S Evou Jenisovou nielen o jej speváckom umení

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nezisťovala som, koľko slovenských spevákov získalo cenu Grammy, ale jednu nositeľku tohto ocenenia poznám. Sopranistka Eva Jenisová spievala Margarétu v opere Feruccia Busoniho Doktor Faust a nahrávka tejto opery v medzinárodnom obsadení získala v r. 2001 cenu Grammy v kategórii najlepšia operná produkcia. V rozhovore pre Opera Slovakia sme si s tohtoročnou jubilantkou zaspomínali na jej pôsobenie na opernej scéne, prezradila ako sa zoznámila so svojim manželom, barytonistom Daliborom Jenisom, ale taktiež objasnila dôvody jej rozhodnutia spred niekoľkých rokov, ukončiť dráhu opernej speváčky.

Narodili ste sa v Prešove, ale od svojich troch rokov žijete v Bratislave. V hlavnom meste žili aj vaši starí rodičia a nielen oni, ale aj ich štyri deti sa venovali hudbe.

Moji starí rodičia sa volali Senickí, omama spievala v zbore, ktorý viedol pán dirigent Ľudovít Rajter a dedko spieval v Slovenskom filharmonickom zbore aj v Opere SND. Medzi jeho hobby patrilo aj dirigovanie a dokonca založil vlastný dychový orchester. Účinkoval v ňom aj vynikajúci, talentovaný Juraj Bartoš, na ktorého môj dedko vždy rád spomínal. Môj strýko a tety boli tak isto hudobníci, jedine moja mama nie. Hrala síce na klavíri, ale vydala sa a nejako z tej hudby unikla. Jej sestra, Margita Kolková, bola flautistka, druhá, Hilda Maršálková, speváčka vo filharmónii, strýko kontrabasista, čiže u nás doma to hralo v každej izbe.

Eva Jenisová, foto: súkr. archív E.J.

Znamená to, že vaša životná cesta bola od začiatku jasná, alebo ste ako dieťa mali aj iné záujmy?

Ako malá som sa venovala gymnastike. Bolo to náročné, ale bola som vraj šikovná a veľmi ma to bavilo. Trvalo to asi do šiesteho-siedmeho roku, kedy ma zrazilo auto a pre poškodenie krčných stavcov mi neurológ neodporúčal ďalej pokračovať v gymnastike. Asi to bola „Sila osudu“ ktorá chcela, aby som sa venovala hudbe. Začala som chodiť do ZUŠ-ky na klavír a popri tom som spievala v Bratislavskom detskom zbore Eleny Šárayovej. Tam ma to tak chytilo, že som chcela spievať vo filharmónii ako moja teta. To boli moje ambície aj na začiatku štúdia na konzervatóriu, postupne ale rástli a neskôr som už chcela byť sólistkou.

Predsavzatie stať sa speváčkou, sa vám začalo napĺňať na bratislavskom konzervatóriu, v triede profesorky Zlatice Livorovej.

Dostala som sa k pani profesorke do triedy a neskôr som u nej absolvovala. Pani profesorka Livorová bola a dodnes je akousi našou druhou mamou. Všetci jej absolventi, vrátane môjho manžela Dalibora, majú k nej vrúcny a silný vzťah.

Ako študentka som bola veľmi snaživá a cieľavedomá. Po skončení konzervatória som dostala ponuku stať sa členkou Opery SND. Nastúpila som ako štipendistka Slovenského hudobného fondu. Preto som v štúdiu na vysokej škole nepokračovala. Bola som šťastná, že už v septembri som stála na javisku. Moja prvá rola bola Kňažka v Aide. Bolo to síce pekné, ale kratučké spievanie. Priznávam, že som trošku závidela svojej spolužiačke, ktorá hneď na začiatku spievala väčšie postavy. No neskôr aj mne dávalo divadlo stále väčšie roly a moje ambície sa začali postupne napĺňať.

Na konzervatóriu sme mali operné štúdio, ktoré viedol pán režisér Miroslav Fischer. Veľmi rád s nami pracoval a mali sme s ním naozaj dobré vzťahy. A on inscenoval aj Čarovnú flautu a Dona Giovanniho v SND, takže som spievala Papagenu a Zerlinu, ktorá je samozrejme, pekná veľká rola.

W. A. Mozart, Don Giovanni, Opera SND, 1985,
Eva Jenisová (Zerlina),
foto: Anton Sládek

To je krásna príležitosť pre mladú speváčku, nielen spevácky, ale aj herecky, je chvíľu naivná, chvíľu rozumná, vtipná aj nežná…

Áno, Zerlina bola veľká úloha, ale asi aj preto, že som bola veľmi mladá, túžila som po Elvíre, aj to sa mi splnilo a zostala mi už len Donna Anna a tú som si zaspievala neskôr, v Donnovi Giovannim v réžii Jozefa Bednárika.

Ktorá úloha napokon splnila ambície mladej speváčky?

Asi Oskar, páža kráľa Gustava z opery Maškarný bál. Možno tým, že to bolo s Petrom Dvorským a bol to Verdi. Bola to vlastne moja prvá talianska belcantová rola, aj keď Mozart je tiež belcanto, ale je to iné. Bola to pre mňa asi najuspokojivejšia rola v mojich mladých začiatkoch.

Pripomeňme čitateľom Opera Slovakia, že to bolo v roku 1986, v réžii Miroslava Fischera, že Oskar je lyrický koloratúrny soprán, vy ste mali 23 rokov a mnohí diváci si vás v tejto úlohe pamätajú dodnes. Potom prišla Rusalka, Margaréta, Traviata…

Traviatu som spievala v piatom mesiaci tehotenstva.

G. Verdi: Maškarný bál, Opera SND, 1986,
Peter Dvorský (Riccardo), Eva Jenisová (Oscar),
foto: Archív SND

A ktorá úloha vás „vystrelila“ do sveta, kde a čo ste po prvý raz spievali mimo SND?

Bol to koncert sólistov SND vo viedenskej Staatsoper a spievala som áriu Margaréty z Gounodovho Fausta a Margaréty. To bola vtedy moja srdcovka. Potom prišlo za mnou pár agentov. Najviac ma oslovil pán Wolfgang Hartl, agent Petra Dvorského. Nadviazali sme pracovný kontakt a spolupracovala som s ním veľa rokov.

Niekde ste spomenuli, že vaše obľúbené mesto je Paríž, aj spevácky?

V podstate áno, aj keď som tam nespievala vždy len svoje najobľúbenejšie postavy, napríklad Lišku Bystroušku, čo je úžasná rola, tú som mala veľmi rada, vôbec Janáčkovu hudbu milujem. V Paríži som mala možnosť účinkovať aj v produkcii opery Doktor Faust od Ferruccia Busoniho. Túto operu sme aj nahrali a získali sme za ňu hudobnú cenu Grammy. To je taký zvláštny príbeh, tam je Mefisto tenor a Faust je barytón. Hudobne sa to troška podobá na Wagnera, je to veľmi dramatická, romanticko-dramatická hudba, ale nie je to Verdi alebo trebárs Janáček, alebo romantika typu Rusalka. A hoci Margaréta tam nemá veľký priestor, bola to zaujímavá produkcia. Neskôr som robila novú, modernú operu, K…(Proces), na motívy Franza Kafku, súčasného skladateľa Philippa Manouryho. Je to veľmi sympatický človek, jemu som predspievala a on si ma vybral. Celá opera je písaná v nemčine, pritom on nevie po nemecky, to bolo veľmi vtipné. Inscenácia bola veľmi dobre zrežírovaná, používali sa rôzne vizuálne, ale aj zvukové efekty. Obrovské parížske divadlo, Opéra Bastille, s kapacitou vyše 2 000 miest, bolo vždy vypredané… bol to skvelý zážitok.

Eva Jenisová v opere Der Prozess od skladateľa Philippe Manouryho v parížskej inscenácii,
foto: súkr. archív E. J.

To bol Paríž, kde ste okrem toho najčastejšie spievali a do akých úloh vás angažovali?

Donnu Elvíru som mala možnosť prezentovať v mnohých európskych divadlách v Holandsku, Španielsku a tiež v Nemecku a Francúzsku. Margarétu som spievala v Salzburgu, aj s manželom. V Taliansku, v Teatro Verdi v Terste, som spievala dosť často, napr. Tatianu v Oneginovi, Predanú nevestu, debutovala som tam s Traviatou. V posledných rokoch som často spievala Madame Butterfly, S jednou krásnou francúzskou produkciou tejto Pucciniho opery sme absolvovali tak povediac francúzske turné po rôznych mestách krajiny. V Nancy som často účinkovala vo viacerých inscenáciách. Keď sa to tak vezme, najčastejšie som spievala asi vo Francúzsku.

Vy ste aj koncertovali, môžete porovnať náročnosť vystúpenia divadlo, opera, koncert?

Koncertné javisko pre mňa bolo omnoho náročnejšie, lebo ja mám veľmi rada divadlo, javisko, mne to herectvo veľmi pomáhalo, aj psychicky. Na koncertnom pódiu je spevák úplne obnažený a je to len vec interpretácie. Tie prvé minúty a stres sú psychicky omnoho náročnejšie, aspoň pre mňa. Ale aj to som mala rada.

Počas pôsobenia na opernej scéne ste pracovali s mnohými režisérmi, už sme spomenuli skvelého Miroslava Fischera, na koho máte ešte pekné spomienky a na koho možno nie.

Samozrejme, zažila som rôzne osobnosti. Ale za celý môj produktívny umelecký život bol pre mňa asi najlepší režisér, s ktorým som mala možnosť pracovať, Jožko Bednárik. Okrem toho, že som bola mladá, robila som prvýkrát Margarétu práve s ním, v r. 1989. To bolo úžasné obdobie môjho života, na to mám tie najkrajšie spomienky.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1989,
Jozef Kundlák (Faust), Eva Jenisová (Margaréta),
foto: Archív SND

Aký bol Jozef Bednárik? Ako pristupoval k spevákom?

Vždy vychádzal z každého jednotlivca. Vedel, že niekto je schopný väčšieho pohybu a keď to niekoho príliš rozptyľovalo pri spievaní, tak sa mu snažil vyjsť v ústrety a hľadal takú cestu, aby to bolo aj estetické, aj logické, staval to na mieru každému interpretovi. Práca na Faustovi a Margaréte s ním bola úžasná, aj ľudsky, aj umelecky, on všetko vysvetlil, všetko predhral, mal výborný kontakt aj so zborom, mal veľké hudobné cítenie. Miťko Ferienčík robil scénu. To je tiež dôležité v divadle, aby scéna nebola prázdna, aby bola estetická, lebo ja osobne si myslím, že divák má dosť stresu a dosť záležitostí, ktoré nie sú príliš estetické, ani čo sa týka prostredia, ani čo sa týka vzťahov a prečo má prísť do divadla a vidieť prázdnu scénu a ísť z divadla ešte deprimovanejší ako prišiel.

A zo zahraničných režisérov?

Bola som nadšená Janáčkovou Jenůfou v Strassburgu v roku 2007. To bola, myslím, aj moja posledná produkcia v zahraničí. Bola to réžia Roberta Carsena, to je veľká režisérska hviezda, je nesmierne náročný a vie presne čo chce, a prečo.

L. Janáček: Její Patroskyňa, Opéra national du Rhin, 2007,
Eva Jenisová (Jenůfa)
foto: Alain Kaiser

K negatívnym zážitkom, bohužiaľ, patrí bratislavská inscenácia Madama Butterfly režiséra Petra Konwitschného. Pripravil ju s nami jeho asistent a on prišiel na posledných desať dní. Zažili sme aj príjemnú atmosféru pri skúškach, ale potom boli zase dni, kedy bol hysterický, agresívny, nepríjemný, to vôbec nebola príjemná práca. Okrem toho, že ani scéna nebola estetická. Zasadiť operu do súčasnosti podľa mňa neznamená mať prázdne javisko ako smetisko s roztrhanými papiermi.

V tomto názore sa diváci často zhodnú so spevákmi, s účinkujúcimi, ale diváci môžu odísť, alebo sa rozhodnú na predstavenie neprísť, speváci musia hrať.

Práca na inscenácii veľakrát ani nie je taká negatívna, tie kroky sú konštruktívne, ale výsledok nie je vždy ideálny. Speváci musia akceptovať režiséra, inscenátorov. Samozrejme, ešte počas skúšobného procesu je možnosť s režisérom hovoriť a vysvetľovať si určité názory na jednotlivé scény, ale nie každý režisér je ochotný vyjsť vám v ústrety, alebo vás vôbec vypočuť.

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 2007,
Eva Jenisová (Čo-Čo-San), Monika Fabiánová (Suzuki), Dalibor Jenis (Sharpless),
foto: Archív SND

A teraz trošku osobnejšie: priblížte nám, prosím, ako sa cíti spevák, keď príde do cudzieho prostredia, niekde v zahraničí, do neznámeho divadla, medzi neznámych ľudí, je to ťažké?

Ja nie som úplne ideálna povaha byť sama vo svete a som, okrem iného, príliš citlivá na všetky vnemy. Najdôležitejšia pre mňa bola prvá skúška, väčšinou to bývali hudobné skúšky, buď s dirigentom alebo s jeho asistentom. Pre mňa bolo najpodstatnejšie, aby som videla spokojnosť zo strany pracovného tímu, a pokiaľ to bolo fajn, bola som v pohode. Ak je dobrý tím, stáva sa, že po predstavení alebo po skúškach sa chodí spolu najesť alebo si len tak sadnúť na pohárik vína alebo čaju, ale nie je to pravidlo. Nie vždy sa vám pošťastí natrafiť na takú ,,familiárnu“ partiu.

Ešte jeden pocit ma zaujíma: v jednej chvíli prežíva človek veľký úspech, ovácie, slávu a o niekoľko minút odchádza, väčšinou nikým nepoznaný, zadným vchodom z divadla do samoty hotelovej izby. To nemusí byť vždy príjemné.

Úspech prináša zadosťučinenie a taktiež veľké sebauspokojenie. Keď sa opona zavrie, publikum odíde domov, k svojim rodinám a my ideme do hotela, to býva ťažké a smutné. Ja som mala šťastie v mojom najproduktívnejšom veku, že som všade nosila so sebou dcéru. Keď bola v predškolskom období, cestovala so mnou moja mama a keď manžel mohol, tak on. Keď prišla do veku základnej školy, mala individuálne štúdium a mali sme slečnu, ktorá ju učila súkromne a chodila s nami. Takže, keď som skončila predstavenie, necítila som sa sama. Ale zas mi chýbal manžel. My sme strašne veľa pretelefonovali, lebo som s ním musela všetko riešiť, aj čo sa týkalo dcéry, aj čo sa týkalo umeleckých zážitkov. Áno, je náročné byť sám niekde v cudzom prostredí, aj keď tam môže byť veľmi dobrý pracovný tím, ale ja som mala šťastie, že som mohla chodiť s dcérou, tak to bolo fajn.

Eva, Rebeka a Dalibor Jenisovci, foto: súkr. archív rodiny Jenisovcov

Doteraz sme vášho manžela, slovenského barytonistu svetového formátu Dalibora Jenisa takticky obchádzali, ale v tejto chvíli už budeme hovoriť aj o ňom. Stretli ste sa už na konzervatóriu, ale ja som si až počas tohto nášho stretnutia uvedomila, že on sa operným spevákom stal až po vás.

V poslednom ročníku sme s mojou spolužiačkou Dagmar Livorovou, čo je dnes profesorka našej dcéry, účinkovali na výchovnom koncerte v Lamači. Gitaristovi Ľubošovi Hajóssymu, ktorý tam tiež hral, prišiel kamarát Dalibor. Tam sme sa stretli po prvýkrát. Neskôr sme začali spolu chodiť a náš trojročný vzťah prerástol v r. 1987 v manželstvo. Ja som rok predtým skončila školu. Raz sme doma počúvali Pavarottiho. Spieval tak úžasne a ľahučko, že manžel mal pocit, že to nemôže byť také náročné. Skúsil, zaspieval a rovno s hohes cé. Vôbec to nebolo zlé. Išli sme za mojou profesorkou, pani Zlaticou Livorovou a jej sa to tiež páčilo. Manžel urobil prijímačky a začal spievať. Tak sa z talentovaného jazz-rockového basgitaristu a speváka stal operný spevák… V r. 1990 dokončil školu a dostal angažmán do Ludwigshafenu. Začínal v zahraničí a potom pomaličky rozvíjal svoju kariéru stále viac a viac.

Medzitým vám doma pribudla speváčka…

Rebeka vyrastala v speváckom prostredí, aj keď my sme doma nespievali, pokiaľ sme nemuseli. Ale stále u nás hrala nejaká hudba, manžel nemá rád ticho. A dcére od malička všetko, čo sa hudby týkalo vysvetľoval, rozprával jej rôzne príbehy, ona to s nadšením počúvala a mala veľmi dobré hudobné cítenie, dobre vyvinutý hudobný sluch, aj rytmus. Ale keďže so mnou cestovala, bol problém dať ju do ZUŠ-ky. Až neskôr začala chodiť na klavír súkromne k pani Danke Paľovej, dnes Nagyovej. Neskôr zrazu prišla s tým, že by rada vyskúšala spev. Dostala sa na konzervatórium, k Dagmar Livorovej a práve je v maturitnom ročníku. Bude to už jej druhá maturita, lebo predtým skončila bilingválne gymnázium.

G. Verdi: La traviata, Opera SND,
Eva Jenisová (Violetta Valéry), Dalibor Jenis (Giorgio Germont),
foto: Alena Klenková

Pani Jenisová, otázka na záver, prečo už nespievate? Akosi priskoro ste sa pred niekoľkými rokmi stiahli z aktívneho speváckeho života. Hlas vám funguje…

Asi by ešte aj fungoval, ale tým, že dcéra prešla na denné štúdium, nechcela som ju nechávať doma samu. Samozrejme, nechcem sa na toto vyhovárať, nie je to jediný dôvod. Zo začiatku som sa snažila prácu trošku redukovať, takže roboty bolo menej. A tým, že bolo menej roboty, oslabla aj moja spevácka kondícia. Občas som v SND spievala Madame Butterfly, ktorá je technicky veľmi náročná. Vďaka dramaturgickému plánovaniu SND som sa k tejto postave dostávala sporadicky, s veľmi veľkým časovým odstupom. Takéto veľké časové odstupy spôsobili, že moja práca mi prinášala viacej stresu, ako radosti. A tak som si povedala, že radšej odídem skôr a s „čistým štítom“ Publikum si ma preto môže zapamätať z obdobia, keď som bola v plnej forme a nemusí byť svedkom môjho speváckeho zanikania.

Málokto dokáže uťať kariéru v tom najlepšom. To je veľmi ťažké, podľa mňa, vedieť odísť v pravý čas.

Priznám sa, vôbec mi to nebolo jedno. Zo začiatku som tým aj dosť trpela, hoci som si hovorila, však mám rodinu, chodila som na predstavenia môjho muža, to ma veľmi uspokojovalo, neprekážalo mi, že sa dívam z hľadiska, bolo to super. Dcéra doma začala spievať, aj to bolo super, ale v kútiku duše mi to javisko, to divadlo strašne chýbalo, ale už to mám za sebou, už som to prekonala.

Ďakujem za rozhovor.

Rozprávala sa Mirjana Šišoláková

Eva Jenisová má za sebou množstvo vystúpení s významnými osobnosťami v popredných svetových operných a koncertných domoch (Viedenská štátna opera, londýnska Covent Garden, Parížska Opera či operné divadlá v Zürichu, Ríme, Madride a i.). K vrcholom jej umeleckej dráhy patria o. i. hlavné postavy opier Leoša Janáčka (Líška Bystrouška, Káťa Kabanová, Jenůfa). K ďalším významným postavám patria: Violetta (La traviata), Rusalka, Mařenka (Predaná nevesta), Donna Anna (Don Giovanni), Čo-čo-san (Madama Butterfly). Pravidelné koncertné vystúpenia tvorili dôležitú súčasť jej umeleckých aktivít. (zdroj: Hudobné centrum)

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár