fenice Borisa Godunova a v Palais Garnier v Paríži debutoval v roku 1975 ako Procida v Sicílskych nešporoch.

Počas dlhoročnej speváckej dráhy, s ktorou sa nevedel rozlúčiť, spieval s prvou speváckou elitou ostatných hlasových odborov, na javiskách ho režírovali najväčšie vtedajšie osobnosti ako Ponelle, Ronconi, Strehler a dirigovali najkvalitnejší dirigenti.

Vďaka mimoriadnym hereckým kvalitám sa uplatnil aj vo sfilmovaných operách, ktoré ešte posilňovali jeho povesť. Z nich najslávnejšími boli Loseyom sfilmovaný Mozartov Don Giovanni (1979) a Francescom Rosim sfilmovaná Carmen (1984), v ktorej sa objavil v barytónovej úlohe Escamilla. Režisérsky provokatér 80. rokov Ken Russell ho vo filmovej verzii Fausta obsadil ako Mefista a v Żuławského opernej verzii Musorgského Borisa Godunova hral a spieval nešťastného ruského cára (1989). V Tosce, ktorú v roku 1992 sfilmovali na autentických rímskych miestach (Sant’Andrea della Valle, Palazzo Farnese, Castel Sant’Angelo) vytváral svojho úspešného démonicky pôsobiaceho Scarpiu. Ako činoherec účinkoval vo filme slávneho francúzskeho režiséra Alaina Resnaisa Život je romanca (1983).

Ruggero Raimondi, Renato Bruson počas predstavenia Verdiho opery Simon Boccanegra v zákulisí Viedenskej štátnej opery, 1984, zdroj: internet
Ruggero Raimondi ako Scarpia v Pucciniho Tosce, zdroj foto: internet

Spevákov repertoár bol nesmierne široký, keďže sa striedavo profiloval ako basso cantante v niektorých Verdiho operách (Francesco zo Zbojníkov, Pagano z Lombarďanov, Kráľ z Aidy, Banco z Macbetha, Oroveso z Belliniho Normy či Baldassare z Donizettiho Favoritky), ako basso profondo (Inkvizítor a Filip II. z Dona Carlosa, Sparafucille z Rigoletta, Boitov, Berliozov i Gounodov Mefistofeles, Ramfis z Aidy, Massenetov Don Quichotte), najmä v neskoršom veku ako buffo bas (Donizettiho Don Pasquale, Mozartov Don Alonso, Rossiniho Don Magnifico, Don Basilio a Don Profondo z Cesty do Remeša, Verdiho Falstaff, Varlaam z Musorgského Borisa Godunova) aj ako dramatický barytón (Pucciniho Scarpia, Verdiho Jago). Stvárňoval tiež všetkých troch „diablov“ v Hoffmannových poviedkach a v Pizzettiho Vražde v katedrále, ktorá bola udalosťou sezóny v roku 1958, bol dokonalým Thomasom Becketom.

Koncom predposledného desaťročia minulého storočia sa začala u neho prejavovať istá hlasová únava, z hlasového fondu ešte ubudlo farebnosti, no na rozlúčku s operným javiskom nepomýšľal. Ešte začiatkom nášho storočia som ho počul v najkrajšej neobarokovej opernej budove Palaisa Garnier v Paríži ako Dona Alfonsa v Mozartovej rokokovej opere Così fan tutte. Tu však už hrala prím mladučká Elīna Garanča ako Dorabella, kým Raimondi síce ešte mal istú charizmu, no hlasovo pôsobil bezfarebne.

Ruggero Raimondi, foto: Festival d’Auvers-sur-Oise

Jeho slávne roky sú zaznamenané na množstve operných štúdiových kompletoch, pri ktorých za dirigentským pultom stáli také osobnosti ako Francesco Molinari-Pradelli (Rigoletto, 1967), Lamberto Gardelli (Sila osudu, 1969), Carlo Maria Giulini (Don Carlos, 1970), Gianandrea Gavazzeni (Il pirataSimon Boccanegra, 1973), James Levine (Barbier zo Sevilly, 1974), Riccardo Muti (Macbeth, 1976), Herbert von Karajan (Trubadúr, 1977 a Tosca 1979), Lorin Maazel (Don Giovanni, 1978), Claudio Abbado (Maškarný bál, 1980 resp. Talianka v Alžíri, 1987), Neville Marriner (Figarova svadba,1985). Koncertne spieval aj Dona Quijota v muzikáli Muž z La Mancha.

Hoci jeho vrcholná forma trvala len čosi viac než dve desaťročia, jeho meno má čestné miesto medzi v interpretmi, ktorí po celom svete privádzali do operných hľadísk stovky návštevníkov.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár