S jubilantom Ladislavom Miškovičom, dlhoročným sólistom Spevohry Divadla Nová scéna

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V stredu 5. mája 2021 oslavuje významné životné jubileum (80) bývalý dlhoročný popredný sólista spevohry Divadla Nová scéna Ladislav Miškovič, ktorý počas viac ako tridsiatich sezón stvárnil na doskách divadla desiatky titulných rolí prevažne v operete, ale aj v muzikáloch. V rozhovore so Zuzanou Šebestovou (PR manažérka DNS) si zaspomínal na svoje začiatky a roky strávené na javisku Novej scény.

Ladislav Miškovič ako tenor so zmyslom pre komiku patril v Zlatom veku spevohry Novej scény k pilierom divadla a k špičke vo svojom odbore v rámci celého vtedajšieho Československa. Na konte má aj dve réžie – inscenáciu operety Hrnčiarsky bál vytvoril pre Novú scénu v roku 1982 a o šesť rokov neskôr to bola hudobná komédia Liliomfa pre košické divadlo Thália.

Počas svojho profesionálneho pôsobenia vystúpil v mnohých televíznych hudobno-zábavných programoch a v rámci umeleckej agentúry Slovkoncert sa v rokoch 1966 až 2005 venoval koncertnej a estrádnej činnosti. Vo vydavateľstve Opus nahral LP platne s piesňami a operetné duetá (Z operety do operety 1974, Zo sveta operety 1983) a podieľal sa na nahrávke prierezu operetou Noc v Benátkach.

Ako herec, spevák i autor bol dlhoročným členom Rozhlasového kabaretu Rádia Patria. Sólistom spevohry Novej scény bol až do jej zániku roku 1998. Po ukončení aktívneho umeleckého života sa presťahoval do Smrdák, kde žije dodnes. Spevu zostal verný do vysokého veku ako člen miešaného speváckeho zboru Cantilena v Senici. Ladislav Miškovič je ženatý, má tri deti, dve vnúčatá a pravnučku.

G. Natschinski: Priateľ Bunbury, Spevohra Divadla Nová scéna, 1979, Martin Danko (Algeron Moncrieff), Ladislav Miškovič (Jack Worthing), foto: Archív DNS

Generálna riaditeľka Divadla Nová scéna Ingrid Fašiangová a jej umelecký riaditeľ Karol Čálik sa v mene bývalých aj súčasných zamestnancov pridávajú ku gratulantom:

„Vážený pán Miškovič, milý náš Lacko,

dovoľ nám, aby sme ti pri príležitosti Tvojho významného životného jubilea nepripomínali roky, ale spomínali na tie krásne časy, keď si na doskách Novej scény kraľoval. Rozdával si radosť i smútok, ale hlavne pohodu, ktorá dodnes rezonuje u Tvojich divákov, presne ako nezabudnuteľné kreácie v celej škále postáv, ktoré si obdaril životom, humorom a šarmom.
V mene všetkých bývalých i súčasných zamestnancov Divadla Nová scéna Ti preto, milý Lacko, z úprimného srdca prajeme veľa, veľa zdravia, lásky, pohody, pokoja a síl. Nech ťa mladícka myseľ, esprit a šarm, ktorý ti mnohí mladší závideli, ale dopriali, sprevádzajú v ďalších rokoch života v plnom zdraví. Tak živió, milý náš Lacko! S úctou a vďakou“

Pre Opera Slovakia sa s umelcom rozprávala Zuzana Šebestová z oddelenia PR Divadla Nová scéna.

Čo vás priviedlo k spevu a neskôr k štúdiu na Konzervatóriu v Bratislave?

Šťastnou náhodou som sa narodil v povojnových rokoch v obci Imeľ, nachádzajúcej sa neďaleko Maďarska. Mal som šťastie, že naša dedinka ešte vo veľkej miere žila zachovaným tradičným životom. Po istý čas ešte existovali zbytky krojov, folklórnych zvyklostí, legiend, mýtov a povier. A najmä – veľa sa spievalo. Náhoda ma priviedla do speváckeho zboru Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. A povolanie profesionálneho speváka si vynútilo profesionálnu hlasovú prípravu. Tú som našiel na Bratislavskom konzervatóriu v triede pani profesorky Smutnej-Vlkovej, ktorej vďačím za to, že takmer pôvodná zvučnosť môjho hlasu sa uchovala až do osemdesiatky.

Ako si spomínate na vaše prvé účinkovanie na Novej scéne?

Najskôr som sa zúčastnil na neúspešnom predspievaní, kam ma pozval Zdenko Macháček, dirigent spevohry Novej scény. Avšak na základe priaznivého dojmu z účinkovania na kvalifikačných skúškach Slovkoncertu v Šamoríne a po dlhšom prehováraní môjho priateľa zo SĽUKu, v tom čase zbormajstra spevohry NS Stanka Ďuriša, som sa nakoniec dal nalomiť a nastúpil som do tam ako člen speváckeho zboru. Moje prvé účinkovanie v novom angažmáne bol záskok do roly Štvrtého matróza v Dusíkovej operete Modrá ruža. Dopadlo to dobre, nevyhodili ma.

Ako sólista spevohry Novej scény ste stvárňovali hlavné postavy nielen v operetách, ale aj v muzikáloch. Na ktoré si radi spomínate?

Bolo to, samozrejme, viacero predstavení. Do smrti nezabudnem, s akou nesmiernou hrdosťou a poctou som počas skúšobného obdobia inscenácie muzikálu Fidlikant na streche, kde hosťoval v postave mliekara Tojvieho milovaný a zbožňovaný Jožko Kroner, prijal jeho ponuku, aby som si s ním potykal. Alebo priateľstvo s Vladom Müllerom, ktorého som videl po prvý raz živého v spoločnosti Jožka Dóczyho, keď ako herci Nitrianskeho divadla zasadli do komisie krajského kola recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín, ktorého som sa zúčastnil ako študent Jedenásťročnej strednej školy v Nových Zámkoch.

T. Andrašovan: Kráľ bláznov, Spevohra Divadla Nová scéna, 1984, Božena Polónyiová (Esmeralda), Ladislav Miškovič (Piere Gringoire), foto: Archív DNS

Počas vyše tridsiatich rokov angažmánu v Spevohre Novej scény som mal to obrovské šťastie, že som dokázal naplniť očakávania, ktoré do mňa vedenie divadla a súboru vkladalo, takže som si mohol zahrať vo všetkých významných tituloch svetovej muzikálovej tvorby vrátane West Side Story, kde som dostal hlavnú rolu Tonyho, alebo My Fair Lady, podľa mienky divákov z Ameriky i celého sveta najlepšej operety spomedzi muzikálov, v ktorej som po jedinej skúške zaskakoval v úlohe Freddyho  (pozor!!! to bola riadna frajerina) za služobne vzdialeného Karola Vlacha. Risk sa mi vyplatil, po Karolovom návrate mi prischla alternácia.

K tomuto muzikálu ma viaže ešte jedna spomienka. Počas prestavby Novej scény sme v réžii nemeckého režiséra z berlínskeho Metropol Theater znova naštudovali a uvádzali My Fair Lady na netradičnom javisku estrádnej haly bratislavského Istropolisu. Dostal som možnosť popasovať sa s rolou profesora Higginsa. Nedopadlo to neúspešne. Avšak to nebol jediný prípad, keď som si v repertoári spevohry NS zahral v novšej inscenácii tej istej hry inú rolu

Po prelomení bojkotu klasickej operetnej tvorby v dramaturgii československých divadiel kvôli odporu proti tzv. buržoáznym prežitkom (čím opereta podľa vtedajších ideológov bola), sa ako jedna z prvých inscenácií naštudovala nesmrteľná Čardášová princezná. V prvej inscenácii som hral mladokomickú rolu pojašeného grófa Bonifáca-Boniho. O niekoľko rokov neskôr, keď v nemecky hovoriacich krajinách záujem o našu Čardášovú princeznú neutíchal, uviedli sme inscenáciu znova, ale aj v nemčine. No a tam som už dospel do starokomickej kategórie, a to po boku večne mladej Gizky Veclovej, ktorá sa pri mne, o pár desaťročí mladšiemu Feri báčimu, nemusela ani príliš maskovať. Stačilo trochu beloby na moje bokombrady.

Jaj, a ešte jedno predstavenie. Jedna z prvých inscenácií, úspešne uvádzaná v krajinách Beneluxu– Cigánsky barón. V nej som začínal s roličkou Ottokara, v ďalšej verzii som už účinkoval v role samotného hrmotného starokomika Kolomana Župana.

Veľmi som hrdý na to, že skoro v každej inscenácii najväčších svetových muzikálových titulov som mal možnosť prezentovať sa vo významných, dokonca aj hlavných postavách. Patrí medzi ne aj nezabudnuteľný Grék Zorba s nezabudnuteľným Vladom Müllerom, či Keď je v Ríme nedeľa, jeden z prvých muzikálov, uvedených na javisku Novej scény. Ináč, toto obdobie sa v obci divadelných kritikov zvyklo označovať aj ako Zlatý vek Spevohry Novej scény.

video

Dostali ste príležitosť aj režírovať.

Medzi moje najvýznamnejšie tituly patrí Dusíkov Hrnčiarsky bál a Szigligetiho Liliomfi. Prečo? Ako nosí každý kaprál v torbe maršalskú palicu, tak každý mladokomik nosí v srdci túžbu režírovať. Mne sa ju podarilo naplniť na Novej scéne, keď musel Peter Oravec z vážnych dôvodov réžiu odriecť. Z dramaturgického plánu sa už titul stiahnuť nedal, tiež z viacerých vážnych dôvodov, a tak napokon padla voľba naštudovať toto dielo na mňa. Prijať ju pre mňa vôbec nebolo jednoduché.

Spomeniem len skutočnosť, že hneď po zahájení skúšobného procesu sme sa s javiskom Novej scény na dlhé obdobie rozlúčili, najmä kvôli prestavbe služobných priestorov. Mal som veľmi nevďačnú a neskutočne ťažkú úlohu – viesť skúšobný proces v improvizovaných podmienkach, meniacich sa za pochodu.

Istý čas sme skúšali v priestoroch PKO a neskôr aj v sále Kultúrno-spoločenského strediska na Vajnorskej ulici. Po období technických a generálnych skúšok v Dome Kultúry v Piešťanoch, kam nás každý deň privážali autobusmi, sme napokon premiéru inscenáciu úspešne uviedli za prítomnosti autorov národného umelca Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa, a neskôr aj úspešné reprízy.

Bol som nesmierne poctený, že Majster Dusík inscenáciu veľmi priaznivo hodnotil a dodnes ma zalieva radosť z toho, že ma Majster nazval Majstrom.

Druhý režijný pokus sa neuskutočnil na Novej scéne ale v košickej filiálke Maďarského oblastného divadla, ktorá sa nazývala Priatelia Thálie. Vyslyšali tam túžbu starnúceho mladokomika a pozvali ma režírovať kultovú maďarskú komickú operetu Ede Szigligetiho Liliomfi. Vedenie spevohry ma uvoľnilo, ale s vražednou podmienkou, že to nijakým spôsobom nenaruší plnenie mojich povinností plynúcich z prevádzkového plánu repríz Novej scény.

Neskôr, keď sa po odchode do dôchodku Gizka Veclová presťahovala za dcérou do Košíc, pri jednej príležitosti povedala, že počas návštevy Thálie sa v bulletine dočítala, že Liliomfi bola jednou z najviac reprízovaných inscenácií v existencii divadla. Takže aj tento pokus bol úspešný. Z iného ale vyplynulo, že sa brána Thálie predo mnou viac neotvorila. Napriek tomu si túto príležitosť nesmierne vážim a som na dosiahnutý výsledok hrdý.

Zo sveta operety (obal LP platne z roku 1983), jedným z účinkujúcich je aj Ladislav Miškovič.

Ako vás zasiahlo zrušenie operety a súboru spevohry NS v roku 1998? Čomu ste sa potom venovali?

Nebolo mi všetko jedno. Napokon, bola to podstatná časť môjho života. Chvalabohu, stihol som urobiť dovtedy všetko, čom som vedel a mohol a dokázal som pochopiť, že nie je v mojej moci meniť stav veci. Takže som sa s tým zmieril. Keď som zistil, že môžem ísť do predčasného dôchodku a dostanem aj isté odstupné, dvere Novej scény som za sebou potichu zavrel.

Či to bola škoda pre spoločnosť? Bola. Dodnes som hrdý na to, že som mohol slúžiť divadlu, ktoré svojim divákom prinášalo radosť a úžasný pocit spolupatričnosti s členmi umeleckého súboru.

A ako som sa prispôsobil novému stavu? Pomerne ľahko. Mal som isté skúsenosti. Môj otec prežil poslednú tretinu svojho dosť dlhého života (deväťdesiat rokov!) s postupujúcou sklerózou multiplex. A z jeho postoja som si vzal ponaučenie – neumárať sa sebaľútosťou, neprestať klásť nohu pred nohu, pokúšať sa napĺňať zmyslom každý prežitý deň. Povedal som si – nastalo obdobie plnenia detských snov!

V prvom rade som si zriadil malé domáce audiovizuálne štúdio, kde sa snažím zúročiť odpozorované postupy z rozhlasovej a televíznej praxe. A zariadil som si malú dielničku pre svoje domáce majstrovanie.

video

Zaspievate si schuti ešte aj dnes?

Pár rokov potom, ako som sa prisťahoval do Smrdák, ma môj tamojší nový priateľ z klubu dôchodcov, Karolko Šuranský, pozval na skúšku senického speváckeho zboru Cantilena, kam dochádzal už niekoľko desaťročí. Musím priznať, že je to miešaný zbor s dlhoročnou tradíciou a veľmi slušnou úrovňou. Čo povedať? Zostal som tam na dobrých pár rokov. Zdalo sa mi celkom originálne skončiť tam, kde som kedysi začínal – v radoch speváckeho zboru. Lenže Karolka nám pred dvoma rokmi vzala rakovina.

A aj mne už robí čoraz väčšie ťažkosti vyše hodinové postávanie na pódiu počas vystúpenia zboru. Nakoniec som si musel uvedomiť, že na prísloví, podľa ktorého dvakrát do tej istej rieky nevkročíš, niečo pravdy bude. Takže spievam už len vtedy, keď si chcem zo seba utiahnuť. Výnimku tvoria iba ak vianočné koledy okolo štedrovečerného posedenia rodiny. Tie ešte beriem vážne.

Dovetok.

Na konci všetkých týchto slov o sebe a svojej minulosti sa chcem s hlbokou úctou poďakovať všetkým milovaným členom svojej drahej rodiny, manželke Naďke, svojim detičkám Danici, Zuzke a Lackovi, ako aj vnúčatám Patrikovi a Nicolke s jej malinkou dcéruškou, mojou pravnučkou Zoe aj s ich najbližšími, mojim trom sestrám Valérii, Magde a Erike, švagrom a švagrinám za to, že za celú túto dlhú etapu môjho života mi boli svojou láskou a pochopením najpevnejšou oporou, bez ktorej by som túto náročnú cestu nemohol prejsť bez väčších otrasov a jaziev. Úprimná a veľká vďaka aj všetkým dobrým susedom, známym, priaznivcom či fanúšikom. Ste mojou ochrannou hrádzou i pevnosťou.

Rozprávala sa: Zuzana Šebestová, PR manažérka DNS

Ladislav Miškovič sa narodil 5. mája 1941 v meste Nesvady v okrese Komárno. Od detstva ho to ťahalo k spevu, vystupoval v miestnom zbore a v rokoch 1960 – 1964 študoval spev na Konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1959 – 1962 bol členom zboru i sólistom SĽUK-u, po krátkom účinkovaní v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne sa v roku 1966 dostal do zboru spevohry divadla Nová scéna, kde zakrátko prešiel medzi sólistov a hral hlavné postavy operetného i muzikálového žánru.

Bol typom všestranného, tvárneho spevoherca, spoľahlivo a kultivovane interpretoval komické i vážne úlohy súčasného i klasického spevoherného repertoáru.

Po príchode do súboru spevohry NS patril k najobsadzovanejším sólistom. Ako typický mladokomik s požadovanými herecko – speváckymi a pohybovými schopnosťami, profesionálnou suverenitou i prirodzenou dávkou šarmu, prirodzenosti, bezprostrednosti a mladíckeho temperamentu najvýraznejšie uplatnil svoje komediálne vlohy pri kreovaní postáv klasickej operety: Henri (Ples v opere, 1967), Gustáv von Pottenstein (Zem úsmevov, 1969), Bronio z Popielov (Poľská krv, 1970, 1977) a azda najúspešnejšou postavou bol jeho Gróf Bonifác (Čardášová princezná, 1982).

Zmysel pre nadsádzku a nadľahčenosť postavy, nezbednú rozihranosť a šantivosť charakterizovali aj postavy v modernejšom spevohernom repertoári: Barnabáš (Hello, Dolly!, 1966), Ferko (Hrnčiarsky bál, 1968), Tony (West Side Story, 1969), Jack Worthing (Priateľ Bunbury, 1979), Aramis (Traja mušketieri, 1980). Rovnako však vedel stvárniť aj náročné charakterové postavy ako napr. Nikos (Zorba, 1970), Georges Duroy (Miláčik, 1971), Raspľujev (Krečinskij, 1976), Profesor Renato Tuzzi (Keď je v Ríme nedeľa, 1981), Piere Gringoire (Kráľ bláznov, 1984).

Zdroj: Encyklopédia dramatických umení Slovenska

video

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár