Sakrálny Rossini bez úcty k spevu

Týždeň pred Veľkým Piatkom uviedla Slovenská filharmónia (popri Haydnovej Symfónii e mol) jeden z dvoch veľkých sakrálnych opusov operného skladateľa Gioachina Rossiniho.

Operné dielo Labute z Pesara poznáme na Slovensku len vo veľmi zredukovanej podobe predovšetkým vďaka častému uvádzaniu Barbiera zo Sevilly, kým o ďalších a hlavne o tragických operných dielach skladateľa sa dozvedáme len z druhej ruky v každoročných referátoch Pavla Ungera z rossiniovského festivalu v jeho rodisku. Naproti tomu tak Stabat Mater ako aj Petit messe solennelle odznievajú u nás síce menej často ako Verdiho Requiem, ale ani nie tak zriedkavo ako ďalšie majstrove  opery (Cenerentola, Talianka v Alžiri, Signor Bruschino), z ktorých veľkú väčšinu (napriek ich kvalite) sme u nás nikdy nevideli a nepočuli.

Pre abonentný koncert naštudoval teraz Stabat mater so Slovenskou filharmóniou a jej zborom (zbormajster Jozef Chabroň) dirigent Christoph Campestrini. Najlepšie sa mu darilo v oboch okrajových častiach skladby – v úvodnej Stabat Mater dolorosa a záverečnej Amen in sempiterna, v ktorých dominuje zbor a ktorým dokázal spolu s orchestrom dodať aj vďaka rýchlym tempám potrebnú dramatickosť. Horšie to bolo v tých častiach kompozície, v ktorých mal spolupracovať so speváckym kvartetom sólistov, Istú výnimku v tom tvorili pasáže, ktoré sú predpísané spievať v piane a v nich dosiahol primeraný účinok. Akonáhle však sólisti prešli k plnému hlasu, dirigent natoľko gradoval zvuk orchestra, že väčšinou nás ochudobnil o pôžitok zo spevu. Najviac na to doplatil tenorista Otokar Klein v najpopulárnejšom z vokálnych výstupov. Piri jeho Cuius Animam okrem prvých dvoch taktov viedol Campestrini orchester s takou vervou, že proti jeho zvuku by sa nepresadil ani podstatne dramatickejší hlas než je Kleinov ľahký tenor. Tým, že nútil speváka k forsírovaniu, ho vlastne pripravil aj o finálny účinok, keď po vysokom „c“ mu nasledujúci tón zlyhal. Basista Gustáv Beláček, pre svoju spevácku inteligenciu častý hosť na pódiu SF, má podstatne väčší hlasový fond než spomínaný tenorista, ale aj v jeho Pro peccatis mu cez orchester prenikali len vyššie položené tóny a jeho tón znel bez vibrácie. K tým lepším častiam koncertu patrilo potom Eia Mater ktorej lyrickú podstatu vystihli tak sólista ako zbor. Zo sólistov najviac zaujala sopranistka Eva Hornyáková, ktorá dokáže kreovať tóny a frázy raz jemne raz dramaticky účinne. V pôsobivom Imflammatus azda len obe extrémne výšky postrádali väčšiu šírku tónu. Pomerne korektne interpretovala mezzosopránový part Eva Garajová. Celému predvedeniu akoby chýbala väčšia pohoda, takže koncert celkom nenaplnil naše očakávania.

Gioachino Rossini: Stabat Mater

10. a 11. apríl

Slovenská filharmónia

Autor: Vladimír Blaho