S Antonom Viskupom o Slovenskej filharmónii

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V rokoch 1972 – 1995 bol členom orchestra v kontrabasovej skupine Slovenskej filharmónie, v období rokov 1995 – 2013 pôsobil na pozíciách hlavného dramaturga, poradcu, respektíve námestníka riaditeľa pre umeleckú prevádzku. V súčasnosti je dokumentaristom umeleckej činnosti Slovenskej filharmónie. Pri príležitosti 70. výročia založenia SF sme sa s Antonom Viskupom, ktorý je zároveň aj spoluautorom novej knižnej publikácie Slovenská filharmónia 1949 – 2019, rozprávali nielen o histórii tejto inštitúcie.

V nedeľu 27. októbra t. r. uplynulo 70 rokov od prvého koncertu Slovenskej filharmónie. Prečo jednotlivé národy potrebujú filharmóniu?

Inštitúcie, ktorých hlavnou náplňou je usporadúvanie pravidelných koncertných cyklov je pre európsku kultúru veľmi dôležitá, pretože filharmonické orchestre sú tými telesami, ktoré dokážu predostrieť publiku diela majstrov predošlých storočí, ako aj skladateľov súčasnosti. Bezmála všetky podobné inštitúcie ako Slovenská filharmónia majú sídla vo veľkých kultúrnych centrách jednotlivých krajín, pričom jednou z hlavných náplní filharmonických orchestrov je, aby prezentovali tvorbu svetových i domácich autorov na svojich domovských koncertných pódiách, ale aj mimo nich.

Anton Viskup v priestoroch Archívu SF počas nahrávania rozhovoru pre Opera Slovakia, foto: Ľudovít Vongrej

Tak to robí aj Slovenská filharmónia, ktorá okrem Bratislavy tradične koncertuje na festivaloch v Trenčianskych Tepliciach a Piešťanoch, príležitostne aj v iných slovenských mestách, ako napríklad Nitra, Terchová či Spišská Nová Ves. Jednou z ďalších dôležitých funkcií filharmonických orchestrov je nahrávanie na zvukové nosiče a teda zachovávanie kultúrneho dedičstva v oblasti interpretačného umenia.

Čo predchádzalo vzniku Slovenskej filharmónie a ako fungovala klasická hudba na našom území, napríklad od obdobia vzniku SND v roku 1920?

Na rozdiel od pomerov v hlavnom meste bývalej Československej republiky Prahe neexistoval v Bratislave do sklonku štyridsiatych rokov 20. storočia symfonický orchester, schopný prevziať úlohu šíriteľa a propagátora svetovej a domácej orchestrálnej tvorby. Istú časť tohto poslania síce plnili v medzivojnovom období Bratislavský symfonický orchester (pozostávajúci z členov operného orchestra Slovenského národného divadla) a Orchestrálne združenie Slovenská filharmónia, pôsobiaca pod vedením Miloša Ruppeldta, Frica Kafendu, Otakara Šimáka, Zdeňka Folprechta a Jána Cikkera od roku 1920 do ukončenia svojich aktivít v roku 1941, avšak koncertná činnosť oboch telies nebola systematická a iba čiastočne saturovala požiadavku hudbymilovnej verejnosti, prahnúcej po rozšírení kultúrneho diania o koncertné uvádzanie symfonického a vokálno-symfonického repertoáru.

Reduta v Bratislave v roku 1920, foto: archív

Situácia sa zlepšila v roku 1942, kedy sa Alexandrovi Moyzesovi a Františkovi Babuškovi podarilo presadiť usporadúvanie pravidelných piatkových koncertov rozhlasového orchestra. Popri ťažiskovom romantickom repertoári s početnými uvedeniami diel českých a ruských autorov nechýbali ani novinky z tvorivých dielní slovenských skladateľov

Ako došlo k samotnej myšlienke vzniku Slovenskej filharmónie?

Volanie po emancipácii slovenského kultúrneho prostredia nebolo náhodné, pretože okolité národy mali už svoje kultúrne inštitúcie zabehnuté. Napríklad v Prahe boli budované od sklonku 19. storočia – Česká filharmónia po prvýkrát účinkovala 4. januára 1896 a vznik Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK sa datuje do roku 1934.

Myšlienka existencie filharmonického orchestra schopného prevziať úlohu šíriteľa a propagátora domácej a svetovej orchestrálnej tvorby sa stala realizovateľnou po skončení druhej svetovej vojny. Výsledkom pálčivej potreby existencie koncertnej inštitúcie, ktorej úlohou by bolo usporadúvanie pravidelných koncertných cyklov, bol program vypracovaný skladateľmi Alexandrom Moyzesom a Eugenom Suchoňom, predložený Zjazdu umeleckých a vedeckých pracovníkov v Banskej Bystrici v roku 1945. Požiadavka na založenie profesionálneho orchestra bola zahrnutá i do uznesenia Prvého pracovného zjazdu slovenských hudobných skladateľov a kritikov, ktorý sa konal v júni 1948 v Trenčianskych Tepliciach.

Dokumentačný materiál z otváracieho koncertu Slovenskej filharmónie v roku 1949 uložený v Archíve SF, foto: Ľudovít Vongrej

Boli ste dlhoročným hráčom i dramaturgom a v tomto období ste dokumentaristom umeleckej činnosti SF. Čo by ste našim čitateľom povedali o prvom koncerte Slovenskej filharmónie?

Vtedajšia spoločensko-politická situácia priala vzniku nového symfonického telesa a povereník kultúry Ladislav Novomeský sa zasadil o to, aby bol Slovenskej národnej rade predložený a 18. decembra 1948 schválený zákon o Slovenskej filharmónii. Na prvom koncerte novozaloženej Slovenskej filharmónie, dirigovanom jedným zo svojich zakladateľov Ľudovítom Rajterom, zazneli v historickej budove SND (27. októbra 1949) dve skladby – Suita pre veľký orchester Dolu Váhom Alexandra Moyzesa a Symfónia č. 8 G dur od Antonína Dvořáka. Táto symfónia zaznela aj na tohtoročných slávnostných koncertoch SF a náš súčasný dramaturg Juraj Bubnáš sa rozhodol doplniť program namiesto Moyzesovej Suity vynikajúcim dielom slovenského hudobného skladateľa Vladimíra Godára Dariačangin sad pre koncertantnú violu, violončelo a orchester. (pozn, red.: recenziu koncertu sme priniesli TU…)

Dokumentačný materiál z otváracieho koncertu Slovenskej filharmónie v roku 1949 uložený v Archíve SF, foto: Ľudovít Vongrej

Doba však bola zložitá. Jedným z najťažších problémov bolo napríklad získať súhlas, aby mohol Václav Talich v Bratislave verejne vystupovať, pretože v Prahe bol vystavený perzekúciám za údajne nie dostatočne zreteľne prejavený odpor voči nacistickým mocipánom. To bol problém, ktorý musel povereník Ladislav Novomeský riešiť a o majstrovo angažovanie sa výraznou mierou zasadil aj Eugen Suchoň, ktorý s Talichom viedol aj osobné rokovania. Talichovo medzinárodné renomé bolo pre začínajúcu filharmóniu garanciou, ktorá poskytovala záruku, že sa práca orchestra bude uberať správnym smerom.

Avšak vzhľadom na vek a ubúdajúce fyzické sily pôsobil Talich v SF len do augusta 1952. Navyše, ďalší zo zakladateľov SF, Ľudovít Rajter, bol taktiež perzekvovaný. Bez udania dôvodov vyšiel 15. septembra 1951 zákaz jeho verejného vystupovania. Veľmi sympatické a na atmosféru začiatku 50. rokov aj veľmi odvážne bolo kritické stanovisko, ktoré vo forme rezolúcie poslala Závodná rada a pracovníci SF na vyššie inštancie. Rajtera sa v nej prirodzene zastali po umeleckej stránke a vyslovili požiadavku, aby bol tento chybný krok odvolaný a aby boli patrične vzatí na zodpovednosť tí, ktorí ho zosnovali.

Je to veľmi zaujímavý dokument, pretože vtedy bola skôr opačná situácia – strach panoval natoľko, že ak bol niekto perzekvovaný, zamestnanci podniku, v ktorom pracoval, s tým radšej iba vyjadrili súhlas. Tieto informácie som po prvýkrát zverejnil aj v novej publikácii Slovenská filharmónia 1949 – 2019, ktorú vydala SF k 70. výročiu svojho vzniku. Situácia sa zlepšila po smrti Stalina, kedy sa Rajter po prvýkrát mohol objaviť na koncerte v Žiline a od októbra 1953 opäť dirigovať filharmonické koncerty v Bratislave.

Ľudovít Rajter, Slovenská filharmónia v koncertnej sieni v bratislavskej Redute, 1954, foto: archív

Problémom bolo, že v počiatočných fázach existencie Slovenskej filharmónie nebolo možné bez angažovania výpomocných orchestrálnych hráčov (predovšetkým zo Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave) uvádzať diela vyžadujúce väčšie obsadenie. To viedlo k opakovanej myšlienke fúzie SF a rozhlasového orchestra, ktorá sa, našťastie, neudiala. Proti boli zástupcovia Zväzu slovenských skladateľov a samozrejme vedúci pracovníci rozhlasu. Samostatné pôsobenie filharmonického aj rozhlasového orchestra je v európskych kultúrnych centrách (Praha, Budapešť, Viedeň, Paríž, Londýn) bežnou tradíciou.

Ako to bolo s materiálnym zabezpečením, ako aj s miestom pôsobenia novovzniknutej SF?

Začiatky existencie Slovenskej filharmónie boli sprevádzané viacerými problémami, ako napríklad nedostatkom kvalitných hudobných nástrojov, najmä dychových. Slovenská filharmónia nemala spočiatku stálu koncertnú sieň, kde by pravidelne účinkovala. Prvý koncert sa konal v historickej budove SND a ďalšie, hlavne Talichove, sa do konca prvej koncertnej sezóny uskutočňovali v dnešnej Moyzesovej sieni.

Ľudovít Rajter, Slovenská filharmónia v koncertnej sieni v bratislavskej Redute, 60. roky 20. storočia, foto: archív

Budova Reduty bola po znárodnení spravovaná vtedajším Ústredným národným výborom, ktorý ju prenajal Komunálnym službám mesta Bratislavy. Veľká koncertná sieň bola prenajímateľom daná Slovenskej filharmónii k dispozícii len na koncerty, prípadne generálky, skúšať musela v malej sieni, značne zdevastovanej a zapratanej rôznymi nepoužívanými vecami. V krídle z Medenej ulice boli naviac situované triedy Konzervatória v Bratislave, ktoré zaberali takmer celé druhé a taktiež časť tretieho poschodia. Orchester sa počas svojich koncertných vystúpení musel uspokojiť s dvomi miestnosťami (nástupnou a dirigentskou) a preto boli hudobníci nútení prichádzať z domu na koncerty oblečení vo frakoch a zodpovedajúcom večernom dámskom ošatení.

Situácia v užívaní priestorov Reduty sa začala postupne meniť k lepšiemu po roku 1954, kedy Konzervatórium mohlo Slovenskej filharmónii uvoľniť 2. poschodie, avšak dovedna tri miestnosti na 3. poschodí a priestory dnešného Filharmonického klubu využívala škola až do konca júna 1974. Krídlo zo strany Palackého ulice (dnešného námestia Eugena Suchoňa) bolo dané do užívania Vysokej škole múzických umení, ktorá v malej koncertnej sieni zriadila Divadelné štúdio a priestor definitívne odovzdala Slovenskej filharmónii až v roku 2005.

Marian Lapšanský, Anton Viskup, foto: Archív SF

Takmer 60 rokov bola miestom účinkovania orchestra a neskôr aj ďalších umeleckých telies Slovenskej filharmónie bratislavská Reduta. Bodkou za touto etapou umeleckej činnosti inštitúcie v jej domácom prostredí sa stal posudok o stavebno – technickom a statickom stave budovy, z ktorého vyplynulo odporúčanie bezodkladného zrušenia verejných podujatí v záujme bezpečnosti návštevníkov ku dňu 10. apríla 2009. Po oboznámení sa predmetným dokumentom bola pre generálneho riaditeľa Mariana Lapšanského nastolená mimoriadne náročná úloha zabezpečiť náhradné priestory na konanie koncertných podujatí v práve končiacej i nasledujúcich koncertných sezónach.

Po sérii rokovaní sa podarilo zabezpečiť dočasné pôsobenie orchestra Slovenská filharmónia a Slovenského filharmonického zboru v historickej budove Slovenského národného divadla. Slovenský komorný orchester účinkoval od jesene 2009 v priestoroch koncertnej siene Vysokej školy múzických umení Dvorana. Do zrekonštruovanej Reduty sa po slávnostnom otváracom koncerte 27. januára 2012 vrátil najskôr orchester a v priebehu nasledujúcich týždňov aj Slovenský filharmonický zbor a Slovenský komorný orchester.

video (rekonštrukcia Reduty)

Za akých okolností vznikla ďalšia umelecká zložka SF – Slovenský filharmonický zbor?

Slovenský filharmonický zbor vznikol skôr ako Slovenská filharmónia. Na pôde bývalého Československého rozhlasu ho v roku 1946 založil Ladislav Slovák a postupne sa vypracoval do tej miery, že okrem nahrávania, ktoré bolo jeho hlavnou pracovnou náplňou, sa začal čoraz častejšie objavovať nielen na koncertoch novovzniknutej Slovenskej filharmónie, ale vystupoval aj v Prahe s Českou filharmóniou a účinkoval v operných predstaveniach SND, kde sa podieľal na predstaveniach Cikkerovho Jura Jánošíka a Suchoňovho Svätopluka. Ladislav Slovák stál na čele zboru do svojho odchodu na študijný pobyt do vtedajšieho Leningradu a jeho vedenie následne prevzal Ján Maria Dobrodinský, ktorý s ním už dlhšie spolupracoval. Práve on stál na čele zboru 1. januára 1957, kedy bol delimitovaný pod Slovenskú filharmóniu.

Jozef Chabroň, Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Zbor pozostával zo 60-tich trvalo angažovaných profesionálov a rovnakého počtu externých členov. Postupne sa rozširoval o čoraz väčší počet interných členov a na sklonku 70-tych rokov sa stal plne profesionálnym umeleckým telesom. V súčasnosti 80-členný Slovenský filharmonický zbor výrazne obohacuje programovú ponuku inštitúcie o možnosť uvádzania veľkých vokálno-inštrumentálnych diel, vypracoval sa na jedno z najlepších európskych zborových telies a je častým hosťom renomovaných zahraničných orchestrov a operných domov vo Viedni a Zürichu.

Ako to bolo so vznikom Slovenského komorného orchestra SF, legendárnymi warchalovcami?

Vznik Slovenského komorného orchestra v roku 1960 považujem za ďalší z dôležitých míľnikov histórie SF, kedy sa vtedajší koncertný majster Bohdan Warchal s členmi sláčikových skupín orchestra rozhodli nadviazať na talichovskú ideu práce v komornom zoskupení. Cieľom bolo dať príležitosť realizovať profesionálnu ctižiadosť hudobníkov účinkovať v komornom zoskupení, cizelovanie interpretačného majstrovstva jednotlivých hráčov vo vzťahu k celku, zvládanie dokonalej súhry a štýlového podania. Prvý koncert SKO zaznel vo februári 1961 na pódiu Osvetového domu Bratislava-Nivy a po ňom nasledoval veľmi prudký prienik nielen do bratislavského, ale čoraz viac aj do medzinárodného povedomia.

Členovia Slovenského komorného orchestra mali od roku 1964 polovičný úväzok v SF a polovičný u Warchalovcov, v roku 1966 prišla ponuka úplnej profesionalizácie. Osem členov sa rozhodlo uprednostniť zotrvanie vo veľkom orchestri a preto bolo nevyhnutné pristúpiť k angažovaniu nových členov, zväčša čerstvých absolventov Konzervatória a Vysokej školy múzických umení a omladený Slovenský komorný orchester sa stal samostatným umeleckým telesom Slovenskej filharmónie.

Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, foto: HC

Pod vedením Bohdana Warchala sa Slovenský komorný orchester stal najčastejšie koncertujúcim slovenským umeleckým telesom v zahraničí, opakovane sa predstavoval publiku takmer v celej Európe, Ázii, Severnej a Južnej Amerike a Austrálii. V závere svojho pôsobenia na slávnostnom koncerte k 40. výročiu existencie SKO Bohdan Warchal verejne oznámil svoje želanie, aby sa jeho nástupcom stal Ewald Danel, dovtedy koncertný majster SF, ktorý zastáva post umeleckého vedúceho dodnes.

Spomínali ste niektoré z hlavných organizačných míľnikov SF. Ktorými ďalšími počas 70. rokov svojej existencie prechádzala?

Po zrode Slovenskej filharmónie sa prirodzenými míľnikmi stali spolupráca s poprednými domácimi a zahraničnými umelcami, vedúca k narastaniu interpretačnej úrovne orchestra. Napriek tomu, že vtedajšia politická a spoločenská situácia zďaleka nebola ideálna, štátna moc priveľmi nediktovala, čo sa má uvádzať a kto bude diela na koncertoch interpretovať.

Šesťdesiate roky minulého storočia boli v celej kultúre bývalého Československa rokmi odmäku. Riaditeľskú funkciu zastával Ladislav Slovák, ktorému bol zároveň zverený aj post šéfdirigenta. K hudbe 20. storočia mal blízko a SF ponúkla bratislavským poslucháčom širokú paletu diel autorov 20. storočia, blízkych umeleckému naturelu Ladislava Slováka – Sergeja Prokofieva, Dmitrija Šostakoviča Igora Stravinského, Benjamina Brittena a Arthura Honeggera. Objavným prvkom programovej ponuky bolo uvádzanie opusov skladateľov hudobnej avantgardy, a to jednak z domáceho prostredia nastupujúcej generácie Iľju Zeljenku či Romana Bergera, až po zahraničných skladateľov, ako napríklad Krzysztof Penderecki, Luigi Nono a Giacinto Scelsi.

Reduta v Bratislave, Slovenská filharmónia

V rokoch 1968 – 1990 bol riaditeľom Slovenskej filharmónie muzikológ Ladislav Mokrý. Obdobie činnosti inštitúcie pod jeho vedením možno napriek zložitej vnútropolitickej situácii – takzvaná normalizácia počiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia a následné zasahovanie štátnej moci do kultúrneho diania – za veľmi prínosné. Citeľne vzrastala kvalitatívna úroveň umeleckých telies, vďaka jeho aktivitám a odbornej reputácii sa rozšírili možnosti prezentácie Slovenskej filharmónie na zahraničných koncertných pódiách.

Je pravdou, že v období okolo veľkých cirkevných sviatkov – Vianoc a Veľkej noci – bolo nemysliteľné uvádzať akékoľvek sakrálne diela (ako pikantériu je možné uviesť, že v roku 1986 bolo na programe posledných koncertoch pred Vianocami Brittenove Vojnové rekviem), avšak bola to predovšetkým zásluha Ladislava Mokrého, že na normalizátormi nariadený zákaz uvádzania diel viacerých skladateľov sa potichu zabudlo a po roku 1976 sa bratislavské publikum mohlo opäť stretávať s dielami Romana Bergera, Ilju Zeljenku a Juraja Hatríka – na rozdiel od Čiech, kde sa opusy kultúrnej politike socialistického štátu nepohodlných skladateľov mohli opäť objaviť na programoch koncertných inštitúcií až po roku 1989.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Dostávame sa k roku 1989 a v tomto roku to nie je len 70-tka Slovenskej filharmónie, ale aj 30 rokov slobody od zmeny politického režimu. Čo táto etapa priniesla SF?

Priniesla úplnú slobodu a dnes môže každý zverejniť dielo, ktoré umelec uzná za vhodné. Kedysi bola literatúra oveľa prísnejšie kontrolovaná ako hudba, pretože cenzor v notách ťažšie zbadal, čo je protištátne a čo nie, napríklad ak bola v notovom zázname citácia gregoriánskeho chorálu, nebol spôsobilý to postrehnúť. Nový politický režim dal SF nielen voľné ruky v rozhodovaní, ale aj viac technických možností prezentovať sa v zahraničí, napríklad prostredníctvom záznamov našich koncertov na internete, ktoré môže hudbymilovná verejnosť sledovať nielen doma, ale prakticky na celom svete.

Prečítajte si tiež:
Stream Slovenskej filharmónie oslavuje svoje 10 narodeniny

Za bývalého režimu mali slovenskí občania veľmi obmedzené možnosti cestovania, avšak Slovenská filharmónia, rovnako ako iné orchestre bývalého Československa bola predstaviteľmi politickej moci vnímaná ako obrazne povediac výkladná skriňa socialistického režimu, s ktorou sa radi pochválili. Na prvý zájazd sa SF vybrala už v roku 1957. Boli to dva koncerty v rakúskom Linzi, dirigované Ľudovítom Rajterom a slovinským dirigentom Jakovom Cipcim. Po tomto štarte sa orchester v zahraničí uplatňoval čoraz viac. Do konca 50-tych rokov minulého storočia nasledovali vystúpenia v Belgicku, Poľsku, Nemeckej demokratickej republike a Maďarsku.

V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa uskutočnilo viacero koncertných turné do Talianska, nasledovali zájazdy do bývalého Sovietskeho zväzu, Nemeckej spolkovej republiky, Veľkej Británie, Francúzska a Španielska, pričom tieto opakované zahraničné zájazdy vyvrcholili v roku 1980, kedy SF po prvýkrát účinkovala v Japonsku.

Medzinárodný festival Pražská jar, 2018, James Judd, Slovenská filharmónia, foto: Petra Hajská

Jednou z funkcií SF je aj nahrávanie. Ako je to s nahrávaním v súčasnosti?

Nahrávanie klasickej hudby na zvukové nosiče sa stalo po roku 1990 boľavým miestom slovenskej hudobnej kultúry. Ak sa na to aj nejaká malá firma podujme, tak predovšetkým z ekonomických dôvodov, až na niekoľko výnimiek, vznikne nahrávka komornej hudby. Je to chvályhodné, ale ak to porovnám s minulosťou, hlavne s obdobím po vzniku vydavateľstva Opus v roku 1971, kedy SF nahrávala množstvo gramofónových platní a neskôr kompaktných diskov veľkých symfonických diel, dnešná situácia nie je uspokojivá.

V období rokov 1983 – 1990 realizovala SF množstvo nahrávok pre spoločnosti Naxos a Marco Polo. Bohužiaľ, po roku 1992 ustalo aj nahrávanie pre vydavateľstvo Opus, čo je veľká škoda. Táto situácia primäla vedenie SF počas pôsobenia riaditeľa Karola Fajtha k rozhodnutiu, že v roku 1995 rozšírila svoju činnosť aj o nahrávanie a vydavateľskú činnosť. Na prvom CD vydanom Slovenskou filharmóniou sú zaznamenané symfonická báseň Osud a ideál Jána Levoslava Bellu a Dvořákova Symfónia č. 9 e mol Novosvetská, ktoré nahral šéfdirigent Ondrej Lenárd, pôsobiaci na poste šéfdirigenta jedno desaťročie (1991 – 2001).

Streamboyz Slovenskej filharmónie, Václav Frkal, Stanislav Beňačka, Marek Piaček, foto: Streamboyz

Od roku 1999 sa začali nahrávky SF množiť. Do dnešných dní ich uzrelo svetlo sveta 36 kompaktných diskov a ďalšie sú v štádiu prípravy na vydanie. Keďže je SF prostredníctvom streamovania v digitálnom priestore prítomná už od roku 2008, zdalo by sa, že nahrávanie na zvukové nosiče nie je až také dôležité. Avšak je potrebné konštatovať, že sú to práve nahrávky, schopné plniť úlohu dokumentácie interpretačnej úrovne orchestra a majstrovstva aktuálnych umeleckých šéfov v jednotlivých obdobiach.

Čo by ste želali Slovenskej filharmónii do ďalších rokov?

Želal by som jej, aby pokračovala v tom duchu, ako sa vyvíjala v posledných troch desaťročiach, aby si utvrdzovala renomé v domácom aj medzinárodnom kontexte a aby sa jej darilo prostredníctvom cyklov koncertov pre deti a školskú mládež vychovať si pokiaľ možno čo najhojnejší počet budúcich poslucháčov.

Rozprával sa Ľudovít Vongrej

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár