Ruský obor za klavírom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Borisa Berezovského sme zažili na koncertnom pódiu v Bratislave viackrát: prvý raz ho pozvali na Bratislavské hudobné slávnosti r. 2004. Potom hral na BHS´2013 s Deutsches Symphonie Orchestrom Berlin – Prokofievov Klavírny koncert č. 1 a Šostakovičov klavírny koncert č. 2. Vtedy ho v jednej recenzii nazvali „jaguár za klavírom“ – pre spôsob hry, ktorá má v sebe rýchlosť a absolútnosť v ovládaní klaviatúry, silu osobnosti, ohnivosť prejavu, ale aj odvahu, s akou odohral na jedinom koncerte s orchestrom hneď dva mimoriadne náročné diela ruských skladateľov. (V tom istom roku mal na BHS recitál huslista Vadim Repin, ktorý tohto roku tiež excelentne spoluúčinkoval na otváracom koncerte BHS´2016 so Slovenskou filharmóniou).

Po každom koncerte Berezovského by niektorí sebakritickí klaviristi azda najradšej „zbalili“ svoj nástroj, než na ňom úmorne cvičili. Pritom mnohí – ani po celoživotnom úsilí – nedosahujú (česť výnimkám) také výsledky, ako tento umelec. Berezovsky si navyše vie vyberať repertoár (ďalšie pozitívum umelca!) kde môže prezentovať svoje prirodzené i vycvičené danosti. Je obdarený fyzickými darmi (sila, rozpätie rúk, pričom je jeho technika hry opretá viac než o prstovú ekvilibristiku), emocionálnymi vlastnosťami (oduševnenie, schopnosť rýchlych prechodov nálad), špecifickou hudobnou pamäťou + ľudskou charizmou – a ktovie akými nepoznanými vlastnosťami, ku ktorým určite patrí celoživotná drina, udržiavanie vysokého technického štandardu, celkový intelekt, ale aj prostá námaha z cestovania z jedného kontinentu na druhý. Po bratislavskom koncerte letel „Boria“, ako ho dôverne volajú naši manažéri, ešte večer do rodnej Moskvy. Nečudo: 29. novembra ho čaká recitál v Zankel Hall, jednej z troch koncertných sál newyorskej Carnegie Hall – s tým istým programom, aký nahlásil na BHS.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Boris Berezovsky, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Boris Berezovsky,
foto: Ján Lukáš

Vrátim sa ešte do roku 2015, kedy Boris Berezovský sľúbil organizátorom BHS recitál s mimoriadne zaujímavým programom: Ludwig van Beethoven: Sonáta č. 3 C dur op. 2, Edvard Hagerup Grieg: Sedem lyrických skladieb, Igor Stravinskij: Klavírna sonáta (1924) a Tri časti z baletu Petruška (od toho istého autora). Okamžite vypredaný koncert bol pre náhlu chorobu umelca napokon (s iným programom) zahratý jeho priateľom – Alexandrom Gindinom (4. októbra 2015).

Tohto roku Boris Berezovsky na BHS´2016 prišiel s mimoriadne náročným programom. Pre mimoriadny záujem boli 22. novembra pridané sedadlá dokonca na javisko Reduty. Zmeny sa však nevyhli ani tomuto recitálu. Pôvodne boli nahlásené iba Transcendentálne etudy od Franza Liszta, ktoré si – v ich „paganiniovsky náročných“ dvanástich častiach – dovolí zahrať za sebou máloktorý umelec. Na radosť niektorých poslucháčov, ktorí majú radi kontrastnejší program, sa v bulletine objavili ešte Tri etudy pre klavír op. 18Sonáta pre klavír Sz. 80 od Bélu BartókaTri etudy pre klavír od György Ligetiho, jedného z avantgardných skladateľov nedávnej minulosti (širšej verejnosti skôr známeho hudbou k filmu Stanleya Kubricka z r. 2001 – Vesmírná odysea).

V bratislavskej Redute bol Berezovskeho program ešte jemne upravený: PhDr. Izabela Pažítková, hlavná  manažérka BHS ohlásila jeho definitívne znenie takto: Béla Bartók: Sonáta pre klavír Sz. 80, Edvard Hagerup Grieg: Sedem lyrických skladieb a po prestávke: 9 častí z 12-ich Transcendentálnych etud Franza Liszta, S. 139. Tento definitívny dramaturgický výber bol určite kontrastnejší, než plánovaný program s mimoriadne poslucháčsky náročnými dielami, najmä Bartókovými a Ligetiho.

Z „jaguára za klavírom“ sa tentokrát stal „obor za klavírom“: svojou vysokou, trochu pribratou postavou a šedivejúcou hlavou génia. Spätosťou s nástrojom, vášnivosťou hry, ktorá síce stopercentne nedodržiava dynamické tvarovanie frázy, no napriek tomu odvádza dokonalosť a spätosť celku, ho vo vzdialených spomienkach rada prirovnávam k legendárnemu Sviatoslavovi Richterovi. I ten sa po príchode na pódium doslova vrhol na klavír, bez akéhokoľvek kontaktu s publikom – stopercentne pripravený na dialóg s dielom a nástrojom už kdesi v zákulisí.

Ak má človek v živote nejaké poklady, asi sú ukryté najmä v spomienkach na veľké chvíle života – najmä v umení. Na doslova gurmánske zážitky s géniami, ktorí majú dar, vytrhnúť ľudí zo všednosti. Tak to bolo nielen s Richterom, ktorého som kedysi počula na koncertoch v Karlových Varoch, Nitre i v Bratislave, ale aj na tohtoročnom koncerte Borisa Berezovskeho.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Boris Berezovsky, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Boris Berezovsky,
foto: Ján Lukáš

Na úvod zahral Bartókovu (1881-1945) Sonátu pre klavír Sz. 80, ktorá začína „barbarsky“ – v štýle bicieho nástroja. Dvadsiate roky, kedy toto dielo vzniklo, bola časť tvorcov umenia (aj hudobného) ovplyvnená rozvojom techniky a obdivom k rýchle sa rozvíjajúcemu priemyslu. Aj Bartók vo svojej klavírnej sonáte tvoril v štýle takejto „industriálnej“ hudby, no pritom bol aj pod vplyvom ďalších inšpirácií. V 1. časti – Allegro moderato – je totiž čiastočne aj odkaz na motoriku talianskeho barokového concerta grossa, ktoré využívalo zvukový, dynamický a farebný kontrast a búšiaci rovnomenný rytmus medzi malou skupinkou nástrojov a ostatnými členmi orchestra. Barbarské tóny v akordickom slede strhli určitú časť publika do zvukovej extázy, ďalšiu do odmietnutia – čo bolo počuť v rozhovoroch divákov, vychádzajúcich zo sály. Pritom celý program, nielen táto prvá skladba, vyžadovali klaviristu neobyčajnej koncentrácie, väčšinou aj fyzickej sily, ktorá vychádza nielen z prstov, ale už z ramien, pohyblivých prenášačov sily z celého tela. Pri sledovaní búrlivých častí diel Baróka, čiastočne i Griega, ale zvlášť  i Liszta si poslucháč nevdojak premietal otázky o tom, ako je utkvený a potom prúdi sled obrovského notového zápisu v hudobnej pamäti interpreta. Určite i to je špecifický dar, ktorý sa od mladosti cibrí a dostáva po detailoch a analýze partitúry pamäti, aby napokon vystaval celok, ktorému dodá interpret výrazové detaily, autorove i svoje názory a štýlový nadhľad. Sú to veci hlboké, pritom vyžadujúce skôr úvahy a prednášky na každú nadhodenú tému: pianistickú, estetickú, štýlovo – vývojovú, ale aj „transcendentálnu“, čo platí nielen na názov konkrétneho cyklu Franza Liszta. Úžasná hudobná pamäť Borisa Berezovskeho je len jeden, základný článok jeho umeleckej osobnosti.

Z čisto technických daností je ohromujúce jeho ovládanie akordických sledov, ich viacnásobných opakovaní, ale aj premenlivostí, prstových behov po celej klaviatúre, trilkov, arpeggií, početných ozdôb, schopnosť v nasadzovaní jemného rubata tak, že v skladbe je neustále napätie.

Vracajúc sa k Bartókovi:

Druhá časť jeho Sonáty (Sostenuto e pesante) priniesla kontrastné uvoľnenie v nádherne vyhratej spevnej lyrike.

Záverečné Allegro molto bolo transformovaným návratom do úvodnej nálady diela, s vloženými, ľudovo vyznievajúcimi rytmicko-melodickými prvkami. S pôžitkom to sledovali zrejme tí poslucháči, ktorí vedia o Bartókovom mnohoročnom zbieraní folklóru vo východoeurópskych krajinách, o bádaní rôznorodej melodiky, tonality, modality folklóru – či už na území Slovenska (od r. 1906), ale aj Maďarska, Rumunska, Chorvátska a ďalších zemí. Neofolklorizmus bol totiž ďalším dobovým vplyvom v tvorbe mnohých skladateľov 20. storočia – prinajmenšom Stravinského, Bartóka, Kodálya, Janáčka.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Boris Berezovsky, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Boris Berezovsky,
foto: Ján Lukáš

Inou „šálkou kávy v programe recitálu Borisa Berezovskeho bol romanticky poňatý výber skladieb najväčšieho nórskeho Edvarda Hagerupa Griega (1843 – 1907), a to jeho Sedem lyrických skladieb v poradí: Motýľ-Sommerfugl, Berceuse, Halling, Pochod škriatkov-Troltog, Fantóme-Drommesyn, Domov-Hjemad, Svadobný sprievod-Brudefolget drar forbi. Hudba veľkého severského skladateľa zaujala i Franza Liszta, ktorý sa s Griegom niekoľkokrát stretol a často si s ním dopisoval. Grieg síce nevytvoril toľko opusov ako nesmierne tvorivý Liszt, zato zanechal prekrásny Klavírny koncert a mol, op.16 a v oblasti komornej hudby nádherné kusy intímnej povahy, ku ktorý patria aj Lyrické skladby pre klavír (10 zošitov). Z nich zaznel na koncerte výber siedmich skladieb. Berezovsky v nich odokryl novú, poetickú tvár svojej povahy – všetko v zdržanlivom tempe a quasi „cudnej“ nálade, podporenej tónovou jemnosťou. Griegove Lyrické skladby boli v jeho podaní hudobnými básňami, iba niekedy osviežené tempom s tanečno-rytmickými motívmi nórskej ľudovej hudby, následnej však návratom k melodicko-tempovému dumaniu, no v závere opäť k absolútnej virtuozite, sile výrazu a „spieži“ akordov (napríklad v poradí siedmej skladbe).

Franz Liszt (1811 – 1886) je viac rokov v našej muzikológii predmetom sporov o národnom pôvode či genetickej blízkosti k maďarskému, resp. slovenskému etniku (narodil sa v roku 1811 v Uhorsku, pri  Šoproni, v dedinke Doborján, dnes Raiding, Rakúsko – ako syn Adama Liszta, pričom jeho starý otec sa  podpisoval Juraj List…). Franz Liszt sa síce celý život nenaučil po maďarsky, ale ani po slovensky. Jeho rečou bola najmä francúzština, nemčina, latinčina – ako každého vzdelanca tej doby. Každopádne bol a zostal európsky cítiacim a pôsobiacim autorom, hoci napísal – nepochybne – i mnohé skladby v uhorsko-maďarskom štýle a pomenovaní. Sám sa nazýval Uhor, čo bolo v  časoch, kedy neboli ešte vyformované národné celky, v rámci vtedajšieho Uhorska samozrejmé… Pre európsku hudbu zanechal tento kompozičný génius a veľký bohém – v záverečnej etape života františkán s najnižším svätením – 14 symfónií, 9 koncertov, vyše 400 klavírnych opusov, 119 piesní, 106 zborov, 82 inštrumentálnych diel – medzi nimi zvlášť symfonické básne. V nich bol inšpirovaný literárnymi dielami a postavami dejín Európy. Bol to vzdelanec, ktorý mal ako prvoradé poslanie kompozíciu a klavírnu hru, neskôr i klavírno-kompozičné pedagogické pôsobenie. Bol údajne najlepším klaviristom svojej doby. V mladosti bol neustále na cestách, kde nielen rozdával svoj talent, ale do svojho vnútra i nasával kultúru krajín. Okrem iného je autorom skladby Slavino Slavno Slaveni na text srbského básnika Meda Pucića. Napísal ju k miléniu osláv príchodu Svätého Cyrila a Svätého Metoda na Veľkú Moravu. Bolo by zaujímavé, vypočuť si toto vokálno-sakrálne dielo v domácom naštudovaní.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Boris Berezovsky, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Boris Berezovsky,
foto: Ján Lukáš

Transcendentálne etudy, ktoré zazneli na koncerte Borisa Berezovského až od ich 4. časti, nazvanej Mazeppa, sú nielen zárodkami neskorších symfonických básní, ale aj návratom k mladistvému dielu Liszta op. 1/6. Liszt bol umelec neustálych vylepšovaní a prepracovávaní svojich diel, a tak to bolo aj s jeho transcendentálnymi etudami, ktorým dal po revízii definitívnu, autorizovanú podobu r. 1852, po skončení svojej klaviristickej „Glanzperiody“, čiže klavírnych ohňostrojov na turné a v Paríži. Hoci etuda je v pôvodnom význame cvičná skladba, v Lisztovom poňatí dostáva romantický charakter mimoriadne náročnej koncertnej skladby. Niektoré z dvanástich etúd (označených len tempovými názvami) majú vskutku „nadzmyslový, ireálny“ charakter, iné sa stali (aj podtitulmi) konkrétnejšími programovými návodmi a hudobnými inšpiráciami neskorších symfonických básní. Každá z etúd je však absolútnym vrcholom pianistického umenia a vyjadrením hlbokého hudobného obsahu – aj bez vedenia Ariadninou niťou k programu. Mnohé mi zostali v pamäti práve nedefinovateľnou náladou: napríklad Harmonies du soir, v ktorej dýchal letný večer a spev. Alebo mnohovýznamové Chasse-neige, čo môže byť – podľa nedokonalého prekladu – snehová búrka, zaviatie či opojenie snehom… Je to hudba, v ktorej sa cvičné etudy zmenili na náladotvorné a technicky priam paganiniovské koncertné kusy. Po ich zahratí aj taký umelec ako Boris Berezovský cíti, že už nemožno nič pridať. A hoci obecenstvo nikdy nemá dosť a vždy čaká ešte „niečo navyše“, tentokrát pochopilo zjavný pohyb klaviristu, že už „má všetkého dosť“. A tak vďačné publikum ruskému obrovi za klavírom definitívne zatlieskalo na rozlúčku.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu BHS 22. novembra 2016

o programe 52. ročníka BHS sme písali TU…

www.bhsfestival.sk

Bratislavské hudobné slávnosti 2016

Boris Berezovsky – klavír

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár