Po Ravelovej Španielskej hodinke v septembri m. r. sme sa po dlhšom čase dočkali druhej premiéry v Opere Slovenského národného divadla – romantickej opere Sadko od ruského príslušníka Mocnej hŕstky Nikolaja Rimského-Korsakova. Nie je to pôvodná inscenácia našej domácej scény, ale koprodukcia, ktorá vznikla v spolupráci Flámskej opery v Antverpách a Gente a Slovenského národného divadla.
Autorom súčasného tlmočenia rozľahlého rozprávkového diela, preniknutého esenciou ruských bylín – starých rozprávok, ale aj celkovej atmosféry, v ktorej sa priam obrazne zračí ruská duša, je kupodivu americký režisér Daniel Kramer, americká kostýmová výtvarníčka Constance Hoffman a rakúska scénografka Anette Murschetz.
Je to teda ďalšia koprodukčná inscenácia na našej scéne – po Halévyho Židovke v minulej sezóne a tiež Vivaldiho Arsilde (ktorá bola síce veľkým úspechom národnej scény, hoci „v cudzom perí“). O prílive operných režisérov nemôže byť v slovenských pomeroch ani reči (najmä, ak zopár talentom, ktoré naznačujú, že poznajú svet hudobného divadla a noty, sú dvere do SND zatvorené). A tak sme pri väčšine titulov odkázaní na hosťujúce osobnosti – napríklad v koprodukčných tituloch.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek
Sadko, vzhľadom na rozprávkový námet, bol divákmi očakávaný ako rodinné operné divadlo. Na to je však príliš dejovo komplikovaný, čo mohla dramaturgia SND tušiť, nehovoriac o rozľahlosti diela: veď ktoré z detí vydrží byť v opere takmer tri hodiny? Zahraniční inscenátori pri realizácii exkluzívneho diela v Antverpách to vedeli, a tak siahli do režijne aktualizačného divadla, myšlienkovo adresovaného dospelým divákom. Na ako dlho tento novátorský zámer zaujme našich (i antverpských) divákov, je otázne. Už na druhej premiére v SND bol zjavný zvoz rakúskych návštevníkov.
Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov v časoch premiéry r. 1897 diela zažil debakel. Až od petrohradskej premiéry r. 1901 a potom vo Veľkom divadle v Moskve r. 1906 bol Sadko dôstojne a s úspechom inscenovaný doma i vo svete. Rusi si doposiaľ Sadka a jeho inscenačnú výpravnú tradíciu chránia ako národný poklad; Európa, ktorá podlieha režisérskemu opernému divadlu a jeho novátorským koncepciám, sa aj v prípade tejto opernej koprodukcie pustila na nové cesty.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Michal Lehotský (Sadko), mužský zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek
Obsah siedmich obrazov (dokonca i siedmej opery) Sadka vychádza najmä z Afanasievových Ruských národných rozprávok. Samotný N. A. Rimskij-Korsakov vo väčšine svojich šestnástich opier (azda až na Mozarta a Salieriho, ktorého sme videli na scéne SND vďaka hosťujúcemu komornému súboru Štátneho divadla) čerpal z ruských bylín, rozprávok a dávnej histórie. Literárne mu pri libretách boli oporou najmä Puškin, Gogoľ a ďalší doboví spisovatelia, odbornými pripomienkami tiež významný ruský umelecký a hudobný kritik Vladimír V. Stasov. Ten je napísaný aj ako spoluautor (viac radca) libreta Sadka. To však napísal z väčšej miery priateľ skladateľa – Vladimír V. Bielskij a dotvoril sám skladateľ.
Obrazy Sadka netvoria tradičnú drámu, ale je to sled rozprávaní o živote a podivných dobrodružstvách legendárneho novgorodského speváka. Ten, podobne ako bájny grécky Orfeus, spieval tak nádherne, že mu neodolala ani krásna cárovná Volchovna, dcéra Morského cára. Ešte pred stretnutím s touto rozprávkovou bytosťou presviedčal Sadko bohatých kupcov Novgorodu, aby sa vybrali do sveta a objavovali nové obzory. Za svoje idealistické vízie bol potupený a vyhnaný z ich spoločenstva. Ale po dvanástich rokoch sa zásluhou morskej cárovnej a jej zlatého daru vrátil do Novgorodu ako svetaskúsený a bohatý moreplavec. Pravda, v aktuálnej režijnej koncepcii aj on – ako toľko idealistov dnešného sveta – zapadol do sveta spokojných novgorodských kupcov. K jeho zásluhám sa v rozprávkovom deji pripisuje to, že otvoril Novgorodu cestu k moriam riekou Volchov, na ktorú sa premenila z lásky k Sadkovi podmorská cárovná Volchovna.
Inscenačne je náročné, prepojiť rozprávku, snové milostné príhody Sadka a život kupcov jedného z najstarších ruských miest, do operného celku, ktorý sa prihovorí súčasníkovi. Najmä, ak sa inscenačný tím zasa z rôznych dôvodov zbavil svojho „sna“ o iluzívnej výpravnosti. Výsledkom je scénická metafora o umeleckých ideáloch, túžbe talentu pokoriť svet, získať bohatstvo, zažiť niečo neskutočne krásne v láske i živote – a v čase ľudskej zrelosti sa vrátiť (aj) do rodného hviezda.
O takýto režijný výklad sa pokúsil spomínaný americký režisér Daniel Kramer v antverpskej i bratislavskej realizácii Sadka. (Kramer je o. i. spolupracovníkom významného ruského dirigenta Valentina Gergieva v Mariinskom divadle v Sankt Peterburgu a vo Veľkom divadle v Moskve). Je to síce sizyfovská práca, no práve preto ju nemožno podceňovať či zamietnuť.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Adriana Kohútková (Volchovna, cárovná morská),
foto: Anton Sládek
Viac sa mu darilo v prvej časti, zostavenej z prvých štyroch obrazov. Využil rozľahlú opernú scénu novej budovy SND na pestrofarebne (ale aktuálne) kostýmovaný početný zbor – a nevedno prečo na javisku rozmiestnenú hlinu, ktorá má skôr rôzne negatívne účinky na kostýmy, azda i akustiku problematickej opernej sály. Klub zbohatlíkov – kupcov, realitných hráčov novodobej spoločnosti, je v 1. obraze ozvláštnený mikrofónom, do ktorého síce nespieva kyjevský guslar Nežata, ale akási moderná barová speváčka Nežata. Jej stojan s mikrofónom nezmyselne sprevádza aj bájneho speváka Sadka – dokonca pod morské dno, pri stretnutí s cárom a jeho milovanou dcérou Volchovnou. Ako symbol nesporného speváckeho nadania Sadka je to trochu krívajúci symbol.
V pozadí scény nie veľmi elegantného, skôr zbohatlíckeho klubu v 1. obraze je veľká televízna obrazovka, na ktorej sa premietajú raz desivé obrazy z ukrajinskej vojny (keď Nežata spieva o rodnom Kyjeve), vzápätí športové zápasy a víťazstvá z pokojného a lenivého Novgorodu. Na scéne síce projekciu väčšinou nikto z účinkujúcich veľmi nesleduje – ale je to symbolická ilustrácia súčasného života. Muži, obsluhovaní výstrednými čašníčkami, popíjajú celý čas mlieko. Na otázku, prečo?, znie informácia, že mužské pokolenie sa ani v dospelosti celkom neodpojí od matkiných pŕs: ďalšia režisérova metafora. Ale v ruskej realite je mlieko v baroch, kluboch, zábavných podnikoch a uliciach skôr zbožným želaním, než spomienkou na spojenie s matkou.
Už v predohre sa objavujú nočné morské víly – počas dňa biele labute. Spolu s Morským cárom a jeho dcérou Volchovnou sú to jediné rozprávkovo kostýmované postavy. Obraz stretnutia s morskou cárovnou je poloreálny, polosnový: Sadko je očarený krásou Volchovny a zabúda na svoju zákonitú ženu, ktorá ho verne čaká až do svitania. Ďalšia metafora? Každopádne je to jeden z najdojímavejších obrazov, vrátane vokálneho podania sólistiek. A 4. obraz – s nájdeným zlatom, ktoré Sadko nájde na pobreží Ilmenského jazera za pomoci očarenej a zaľúbenej Volchovnej, je zasa príležitosťou na štart Sadka do sveta. Podporia ho v tom lákavé spevy troch cudzokrajných kupcov – Varjažského, Indického a Benátskeho. Každého áriu režisér ilustruje na projekcii krásami i krutosťami danej krajiny – až na Benátky, ktoré sú predstavené ako mesto lásky a bezhraničnej krásy.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Michal Lehotský (Sadko), Daniel Čapkovič (Benátsky hosť), Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek
Druhú časť inscenácie tvorí 5. – 7. obraz. Tvorí ho nielen pochmúrna scéna „morského dna“, ktoré ani v najhlbších priepastiach nie je také beznádejné, ako ho divákom predostreli scénografka, kostymérka a režisér. Pestrosť sa stratila aj na premietacej projekcii, ktorá zostala iba bezradne blikajúca, bez reálneho i výtvarného signálu.
Záver opery rozjasnil iba návrat Sadka do reality života v 7. obraze, s vracajúcimi sa námorníkmi, ovešanými gýčovými darčekmi – a najmä rozprávanie „hrdinu dňa“ pred spoločnosťou kupcov. Žiaľ, v rovnako ošumelom klube, v akom ho zanechal pred dvanástimi rokmi zbitý a ponížený Sadko. Na scéne je iba náznak osvetlenej Volchy – rieky, na ktorú sa premenila cárovna Volchovna, aby bola stále nablízku Sadkovi.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Ľubica Vargicová (Volchovna – Cárovná morská), Michal Lehotský (Sadko),
foto: Anton Sládek
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Michal Lehotský (Sadko), Ľubica Vargicová (Volchovna), Peter Mikuláš (Morský cár),
foto: Anton Sládek
Nádej, že invencia a metaforickosť prvej časti Sadka dosiahne v ďalších troch obrazoch opery očakávanú gradáciu, sa nestala. Opera končí akoby v rozplynutí finále. No celok treba predsa len hodnotiť ako snahu o nové, filozofické tlmočenie romantickej rozprávkovej opery a jej posolstva pre dospelých. Daniel Kramer vydoloval zo Sadka metafory o ideáloch talentovanej mladosti, ktoré však často – napriek zázrakom úspechov, vyplnenia snov a odvahe po objavovaní sveta – v dospelosti zapadnú do reality života. Zostáva otázkou, či „naši Sadkovia“, rozbehnutí do sveta, dokážu po rokoch priniesť do svojich domovov aj niečo vyššie, než vlastné materiálne blaho.
Korskakovova hudobná partitúra je preniknutá ruskou melodikou, rytmom, motívami, ktoré skladateľ vypracoval do orchestrálneho ohňostroja. Interpretačne to bola jedna z veľkých úloh pre orchester Opery SND a jej šéfdirigenta Rastislava Štúra. Pre poslucháčov a návštevníkov oboch premiér to bol však najväčší umelecký zážitok z opery. Bolo z neho cítiť nielen veľký rešpekt pred dielom, bohatým na farby, ruské motívy a nálady, ale aj súlad rôznorodých a početných inštrumentov veľkého orchestra, ale aj výsledný silný dojem z ambície šéfdirigenta, ktorý navyše náročné inštrumentálne dielo (s neobyčajne intímne prednesenými medzihrami) zosúladil s úctou voči spevákom na scéne.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek
Ďalším veľkým zážitkom pre hudobne cítiaceho poslucháča bol miešaný zbor Opery SND so zbormajstrom Pavlom Procházkom. Hoci vyškrtané a o niečo kratšie hudobné čísla (v orchestri aj zbore) zreálnili dnešné poslucháčske možnosti, početné ženské, mužské a zmiešané zbory boli precíznosťou naštudovania, farebnosťou, ale aj mohutnosťou – okrasou predstavenia a tiež priblížením ruskej chórovej kultúry.
Zo sólistov si primát zaslúži výkon tenoristu Michala Lehotského. Je to zrejme jeho najväčšia a najťažšia rola v doterajšej kariére. Bez alternácie zvládol nielen početné skúšky, ale bez vokálno-technickej chybičky či zaváhania a s maximálnym výrazovým vkladom všetky náročné, hlasovo vypäté čísla, ktoré mu patrili v každom jednom zo siedmich obrazov. Výkon hodný obdivu!
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Terézia Kružliaková (Ľubava), Michal Lehotský (Sadko),
foto: Anton Sládek
Ostatné roly boli alternované. V nich dominovala náročnosťou hry i spevu najmä cárovná Volchovna v ideálnom podaní Ľubice Vargicovej i Adriany Kohútkovej – obe výzorom krásne a spevom prezentujúce najmä obdivuhodne zaspievané prierazné vysoké tóny. Nimi dominovali aj nad početným zborom. Mezzosopranistky Monika Fabianová a Terézia Kružliaková spievali Ľubavu, manželku Sadka – mäkkým, zamatovým tónom, absolútnym vcítením sa do roly opustenej ženy, pričom je ťažké hodnotiť, že jedna lepšie, či menej dobre. Boli to rovnocenné kreácie.
Menej tónovo zvučne, skôr kultivovaným komorným tónom spievala na oboch premiérach guslara Nežatu (tu premenenú a quasi barovú speváčku – rozprávačku – komentátorku) efektne kostýmovaná Denisa Šlepkovská. Áriu Varjažského hosťa veľkým basovým tónom a vnútorným zanietením spieval Jozef Benci, s menej vydarenou výškou v závere. Jiří Sulženko mal v tomto čísle síce tlmenejší, ale do konca vyrovnaný tón. Ľudovít Ludha ako Indický hosť interpretoval svoje číslo nosným, kvalitným spinto tenorom – čisto, jasne, kultivovane. Tomáš Juhás v tej istej role vokálne nezaváhal – a zapôsobil veľmi pekne svojím prierazným tenorom. Benátskeho kupca (hosťa), ktorého niekedy obsadzujú tenoristom, tu spievali dvaja barytonisti: absolútne vokálne istý, a v tvorbe kantilény priam „italianizujúci“ Aleš Jenis a s tmavším hlasom sebaistý a presvedčivý Daniel Čapkovič.
V role Morského cára sme počuli sugestívneho Petra Mikuláša – ale aj alternujúceho Jozefa Benciho, škoda, že situovaných viac-menej do úzadia scény, čo nepomáha hlasu v akusticky diskutovanej sále. V nezanedbateľnej role Dudu na oboch premiérach po rokoch znovu upútal veľký barytón a komediálne herectvo Juraja Petra. Sopieľa (v bulletine Sopľa) spievali dvaja tenoristi: oveľa výraznejší, zvučnejší Martin Gyimesi a Ján Babjak. Ivan Ožvát a Jozef Kundlák (1. starejší), František Ďuriač a Dmytro Dubrovsky spievali (podivnými čiapkami dotvorené) menšie postavy 2. starejšieho.
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Michal Lehotský (Sadko), Ľubica Vargicová (Volchovna), Jozef Benci (Morský cár)
foto: Anton Sládek
N. A. Rimskij-Korsakov: Sadko, Opera SND, 2018,
Martin Gyimesi (Sopeľ), Juraj Peter (Duda), Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek
Sadko svojím režisérskym princípom, ktorý „pretvoril“ ruskú bájku na súčasné podobenstvo, vyvolá nesporne rozporuplné názory. To nemusí byť chyba, ak sa princíp vizuálnej dominancie diela nedostane do rozporu s hudobným základom. Partitúra Nikolaja Rimského-Korsakova svojou krásou, ruskou špecifickosťou a presvedčivosťou orchestrálnej i vokálnej interpretácie akokoľvek dominovala nad moderným výkladom obsahu.
Dodajme, že Sadko bol v Slovenskom národnom divadle uvedený pred takmer 58. rokmi – r. 1960 – v naštudovaní dirigenta Gerharda Auera a režiséra Miloša Wasserbauera.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z premiér 26. a 28. 1. 2018
Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov: Sadko
Opera SND
koprodukcia Opery SND a Flámskej opery v Antverpách a Gente
premiéry 26. a 28. januára 2018
nová budova SND
(inscenácia nie je vhodná pre divákov mladších ako 17 rokov)
inscenačný tím
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigenti: Rastislav Štúr Ondrej Olos
Réžia: Daniel Kramer
Scéna: Annette Murschetz
Kostýmy: Constance Hoffman
Videodizajn: Darrel Maloney
Svetelný dizajn: Charles Balfour
Režijná realizácia: Elaine Tyler Hall
Dramaturgia: Martin Bendík
Zbormajster: Pavel Procházka
osoby a obsadenie
Sadko: Michal Lehotský, Zurab Zurabishvili
Ľubava: Monika Fabianová, Terézia Kružliaková
Nežata: Denisa Hamarová, Denisa Šlepkovská
Varjažský hosť: Jozef Benci, Jiří Sulženko
Indický hosť: Tomáš Juhás, Ľudovít Ludha
Benátsky hosť/zjavenie: Daniel Čapkovič, Aleš Jenis
Morský cár: Jozef Benci, Peter Mikuláš
Volchovna, cárovná morská: Adriana Kohútková, Ľubica Vargicová
Duda: Martin Malachovský, Juraj Peter
Sopeľ: Ján Babjak, Martin Gyimesi
1. starejší: Jozef Kundlák, Ivan Ožvát
2. starejší: Dmytro Dubrovskyy, František Ďuriač
