S egyptologičkou Veronikou Verešovou o Verdiho Aide a Egypte

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské národné divadlo uvádza 26. septembra 2020 premiéru novej inscenácie Verdiho Aidy, na ktorej participovala aj slovenská egyptologička Veronika Verešová z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied a z Nadácie Aigyptos. V rozhovore pre Opera Slovakia prezradila, čím je pre ňu staroegyptská kultúra fascinujúca, ako spracoval Verdi túto orientálnu tému do svojho diela, ozrejmila okolnosti vzniku Aidy, a tiež priblížila ako vnímali lásku starí Egypťania.

Opera SND pripravila novú inscenáciu Verdiho Aidy, ktorej príbeh sa odohráva v starovekom Egypte v čase faraónov. Ako by ste našim čitateľom priblížili túto kultúru z pohľadu egyptologičky?

Keď hovoríme o Egypte v čase faraónov, hovoríme o kultúre, ktorú v krajine na Níle – v dnešnom Egypte a čiastočne v Sudáne – vytvorili jej obyvatelia v období od 4. tisícročia pr. Kr. až po 1. storočie pr. Kr., od zjednotenia krajiny až po smrť kráľovnej Kleopatry a jej ovládnutie Rimanmi. Za toto dlhé obdobie sme svedkami fascinujúceho spoločenského vývoja, vzniku písomníctva a literatúry, jedinečných architektonických pamiatok a umeleckých diel. Táto kultúra bola ovplyvnená charakterom krajiny, ktorej bohatstvo bolo darom Nílu, či inými kultúrami, ktoré potom ona sama v mnohom ovplyvňovala.

Veronika Verešová počas výskumu v lokalite Tell el-Retábí v Egypte, foto: L. Horáková

Dychberúce a nadčasové umenie, dramatické historické udalosti či obdivuhodné i kontroverzné osobnosti neprestávajú vzbudzovať záujem umelcov, vedcov či obyčajných ľudí. Staroveký Egypt nás neprestáva fascinovať už od doby svojho objavenia na konci 18. storočia Napoleonovou výpravou. Zo žiadnej inej kultúry nemáme toľko pamiatok, predmetov či napríklad zachovaných písomností, a tým o nej vieme viac ako o iných starovekých kultúrach.

Kým pamiatky ako hrobky či chrámy nás fascinujú svojou monumentálnosťou a tajomnosťou a v ich svetle sa nám ich stavitelia javia akoby ani nepochádzali z tohto sveta, predmety každodenného života či zachovaná literatúra nám zasa ukazujú, akí nám boli títo vzdialení predkovia prekvapujúco blízki. Staroveký Egypt a jeho kultúra je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, z ktorého sa môžeme stále inšpirovať a mnohé naučiť.

Prečo ste sa rozhodli pre prácu egyptologičky? Čim je pre vás Egypt fascinujúci?

Archeológom alebo teda egyptológom sa človek stáva práve vďaka tej fascinácii, ktorú dávne kultúry vzbudzujú, kedy obdiv prerastá doslova do vášne a neutíchajúceho záujmu dozvedieť sa o nej viac, priblížiť sa jej nositeľom resp. odhaliť jej doteraz neodhalené tajomstvá. Na Egypte je fascinujúce úplne všetko – od dejín a osobností, ktoré ich vytvárali – či to boli panovníci alebo obyčajní robotníci. Nie je azda človeka, ktorý by pri pohľade na pyramídy v Gíze nepomyslel na dôvody a spôsob ich stavby, resp. by sa nepýtal – čo to boli za ľudia, ktorí ich stavali. A to sú presne otázky, ktoré si my archeológovia kladieme denne.

Veronika Verešová na návšteve merojskej nekorpoly počas výskumu v Sudáne, foto: T. Lieskovský

Mňa odjakživa fascinovali stredomorské a blízkovýchodné staroveké kultúry, Egypt prišiel doslova sčista-jasna. Rozhodnutie venovať sa mu ale profesionálne, a teda aj študovať egyptológiu, ovplyvnila možnosť účasti na výskume v Egypte počas štúdia Klasickej archeológie. Doteraz sa venujem obom oblastiam.

Po prvotnom ošiali, ktorý sa dá prirovnať k zaľúbenosti, prišiel profesionálny – vedecký záujem, kedy už človek naozaj robí všetko pre to, aby svojou činnosťou prispel k získaniu ďalších poznatkov o tejto kultúre. Zároveň sa ale svojou prácou snažím toto nadšenie a vedomosti prezentovať nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti.

Tzv. Pianchiho stéla popisujúca ovládnutie Egypta Kušitmi (Etiópčanmi). Zdroj: Wikimedia Commons

Ste milovníčkou nielen egyptskej kultúry ale aj opery a mňa by zaujímalo, do akej miery Verdi zapracoval do svojho diela reálie starovekého Egyptu, keďže osobne túto krajinu nikdy nenavštívil?

Treba si uvedomiť, že v tomto období sa egyptológia ešte len začala rozvíjať – takže celkovo sa toho vedelo málo. Bádatelia náš obraz o staroegyptských dejinách ešte len začínali skladať. Najviac sa vedelo o 1. tisícročí pr. Kr., pretože boli k dispozícii správy od gréckych, rímskych či byzantských historikov, geografov a cestovateľov.

Prečítajte si tiež:
Vernisáž výstavy Tajomný Egypt spojila v SND egyptológiu s Verdiho operou Aida
Nad slávou slnko (ne)zapadá. Odtajnené tajomstvá Verdiho Aidy
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
Verdiho Aida v histórii Opery Slovenského národného divadla
Opera Slovenského národného divadla uvádza premiéru Verdiho Aidy

Verdi sa naozaj o Egypt veľmi nezaujímal, cesta do Egypta ho vôbec nelákala, v jednom z listov dokonca žartuje,že on teda do Egypta isto nepôjde lebo “ešte by ma tam mumifikovali”. Ako vzdelaný intelektuál svojej doby samozrejme vnímal vtedajšiu egyptomániu, teda zvýšený záujem o Egypt v súvislosti s projektom výstavby Suezského kanála. Definitívne sa ale rozhodol po tom, ako si prečítal návrh deja od francúzskeho egyptológa Augusta Marietta, ktorý ho veľmi zaujal. Ku komponovaniu a písaniu libreta si potom dohľadával informácie v dostupných knihách, napríklad v Herodotovi či vtedajších cestopisoch. Hlavným autorom historického pozadia, ktoré v Aide do istej miery nachádzame, bol však práve Mariette.

Námetu Aidy dal život egyptológ Auguste Mariette (1821 – 1881). Zdroj: wikipedia.org

Bol to vtedy jeden z najväčších odborníkov na staroveký Egypt, ktorý sa preslávil mnohými objavmi najmä v Sakkáre (známe pohrebisko posvätných býkov Serapeum), Abydose či Tébach, bol riaditeľom prvého káhirskeho archeologického múzea a zakladateľom egyptskej pamiatkovej správy.

Ako sa dá určiť, v ktorom období sa príbeh Aidy odohráva?

Hoci sa v deji Aidy nespomínajú žiadne konkrétne historické osobnosti ani udalosti, z viacerých indícií, ktorým sa venoval predovšetkým nemecký egyptológ Thomas Schneier, je jasné, že najviac odzrkadľuje práve obdobie 1. tisícročia pr. Kr. a teda tzv. Tretie prechodné obdobie a Neskorú dobu. Práve v tomto období totiž Egypťania intenzívne bojovali s panovníkmi z Núbie (Sudánu resp. Etiópie, ako bola krajina nazývaná ešte v 19. storočí). Počas 25. dynastie sa dokonca panovníkom z krajiny Kuš so sídlom v Napate (ktorá sa v opere naozaj zmieňuje) podarilo na istý čas Egypt ovládnuť.

Práve z oblasti Napaty, konkrétne z chrámu v známej lokalite Džebel Barkal, pochádza aj súbor historických kamenných stél, ktoré boli objavené a vystavené počas Marietteho pôsobenia v káhirskom múzeu. Tieto stély doslova opisujú boje Egypťanov s Kušitmi, či dokonca prípad prekliatia kňazov, ktorí odsúdili nevinného človeka. Je teda nanajvýš pravdepodobné, že práve tu spočíva Marietteho inšpirácia. Zaujímavý je aj výber mien niektorých hlavných postáv, predovšetkým Amneris, odvodené pravdepodobne od Amenardis a teda dcéry jedného z kušitských panovníkov, či Amonasro pripomínajúce meno merojského panovníka Amanislo.

Posvätná hora Džebel Barkal s chrámom Amona Napatského, foto: Veronika Verešová

Okrem týchto historických indícii je však staroveký Egypt prítomný v Aide aj nepriamo. Ide hlavne o charaktery a funkcie hlavných postáv, ktoré sú doslova reprezentantmi staroegyptskej kultúry (faraón, faraónova dcéra, kňaz, nepriateľ, vojak, cudzinka). Je to aj dôležitá úloha náboženstva, kňazov a rituálov, ktoré sú v Egypte všadeprítomné, úloha lásky – k milovanej osobe či k vlasti, ktoré aj v starovekom Egypte predstavovali najvyššie hodnoty, boj proti nepriateľom, ktorí krajinu ohrozujú, či v neposlednom rade predstavy o posmrtnom živote, ktorý neznamenal pre starovekých Egypťanov koniec, ale nový začiatok. Tu sa samozrejme odrážajú vedomosti Marietta ako egyptológa.

Participovali ste aj na príprave novej Aidy v SND. V čom spočívala táto spolupráca?

Išlo predovšetkým o spoluprácu v oblasti propagácie opery a starovekého Egypta najmä prostredníctvom výstavy a vernisáže Tajomný Egypt, ktorú sme zorganizovali v priestoroch novej budovy SND najprv v marci a teraz v septembri nanovo kvôli pandémii a teda novému termínu premiéry. Okrem toho som prispela textom o vzťahu k starovekému Egyptu do bulletinu k novej inscenácii a s režisérom Prof. Smolíkom sme konzultovali niektoré detaily staroegyptských reálií, či už kvôli niektorým rekvizitám alebo choreografii na javisku.

Vernisáž výstavy Tajomný Egypt, Opera SND, 2020, Veronika Verešová (archeologička), foto: Juraj Žilinčár

Tu by som zdôraznila, že v najnovšej inscenácii nejde o čisto historicky korektnú inscenáciu – čo ale pri Aide takmer nikdy nebýva zvykom, väčšina rekvizít, kulís či kostýmov je skôr „pseudoegyptských“ – teda skôr inšpirovaných starovekým Egyptom. To bol ale aj pôvodný zámer Aidy – tak ako ju napr. navrhoval Mariette – autor prvých kulís a kostýmov. Už on ako egyptológ si bol vedomý, aké ťažké je vytvoriť reálne vyzerajúcu staroegyptskú inscenáciu vernú pôvodnej predlohe. Doslova to napísal v jednom zo zachovaných listov: „inak vyzerá panovník na reliéfe a inak keď sa má hýbať na javisku a spievať.“ Aj preto nesituoval dej do obdobia konkrétneho panovníka a obdobia. Napriek tomu, sú samozrejme vydarené pokusy o egyptologicky korektnejšie inscenácie – napr. inscenácia z Teatro Regio v Turíne z r. 2015-2016 (pri príležitosti znovuotvorenia tunajšieho egyptologického múzea, ktoré je jedno z najväčších na svete).

Hlavným cieľom spolupráce bolo ukázať operným fanúšikom, prečo je staroveký Egypt tak výnimočný a zároveň fanúšikom starovekého Egypta priblížiť svet opery – teda ukázať, že obe tieto oblasti sú fascinujúce a získať pre ne nových priaznivcov.

Aida je tragický ľúbostný príbeh. Ako vnímali lásku starí Egypťania?

Dá sa povedať, že láska – ktorá je hlavným námetom opery Aida – bola teda zároveň základným princípom bytia v starovekom Egypte. Egypťania nám o tom zanechali svedectvo jednak v podobe rôznych vyobrazení, hlavne však v podobe ľúbostnej poézie. Práve tá patrí medzi tie najväčšie poklady, ktoré nám zanechali. Práve tu sú nám Egypťania najbližší. Láska je to, čo robí človeka šťastnejším ako všetky poklady sveta, jedlo či pitie, je porovnávaná s nadpozemským a božským stavom, približuje človeka bohom a teda k nesmrteľnosti.

Láska bola v starovekom Egypte tou najdôležitejšou životnou hodnotou, foto: Veronika Verešová

Milostný styk je zárukou regenerácie a teda večného života. Je to najväčšie čaro, ktoré robí človeka živým a jeho nedostatok ho ničí. Krásy milej a milého sú porovnávané s krásou prírody – rastlinami či zvieratami a cit s božskou silou. Práve tu, počúvajúc verše o sile lásky, o nádeji a túžbe, ktorá z nej pramení, tu sú nám starovekí Egypťania najbližší. Priamo v nej zaznievajú Radamèsove slová lásky a obdivu k milovanej Aide, Aidino utrpenie z nešťastnej lásky, túžbu a žiarlivosť Amneris.

Do akej miery sa zoznámi divák v opere Aida so staroegyptskou ľúbostnou poéziou?

V opere Aida sa divák nezoznámi so staroegyptskou ľúbostnou poéziou. Text libreta bol vytvorený nezávisle, resp. len sa pridŕža Mariettovho pôvodného námetu resp. Du Loclovho scenára, ktorý vznikol podľa neho. Čo sa týka prepojenia s ľúbostnou poéziou ide skôr o to, že väčšina z nás si starovekých Egypťanov spája buď s mocenskou politikou panovníkov alebo s náboženskými predstavami a pohrebným rítom – mumifikáciou, výstavbou a výzdobou hrobiek. Skrátka nie veľmi s reálnym životom a s jeho najpríjemnejšou časťou – láskou. Pri väčšine vyobrazení napríklad nevidíme emócie, Egypťania nám prídu strnulí, a teda iní, ako sú vykreslení napríklad vo Verdiho opere. Ale oni takí boli, cítili a emócie prežívali rovnako. Keď čítame verše v staroegyptskej poézii, mnohé sú takmer identické s tým, čo vložil Ghislanzoni v librete do úst hlavným postavám.

Návrh scény 2. dejstva Verdiho opery Aida na svetovej premiére v Káhirskej opere 24. 12. 1981, zdroj: wikipédia

S Aidou sa spája viacero mýtov, jeden z nich sa viaže k samotnému vzniku diela…

Je zaužívanou tradíciou – akýmsi mýtom, že Aida vznikla pri príležitosti ceremoniálu otvorenia Suezského kanála v Egypte. Je to pravda len čiastočne. Moje informácie vychádzajú z knihy Hansa Busha – Verdi’s Aida. The History of an opera in letters and documents – zozbieral celú korešpodenciu okolo vzniku opery.

Stavba a otvorenie Suezského kanála bol veľký projekt, ktorý mal význam pre Egypt, ako aj pre celý svet. Na jeho výstavbe sa podieľal Egypt – vtedy ottomanská provincia a francúzska vláda, z veľkej časti výstavbu sponzorovali európske banky. V Egypte v tom čase vládol – miestokráľ – chedív (titul) Ismail Paša. Tento si projekt považoval za významný príspevok k modernizácii Egypta – čo bolo jeho hlavným cieľom – snažil sa krajinu čo najviac priblížiť Európe. Bol veľmi vzdelaný a kultúrne rozhľadený.

Egyptský miestokráľ Ismail Paša, foto: Veronika Verešová

V rámci modernizácie – a teda aj práve pri príležitosti otvorenia Suezského kanála dal postaviť v Káhire novú taliansku operu (operný dom). Bol veľký milovník opery a obdivovateľ Verdiho a veľmi chcel, aby Verdi niečo zložil pri príležitosti otvorenia kanála. Preto Paul Drahnet – riaditeľ káhirskej opery Verdiho na Ismailov podnet oslovil, aby zložil oslavnú hymnu – čo ale Verdi v liste 9. 8. 1869 odmietol. Káhirskú operu otvorili 1. 11. Verdiho Rigolettom, Suezský kanál bol otvorený 17. 11. 1869.

Až po tomto začali Ismail/Drahnet s pomocou intendanta parížskej opery Camila Du Locla prehovárať Verdiho na operu (Ismail tak veľmi chcel operu, že ak by Verdi odmietol, mal byť oslovený Wagner alebo Gounod). Verdimu prvýkrát Du Locle zmienil námet, ktorý napísal egyptológ Auguste Mariette 7. 5. 1870, naliehal naňho, aby ponuku napísať operu prijal – ten tak po niekoľkých týždňoch – po prečítaní námetu urobil. Premiéra opery mala byť v januári 1871 – to sa ale nestihlo kvôli Francúzsko-Pruskej vojne – nedali sa previezť kulisy a kostýmy – ktoré navrhol tiež Mariette a dohliadal v Paríži na ich výrobu. Opera mala nakoniec v Káhire premiéru 24. 12. 1871 – teda dva roky po otvorení Suezského kanála.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 2020, AIDA_Michal Lehotský (Radames), Jozef Benci (Ramfis), foto: Zdenko Hanout

Čo sa týka Marietta – bol to veľký odborník na staroveký Egypt – o ktorom sa ale pravdu povediac vtedy zas až tak veľa nevedelo – hlavne veľa info mali vtedy o 1. tisícorčí pr. Kr. – a teda už o tzv. Neskorej dobe v Egypte – to je práve čas, do ktorého aj Aidu zasadil. Zachované sú dve kópie pôvodného námetu – plánu opery, ktorý vo francúzštine dostal Verdi od Du Locla – a ten od Marietta. Tento text Verdi so ženou preložili do taliančiny. Z tohto potom Du Locle napísal scenár a ten potom Ghislanzoni prebásnil do libreta. Autorom deja je teda jednoznačne Mariette – nie je vylúčené, že isté prvky deja mohol prebrať z iných, jemu známych príbehov, resp. jeho námet vznikol po diskusiách s Du Loclom, možno doňho zakomponoval aj nejaké želania samotného chedíva (určite sa mu páčil námet, aj on mal konflikty s vtedajšou Etiópiou – Sudánom – čo mal Egypt naozaj vlastne vždy).

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku