Vodná víla, nadprirodzená a éterická bytosť, no zároveň jemná panna túžiaca po láske. To všetko charakterizuje hlavnú ženskú hrdinku svetoznámej opery Antonína Dvořáka – Rusalka, ktorej 120. výročie svetovej premiéry si 31. marca t. r. pripomíname.
Opera u mnohých kritikov, recenzentov a divákov vyvoláva otázku, či ide o romantickú rozprávku alebo psychologickú drámu. Rozprávkový námet o sile, no zároveň tragike lásky medzi vodnou vílou a princom, tak nepochybne ukrýva množstvo symbolík a psychologických významov.
„…Pracuji nyní na nové opeře a mám již první akt hotový a s instrumentací hodlám býti tento měsíc také hotov. Má nová opera je opět pohádka, slova od Jaroslava Kvapila, jmenuje se .,,Rusalka“. Jsem pln nadšení a radosti, že se mi tak práce dobře daří…“ (Antonín Dvořák svojmu priateľovi Aloisi Göblovi 12. 6. 1900)
Na sklonku svojho života sa Antonín Dvořák, ktorého 180. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname, zaoberal rozprávkovou tematikou v oblasti symfonických básní či opier. Po úspešnej premiére opery Čert a Káča sa skladateľ rozhodol nájsť nové libreto pre svoju ďalšiu operu.
Prečítajte si tiež:
Antonín Dvořák významne prispel k rozvoju svetovej hudby
V priebehu marca roku 1900 ponúkol vtedajší riaditeľ Národného divadla v Prahe František Adolf Šubert Dvořákovi text od básnika, libretistu a režiséra Jaroslava Kvapila s názvom Rusalka. Jaroslav Kvapil po vzniku ČSR podporoval aj zrod Slovenského národného divadla ako sekčný šéf ministerstva kultúry v Prahe. Na tejto myšlienke sa aktívne podieľal aj z pozície člena Družstva SND povereného založením SND. Príbeh o vodnej víle, ktorá túži milovať človeka natoľko, že obetuje vlastnú nesmrteľnosť, Dvořáka mimoriadne zaujal a ponuku prijal. Komponovať začal 21. apríla 1900 a tretie dejstvo dokončil 27. novembra toho istého roku.
Svetová premiéra opery
Premiéra opery Rusalka sa uskutočnila 31. marca 1901 v Národnom divadle v Prahe. Inscenačný kľúč opernej inscenácie udal režisér Robert Polák a o hudobné naštudovanie sa postaral skladateľ, dirigent a riaditeľ opery pražského Národního divadla Karel Kovařovic. Úlohu Rusalky stvárnila sopranistka charakteristická silným hlasom a veľkým rozsahom Růžena Maturová. Keď ju Dvořák počul spievať Vendulku v Smetanovej Hubičke, ešte v ten večer napísal jednu z najslávnejších českých árií vôbec – Měsíčku na nebi hlubokém. Následne si presadil, aby sa Rusalky zhostila práve Maturová.
Úlohu princa mal pôvodne interpretovať jeden z najväčších českých tenoristov svojej doby, Karel Burian. Ten sa však podľa slov Otakara Šoureka ,,zapomněl ve chvíli dobré nálady ve veselé společnosti udržet svěžím pro večerní důležitý a náročný úkol v úloze princově“. Delegácia Národného divadla spolu s Antonínom Dvořákom tak promptne vyrazila do bytu tenoristu Bohumila Ptáka s prosbou o okamžitú alternáciu a záchranu opernej premiéry. Hoci sa Pták na posledných intenzívnych nácvikoch opery nezúčastnil, vokálny part princa ovládal. Neľahkej úlohy sa zhostil so cťou.
Aj keď svetová premiéra opery Rusalka zaznamenala divácky úspech, kritike sa nevyhla. Recenzenti libretu vytkli absenciu výrazného dramatického konfliktu, roztrieštenosť jednotlivých motívov a nejednoznačné motivácie postáv. „Nechápeme, proč nyní, kdy je sokyně odklizena, také cizí kněžna z čista jasna opouští prince; snad že ji básník už více nepotřebuje.“ (Jaromír Borecký – Národní listy 2. 4. 1901, str. 3 – 4). Libreto však nebolo hodnotené len negatívne, kritici uznali jeho vysokú básnickú hodnotu a lyrickosť veršov.
Bez kritiky sa nezaobišla ani Dvořákova hudba. Podľa Františka Václava Krejčího Rusalka pripomína: „složitou symfonii nebo hudební drama wagnerovské nebo fibichovské. Je na lidovou pověst příliš patetická, tragická a sentimentální a schází jí naivnost.“
Väčšina kritikov sa však zhodla na neobyčajne výraznej a lyrickej melodike či rozprávkovej inštrumentácii, ktorá pomáha navodiť atmosféru prostredia, v ktorom sa dej odohráva. Vyzdvihli tiež hudobnú invenciu, ktorá prekonáva nedostatky libreta: „Před ní, před geniální hudební invencí mistrovou stojíme mlčky a v němém obdivu, byť bychom i v prameni umění a krásy té shlédli nějaký nedostatek dramatický a nějaké prohřešení proti deklamaci.“ (Dalibor 1906, str. 258, autor neuvedený).
Rusalka sa následne stala najhranejšou Dvořákovou operou, a postupne prenikla do repertoáru všetkých českých operných divadiel. V pôvodnej réžii Roberta Poláka sa v Národnom divadle hrala do roku 1910 a mala 69 repríz. Výnimočnou inscenáciou bola Rusalka v réžii Václava Kašlíka z roku 1960, ktorá sa v Národnom divadle hrala až do roku 1991. Celkovo mala 642 repríz. Slovenskému divákovi je dobre známa aj pražská inscenácia Zdeňka Trošku z roku 2005 (scénografia Milan Ferenčík), ktorú uviedlo aj Štátne divadlo Košice v roku 2006. Aktuálne je v repertoári prvej českej opernej scény inscenácia Jiřího Heřmana z roku 2009.
Rusalka sa dostala aj do repertoárov prestížnych svetových operných scén ako je Viedenská opera (1987) so slovenskými spevákmi Gabrielou Beňačkovou a Petrom Dvorským, Metropolitná opera v New Yorku (1993) opäť s Gabrielou Beňačkovou v titulnej postave a v inscenácii sa predstavil aj slovenský basista Sergej Kopčák ako Vodník, a mnohých ďalších operných divadiel. Na prvom uvedení Rusalky v čínskom Pekingu sa v roku 2016 podieľali aj slovenskí umelci. Slovenské operné scény uviedli Rusalku od roku 1920 vo viac ako 20 inscenačných spracovaniach a v súčasnosti ju má v repertoári Opera SND a Štátna opera v Banskej Bystrici.
Prečítajte si tiež:
• Dvořákova Rusalka v číslach a spomienkach
• V New Yorku a v Prahe vystavovali originálny rukopis Dvořákovej opery Rusalka
• Dvořáková Rusalka v Pekingu so slovenským umeleckým tímom
Rusalka – nádherná panna s bledou tvárou
Rusalka – mytologická postava prezývaná tiež vodná bohyňa. Slovanská kultúra považuje rusalky za krásne a spanilé panny. Ich bledá tvár odzrakadľuje život pod vodnou hladinou bez slnečných lúčov. Majú dlhé, mokré, voľne padajúce vlasy po kolená, ktoré symbolizujú ich životnú silu. Ich česaním dokážu zaplaviť celú dedinu. Avšak ak ich telá a vlasy uschnú, rusalky zomrú.
Nahé rusalky svojim tancom lákali pocestných mužov a pastierov. Zvádzali ich do hlbokých vôd, kde ich topili alebo ušteklili na smrť. Kto im podľahol, toho usmrtili. Stačil krátky pohľad do očí rusalky a mladík sa okamžite ocitol v jej moci.
Vďaka svojmu nádhernému zjavu a tragickému pôvodu, spojeného s mytologickými legandami, sa rusalky stali inšpiráciou pre množstvo literárnych či výtvarných diel. Spomenúť možno Rusalčino jezírko (Josef Klemper, 1977), Rusalka (Pavla Hájková, 2001), Rusalka: novely (Stefan Krzywoszewski, 1920), Undine (Friedrich de la Motte Fouqué, 1872) či Malá morská víla (Hans Christian Andersen, 1836). Práve tieto diela možno považovať za inšpiračné zdroje Kvapilovej Rusalky.
Prečítajte si tiež:
Etnologička Katarína Babčáková o mýte v librete Rusalky
„…Libreto mně napadlo na ostrově Bornholmu. Pohádky Erbenovy a Boženy Němcové, jimiž jsem se tehdy obíral, mě tam k moři doprovázely. A tam mi splynuly v jedno dojmy z Andersena, lásky mých dětských let, a rytmy balad Erbenových, těch nejkrásnějších balad českých…“ (Jaroslav Kvapil, zdroj: www.antonin-dvorak.cz)
Rusalka podľa Dvořáka
„…Osobně bych byl značně na pochybách, kdybych se měl rozhodnout pro jednu ze tří Dvořákových posledních symfonií. Ale Rusalku, jako královnu Dvořákových oper, bych označil bez sebemenšího zaváhání. Myslím, že po hudební stránce nemá toto dílo ani nejmenší chybičku. Je hluboce cítěné a působí silou pravdivosti. Na nic si nehraje, nijak se nestylizuje, je to hudba srdce. Dotkne se všech aspektů lidské přirozenosti – lásky, touhy, vášně, zrady, pomsty, smrti, odpuštění i oběti v tak úchvatném a samozřejmém oblouku, že se až tají dech…“ (dirigent Jiří Bělohlávek o Rusalke, zdroj: www.antonin-dvorak.cz)
Rusalka sa považuje za vrcholné Dvořákovo operné dielo. Podľa viacerých kritikov je táto opera do značnej miery ovplyvnená princípmi opernej reformy Wagnera, čo potvrdzuje precízna práca s príznačnými motívmi. Hudobný motív Rusalky patrí k jej najznámejším melódiám. Vo svojej základnej podobe ide o spevnú, lyrickú melódiu, symbolizujúcu krehkú krásu a zraniteľnosť hlavnej ženskej hrdinky. V priebehu opery je však tento motív variovaný až 50 krát a charakterizuje jej trpký osud. Motív ľudstva je kratšou verziou Rusalkinho motívu, čo dokazuje, že sa Rusalka skutočne túži stať človekom a spoznať silu lásky.
Dielo charakterizujú spevné vokálne melódie, bohatá harmónia, výnimočná a majstrovská inštrumentácia, ktorá zvukovo dokonale oddeľuje ľudský svet od sveta nadprirodzených bytostí. Na mnohých miestach opery je orchester nositeľom výrazu a dotvára atmosféru prostredia. Dômyselné kombinácie nástrojov, ktoré vytvárajú rozmanité farebné plochy, môžu u poslucháča evokovať tajomné zvuky lesa či vĺn jazera, čo potvrdzuje aj Dvořákov silný vzťah k prírode. Nepochybne najpopulárnejším číslom celej opery je ária Měsíčku na nebi vysokém, avšak celé dielo je strhujúcim hudobným prúdom.
Rusalka a Princ – Láska alebo vidina?
Dva nezlúčiteľné svety: svet ľudský versus svet nadprirodzených bytostí. Rusalka sa natoľko túži zoznámiť s princom, až je ochotná vzdať sa svojej nesmrteľnosti a svoju reč vymeniť za ľudský vzhľad: „Vše, co mám, si vem, ale udělej mne člověkem! … Jeho-li lásku poznat smím, ráda, věř, pro něj oněmím.“ Nemota ju však stavia do konfrontácie s výrečnou kňažnou, a odsudzuje do roly bledej, chladnej a nemej krásavice, ktorá je nútená trpieť ohováranie sluhov a prelietavosť princových citov. Avšak Rusalkin osud je ešte o niečo dramatickejší: život alebo smrť?: ,,Ženou ni vílou nemohu být, nemohu zemřít, nemohu žít!“
Bola však princova láska k Rusalke skutočná? Už pri ich prvom stretnutí nazýva Rusalku akousi „vidinou“. Princ nemiluje konkrétnu bytosť, a preto sa rýchlo nechá zlákať cudzou kňažnou. Vyvrcholením a silným momentom je záverečné stretnutie Rusalky a zúfalého princa, kedy princ dobrovoľne prijíma smrť prostredníctvom Rusalkinho bozku. ,,Láska má zmrazí všechen cit, musím tě, musím zahubit, musím tě v lednou náruč vzít!“
Princ umiera šťastný v Rusalkinom náručí: ,,Líbej mne, líbej, mír mi přej! Polibky tvoje hřích můj posvětí! Umírám šťasten, umírám ve tvém objetí!“
Rusalka je zaznamenaná aj na početných nahrávkach z dielne domácich aj svetových vydavateľstiev a vznikli aj rôzne filmové spracovania, z nich azda najznámejší je film režiséra Petra Weigla z roku 1977, na ktorom sa v hlavných postavách podieľali viacerí slovenskí umelci: Rusalka – Magda Vašáryová (spieva Gabriela Beňačková), Vodník – Přemysl Kočí (spieva Ondrej Malachovský), Princ – Milan Kňažko (spieva Peter Dvorský) a Cudzia kňažná – Božidara Turzonovová (spieva Milada Šubrtová).
Autor: Ivana Lacková
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
