S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Témou rozhovoru s operným kritikom a publicistom Vladimírom Blahom sú špecifiká a osudy skladateľov tzv. Mladej talianskej školy (Giovane scuola italiana) a „krvilačné drámy“ veristov. Rozhovor prináša širší pohľad na verizmus a jeho vplyv nielen v talianskom, ale aj medzinárodnom kontexte.

Aké sú vaše prvé skúsenosti s verizmom?

Môj pozitívny vzťah k verizmu súvisí s tým, že sme aj spolu s bratom Jaroslavom (poznámka autora: Jaroslav Blaho, známy slovenský teatrológ) od roku 1957 na starom rádiu každý pondelok, stredu a sobotu počúvali koncerty a prenosy opier z Talianska. Povedzme že v pondelok bol koncert, stredu prenos z Ríma, sobotu z Neapola. A od roku 1962 som mal aj magnetofón Sonet Duo, na ktorý som si tie prenosy aj nahrával. Myslím, že to bolo po technickej stránke dosť nekvalitné, aj rádio aj magnetofón, navyše prenosy boli z divadla. Vtedy len začínala renesancia prvých Verdiho opier. Takisto už skôr začala Callasová a kým sa „rozbehli“ Sutherlandová a Caballé s renesanciou belcanta ako ho chápe kritik Rodolfo Celletti (1917 – 2004), teda nie ako verdiovský štýl, ale ako romantické belcanto (Rossini, Donizetti a Bellini), tak dovtedy aspoň štyri zo siedmich prenosov mesačne boli veristické. Celletti tvrdil, že verizmu možno všeličo vyčítať, ale je úžasne divadelný. A práve z takéhoto divadelného prostredia som nahral tri prenosy Adriany Lecouvreur, dva prenosy Arlesanky od Cileu, dokonca Giordanovu operu Siberia, ktorá sa málo hráva – pred pár rokmi ju uvádzali na istom festivale v Budapešti.

Práve Siberia bola za jeho života skladateľovo najpopulárnejšie dielo…

Vskutku, hlavne dirigenti si ju veľmi pochvaľovali. Ďalej som si nahral Cileovu Gloriu, z druhej garnitúry veristov Francescu da Rimini od Zandonaia, Resurrezione (Vzkriesenie) od Pucciniho žiaka Franca Alfana a tak ďalej. Takže cez rádio som získal vzťah k takémuto druhu hudby, lebo som ho aj najčastejšie počúval.

video

Intermezzá z opier Fedora a Siberia od Umberta Giordana

V jednom z vašich článkov ste spomínali, že kedysi, v 50. a 60. rokoch 20. storočia sa skoro všetko spievalo takýmto veristickým spôsobom, nevynímajúc Verdiho.

Áno. Keď si vezmeme spomínaného kritika Cellettiho, ten tvrdí, že okrem pár sopranistiek – Maria Callas, Leyla Gencer a Giulietta Simoniato ako mezzosoprán – spievali všetci veristicky, hlavne muži. Dokonca o Carusovi tvrdí, že bol „verista“, lebo vyrastal na verizme, ktorý vtedy „letel“ a na mnohých premiérach sám účinkoval, ale pritom bol napríklad aj veľký Radames z Aidy. Žiaľ faktom ostáva, že verizmus a klasické belcanto nejdú veľmi dokopy. Pri autentickom verizme, aby ste ho chceli dobre zvládnuť, popri farebnom hlase bola potrebná už len expresivita v hlase, keďže ide o dramatické party. Miesto ušľachtilých citov sú tu drsné vášne, ktoré treba aj do hlasu „dostať.“

Giovane scuola italiana (Mladá talianska škola) začína okolo roku 1890, sedem rokov po smrti veľkého nemeckého operného vizionára Richarda Wagnera. Ako ovplyvnil veristov? Napríklad pri Puccinim máme silný pocit, že sa s Bayreutským Majstrom vysporiadaval…

Pri tejto téme vidím len jednu spojitosť, a to sú takzvané leitmotívy, teda príznačné motívy. Puccini ich veľmi rád používal. Je známe, že napríklad v Manon Lescaut sa opakujú veľké plochy, opakované motívy sú veľmi dlhé, ale menej si to už obecenstvo uvedomí pri Bohéme, lebo tam sa opakujú len krátke melodické úseky, pričom symbolizujú vždy postavu alebo situáciu, čo je teda podobné, avšak nie identické s Wagnerom. U Leoncavalla, hoci je hudobne mimo Wagnera, sa vyníma nemeckým námetom Roland z Berlína napísaný na objednávku Wilhelma II., no v jeho rukopise nenachádzam príbuznosť. Skôr u Mascagniho v opere Iris je orchestrálny úvod, ktorý prechádza v zborový Inno al Sole (Hymnus na Slnko). Práve ten úvod mi evokuje prvú overtúru z Lohengrina. Montemezzi a celá druhá garnitúra veristov bola dosť „chytená“ Richardom Wagnerom a viac sa vyjadrovala cez orchester a melodika sa začala strácať, to znamená drobila sa.

video

Oh, come al tuo… Or dammi il braccio z opery Iris Pietra Mascagniho

To začína už pri prvej garnitúre…

Presne! Zoberme si takého Pucciniho s jeho áriou Ch´ella mi creda (pozn. aut.: z opery La Fanciulla del West), tá trvá okolo minúty. Stále však sú tu prítomné romance, ktoré sú vložené do hudobného komplexu opery, rovnako aj u Leoncavalla. Napríklad pri Zandonaiovi, označovaného za Pucciniho nástupcu, však uzavreté čísla už len veľmi ťažko hľadať.

Puccini je však z nich najmelodickejší.

Inak je to napríklad s Mascagnim. Ten je veľmi rôznorodý. Už Andrea Gavazzeni o Mascagnim tvrdí, že Mascagni na rozdiel od Leoncavalla prešiel zložitým vývojom. Keď porovnáme Leoncavallovu áriu z prvotiny Chatterton, na ktorej pracoval v 80. rokoch 19. storočia (pozn. aut.: uvedená v 90. rokoch až po úspechu Komediantov) s áriou z jeho Cigánov zo sklonku kariéry v roku 1912, je takmer totožná, nie je tam badať žiaden rozdiel. U Mascagniho cítiť vývoj. U Leoncavalla nie. U Giordana len mierny vývoj, ako by bol na pomedzí medzi nimi dvoma. O Cileovi je známe, že sa vyvíjať nevedel, tak preto prestal komponovať – v roku 1907 napísal poslednú operu Gloria. Potom len vyučoval ďalších tridsať rokov skladbu a napísal pár komorných skladieb keďže sa už nevedel prispôsobiť novým trendom doby.

Mascagni sa považuje za skladateľa jednej opery.

To je diskutabilné. Podobné tvrdenia sa vzťahujú aj na Cileu a jeho dielom Adriana Lecouvreur, kým popri Giordanovom Cherniérovi je dnes časejšie uvádzaná i jeho Fedora, Leoncavallo má zasa „osihotených“ Komediantov. Mnohé ďalšie opery týchto autorov mali úspech, no odišli do zabudnutia, keďže je kríza opery ako žánru a opera nemá dosť veľké publikum. Keď si zoberiete repertoár vo Verone alebo v La Scale, je to na nevydržanie, ako sa tituly neustále opakujú. Uvádzajú sa len tie najznámejšie a najefektnejšie tituly, len aby bola návštevnosť. A to nie je celkom správne, lebo napríklad Bohéma Ruggiera Leoncavalla je veľmi dobrá opera. A teším sa, že v tejto sezóne v Plzni uvedú Iris.

video

Testa adorata, ária Marcella z Bohémy Ruggiera Leoncavalla

Poďme teraz ku skladateľom Mladej talianskej školy (Giovane scuola italiana). Začnime Majstrom z Luccy – Giacomom Puccinim. Nie je typickým veristom, ale ku generácii autorov Giovane scuola italiana určite patrí.

Talianska kritika už dlho rozlišuje dva pojmy: Puccini a veristi. U nás to stále berieme v jednom celku, i keď ja som sa v mojich publicistických statiach snažil tieto pojmy tiež oddeliť. Ide tu o to, že Puccini je oveľa kultivovanejší, nie je taký drsný, a na druhej strane je rozhľadenejší, čo sa nám tiež až tak nezdá, ale podľa talianskych odborníkov bol harmonicky poučený Debussym či dokonca Schönbergom…Veristický je v Plášti a čiastočne v Tosce.

Zrejme máte na mysli harmonicky otvorený záver z Madame Butterfly, kedy použil disonantný sextakord, čo vyvoláva zvukový dojem neukončenia… Ale rád by som podotkol, že Puccini je jediným z nich, ktorý našiel medzinárodné uplatnenie pre celú svoju tvorbu.

Áno, a je tu ešte ďalšia vec, ktorá ho nesmierne odlišuje. Veristi vychádzajú z premisy naturalizmu, chcú objektívne zobrazovať svet. Pri tejto orientácii nedôjde k žiadnemu identifikovaniu sa skladateľa s postavou. Napríklad, počujeme, že by Mascagni súcitil s osudom sedliaka Turrida? Ale Puccini cíti a súcití so svojimi postavami, čiže v tomto nie je veristický. Zato mu však vyčítajú, že je sentimentálny.

Giacomo Puccini ako milovník áut
zdroj: internet

Čítal som jednu psychologizujúcu stať, ktorá poukazovala na fakt, že všetky ženské postavy od Manon, cez Mimi, Toscu, Butterfly až po chladnú Turandot sú ženy v jeho živote…

Je to možné, bol známym milovníkom žien a veľmi mondénny človek. Pohyboval sa v bohatej spoločnosti plnej lesku, medzi kráľovskými rodinami či známymi spisovateľmi a poznal i najväčšie spevácke hviezdy, čiže skôr miloval lesk a operné divy. Ale čoho sa mu nedostávalo od slávnych dív ako Tosca či Turandot, teda jednoduchosti a citovosti, to premietal do postáv ako Mimi alebo Liú (v čom ho možno inšpirovala aj bulvárom pričasto spomínaná tragická epizóda so slúžkou, ktorá sa utopila počas komponovania Butterfly).

Dá sa však povedať, že jeho úspech trvá dodnes a že keď chcú mať impresáriovia plné kasy, siahnu po overenej Pucciniovskej klasike Bohéma – Tosca – Butterfly.

Áno, ale je to zvláštne, lebo počas života mal v Taliansku mnohých odporcov a napríklad česko-nemecká kritika ho, ako sa hovorí, zvozila pod čiernu zem. Čoskoro mi v Divadelnom ústave vyjde kniha o Bohéme a tam citujem pani Hostomskú, ktorá je autorka známej českej opernej publikácie. Ešte v desiatej reedícii pre ňu Puccini nie je významný skladateľ. Pritom všetci veľkí dirigenti ho dirigujú, veľkí speváci ho spievajú a publikum ho má rado. Nie všetci sa však za Pucciniho „hanbia.“ Napríklad dirigent Ondrej Lenárd nahral viacero krásnych veristických intermezzí (napr. Il Sogno z Mascagniho Guglielmo Ratcliffa) na Slovensku i v Čechách.

Je to asi tým, že na piedestáli českej hudobnej estetiky pretrváva Richard Wagner a tiež Richard Strauss.

Je to spôsobené tým, že celá česká kultúra vychádzala z nemeckej. Čechy patrili pod Rakúsko, a tá previazanosť bola veľmi silná. Okrem toho v čase triumfu verizmu okrem rýdzo hudobných kvalít sa (a to v neprospech veristov) hodnotila aj morálna stránka príbehov.

Čo ďalšie dali múzy Puccinimu do vienka?

Bol veľkým divadelníkom a úžasne vedel vytvárať hudobný kolorit prostredia. Keď si zoberiete tretie dejstvo Bohémy. To je tak nesmierne impresionistické, malebné. Dokonca aj v ranej fáze v Manon Lescaut je prvé dejstvo predchnuté impresionizmom a francúzskou náladou.

Možno spomenúť aj La fanciulla del West.

Tam ide impresionizmus až do nesmierne bohatého orchestrálneho partu.

Metropolitan Opera New York
Giulio Gatti-Casazza (General Manager), David Belasco (Riaditeľ MO), Arturo Toscanini a Giacomo Puccini
pri svetovej premiére opery La fanciulla del West v roku 1910

Prečo Puccini tak preferoval tenorov? Pretože, ak si zoberieme výberové CD ktoréhokoľvek známeho tenoristu, polovica tých najefektnejších árii je od Pucciniho.

Nuž, to máte tak, že ťažko nájdete skladateľa, ktorý by nepreferoval tenorov. U Wagnera tenorové party nepoznám do detailu, avšak sú tam postavy ako Tristan, Siegfried, Lohengrin, Tannhäuser, hoci Bludný Holanďan je viac ako Erich. Alebo Straussov Baccus z Ariadny na Naxe. Rovnako v talianskych operách pred Puccinim – Manrico vo Verdiho Trubadúrovi je viac ako Luna (smiech).

Takže ide o všeobecný trend.

Presne. Raz mi však jedna významná slovenská pedagogička povedala, že všetky roly sa dajú pekne spievať, až na tých tenorov (smiech).

Od Pucciniho Bohémy sa môžeme pekne presunúť k Leoncavallovi a k jeho Bohéme. Je známe, že skladatelia sa sporili o to, koho dielo je to „prvé“ a práve na tomto spore stroskotalo ich priateľstvo. V čom je Leoncavallovo poňatie Mungerovho príbehu iné ako Pucciniho?

Podľa môjho názoru sa síce Leoncavallova Bohéma nevyrovná Pucciniho Bohéme, ale je to dobrá opera. Najmä tretie a štvrté dejstvo je hudobne veľmi kvalitné a za ďalšie, skladateľ si písal libreto sám a dôverne poznal Paríž, lebo tam istý čas žil a veľmi dobre vystihol sociálne podhubie príbehu. Puccini sa tým, že všetko romantizuje a idealizuje, vzdialil tomu naturalistickému príbehu, zatiaľ čo Leoncavallo je naozaj surový a veristický.

Ruggero Leoncavallo za klavírom, zdroj: internet

Ide o podobné dielo vzhľadom na sociálne podhubie ako Charpentierova Louise?

Louisa je iná v tom, že skladateľským rukopisom už ide o operu s dominanciou orchestrálnej partitúry. Minule som kdesi čítal názor, že hlavnou hrdinkou opery nie je Louisa, ale Paríž. Teda Montmartre a voľný život v Paríži. Paralely s oboma Bohémami nachádzam v tom, že ide o identickú tému, že Mimi aj Luisa sú šičky, hoci Luisa už šije na stroji, obe láka trochu bohémsky život, no Luisa sa mu oddá, zatiaľ čo Mimi zomiera.

Leoncavallo však napísal viacero opier. Napríklad Gli Zingari (Cigáni) na Puškinov námet.

Ide o operu z neskoršieho obdobia a hoci je hudba podobná Komediantom alebo Bohéme, je zaujímavá z toho hľadiska, že pozostáva z mimoriadne náročných speváckych partov. Je špecialitou Mascagniho, Giordana, aj Leoncavalla, že išli v speváckych partoch do extrémnych výšok pre zachovanie dramatického napätia. Cilea ani Puccini s výnimkou opier Fanciulla a Turandot nie. Podobné nároky na speváka má aj Giordanova posledná opera La cena delle beffe (Večera žartov). Hlavne ide o tenorové a sopránové party.

Preto sa o veristoch tvrdilo, že ničia hlasy…

To isté sa tvrdí aj o Verdim či Wagnerovi….

Predstavitelia Leoncavallovej opery Zazà spolu s Ruggerom Leoncavallom v Teatro lirico v Miláne, 1900,
foto: internet

Aký bol osud Leoncavalla po veľkom úspechu jeho Komediantov z roku 1892?

Ide o to, že keď porovnáme jeho árie z opier a pieseň Mattinata písanú pre Carusa, nie je tam veľký rozdiel. To operné tam chýba, sú to skôr romance. Tento štýl ho potom zlákal natoľko, že sa dal na písanie operiet. Koniec koncov aj Zazà sa odohráva v prostredí, parížskeho šantánu, je to predchnuté ľahšou múzou. Dve árie sa mu v Zaze vydarili, a to tenorová ária Mai piú, la mia Zazà a Zazà, piccola zingara, ktorú spievajú všetci veľkí barytonisti na koncertoch. Mám dojem, že jeho opery pomerne rýchlo odišli aj z talianskych javísk, na rozdiel od Montemezziho, ktorého najlepšia opera L’amore dei tre re sa často hrávala v Amerike až do 2. svetovej vojny. Pripisujem to aj americkému vkusu, lebo ide o morbídny príbeh lásky troch mužov k jednej žene v zmysle d´annunziovskej dekadentnej estetiky. Libretista Sam Benelli bol jeho žiakom, čiže aj toto mohlo zohrať v Amerike silnú úlohu. Ale kvôli orchestrálnej partitúre si ju vážili dirigenti vrátane Toscaniniho.

video

O mio piccolo tavolo, ária Milia Dufresna z opery Zazà Ruggiera Leoncavalla

Môžeme určiť aj hlavných libretistov obdobia?

Medzi všetkými sa týči postava Giacoma Illicu, ktorý spísal libretá k Pucciniho Bohéme, Tosce, Butterfly, Mascagniho Iris či Giordanovmu Chénierovi a mnohým iným. Bol najplodnejším z generácie na prelome storočia, hoci pomerne skoro zomrel. Robil libreto aj pre Antonia Smaregliu, ktorý je niekedy označovaný za wagneriána – mám nahrávku jeho Istrijskej svadby – Le nozze istriane. Ak čítame Illicovo libreto k Iris, ide skôr o symbolisticko- dekadentné dielo a existujú protichodné názory, či sa vydarilo alebo nie. Isté je, že Illica bol najlepší na pôde pravého verizmu.

Luigi Illica (1857 – 1919), zdroj: internet

A cez Iris sa dostávame ku kariére Mascagniho, ktorému už za života kritika vytkla nečitateľnosť formy…

Z môjho hľadiska spočíval jeho problém v tom, že si nevedel určiť svoju skladateľskú cestu. Na rozdiel od Leoncavalla sa stále snažil hľadať niečo nové a akosi to nevedel uchopiť. Má zo tri, štyri veristické opery ako Cavalleria, Silvano (pozn.aut.: Námornícka Cavalleria), I Rantzau – niečo ako krvaví Romeo a Júlia a Il piccolo Marat (Malý Marat) z prostredia francúzskej revolúcie. Má secesné či symbolistické opery, potom komickú operu Le Maschere (Masky), ktorá je veľmi podobná neskoršej opere filmového tvorcu Nina Rotu Slamený klobúk z Florencie, kde sú zobrazené parodicky všetky štýly opery buffa, od Rossiniho až ku Wolf – Ferrarimu. Ale čo je Mascagnimu vlastné, to sa akosi nedá identifikovať. Ide o určitý druh eklekticizmu. Taká La Parisina – to je vyslovený expresionizmus, nenájdete tam dva súvislé melodické takty.

Ja mám pocit už pri árii Apri la tua finestra z Iris zachádza sprievod do disonancie…

Áno, to sa dá chápať do istej miery ako vývoj, ale ten „preskakuje“. Zoberte si, že po Cavallerii napísal selankovitú operu L´amico Fritz, ktorá obsahuje pasáže ako z Belliniho, Iris je zasa čosi iné. Potom sú tu opery Isabeau, Lodoletta, Zanetto, Amica – každá v niečom iná.

Pietro Mascagni (1863 – 1945), zdroj: internet

A potom je tu kontroverzný Nerone z roku 1935 s tieňom fašizmu a Mussoliniho.

O politickom angažovaní Mascagniho som čosi čítal, a je to veľmi zvláštne. On, podobne ako mnohí, chcel mať pokoj od režimu, a preto sa tváril konformne, avšak pri rímskej premiére Malého Marata bola demonštrácia z opačného, ľavicového tábora. Takže jeho politická orientácia nie je taká jednoznačná. Ak môžem k nemu ešte dodať, bol to na talianskych pódiách významným dirigentom, a existuje nahrávka ním dirigovanej Cavallerie, ktorá je o niekoľko minút dlhšia ako všetky iné.

Pietro Mascagni a Oskar Nedbal s členmi súboru Opery SND, Bratislava 1925,
foto: Archív DÚ

Podobný námet ako Malý Marat má opera Andrea Cherniér. Giordano ho napísal ako 26-ročný mladík, ktorému sa kazila kariéra skladateľa a táto opera bola takým malým „vykúpením“.

Áno, s touto operou skutočne „zabodoval“. Zoberte si, že ide o rok premiéry 1896, kedy má Puccini na konte už Bohému a Manon. Giordanove prvotiny však nemali veľký úspech.

Pri tejto opere nachádzam veľa paralel s Pucciniho Toscou.

To je zvláštne, lebo v mnohých veristických operách, keďže skladateľov tak vzrušovali pudové záležitosti, nachádzame určitý vzťah barytonistu a sopránu, kde on je zlý zvodca, ktorý sa chce zmocniť tela sopranistky. Tento motív je okrem Toscy a Cheniéra prítomný v Malom Maratovi či Fanciulle del West. Tenor bol milenec a barytón musel byť zloduch. Na rozdiel od Verdiho, kde Rigoletto či Macbeth majú aj negatíva, avšak sú to hlboko cítiaci ľudia. U veristov je barytón vyslovene negatívna postava. Zvláštne je to u Edgara od Pucciniho, kde sa charakter barytonistu láme z pozitívneho na negatívny obraz.

Pucciniho Edgar z roku 1889 je vôbec problematické dielo. Čítal som článok, ako Puccini štvrté dejstvo celé prerábal a vyškrtal množstvo hudby.

Sú dve verzie. Trojdejstvová, ktorú som vypočul na dnes už zaniknutom festivale Zámocké hry zvolenské a štvordejstvová verzia – tú som videl v Bologni. Podľa môjho názoru kratšia verzia je lepšia. Navyše, mladý Puccini ešte nemal cit pre mieru, takže je to často hrmotné a plné oslavných fanfár. Ale sú tam aj pekné veci – dve intermezzá, sopránová ária Fidelie.

Už vo Vílach z roku 1881, Pucciniho prvotine, badať veľký potenciál mladého tvorcu…

Mnohí hodnotia Víly lepšie ako Edgara, hoci ten je už celovečernou operou, kým Víly sú dielo kratšieho trvania. Pri Edgarovi je hlavný problém v librete.

Ďalej sa spomína, že Puccini chcel po Manon zhudobniť Vergov námet La Lupa – Vlčica.

Ale nedokázal to, lebo nebol verista (smiech).

Vráťme sa ale späť k Giordanovi…, čo nasledovalo po opere Andrea Chénier?

V podstate, dnes sa aj veľmi pozitívne hodnotí Fedora (pozn. aut.: z roku 1898), hoci istý čas bola v zabudnutí, ale niečo majú obidve opery spoločné, rovnako aj ďalšie veristické opery: Prvé dejstvo je „slabé“. Expozícia je veľmi dlhá a nezáživná.

Úprimne povedané, All´improvviso z prvého dejstva Chéniera mi pripadá ako zlepenec…

K tomu by som sa chcel dostať. Totiž, ak si odmyslíme najkrajšie a najkratšie árie ako Amor ti vieta z Fedory alebo Ch´ella mi creda z Fanciully, tak viaceré árie Mladej talianskej školy vyzerajú ako zlepence. Zoberte si takú známu áriu Che gelida manina z Pucciniho Bohémy. Má až štyri rôzne časti. A teraz porovnajte tieto árie s Verdiho Alfrédom z Traviaty alebo Ah sí ben mio z Trubadúra. Tam je plynulý tok, ktorý nie je nijako delený, maximálne repetíciou. Treba podčiarknuť, že generácia Mladej talianskej školy prechádza na wagnerovský sprachgesang alebo konverzačný štýl. Takisto nevieme, kde je arioso a kde už začína recitatív. Napríklad v Pucciniho Bohéme v druhom dejstve je dobrý príklad ariosa Dal mio cervell´. Ide tu o veľmi malé efektné plochy. Rovnaký prípad „drobenia“ hudobnej plochy je vidieť, keď si porovnáme záverečný duet Maddaleny a Cheniéra s duetom Lorisa a Fedory, kde je tých motívov viac no nestíhajú sa rozvinúť a duet pôsobí rozdrobenejšie.

Umberto Giordano (1867 – 1948), zdroj: internet

A čo Siberia?

Operu som počul už dávnejšie a spomínam si iba na jeden typický znak, a to že veristi veľmi radi citovali. Od americkej hymny v Butterfly, cez ruský kazačok vo Fedore, až po citácie starej hudby z Manon Lescaut a v Cheniérovi pomocou ktorých sa itvára hudobný kolorit. V Siberii je to pieseň nevoľníkov Eej uchnem.

V jednom z vašich článkov ste spomenuli, že južanský región sa rýchlo zmenil na alpské scenérie, ruskú tajgu, japonské mesto, či Paríž.

Táto pestrosť príbehov úzko súvisí s definíciou verizmu. Pôvodne to bola regionálna záležitosť z juhu Talianska, no skladatelia tento ideál veľmi rýchlo zradili. Termín „verizmus“ sa teda vzťahuje skôr na hudobné prostriedky a na násilie na scéne a pudovosť, nie na lokalizáciu deja. Veristické scenérie sú veľmi pútavé, a teda aj divadelne zaujímavé. Inak zemepisný sever je spojený s Catalaniho operou La Wally, ktorú písal približne v rovnakom období kedy bola napísaná Cavalleria. Sú tu zobrazení obyčajní tiorolskí ľudia a intermezzo pred posledným dejstvom má toľko rytmizovaných plôch a ponášok na ľudovú hudbu ako spomínaná Cavalleria. Alfredo Catalani sa často medzi veristov neradí. Neviem prečo. Ale ária Wally má pravdu povediac bližšie k Mefistofelovej Margaréte od Boita alebo k suicidiu Giocondy ako k Mascagniho Santuzze.

Giordano zomrel ako uznávaný skladateľ vo vysokom veku.

Inak zaujímavá je jeho opera Madame zo Saint-Géne. Spolu s Pucciniho Gianni Schicchim z Triptychu ide o jednu z mála komických opier tejto generácie.

Hoci sa hovorí, že komická opera bola parketou najmä Ermanna Wolfa-Ferrariho.

Jeho môžeme brať za predstaviteľa Mladej talianskej školy, no na definíciu veristu sa okrem opier Šperky Madonny a Sly nehodí.

Dá sa pripodobniť hudba veristov k filmovej hudbe?

Do istej miery ju suplovala, bola pre širšie masy poslucháčov, nebola náročná, práve naopak, bola páčivá a viaceré rýchle striedavé motívy poznáme neskoršieho obdobia ako melodiku Hollywoodu. Hudba je popisná, popisuje dej, nejde do hĺbky. No nemecký muzikológ a dirigent Leibovitz zato hodnotí dramatické príbehy veristov ako výborné diela plné napätia.

No a potom je tu najmladší z garnitúry – Francesco Cilea.

Neapolčan, okrem hudby starého Neapola akcentuje neobellinizmus a Masseneta, návrat k melodike, ale chýba dráma, myslím dráma zakomponovaná v hudbe. Massenet dosť verizmus ovplyvnil, hoci jeho „veristické“ opery sú neskoršieho dátumu ako Cavalleria. Spolu s Massentom je Cilea idylický, a táto generácia je plná drámy, ale zároveň prahne po idyle – zoberte si zborové výjavy v Cavallerii alebo v Arlesanke. Mnohé veci, ktoré sú u všetkých veristov, u Cileu akoby neboli. Nie sú tu krkolomné spevácke party, ani dramatické krvavé ukončenia drámy, kým v Adriane akoby šlo o zmierenie sa so smrťou končiacom v pianissime ako vo Verdiho Sile osudu, či Simone Boccanegrovi. Cilea sa pokúsil zopakovať úspech Adriany Lecouvreur operou Gloria – príbehom z talianskej histórie o bojujúcich Guelfoch a Ghibellinov (kde bolo málo idyly) a potom pôsobil iba pedagogicky.

Francesco Cilèa (1866 – 1950), zdroj: internet

Prvú garnitúru by sme Cileom mohli uzavrieť. Čo Zandonai, nástupca Pucciniho?

Ten bol wagnerián a nasledovník Richarda Straussa vo svojej najznámejšej Francesche da Rimini (pozn. aut.: 1914) a Romeovi a Júlii z 20. rokov. Hudobne sú to diela veľmi orchestrálne, spevácky exponované, až „ukričané“, ale vo Francesche má skladateľ jeden nádherný motív Paolovho príchodu (najprv s violočelovým sólom), ktorý sa objaví v priebehu opery až trikrát.

video

Ľúbostný duet z opery Francesche da Rimini Riccarda Zandonaia

Ďalším autorom z druhej vlny verizmu je Franco Alfano.

Najtradičnejšia z jeho tvorby je Il Resurrezione (Vzkriesenie) na Tolstého námet. Ide o melodickú hudbu. Bol Pucciniho žiakom, ale podľa tejto opery by som ho priradil k prvej generácií, hoci sa neskôr vyvíjal k impresionizmu, pri Cyranovi z Bergeracu až k expresionizmu a disonancií.

video

A iní autori?

Pizzetti s Respighim a Malipiero sa zaraďujú rôzne ako postveristi a podobne. Napríklad Pizzetti má Vraždu v katedrále z roku 1951, ale tu mi príde hovoriť o verizme ako scestné. Pizzetti bol inak učiteľom kompozície nášho dirigenta Tibora Freša.

A čo mimotaliansky verizmus?

Tam sú zdroje tri. Španielsky Manuell de Falla a jeho La vita breve (Krátky život), kde ide o sociálny námet, hlavná postava umiera na suchoty. Potom je tu nemecky verizmus – d´Albert a jeho Nížina či Tiefland. A vo Francúzsku je známy Alfred Bruneau, ktorý išiel dôsledne podľa Zolu a talianskych veristov považoval za ľúbivých krajinkárov. No a potom je tam Luisa od Charpentiéra. Reálnosťou postáv a krvavou vraždou na javisku možno aj Carmen predbieha svoju dobu a je veristická. Môžeme si zostaviť dvakrát dva protiklady: súčasnosť proti minulosti, plebejskosť a ľudovosť proti vysokej spoločnosti. Aj Traviata je súčasná a Violetta ako kurtizána je plebejská a zomiera na suchoty v chudobe, takže už tu niektorí stopujú prvky mimohudobného verizmu. Iná vec je však už spomínaný veristický interpretačný štýl.

Ďakujem za rozhovor!

S Vladimírom Blahom sa zhováral Miloslav Hoschek

Výber videoukážok v rozhovore zostavil Vladimír Blaho, a výber štyroch videoukážok aj s komentárom pod rozhovorom zostavila pre Opera Slovakia Lucia Laudoniu, zdroj videí: YouTube.

video

Nešťastný príbeh anglického básnika Thomasa Chattertona, ktorý sa ako 17 ročný zmárnil, aby unikol biede, voľne spracúva opera Chatterton od Ruggiera Leoncavalla. Chattertonovu nepokojnú myseľ hudobne tlmočí prekomponované intermezzo. Dráma mala premiéru v roku 1896.

Stredoveká legenda o Lady Godive, ktorá oslobodila mesto Coventry od potupnej pokuty jazdou na koni v “Evinom rúchu”, inšpirovala Pietra Mascagniho k napísaniu opery Isabeau. Toto dielo z roku 1911 je príkladom spracovania stredovekej legendy zo strany veristického autora. Intermezzo z Isabeau dokladá Mascagniho remeselnú zručnosť pri práci s orchestrálnym aparátom.

Mascaniho L’amico Fritz nepatrí medzi repertoárové “trvalky”, ale štatisticky je druhou najčastejšie uvádzanou operou tohto rodáka z Livorna (po Cavallerii rusticane). Intermezzo z Priateľa Fritza, ktorého nálada vzdialene pripomína prvé takty Beethovenovho Egmonta, diriguje Mauro Fabbri.

Licinio Refice bol súčasníkom operných veristov, ale hudobného divadla sa dotkol iba dvoma operami (tretia Reficeho opera, Il mago, zostala nedokončená). Skladateľ s kňazským kolárikom sa aktivizoval najmä na poli cirkevnej hudby a oratórií. Jeho pieseň Ombra di nube z roku 1935 bola Reficeho darom jeho súčasníčke, sopranistke Claudii Muzio. Skladbu v originálnej sopránovej verzii predniesla Rumunka Angela Gheorghiu na koncerte v bukurešťskom Atheneu v roku 2015.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Miloslav Hoschek

koncertný spevák (barytón) a publicista

Zanechajte komentár