Dnes je: pondelok, 20. 8. 2018, meniny má: Anabela, zajtra: Jana

Salome a Čarovná flauta na Salzburgskom festivale výpravne i metaforicky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Salzburské slávnosti (Salzburger Festspiele) sú azda najvýznamnejším svetovým festivalom klasickej hudby a múzických umení. Program 98. ročníka festivalu (od 20. júla do 30. augusta) ponúka počas 42 dní 206 programov na 18 javiskách a v koncertných sálach. Za hlavný motív tohtoročného festivalu zvolil riaditeľ Markus Hinterhäuser najrôznejšie prejavy emócií – túžbu po moci, vášeň, extázu. Tie sú aj mottom piatich nových operných produkcií, činoherných inscenácií a celého radu koncertov. Stálicou festivalu je iba hra „Jedermann“ od Huga von Hofmanstahla, ktorá bola počas takmer 100 rokov festivalu uvedená viac ako 650-krát. Séria úvodných koncertov – s podtitulom „Utrpenie“ – bola tento rok tiež orientovaná na diela, zamerané na odovzdanosť a vášeň.

Operný program festivalu premiérovo uviedla Čarovná flauta Wolfganga Amadea Mozarta na scéne Großes Festspielhausu, v inscenácii mladej režisérky Lydie Steier z USA. K vrcholným očakávaniam patrila opera Salome od Richarda Straussa v réžii slávneho Romea Castellucciho na pôsobivej kulise javiska Felsenreitschule pod taktovkou dirigenta Franza Welsera-Mösta. (V operných produkciách tradične účinkujú Viedenskí filharmonici).

Salzburger Festspiele,
foto: Barbara Gindl

Po Mozartovej Čarovnej flaute a Straussovej Salome je v Salzburgu na programe nová inscenácia Čajkovského Pikovej dámy, Monteverdiho L´incoronazione di Poppea (Korunovácia Poppey), opera The Bassarids od Hansa Wernera Henzeho, koncertne zaznie opera Proces od Gottfrieda von Einema a Lovci perál od G. Bizeta. Uvedenie Rossiniho Talianky v Alžíri si Salzburský festival požičal zo Salzburského veľkonočného festivalu.

Čarovná flautaSalome boli zaznamenané a s menším časovým posunom prenášané aj na ORF 2, čím ich sprístupnili ďalším státisícom operných fanúšikov. Obe inscenácie boli poznamenané šokujúcim (viac Salome než Čarovná flauta) režijným prístupom. Ak Straussova Salome bola prijatá ako intelektuálny, mnohým divákom priam nezrozumiteľný koncept expresívnej opery, Čarovná flauta bola zasa prenesená do prostredia cirkusu, s množstvom výtvarných prvkov, ktoré posunuli pôvodný rozprávkový námet s filozoficko-rozprávkovým podtextom k nadmerne vyčačkanej show. A tak sa niet čo čudovať, ak po vyše trojhodinovej produkcii sa z radov divákov ozvalo protestné „bú“. Určite nebolo adresované hudobnému naštudovaniu dirigenta Constantinosa Carydisa, ktorý vložil do orchestrálneho predvedenia čaro posledného hudobného singspielu W. A. Mozarta, najmä v predvedení Wiener PhilharmnikerWiener Staatsopernchor, ani voči väčšine vokálnych výkonov sólistov.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Salzburger Festspiele, 2018,
Albina Shagimuratova (Kráľovná noci),
foto: Ruth Walz

Mimoriadne bola očakávaná v úlohe Kráľovnej noci ruská koloratúrna sopranistka (pôvodom z Taškentu) Albina Shagimuratova, na svetových scénach a festivaloch už etablovaná kráľovná koloratúrneho „fachu“. Mala spievať všetky predstavenia – na premiére 27. 7., resp. repríze 31. 7., no kvôli onemocneniu ju počas televízneho prenosu 4. 8. nahradila Emma Posman. Mladučká sopranistka našťastie účinkovala na Salzburger Festspiele v novej produkcii Čarovnej flauty pre deti od 6 rokov, upravenej v dialógoch, réžii, kostýmoch, scénickom riešení a v hudobnom naštudovaní Salzburg Orchester Solisten. Pohotový záskok tak predstavil novú koloratúrnu speváčku s perspektívnym, na výšky a ozdobný spev technicky síce dobre pripraveným, ale trochu ostrým hlasom, ktorý v dvoch veľkých áriách Kráľovnej noci nebol vo výškach intonačne spoľahlivý, čo možno pripísať tréme pred zodpovednou úlohou. (V tejto súvislosti možno vysloviť obdiv nad projektom, nazvaným Salzburger Festspiele für Kinder, ktorý umožnil za symbolické vstupné prístup rodičom s deťmi na klasické operné dielo – a tak pripravovať mladšiu generáciu poslucháčov pre tento špecifický umelecký žáner. Podobné úpravy inscenácií robí aj Opera SND, no tu sa dala počas festivalu príležitosť celkom novej, mladej generácii tvorcov i hudobníkov pod záštitou Kühne Stiftung – švajčiarskej podpornej nadácie).

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Salzburger Festspiele, 2018,
Birgit Linauer (Stará Papagena), Maria Nazarova (Papagena), Adam Plachetka (Papageno),
Mauro Peter (Tamino), Wiener Sängerknaben (traja chlapci), Klaus Maria Brandauer (Starý otec),
foto: Ruth Walz

Zo sólistov bohato obsadeného singspielu zaujal Tamino Maura Petera, s lyrickým, jasným, mäkko znejúcim tenorom, Papageno Adama Plachetku, ktorý ideálne spieval a pohybovo rozohral svojho prostého, komického antihrdinu; zo ženských predstaviteliek najsilnejším umelecký dojem zanechala Christiane Karg ako Pamina, nielen lyrickým sopránom, ale aj hereckým stvárnením, ktoré pred ňu postavila nevšedná režijná koncepcia diela, odohrávajúceho sa v cirkuse, s nárokmi na priam akrobatické výkony. Papagenu hrala a šantivo rozohrala subretným spôsobom Maria Nazarova. Sarastra spieval v strednej polohe s mohutným basovým fondom, no s takmer nepočuteľnými hĺbkami Matthias Goerne. Monostatos Michaela Portera zaujal bezchybným vokálnym stvárnením, pričom – v súlade s réžiou – vytvoril celkom netradičnú postavu cirkusového „zloducha“, ktorý prenasleduje Paminu.

Zaujímavým nápadom bolo uvedenie a sprevádzanie diela rozprávačom, ktorým bol slávny činoherný a filmový herec Klaus Maria Brandauer v  role starého otca, ktorý číta trom vnukom rozprávku o „čarovnej flaute“. Pritom do deja postupne vstupujú postavy zo Schikanederovo libreta a Mozartovej opery. To, čo bolo nádejne a nápadito rozohrané v quasi rodinnom prostredí, s tromi vnukmi (mimoriadne čarovnými tromi chlapcami, ktorí sledujú a zasahujú jasnými hláskami do dejového i hudobného procesu), sa postupne zahusťovalo udivujúcimi scénickými prvkami a režijnými nápadmi. Tri dámy prišli do deja v polovojenských kostýmoch s puškami, Papageno zasa s krvavou mäsiarskou zásterou, pričom vyťahoval z batoha mŕtve vtáky; intimita domáceho prostredia – so starým otcom, ktorý číta vnukom rozprávku pred spaním, prerástla do čoraz preplnenejšej cirkusovej manéže s podivnými postavami, kostýmami a čoraz frapujúcejšími scénami. V nich je Pamina cirkusantkou, ktorú obsypávajú vrhači nožmi, Monostatos ju naturalisticky znásilňuje, jej postavenie cirkusovej prostitútky sa zvýrazňuje radom mužov pred jej komôrkou…atď. Bizarné cirkusové figúry preplnia postupne scénu tak, že postavy magicko-vážnej, filozofickej, ale aj komickej a zvlášť ľúbostno-naivnej, no pritom čistej ľudovej hry zanikajú v gradujúcej efektnosti prostredia cirkusu – i s jeho početnými rekvizitami a akrobatickými prvkami.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Salzburger Festspiele, 2018,
traja chlapci, Klaus Maria Brandauer (Starý otec),
foto: Ruth Walz

Výpravnosť, ktorú zvolila do tohto prostredia americká režisérka Lydia Steier je mimoriadne nákladná, scéna Kathariny Schlipf zase prekombinovaná – od viacúrovňového riešenia domu meštiackej rodiny, s pivničným bytom pre Papagena, cez detskú izbu s tromi postieľkami vnukov a kreslom starého otca, kde oknom postupne vstupujú ostatné postavy deja. Úvodná intimita sa naruší a prerastá do cirkusového šapitó, po ktorom pobehujú celý čas nielen traja „zázrační“ chlapci – géniovia, ale aj zmätený starý otec. Treba to asi vidieť, aby sa dalo čo len symbolicky „zabučať“ nad nevkusom, ktorý sa nakopil v tejto americkej verzii Mozarta.

Salome

Salome v interpretácii talianskeho režiséra Romea Castellucciho, ktorý navrhol aj scénu, kostýmy a svetlá do nevšedne pochopeného expresívneho javiskového diela Richarda Straussa sa vzpiera prvoplánovému riešeniu deja pre „široké masy“. Vo výklade k inscenácii režisér dokonca použil výrok: „Najväčší zločin, ktorý môže urobiť režisér, je zdôraznenie naivity“. V tomto zmysle sa odklonil od biblického príbehu o Salome, ale aj predlohy Wildeovej rovnomennej hry, ba aj zámeru libreta samotného Straussa. Pre Salzburg vytvoril mysticko-symbolický príbeh, v ktorom je priveľa  metafor, aby ich divák na prvý raz odšifroval. „Nechcem naplno odhaliť, čo robí zo Salome ženu, chcem, aby v inscenácii zostalo o nej akési tajomstvo“.

V Tanci siedmich závojov premieňa Salome nie na zmyselnú tanečníčku, ktorá zvádza Herodesa, aby od neho na radu matky vymámila hlavu Jochanaana, ale počas nádhernej symfonickej hudby sa mení na nehybnú postavu na kamennom portáli. Tento ľudský „kameň“ je v závere hudobného obrazu dokonca prikrytý ďalším padajúcim kameňom v zmysle latinského výroku, prítomného na scéne: „Te saxa loquuntur“ – „Kameň o vás hovorí“. Iba z interview režiséra sa dozvedáme, že Herodes sa stáva pre Salome príležitosťou, ako má získať viac moci nad nevlastným otcom.

R. Strauss: Salome, Salzburger Festspiele, 2018,
Asmik Grigorian (Salome), Anna Maria Chiuri (Herodias),
foto: Ruth Walz

Režisér ponúka aj ďalšie podnety na premýšľanie: jazdecké bičíky, ktoré majú skrotiť v jame živého, vzpínajúceho sa koňa(!) – symbol sexuálnej, tajomnej túžby dozrievajúcej ženy, no možno aj utajenej sexuality Proroka (?). Jochanaan, ktorého vyvedú na žiadosť Salome z podzemnej cely, je načierno zamaskovaný muž s indiánskou čelenkou. Salome po splnení popravy Jochanaana sa dlho umýva v bielej vode – azda na spôsob Lady Macbeth? Každý divák je odkázaný na vlastné predstavy. Exotika a erotizmus vrcholia v závere 100 minútovej opery, keď sluhovia hodia na javisko namiesto odťatej hlavy Proroka hlavu koňa a na stoličku vytiahnu z podzemnej kobky  mŕtveho muža bez hlavy. To už pripomína priam nekrofíliu hrdinky. Zvlášť, keď sa milostné objatia Salome odohrávajú počas jej 17-minútového záverečného spevu. Felsenreitschule, kde sa Salome uvádza, je podľa režiséra vo svojej originalite a brutalite nielen scénou, ale priam postavou inscenácie.

Pre mňa zostáva hlavnou „postavou“ diela predsa len Straussova hudba a jej interpretácia. Tá je taká nádherná, akoby nehovorila o zvrhlostiach, ale o najväčších citoch. Je v nej symfonická krása, taká príznačná pre Straussovu hudbu, farebnosť a mihotanie svetla, tieňov, hĺbok, dynamických premien, orchestrálnych farieb na spôsob záchvevov ľudskej duše. Majstrovské hudobné fragmenty, témy a z nich vyrastajúce celostné orchestrálne obrazy, výbuchy vášní i tiché vyznania tvoria z tejto hudby samostatnú bytosť, ktorá dokáže komunikovať so všetkými čudesnými postavami krutého príbehu. V záverečnom tóne Straussovej partitúry dokonca znie akýsi lúč nádeje, katarzia, tušenie, že nie všetko v tejto mladej žene bolo od narodenia zlé a zvrhlé. Žiaľ, v uzavretom svete boja o moc nikdy nespoznala čo len náznak skutočného citu a pravej lásky.

R. Strauss: Salome, Salzburger Festspiele, 2018,
Asmik Grigorian (Salome),
foto: Ruth Walz

Úloha Salome vyžaduje od speváčky obrovský vokálny a herecko-psychologický vklad. S jedinečnou intuíciou, vokálnym majstrovstvom a presvedčivosťou túto úlohu zvládla nemecko-arménska sopranistka Asmik Grigorian, ideálna predstaviteľka vášnivej, do svojho vnútra obrátenej mladej ženy, ktorá dozrieva nielen do ženskej zrelosti, ale aj zvrátenej túžby po pravom cite lásky. Jej hlas sa ani v náročných vysokých polohách, ktoré Strauss necháva padnúť do hĺbok bez prechodu, nezlomil, vždy zostal bez naturalistických parland, v hladkých oblúkoch, pritom s množstvom dramatických odtieňov. Bol to zážitok a výkon na celý život.

Vedľa sopranistky bol ďalšou „postavou“ večera výkon Wiener Philharmoniker s dirigentom Franzom Welser-Möstom. Pod jeho rukami zazneli všetky dramatické valéry a iskrivá inštrumentácia Straussovej „symfonickej opery“, tu v plnom, veľkom obsadení pôvodnej partitúry. Herodesa spieval John Daszak, Herodias Anna Martia Chiuri, Jochanaana vynikajúci barytonista Gábor Bretz,v menšej, no významnej postave Narabotha zaujal mimoriadne kvalitný, hladký hlas lyrického tenoristu Juliana Prégardiena.

Autor: Terézia Ursínyová

www.salzburgerfestspiele.at

video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár