S Evou Blahovou o jej otcovi Jankovi Blahovi, prvom slovenskom profesionálnom opernom spevákovi

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku si pripomíname výročia – 40 rokov od smrti a 120 rokov od narodenia významného speváka Dr. Janka Blaha, dlhoročného člena Slovenského národného divadla. S jeho dcérou, známou vokálnou pedagogičkou prof. Evou Blahovou, sme sa pri tejto príležitosti rozprávali o nielen jeho umeleckých aktivitách, ale aj o rodine a ľuďoch, ktorí ho inšpirovali.

Dr. Janko Blaho sa narodil 15. septembra 1901 v Skalici, bol synom MUDr. Pavla Blaha, lekára a politika, navštevoval gymnázium v Skalici, študoval právo na Karlovej Univerzite v Prahe a súkromné hodiny spevu v Prahe a Miláne. Od roku 1926 do roku 1965 bol členom operného súboru Slovenského národného divadla ako prvý slovenský profesionálny operný spevák. Pôsobil aj pedagogicky, mal silný vzťah k ľudovej hudbe a zbieral piesne zo Záhoria. Zomrel 24. apríla 1981 v Bratislave.

Janko Blaho (1901 – 1981), foto: Archív SND

V akom prostredí vyrastal Dr. Janko Blaho?

Na svet prišiel na prelome 19. a 20. storočia, kedy vrcholila myšlienka vzniku samostatnosti Slovákov a tvorby našej identity. Jeho otcom a mojim starým otcom bol Dr. Pavel Blaho, lekár v Luhačoviciach, kde spoluzakladal Československú jednotu (český národno-obranný spolok združujúci českú a slovenskú elitu). Rodina Blahovcov trávila leto v Luhačoviciach. V tamojších kúpeľoch sa stretávali osobnosti z rôznych oblastí a starý otec ich aj sám pozýval. Tvorili a upevňovali sa tam priateľstvá.

Myslím si, že na môjho otca to malo veľký vplyv, pretože bol obklopený vzdelanými, múdrymi a talentovanými ľuďmi, trávil s nimi čas a počúval ich debaty. Do Luhačovíc chodili účinkovať rôzne spoločnosti, medzi inými aj Jeřábkova divadelná spoločnosť, ktorá v roku 1920 zakladala Slovenské národné divadlo. Otec tu prvýkrát počul operu, pretože tam bol bohatý kultúrny život. Ešte ako malý chlapec sa Janko Blaho v Luhačoviciach zoznámil aj s Leošom Janáčkom a hovoril mi, že ho raz zobral aj na prechádzku po lese. Otec uznával Leoša Janáčka nielen ako človeka, ale aj ako skladateľa a veľmi rád spieval Števu i Lacu z jeho opery Jej pastorkyňa.

K Luhačoviciam mám dodnes vzťah, roky som bola gestorom tamojšieho Janáčkovho festivalu a teraz tam chodím na Dni slovenskej kultúry, ktoré nadväzujú na Československú jednotu.

Janko Blaho a Antonín Drašar (divadelný riaditeľ a podnikateľ) v Luhačoviciach, 1931, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Vaša rodina mala k umeniu vždy blízko…

Áno, otec Janka Blaha výborne spieval, bol známy aj tým, že veľmi podporoval umenie, divadlo či rôzne vokálne spevácke spolky, ktoré zakladal v Skalici. Jeho mama viedla v kostole zbor a stará mama spievala na skalických svadbách. Toto všetko veľmi vplývalo na môjho otca, ktorý si tiež vybudoval vzťah k umeniu, výborne hral na klavíri a dalo by sa povedať, že mal takmer absolútny sluch. Keď potom po Záhorí roky zbieral a zapisoval naše pesničky, nepoužíval žiadnu nahrávaciu techniku, iba zošit a ceruzku. Piesne vedel aj výborne transponovať, operné postavy sa učil sám.

Napriek tomuto talentu starý otec trval na tom, že jeho deti musia mať štandardné vzdelanie, takže samozrejme chodil na gymnázium v Skalici a po maturite odišiel do Prahy študovať právo. Bolo to želanie rodičov.

Prečítajte si tiež:
Prvý slovenský profesionálny operný spevák Janko Blaho – známy i neznámy
Pripomíname si v apríli (2016)

Aké spomienky ukrýva Dom kultúry v Skalici?

Janko Blaho sa narodil v Skalici. Z rodného domu sa presťahovali do budovy Domu kultúry, ktorý bol postavený na podnet môjho starého otca (projektoval ho azda jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Dušan Samuel Jurkovič, 1868 – 1947), kde mal jeho otec ambulanciu a tým pádom tam mala rodina aj byt. Starý otec v tomto dome roku 1918 ako politik zastupoval dočasnú slovenskú vládu a istý čas odtiaľ riadil celé Slovensko. Môj starý otec bol na Slovensku a MUDr. Vavro Šrobár v Prahe.

Eva Blahová, dcéra Dr. Janka Blaha pred Domom kultúry v Skalici, foto: Dušan Kittler

Stretávali sa tu rôzne osobnosti a v dome sa konali aj koncerty, viem že na nich vystúpil napríklad aj Jozef Suk so svojím českým kvartetom a mnohí ďalší významní umelci. Účinkoval tam aj môj otec a keď nastúpil do divadla, SND tam pravidelne robilo koncerty. Často s ním účinkoval napríklad dirigent a korepetítor Zdeněk Folprecht, otcov veľký kamarát. Vďaka starému otcovi bol v Skalici celkovo bohatý kultúrny život. V jezuitskom kostole dokonca účinkovala aj Česká filharmónia.

Kedy sa u Janka Blaha začal prejavovať umelecký talent?

Od detstva hrával divadlo, chodil do divadelného krúžku, neskôr spieval v rôznych skalických spolkoch. Počas štúdia práva na Karlovej univerzite sa v Prahe prihlásil do Hlaholu, slávneho českého zboru. V tom čase vyhľadal v pražskom Národnom divadle Bulharku Kristýnu Ljuben-Morfovú, ku ktorej sa prihlásil na prvé hodiny spevu. Tam dostal základy, ale po určitom čase mu povedala, že musí ísť študovať ďalej, pretože ona ho už viacej naučiť nevedela. To ho inšpirovalo až natoľko, že sa rozhodol študovať ďalej. Splnil však otcovu podmienku, že musí ukončiť Karlovu univerzitu, a až potom môže ísť študovať spev.

Kristýna Ljuben-Morfová (1889 – 1936), foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Janka Blaha v speve nielen ľudsky, ale aj finančne veľmi podporoval jeho strýko, v tom čase starosta Bratislavy Ľudovít Okánik, brat mamy Janka Blaha Gizely Blahovej. Bol za ním aj v Miláne, kde otec v štúdiu spevu pokračoval. Strýko ho listami do Milána informoval aj o opernom živote v Bratislave, pretože ako starosta často chodil do opery.

Pred odchodom do Milána spieval aj v SND, ako to vtedy bolo?

Skôr než odišiel na štúdiá do Talianska, predspieval v Bratislave. Dostal príležitosť v roku 1924 účinkovať ako Vojtech v Blodekovej opere V studni. Ako som sa dočítala v liste, Oskar Nedbal vtedy napísal odporučenie, že potrebuje ďalšie vzdelanie. Takže k ceste do Talianska ho inicioval práve Nedbal. Otec mu bol veľmi vďačný a aj ja si ho za to stále vážim.

Po návrate sa v roku 1926 Janko Blaho stal členom SND a zachoval sa denník, kde si zaznamenával úplne všetky svoje operné predstavenia. Je tam dátum, rola, koľkokrát ju spieval, prípadne kto bol hosťom a vždy na začiatok napísal, kto bol šéfom opery, prípadne šéfdirigent, dokonca sa posledné roky, kedy bol okolo päťdesiatky v najlepšej forme, aj sám známkoval. A bol na seba veľmi prísny, pretože tých jednotiek s dvomi čiarkami tam až toľko nie je. Podľa záznamov najviac spieval Jeníka z Predanej nevesty a potom Pinkertona z Pucciniho Madamy Butterfly, ktorá bola aj jeho posledným predstavením v roku 1968 v Košiciach.

Oskar Nedbal a Dr. Janko Blaho, 1928, foto: Archív DÚ

Odspieval množstvo predstavení a až som žasla, keď som si prečítala, že napríklad na zájazde v Košiciach ich bolo v priebehu niekoľkých dní 16, čo je až nemysliteľné. Treba tiež povedať, že vtedy bol čas na naštudovanie nových titulov veľmi krátky. Prvá generácia spevákov v SND musela byť veľmi kvalitná, pretože inak by nebolo možné, aby vydržali spievať toľko predstavení a nových titulov bez ujmy.

Pamätníci spomínajú na jeho záskoky…

Bol tým známy a kolegiálne zaskakoval aj v prípade, ak rolu spieval pred niekoľkými rokmi. Napríklad si pamätám ako bezchybne zaskočil v Maškarnom bále, ktorý zaspieval po 20 rokoch. Podobne aj La traviatu po 11 rokoch. Zaskočil tiež v Jánošíkovi za Karola Sekeru, ktorý mal hrať sudcu, ale neprišiel na predstavenie. Otec spieval Gajdošíka, ale obliekli ho do sudcovského mundúru, dali pred neho noty a zaspieval to, bol veľmi pohotový a muzikálny. Odvaha mu teda nechýbala, a to nielen v záskokoch.

Hovoril mi, že v čase, keď v Bratislave dirigoval Richard Strauss svoju operu Salome, kvôli alkoholu z divadla vyhodili speváka, ktorý mal spievať Narrabotha. Rolu dali naštudovať otcovi, naučil sa ju za 2 dni. Na skúške si otec dovolil maestrovi Straussovi povedať, že tempo bolo veľmi pomalé. Richard Strauss sa usmial, uznal to a tempo zrýchlil. Veľmi si cenil záskok v Slovenskej filharmónii v Beethovenovej 9. symfónii pod taktovkou Václava Talicha, hoci ho zavolali dve hodiny pred koncertom.

František Zvarík, Janko Blaho, Václav Talich, Oľga Hanáková, Anna Hrušovská, orchester a zbor Slovenskej filharmónie, po koncerte Beethovenovej 9. symfónie v Slovenskej filharmónii, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Janko Blaho do SND nastúpil ako prvý slovenský profesionálny operný spevák. Medzi akými spevákmi sa v tom čase pohyboval?

Slovenské profesionálne divadelníctvo bolo v začiatkoch, v našom národnom divadle bol zväčša český kolektív, takže keď Janko Blaho do SND nastúpil v roku 1926 po štúdiu v Miláne, bol jednoznačne prvý slovenský profesionálny operný spevák. Jeho českí kolegovia sa učili na českých školách, pretože oni už mali konzervatórium veľmi dávno pred nami alebo študovali v zahraničí.

Ako to bolo so štúdiom Janka Blaha v Miláne a u koho študoval?

Otec v listoch píše, že v Miláne je až neuveriteľných 2000 pedagógov spevu, z ktorých sa ťažko vyberá. Bolo tam aj viacero Čechov, napríklad Jarmila Novotná či slávny bas Václav Zítek, ale otec dostal veľmi dobré odporučenie a ako spomínal, mal obrovské šťastie že sa dostal do dobrých rúk. Študoval u profesora Stefana Stevu, ktorý pochádzal z Poľska a pôvodne sa volal Idžikovski. Predtým bol angažovaný v komickej opere v Paríži a učil sa u Jana Mieczysława Reszkeho (Jean de Rezske), v tom období najslávnejšieho poľského tenoristu. Steva strácal zrak a už nemohol pôsobiť na javisku. Preto odišiel učiť do Talianska. Ovládal asi osem jazykov, čo bola veľká pomoc aj pre otca – veľmi si rozumeli a aj po štúdiu boli stále v kontakte.

Stefan Steva ako Faust na javisku Komickej opery v Paríži v roku 1910, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

V Taliansku mal otec hodinu spevu každý deň. Jeho pedagóg nemal v tom čase veľa žiakov, tuším len piatich, ale o to intenzívnejšie sa im venoval, takže keď otec nastúpil do divadla, už mal hotových niekoľko postáv. Vedel ich v originálnom jazyku, ale keďže v SND sa spievalo po česky, musel sa ich preúčať, a keď vznikol Slovenský štát tak zasa do slovenčiny. Steva mu veľmi pomohol a dôkazom je fakt, že otec mal dlhú spevácku kariéru.

Ako si Janko Blaho spomínal na Miláno?

Otec neoplýval finančnými prostriedkami, kalkuloval s každou korunou a z nutnosti sa v Miláne priučil aj kuchárskemu umeniu. Chcel sa čo najviac naučiť aj z predstavení a tak často navštevoval La Scalu či ďalšie divadlá. Lacnejšie vstupenky získaval cez Václava Zítka, ktorý v tom čase v La Scale spieval menšie úlohy. Janko Blaho rád hodnotil výkony vtedajších operných hviezd. V svojich poznámkach napríklad píše, že Calafa spieval slávny tenorista Miguel Fleta, ktorému táto postava vôbec nesedela. Pri tejto príležitosti by som chcela povedať, že otec bol ako jediný Slovák na svetovej premiére Pucciniho opery Turandot v roku 1926.

Snáď je kuriozitou, že keď som v roku 2008 robila v Miláne masterclass, našla som adresu a dom, kde otec v časoch svojho štúdia býval, a bolo to pre mňa skutočne veľmi dojemné. Na rohu ulice je bar – povedala som si, že sem určite chodil, a tak som tam pozvala všetky svoje študentky na kávu. Mám fotografiu, na ktorej otec stojí pred hradom v Miláne, a z toho istého miesta mám fotografiu aj ja. Urobili mi ju študentky, krásne mi ju zarámovali, a na záver kurzov mi ju venovali.

J. Blaho, E. Lux v roku 1926 a E. Blahová v roku 2008, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Pokračujete v otcových umelecko-pedagogických šľapajach. Čo ste sa od neho naučili?

Veľmi veľa som sa naučila o tom, ako funguje divadlo, ako vychádzať ľuďmi od vrátnikov až po vrcholových umelcov, pretože otec každého človeka v divadle vnímal veľmi rovnocenne. To všetko som využila, keď som bola šéfkou Janáčkovej opery v Brne. Nikdy sa nehral na veľkého umelca, hoci ním jednoznačne bol, a zrejme práve preto ho mali ľudia v divadle radi. Vždy sa snažil s ľuďmi vychádzať čo najlepšie a tú prívetivosť, optimizmus a usilovnosť zdedil po svojom otcovi.

Už na začiatku kariéry bol veľmi populárny. Čo všetko mu k tomu pomohlo?

Určite mu pomohlo spievanie populárnej hudby. Vtedy leteli tangá, foxtroty, valčíky, polky. Sú nahraté na platniach Esta, nahrával pre vydavateľstvo His Master’s Voice a mám zbierku asi 60 platní. Bol častým hosťom živých koncertoch v Československom rozhlase a do povedomia širokej verejnosti sa dostal aj cez ľudové piesne. Mal veľký dar perfektne interpretovať nielen operu, ale aj operetu, ľudovú a umelú pieseň, oratóriá, naštudoval viac ako 150 postáv, takže si myslím, že bol obdarený mimoriadnym speváckym a talentom.

Janko Blaho, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Akým bol Janko Blaho otcom?

Mám na neho veľmi pekné spomienky a musím povedať, že za celý život na mňa nakričal len raz, a to len preto, že som pri štedrovečernom stole nechcela zjesť oblátku. Potom ho to mrzelo a veľmi sa mi ospravedlňoval. Miloval históriu, literatúru, dejiny, mal neuveriteľné vedomosti, prehľad, dobrú pamäť, napríklad na dátumy a udalosti. Presne by vám povedal, aká bola v ktorom roku úroda v Skalici, alebo aká bola kedysi zima.

Každú nedeľu dopoludnia sme sa ako deti všupli k nemu do postele a on nám nerozprával rozprávky, ale obsahy opier. Spomínam si, že keď k nám prišiel pán Juraj Martvoň, ktorý hral v Dvořákovej opere Čert a Káča čerta Marbuela, tak som sa ho strašne bála. Otec nám príbehy opier rozprával tak pútavo, až sme im verili.

Čo sa týka školy, na naše štúdia dohliadala mamička, kontrolovala nám aj úlohy, otec sa nás len opýtal, či je všetko v poriadku, a ukázali sme mu len vysvedčenia.

Ako si spomínate na svoje spoločné účinkovanie?

Na javisku som s ním prvýkrát účinkovala v roku 1948 v SND, kedy som ako 3,5-ročná hrala dieťa v Pucciniho Madame Butterfly. Moja javisková matka bola pani Elena Lembovičová. S otcom som vystupovala aj pred vysokou školou, nahrávala som s ním aj ľudové pesničky. Často sme účinkovali v rozhlase a cez agentúru Slovkoncert koncertovali po Slovensku. Za profesionálny debut považujem účinkovanie v Slovenskej filharmónii v Honeggerovom oratóriu Johanka z Arku v roku 1965.

Eva Blahová účinkovala s otcom Jankom Blahom na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie v Honeggerovom oratóriu Johanka z Arku v roku 1965, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Janko Blaho bol známy nielen ako operný spevák, ale aj tým, že zbieral a spieval záhorácke ľudové pesničky. Ako ste to doma vnímali?

Keď si zapisoval piesne, sedával pri klavíri a videla som, ako napríklad hľadal, ktorú tóninu má tej-ktorej piesni priradiť. Doma sme žili svetom opery a hudby. Vnímala som napríklad, ako sa doma rozospievaval, ako cvičil, ako pracoval s nazbieranými ľudovými piesňami. Vôbec nás neizoloval od svojho spôsobu života.

Janko Blaho bol aj pedagógom…

Otec potom aj učil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, mal vtedy okolo 50 rokov. Jeho žiakmi boli napríklad Gabriela Beňačková, František Livora, Pavol Mauréry, Anna Kajabová-Peňášková, Štefan Janči, Ján Všetečka, Marián Smolárik, Adam Blažo a mnohí ďalší. Hovoril mi, že práca s mladými spevákmi mu veľmi pomohla pri speve v divadle. Mohol si tak vycibriť spevácku techniku a spieval v podstate až do svojej smrti, a to doslova. Mnohí to nevedia, ale pred operáciou, z ktorej sa už, žiaľ, neprebral, sa lekárov opýtal, čo im má zaspievať, a tak odišiel so spevom…

Janko Blaho, György Melis, Eva Blahová, fotografia pred odchodom Janka Blaha na operáciu, z ktorej sa už nevrátil. Je to posledná fotografia Janka Blaha. Foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Nechceli ste u neho študovať?

Áno, chcela, ale profesor Haluzický mi to nedovolil, tak som sa napokon dostala k profesorke Anne Hrušovskej. Otec mi do spevu nijako nezasahoval, ale keď som napríklad cvičila a on si vedľa čítal, stávalo sa, že ak to už naozaj bolo veľmi zlé, búchal mi na dvere. Dosť som sa od neho naučila, napríklad keď som počúvala, ako učí, a dodnes mám od neho aj rôzne hlasové cvičenia, ktoré dávam svojim žiakom. Dokonca mám pre tenoristov cvičenie, ktoré si priniesol z Milána od svojho profesora. Otec pri výučbe dosť často používal ako spevácke cvičenia aj rôzne úryvky z opier, napríklad jedno bolo na melódiu árie z Predanej nevesty „Jak možná věřit, že bych já prodal svoji Mařenku“.

Spomínali ste, že máte zachované listy vášho otca. Čo ešte sa po ňom zachovalo a kde je to uložené?

Celú jeho korešpondenciu som dala do múzea v Skalici. Našli sa aj listy, ktoré písal svojej mame. Je to nádherné čítanie. Písal si aj denník zo svojich operných predstavení, čo je tiež veľká vzácnosť. Záhorské múzeum v Skalici sa nachádza v už spomínanom Dome kultúry. Bola by som rada, ak by sa tam vytvorila stála expozícia, kde by návštevníci mohli môjho otca spoznať či už prostredníctvom korešpondencie, osobných predmetov či fotografií, a aby sa všetky tieto zaujímavosti skompletizovali a zachovali.

Reprodukcia listu Oskara Nedbala, ktorým pozýva Janka Blaha hosťovať do Košíc v roku 1926, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Mrzí ma však ešte jedna vec – v Bratislave je ulica Fraňa Kráľa, ktorá sa kedysi po starom otcovi volala Blahova. Keď ulice opäť premenovali na pôvodné názvy, Blahovej ulici už názov nevrátili. Tiež som navrhovala, či by sa priestor za novým SND, kde je parkovisko, nemohol volať Blahovo námestie. Následne mesto oslovilo Slovenské národné divadlo a odtiaľ prišiel list, aby Blahovu ulicu pomenovali v Skalici, pretože tu máme veľa umelcov, ktorí by si to tiež zaslúžili…

Môj otec ako prvý slovenský profesionálny operný spevák nemá bustu ani v jednej budove SND. Za môjho šéfovania v Janáčkovej opere sa mi podarilo umiestniť v Mahenovom divadle v Brne dve busty slávnych brnenských spevákov Marie Jeritze a Lea Slezáka za veľkej podpory režiséra Václava Věžníka. Myslím si, že rodina Blahovcov celkovo pre SND urobila veľa. Návrh na premenovanie ulice musí podať inštitúcia, ale už tu asi nie je nikto, kto by za to zabojoval…

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1941, Janko Blaho (Manrico), foto: Archív SND

Na Slovensku si čoraz menej pripomíname naše osobnosti tak, ako v iných krajinách. Aký máte na to názor?

Je evidentné, že ľudia čoraz menej poznajú osobnosti, ktoré významne prispeli k tvorbe našej identity. Znepokojuje ma, že sa s tým stretávam u mladých spevákov, ktorým mnohé mená opery nič nehovoria. História sa na umeleckých školách či v médiách dostatočne nepripomína a vytráca sa aj z výstupov jednotlivých inštitúcií a operných divadiel. Ak si nebudeme pestovať históriu a zaujímať sa o ňu, to isté postretne aj nás a ani na nás si nikto nespomenie. Ak nepoznáme históriu svojho národa a kultúry, je to úpadok.

Chcela by som oceniť, že váš časopis Opera Slovakia sa vzorne stará aj o našu opernú históriu, záslužnú prácu robí aj Elena Blahová. Je veľmi dôležité získať pre túto oblasť ľudí, ktorí k nej majú vzťah, dokážu históriu zmapovať, poznajú súvislosti. Podľa mňa je na Slovensku bohužiaľ čoraz menej ľudí zaoberajúcich sa opernou históriou. Preto treba byť vďačný za každý výstup médiách a každú publikáciu. Mnohí ľudia si to možno vôbec neuvedomujú, ale v súčasnosti je na Slovensku niečo takéto veľkou vzácnosťou.

Dr. Janko Blaho (1901 – 1981)

Nejde o to, aby sa teraz niekto alebo niečo glorifikovalo, ide o bežné zaznamenávanie a pripomínanie si našej histórie. Túto reťaz má každá generácia povinnosť zachovať. Nás, ktorí si ešte časť histórie pamätáme, je čoraz menej. Divadlo si pamätám od detstva a bola som milo prekvapená, keď ma nedávno pozvali do rozhlasu, aby som o ňom hovorila pri príležitosti minuloročnej storočnice SND.

Sú niektoré aktivity, ktoré sa konajú či už pravidelne alebo sporadicky na pamiatku Janka Blaha?

V Skalici sa meno môjho otca spomína pri rôznych príležitostiach. Keď teraz Hudobné centrum vydalo všetkých šesť zväzkov záhoráckých pesničiek – je ich 1224 – opäť to bola spoločenská udalosť s jeho pripomienkou. Keď sa oslavovalo 100 rokov od postavenia kultúrneho domu v Skalici mali sme veľký koncert na ktorom zaspieval aj Peter Dvorský. Takže zo svojej strany robím všetko pre to, aby Skalica, rodisko môjho otca i moje, žilo hudbou aj naďalej a pomáham, aby to malo mesto jednoduchšie. Iniciovala som, aby jeho meno niesla ĽŠU v Skalici. Aj takto by som rada zachovávala odkaz svojich predkov, ktorí v Skalici hudbu a umenie pestovali.

Oficiálnu pripomienku organizujeme každých 5 rokov. V tomto roku v Skalici chystáme 30. septembra koncert k dvom výročiam – 40 rokov od smrti a 120 rokov od narodenia Janka Blaha. Teší ma, že po prvýkrát budeme mať aj orchester, pretože doteraz sme sa vždy museli uspokojiť s klavírom. Spievať budú moji doktorandi Gustáv Beláček a Miroslav Dvorský a ďalší speváci. Verím, že nám to vyjde, hoci situácia je kvôli pandémii neistá.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár