S jubilantkou Tatianou Paľovčíkovou-Paládiovou

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Okrúhle narodeniny, ale aj 30 rokov na javisku, oslavuje v týchto dňoch sólistka opery Štátneho divadla Košice Tatiana Paľovčíková-Paládiová. Po mimoriadne náročných mesiacoch bude môcť tieto jubileá osláviť spolu s divákmi na koncerte koncom mája. Skôr, ako si užije návrat pred divákov, našla si čas na rozhovor, v ktorom sme bilancovali jej roky na opernom javisku.

Ešte by si spoznala tú Táničku, ktorá pred 30 rokmi prišla do divadla?

Samozrejme, veď ako by to bolo včera. Ako človek nezabudne na prvú lásku, asi nezabudne ani na prvý nástup do divadla. Bola som mladá, neskúsená a chcela som byť hneď a zaraz veľká sólistka (smiech). Mala som tak to šťastie, že som istý kontakt s divadlom mala už počas konzervatória. S pani Boženou Hanákovou sme pripravovali Mozartovu operu Apolón a Hyacint. V tom čase som ešte len druhý rok pracovala so svojou profesorkou, pani Lýdiou Šomorjaiovou a hoci to nebol taký kontakt s operou, ako vo ´veľkom divadle´, pomohlo mi to.

Potom som v šiestom ročníku konzervatória dostala ponuku nastúpiť do košickej opery ako sólistka, mojou prvou úlohou bola Giannetta v Nápoji lásky. O niekoľko mesiacov som spievala v Barbierovi zo Sevilly, ktorý bol zároveň mojim absolventským predstavením.

G. Verdi: Maškarný bál, Štátne divadlo Košice, 2007, Tatiana Paľovčíková (Amelia), Jaroslav Dvorský (Gustavo III.), foto: Archív ŠDKE

Ako si vnímala svoje postavenie sólistky v divadle hneď po skončení školy? Trpezlivo si bola ochotná čakať na postavy, alebo si naopak túžila robiť tie najväčšie?

Jasné, že som chcela hneď robiť rovno Violettu (smiech). Našťastie som mala okolo seba množstvo skúsených kolegov, ktorí mi vysvetlili, že všetko má svoj čas a nedá sa v mladom veku spievať hocičo. Som ten typ človeka, ktorý sa nechá presvedčiť, keď cíti, že mu niekto chce pomôcť. Okrem toho – videla som okolo seba spolužiakov z konzervatória, ktorí tiež mali veľké oči, pustili sa do ťažkých postáv a rýchlo skončili…

Veľmi mi pomáhala pani profesorka spevu, ale aj Ferko Balún a Boženka Hanáková, ktorí boli v tom čase vo vedení opery. Nesmiem zabudnúť spomenúť Borisa Velata či Vierku Hronskú… Asi je normálne, že keď mladý človek dostane post sólistu v divadle, má pocit, že je z neho rovno národný umelec a dokáže všetko na svete. Asi si tým musí každý prejsť, potom ho život trochu prefacká…

Čo ti pomáhalo postupne získavať sebavedomie a akúsi sebaistotu?

Ako som už spomenula, veľmi mi pomáhali kolegovia. Mala som šťastie, že keď som nastúpila do divadla, staršia generácia kolegov nám chcela pomáhať a robili to tak, že sme vôbec nemali pocit, že nám chcú dávať rozumy, ale že nám chcú poradiť! To som brala všetkými desiatimi a počúvala som rady aj kritiku. Isteže, ak vás niekto kritizuje, nepočúva sa to dobre, lenže keď ide o konštruktívnu kritiku, človeka to posunie. Keď mi kolegovia v divadle taktne vysvetlili, čo treba robiť inak, ihneď som bežala za profesorkou a snažila som sa na sebe pracovať. Keď pani Šomorjaiová odišla do Bratislavy, bolo to ťažšie, zrazu som si musela poradiť sama.

Tatiana Paľovčíková-Paládiová, foto: Joseph Marčinský

Spomenula si teda ľudí, ktorí ťa posúvali ďalej, ale čo postavy? Ktoré boli zlomové?

Pomerne dlho som robila menšie a stredné postavy. Zlom nastal pri operete Netopier. V nej človek musí ukázať, ako ovláda techniku. Síce je to opereta, ale po speváckej stránke sa považuje za akýsi prechod k opere. No a po Netopierovi som dostala od vedenia opery ponuku, či si nechcem zaspievať Violettu. Kto by nechcel? Kým som bola na materskej, divadlo pripravilo premiéru La traviaty. Keď som nastúpila naspäť do divadla, robil sa Netopier a krátko na to som teda skúsila doskočiť do Traviaty s tým, že som mala navyše Violettu prvýkrát spievať na zájazde v Hlohovci, teda v úplne inom priestore. A ono to akosi vyšlo (úsmev). Zistila som, že disponujem koloratúrami a mám aj vysoký tón es.

Nuž, ako prvú veľkú postavu robiť rovno Violettu a obstáť v tom, to je niečo, čo človeku jednoznačne povie, že je na dobrej ceste a má zmysel pokračovať…

Videla som zmysel aj v malých postavách a operetách! Ale áno, Violetta mi vyšla a takpovediac sa postarala o zlom. Lenže – na druhej strane, keď človek začne dostávať hlavné postavy, treba spomenúť aj riziko. V malom divadle, kde sólistický ansámbel nie je široký, dostanete aj postavy, ktoré vám hlasovo nesedia. A mne sa to stalo už o štyri roky neskôr, keď som prijala Pucciniho Toscu. Nebolo to ono a zároveň som sa sama seba pýtala, ktorým smerom mám ísť? Mám už skúsiť dramatickejšie postavy?

A. Dvořák: Rusalka, Štátne divadlo Košice, 2006, Tatiana Paľovčíková (Rusalka), foto: Archív ŠDKE

Ublížila ti Tosca v mladom veku? Alebo to bola iba skúsenosť, ktorá ti ukázala limity?

Nuž, poviem to takto – odspievala som ju. Ale chýbala mi dramatičnosť výrazu, chýbala mi šírka hlasu. Nie nadarmo túto postavu spievajú ženy po štyridsiatke, ideálne ešte neskôr. A ja som navyše v tom čase spievala aj lyrické postavy. Lenže – nemôžete striedať Violettu s Toscou! Myslela som, že to pôjde, ale nešlo to a uvedomila som si, že Toscu jednoducho musím z repertoáru vypustiť. Spievať Toscu v tridsiatke – to jednoducho nejde!

Teraz by to už šlo?

Myslím si, že áno. Aj preto sme do koncertu zaradili niekoľko árií a duetov z tejto opery. Môj hlas je úplne inde ako bol pred rokmi. Veľa vecí sa zmenilo aj vďaka postave Abigail v Nabuccovi. Tú som naštudovala ešte v čase, kedy som spievala aj Traviatu, disponovala som koloratúrami aj vysokým es. Ale keď som chcela začať robiť Abigail viac dramaticky, sústredila som sa na šírku hlasu, na to, aby som mala znelú nízku polohu. A tým som obetovala kolaratúry. Ale neľutujem.

G. Verdi: Nabucco, Štátne divadlo Košice, 2011, Tatiana Paľovčíková (Abigail), József Havassi (Veľkňaz), zbor, foto: Archív ŠDKE

Keď si niečo musela obetovať, zrejme sa ti zatvorili dvere do istých opier, ale posunom k dramatickým postavám sa ti naopak mnohé nové dvere otvorili?

Úprimne? Oveľa viac dverí sa mi zatvorilo, než tých, čo sa otvorili…. Zrazu som sa už nemohla vrátiť k Mimi v Bohéme a keď divadlo chystalo nové opery ako Pucciniho Madama Butterfly či Manon Lescaut, postavy v týchto operách ostali predo mnou zamknuté…

Je to dané aj repertoárom? Je v menších divadlách menej opier, kde sú príležitosti pre dramatické soprány?

Ak by som bola na voľnej nohe, nemusela by som nad tým uvažovať. Jednoducho spevák vyhodnotí, ktoré postavy sú ideálne pre jeho hlas a môže ísť na konkurzy či prijímať ponuky, ktoré mu hlasovo vyhovujú. Ja musím kalkulovať s tým, čo je v divadle v repertoári a čo sa bude pripravovať. Musím sa prispôsobiť dramaturgickému plánu divadla.

Si v tomto smere optimista, vidíš pred sebou ešte množstvo príležitostí?

Dúfam, že sa to zlepší, lebo je pravda, že už štyri roky som nenaštudovala žiadnu hlavnú postavu v novej opernej inscenácii… Verím, že sa predo mnou ešte otvorí množstvo dverí a ja si zaspievam pár pekných postáv, ale pravda je taká, že dnes človeku neostáva iné, než čakať, čo sa bude diať ďalej. V týchto dňoch je v podstate nemožné niečo plánovať… Môže tu byť snaha o prípravu úžasnej sezóny, ale ak sa priženie ďalšia pandemická vlna, dohrali sme…

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017, Tatiana Paľovčíková (Zemina), foto: Daniel Jäger

Na javisku v divadle si 30 rokov, možno by sme mohli hovoriť o istých vlnách, ktoré sú za tie roky v kultúre zreteľné. Po 89-tom tu bol akýsi zvláštny dopyt po jednoduchej zábave, opera rozhodne nepatrila medzi tie vyvolené druhy. Keď sa vkus divákov začal ustaľovať, hospodárska kríza v roku 2008 škrtla obrovský balík peňazí pre kultúru. Teraz tu máme pandemickú krízu…

Presne tak to je – fungujeme v sínusoidách a vôbec to nie je jednoduché. Sú tu totiž obdobia, keď všetko ide skvelo, ideme z postavy do postavy, pripravujeme úžasné inscenácie a potom zase prudký pád dole a musíme začínať opäť od nuly. Vôbec nie je jednoduché šplhať sa po krivke znovu nahor…

Tebe osobne sa podarilo počas posledných mesiacov udržať si spevácku kondíciu?

Veľa ľudí si myslí, že keď po dlhej odmlke vyjdeme na javisko, ako lusknutím prstov budeme znovu v skvelej forme, veď sme predsa oddýchovali. Málokto si však uvedomí, čo všetko sa v kultúre za posledné mesiace udialo, koľko sĺz nás to stálo… Koľkokrát som sa sama seba pýtala – ako to, že to nejde? Hoci cvičím každý deň? Hlasivky sú sval, potrebujú pravidelnú záťaž. Navyše na ne vplýva veľké množstvo faktorov, psychika je rovnako dôležitá ako fyzická a technická pripravenosť na spev.

Osobne si myslím, že veľmi veľa robí to, že nám dlhodobo chýba adrenalín z javiska. Isteže, človek mal pauzu aj pred tým, napríklad počas divadelných prázdnin, ale nikdy nie na také dlhé obdobie. Korepetície a skúšky nenahradia predstavenia naživo pred ľuďmi v hľadisku. Celkom sme stratili bežnú kondíciu, stratili sme istotu, sme zraniteľnejší. Vrátiť sa späť do speváckej a hereckej formy spred pandémie – to bude chcieť heroický výkon.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017, Peter Mikuláš (Falstaff), Tatiana Paľovčíková (Alice Ford), foto: Joseph Marčinský

Navyše – bavíme sa o kultúrnych podujatiach v absolútnom nezáujme u kompetentných… Robí veľa aj pocit neistoty?

Nuž, tu zrejme veľa závisí aj od povahy umelca – niekto sa tým trápi, niekto to dokáže hodiť za hlavu. Som typ človeka, ktorý si povie, že musí urobiť svoju robotu čo najlepšie bez ohľadu na okolnosti. Musím si stoj čo stoj udržať svoj štandard, veď divákov nezaujíma, že som mala celé mesiace pauzu, o ktorú som vôbec nestála… Divák príde a čaká výkon, na aký bol od nás zvyknutý.

Som typ, ktorý sa potom dokáže zdravo nasrdiť a presunúť energiu do výkonu na javisku. V príprave na koncert či predstavenie sa snažím urobiť všetko na 150 percent, aby som potom na javisku dokázala podať výkon, ktorý sa čo najviac bude blížiť sto percentám. Nikdy som si nepovedala – veď čo, nejako to už odspievam, sú to len Košice. Nezáleží na tom, či spievate v Košiciach alebo v Metropolitnej opere, výkon musíte podať vždy stopercentný. Nie som ochotná za žiadnych okolností podliezať svoju latku.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Tatiana Paľovčíková-Paládiová vyštudovala operný spev na košickom konzervatóriu u prof. Ľudmily Šomorjaiovej. Získala 1. cenu v súťaži konzervatórií a 2.cenu na Medzinárodnej súťaži M.Š. Trnavského Už počas štúdia si všimli jej talent a v poslednom ročníku sa stala sólistkou opery v Košiciach. Tento rok oslavuje dvojité jubileum a v tom divadelnom je to už 30 rokov, čo stojí na divadelných doskách.

Za ten čas stvárnila približne 60 postáv. K jej najvýraznejším patria Violetta z opery La traviata, ktorú spievala 15 rokov a bola jej prvou veľkou postavou. Za ďalšie dve postavy – Rusalku z rovnomennej opery a Ameliu z opery Maškarný bál – získala aj cenu Literárneho fondu. V súčasnosti ju košickí diváci môžu vidieť aj v postave Abigail v opere Nabucco a v operetách Grófka Marica a Netopier.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár