Dvořákova predposledná opera Rusalka (z r. 1900) je príbehom o vzťahu človeka so svetom prírodných živlov, o tragických následkoch stretnutia týchto dvoch svetov, o ilúzii všemocnej lásky, ale aj o tragickom sklamaní z jej nenaplnenia. Posolstvo Rusalky je však najmä o sile odpustenia. V danom prípade Rusalky Princovi – za hranice smrti a zmaru vlastnej existencie.
Paradoxne, Rusalka so svojím nadčasovým, rozprávkovo-symbolickým príbehom o láske a krásnou hudbou sa na scéne Wiener Staatsoper prvýkrát uviedla až 10. apríla 1987, hoci premiéru v pražskom Národnom divadle mala už 1. marca 1901! Zásluhu na úspešnom ohlase prvej inscenácie geniálnej Rusalky vo Viedni (až v 20. storočí!) mali českí a slovenskí umelci.
Princa spieval Peter Dvorský, Rusalku Gabriela Beňačková, Ježibabu i Cudziu kňažnú Eva Randová, Vodníka stvárnil na vrchole umeleckej zrelosti ruský basista Jevgenij Nesterenko. Hudobne dielo naštudoval a operu dirigoval český dirigent Václav Neumann, klasickú réžiu mal Otto Schenk. Túto inscenáciu, v premiére uvedenú 10. apríla 1987, zahrali vo Viedni celkovo 23-krát, pričom dvadsaťkrát spievala Rusalku Gabriela Beňačková (len posledné tri reprízy v marci 1992 prevzala Eva Jenisová).
Do repertoáru Viedenskej štátnej opery sa Rusalka vrátila až po 27 rokoch v novej inscenačno-hudobnej podobe. Bolo to 26. januára 2014, keď mala premiéru (režijne nie najšťastnejšiu) v inscenácii Svena-Erica Bechtolfa. Hudobnú podobu symfonicky i melodicky bohatej partitúry vtedy inscenácii mimoriadne štýlovo vtlačili skvelí českí dirigenti: na premiére r. 2014 dnes už nebohý Jiří Bělohlávek, po ňom jeho žiaci: Tomáš Netopil a Tomáš Hanus (s výnimkou troch predstavení, ktoré dirigoval Eivind Gullberg Jensen, známy aj zo spolupráce so Slovenskou filharmóniou). Úlohy Rusalky sa zhostila Krassimira Stoyanova, Princa spieval Michael Schade, Cudziu kňažnú Monika Bohinec, Ježibabu Janina Baechle a Vodníka Gunther Groissbock. Dnes má táto druhá inscenácia Rusalky vo Wiener Staatsoper za sebou 22 repríz.
S odstupom pár rokov som opäť zatúžila vidieť a najmä počuť hudobne ideálne naštudovanú viedenskú inscenáciu Rusalky (dirigent Tomáš Hanus, zbormajster Martin Schebesta). Tým skôr, že v Slovenskom národnom divadle sa pri príležitosti 100. jubilea našej národnej divadelnej scény pripravuje jej nová podoba (s premiérami 20. a 22. februára 2020). Aká bude „naša“ najnovšia Rusalka, dozvieme sa o pár dní.
Isté je, že tá viedenská Rusalka je orchestrálne nadpriemerná. Tomáš Hanus vytvoril s Orchestrom der Wiener Staatsoper priam symfonicky znejúce dielo, v ktorom vyznela krása Dvořákovej partitúry v celej šírke, hĺbke a zvukovo-farebnej nádhere, s detailnou poéziou hlasov, nástrojovými jemnosťami, citlivosťou voči fondu jednotlivých sólistov, ale aj individuálnemu poetickému vkladu. Najsilnejším zážitkom naposledy zažitej Rusalky vo Wiener Staatsoper (2. februára 2020) sa tak stalo naštudovanie a predvedenie orchestrálnej partitúry umelecky zrelým českým dirigentom Tomášom Hanusom (hudobným riaditeľom Welsh National Opera).
Okrem vždy prítomnej nástrojovej dokonalosti viedenského orchestra, vypracovanosti, precíznosti, jednote a delikátnosti jeho nástrojových skupín, vniesol Hanus do hudby osobitú českú poéziu, spevnosť, výrazný kontrast ľudového a impresívneho sveta hrdinov a celých obrazov (najviac v obrazoch Hájnika a Kuchtíka – v opozícii s hudobnými číslami Rusalky a Princa, resp. tragickej predvídavosti v áriách Vodníka). Dvořákova geniálna hudba si zaslúži takýto hlboký ponor. Nenahradia ju žiadne režijne a výtvarne novotvary. Najmä ak v nich režisér neoddeľuje baladicko-pomstychtivý svet divokých lesných žienok s identitou krehkých rusaliek, ale všetko utápa v krvi a nevysvetliteľnej hrôze.
Zvláštnou dilemou pri naštudovaní opier v originálnom jazyku (tu v češtine), je výslovnosť. Azda len Poliakovi Piotrovi Beczałovi a – paradoxne – juhokórejskému basistovi Jongmin Parkovi(!) s jeho veľkým, výrazovo bohatým hlasom (v úlohe Vodníka) bolo rozumieť. Ale v hudbe nejde len o zrozumiteľnosť, ale aj o správne akcenty a rytmus verša, frázy. Nádherný, zvučný, veľký a výrazovo bohatý hlas Cudzej kňažnej (Elena Zhidkova), o niečo mäkší mezzosoprán Moniky Bohinec (Ježibaba) síce zneli ako dobre naladené nástroje, ale bez komunikatívneho napojenia na reč, jej posolstvo a pravý rymtus.
S najväčšími problémami sa v tomto ohľade borila lyrická Rusalka Sofie Solovij, ktorá sa však rozospievala na záver predstavenia – pričom treba uznať jej náročnú rolu alternanta. Trio Rusaliek (dva soprány + mezzosoprán) bolo vyladeným, v hudobnom ohľade bezchybne znejúcim vokálnym súborom, ale o čom tieto lesné žienky spievali, vie len našinec (alebo preklad do niekoľkých jazykov – aspoň vo Viedni k dispozícii).
Princa spieval dnes svetoznámy poľský tenorista Piotr Beczała v špičkovej životnej forme, ktorú momentálne prežíva ako zrelý umelec. Nemá žiadne problémy technického rázu, a tak sa môže plne sústrediť na výrazovú stránku prednesu. Dnes 53-ročný Beczała získal renomé najžiadanejšieho lyrického tenora vo svete – od Milána po MET, od San Francisco Opera po Covent Garden v Londýne, cez operné scény v Bruseli, Berline, Viedni, Varšave, Moskve, po Mariinskij Theater v Petrohrade…atď. Je skvelým predstaviteľom lyrických operných postáv tenorového odboru. K tomu sa pripája sympatický mužný vzhľad, nadanie na bohaté prežívanie každej roly, štylizované a sebaisté operné herectvo – prosto: široký priestor pre interpretáciu romantických hrdinov zvlášť z opier 19. storočia.
Niektoré jeho postavy sme zažili v blízkej Viedni: je ideálnym Edgardom v Lucii di Lammermoor, Vojvodom v Rigolettovi, Lenským v Eugenovi Oneginovi, Mauriziom v Adriane Lecouvreur, Princom v Rusalke… Jeho tenor má v sebe nehu, ale aj mnohostrunnú farebnosť, šírku a dravosť v každej hlasovej polohe, uchváti jemnosťou v sotto voce, štíhlosťou tónu pri tvorbe výšok, ktoré následne rozvinie do sily a vrúcnosti s dostatočnou dychovou rezervou.
V januári vo Viedni hosťoval aj ako Wagnerov Lohengrin, no v publikovanom interview poprel ambície ísť za hranice raného Wagnera. Vie, ako si nadlho uchrániť hlas, aby mu znel ešte dlho v plnom nasadení, ale aj vo vejári spomínaného messa di voce. Skratka, aby rozohral všetky odtiene svojho slovansky vrúcneho, pritom belcantom školeného tenora. Dokonca aj v závere náročnej trojdejstvovej Rusalky. Myslím pritom na Beczałom nádherne zaspievanú rozlúčkovú scénu Princa s Rusalkou: „Líbej mne, líbej, mír mi přej...“ Vďaka Dvořákovej invencii a interpretačnej sile umelca nás sprevádzala táto ária ešte dlhé hodiny po potlesku a početných oponách.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z reprízy 2. februára 2020
Antonín Dvořák: Rusalka
Viedenská štátna opera, repríza 2. februára 2020
Dirigent: Tomáš Hanus
Réžia: Sven-Eric Bechtolf
Scéne: Rolf Glittenberg
Kostýmy: Marianne Glittenberg
Svetlo: Jürgen Hoffmann
Choreografia: Lukas Gaudernak
osoby a obsadenie reprízy 2. februára 2020
Princ: Piotr Beczala
Cudzia kňažná: Elena Zhidkova
Vodník: Jongmin Park
Rusalka: Sofia Soloviy
Ježibaba: Monika Bohinec
Hájnik: Gabriel Bermúdez
Kuchtík: Rachel Frenkel
1. žienka: Diana Nurmukhametova
2. žienka: Szilvia Vörös
3. žienka: Margaret Plummer
Lovec: Rafael Fingerlos
