Salome ako veľký experiment lásky

Nemecký režisér Hans-Joachim Ruckhäberle vyštudoval literárnu vedu, históriu, filozofiu a sociológiu. Opere sa začal venovať od roku 1982, najskôr ako dramaturg a neskôr aj ako režisér. V súčasnosti je profesorom na Kunsthochschule Berlin – Weissensee na Odbore scénického a kostýmového výtvarníctva. V tejto sezóne prijal ponuku režírovať v SND operu Salome od Richarda Straussa.

English version

Teraz pracujete na réžii Salome od Richarda Straussa. Rozhodli ste sa takto sám, alebo vás niečo inšpirovalo?

V skutočnosti to bolo pozvanie od maestra Friedricha Haidera, hudobného riaditeľa opery, keďže ma pozná už z minulosti. Spýtal sa ma, či by som chcel robiť Salome v Bratislave a ja som si povedal, že prečo nie, veď je to zaujímavá opera. Druhá vec je, že som nikdy nebol v Bratislave a prvý raz som sem prišiel kvôli počiatočným kontaktom a diskusiám o obsadení, koncepcii a ideách réžie. Teraz som tu na skúškach už päť týždňov a, ako viete, takmer sme hotoví. Mám rád Bratislavu aj váš operný dom, sú tu naozaj výborní umelci a kontakt s ľuďmi z techniky, garderóby, vynikajúcimi osvetľovačmi a ostatnými je tiež výborný. Naozaj som tu veľmi rád.

Už ste niekedy režírovali Salome?

Bol som dramaturgom Salome pred dvadsiatimi rokmi, ale úplne sa to líšilo od toho, čo tu robím teraz. Robil som aj dramaturgiu Straussovej Elektry. Toto sú jeho dve opery so silnými ženami uprostred. S ďalšími som sa príliš nestretol, takže nie som špecialista na Straussa. V posledných dvoch rokoch som pracoval na kompletnom Wagnerovom Prsteni Nibelungov pre Grand Theatre v meste Genf vo Švajčiarsku. Je to rozsiahle dielo, štyri opery, bola to takmer dvojročná práca.

Straussova Salome nie je príliš dlhá opera, avšak veľmi ucelená a dramaticky koncentrovaná. Mohli by ste nám povedať niečo o vašej režijnej koncepcii

Ako ste povedali, je to veľmi kompaktné a komplexné dielo. Bol to určite Straussov zámer pretože, vulgárne povedané, chcel byť lepší ako Wagner. Chcel svoj vlastný “Gesamtkunstwerk”, avšak nenazval to tak, Salome označil pojmom “Musikdrama”. V literatúre o Straussovi sa všade píše o jeho osobitom „Orchestersprache“ (jazyk orchestra). Orchester nesprevádza spevákov, ale ho ponímal ako médium so svojím osobitým jazykom, ako part rovnocenný sólistom. Práve toto sa mi veľmi páči kvôli ideám pre réžiu. Dej nemá jednoduchý priebeh („die Übergänge”), ale je tu mnoho zmien, zlomov a pod.

Zaujímavým prvkom je, že keď Richard Strauss uvidel drámu Oscara Wilda, okamžite si uvedomil, že podľa nej môže urobiť veľmi dramatickú operu. Nielen táto divadelná inscenácia v nemeckom jazyku, ktorú Strauss videl, prevzala príbeh Salome, ale v tých časoch to bol naozaj hit. Okolo roku 1900 stvárňovali Salome všetci moderní tanečníci a aj klasický tanec sa často týkal tohto námetu. Bol skutočne populárny v triviálnej kultúre typu vaudeville, tanečných klubov a pod. Avantgardnou črtou opery Salome je, že Strauss použil námet s obsahom populárnym v E- aj U- kultúre (E- “ernste” – vážna, U- “unterhaltende” – zábavná, pozn. prekl.).

Vytvoril svoje vlastné libreto, pričom z neho odstránil všetko, čo by sa dalo pokladať za „prehistóriu“ materiálu. Znamená to, že celý námet preniesol do súčasnosti. Z toho vyplýva, že príčiny, prečo niekto koná práve takto neurčuje libreto ‑ je to len na spôsob „poďme akosi konať“. A preto je hlavným impulzom mojej réžie, že všetko určuje okamžitá situácia. Všetci reagujú na ostatných ľudí, po každej novej situácii nastáva nová reakcia. Ľudia sa tu vôbec neriadia veľkými plánmi. V mojich očiach sú idey, koncepcia a obraz celého príbehu dnešné. Je to príbeh konzumného kapitalizmu a chápem ho ako príbeh výrazne erotizovanej, sexualizovanej spoločnosti, v ktorej sú obrazy sexuality, nahých tiel a striedania partnerstiev veľmi dôležité.

Podľa môjho názoru je opera Salome ako absolútna láska vyvolávajúca vo mne častú otázku týkajúcu sa násilia a nehy. Táto otázka je v tomto diele vždy najdôležitejšia. Zjednodušene poviem, že je ako experiment lásky, násilia a nehy. Jestvuje tu Narabothova láska – Salome sa s ním hrá a používa ju určitým, nie príliš funkčným spôsobom, ktorý tiež vyplýva z práve prebiehajúceho okamihu. Neskôr chce vidieť, pobozkať a v jednej chvíli doslova mať Jochanaana, hoci vie, že toto nie je pre život, môže získať len jeden okamih. Skutočne dôležité je, že urobí všetko, aby dostala tento bozk. V Straussovych časoch sa diskusie o protikladoch Apolónskej a Dionýzskej lásky považovali za veľmi dôležité. To isté sa dá povedať aj o Nietzschem a Wagnerovi. A symboly tohto všetkého sú aj tu: niekto dá sťať niekoho iného, pretože sa mu žiada mať vo svojom živote orgastický prvok, ale je to len pre tento okamih, pretože oživiť ho nemôže.

Máme tu aj Heroda a Herodiadu, ktorí sa dajú pokladať za užitočne spojený moderný pár, pričom sú tak bohatí a mocní… V ich vzťahu, práve tak ako v celej opere, vidím mnoho prvkov z našej spoločnosti. Naozaj chcem ukázať príbeh a situácie z roku 2014 a nie 1996. Toto je aj dôvod, prečo máme kostýmy zo súčasnosti a aj ľudia sa správajú ako v dnešných časoch.

Poďme si niečo povedať o povahách jednotlivých postáv. V tejto opere je množstvo vášní hraničiacich až s posadnutosťou…

Príliš sa nezaujímam o takpovediac freudovské psychoanalytické alebo psychologické stanovisko pre toto dielo. Pojem posadnutosti a zmysel psychologickej analýzy alebo terapie podľa Freuda naozaj nepatria do okruhu mojich záujmov. Chcem vidieť ľudí túžiacich zažiť absolútny okamih.

Takže, Herodes je človekom, ktorý si chce kúpiť všetko. Avšak, ak chce kupovať, musí za to aj niečo dať. Hovorí si „Dobre, dám to“, ale v jednom okamihu sa to vyvinie do dôsledku, že sľúbi viac, než má. A je tiež niekým, kto chce byť až do konca mocným mužom. Vskutku je vzorom moderného človeka s mocou, ktorý chce vždy ukázať, že je pánom situácie. Naozaj sa to podobá na moderných diktátorov, oligarchov a zámožných ľudí, ktorí zvyknú byť výnimočne požadovační, ako to ilustruje koniec opery: keď Herodes stratil úplne všetko, mesiac sa začína zatemňovať. V tejto chvíli hovorí sluhom: „Zhasnite svetlá“, pretože chce byť pánom príkazov dokonca aj vtedy, keď už nemôže zmeniť nič.

Jeho vzťah k Herodiade vysvetľuje len Wilde, nie Strauss – Herodias sa pôvodne vydala za Herodovho brata a ten je otcom Salome. U Wilda bol vo väzení dvanásť rokov na tom istom mieste, kde je teraz Jochanaan. Potom ho Herodes zabil, oženil sa s Herodiadou a stal sa otcom Salome. Nuž, aj takéto spojenia moci, kapitálu a peňazí nastávajú a aj toto je funkčný príklad, ako sa dá udržať moc.

Reakcie Herodiady sú veľmi rôznorodé, pretože od Jochanaana sa dopočujeme, že bola zbožňovaná ako predkresťanský symbol sexuality. Je ako Boh lásky – spávala s nádhernými mužmi sveta, úžasnými Etiópanmi a inými absolútne malebnými telami. Myslím si, že v mysli zbožňovanej ženy lásky dychtiacej po vášnivom sexe nemôže byť nič kresťanské, ale všetko je tam úplne protikresťanské. Strauss, vyjadrujúc sa k svojmu dielu, povedal: „Herodes je veľmi požívačný (spiesig) ale zároveň aj veľmi vnímavý, Jochanaan je ako sektár a nemožno ho brať vážne – chlapík, ktorý vraví ,nie som nikým, som len schránkou pre hlas môjho Boha, neľúbim ženyʻ ‑ to nie je normálne.“ Hovoril o Jochanaanovi ako o klaunovi. V tomto s ním nesúhlasím, pretože jeho hudba hovorí trochu iným jazykom – je dosť expresívna, hoci si Strauss ako osoba robil z Jochanaana žarty. Keď som sa na tieto rozličné povahy pozrel z viacerých uhlov, zistil som, že sa na ne stále dívam ako súčasník z pohľadu dneška. Nie každá opera sa dá aranžovať ako dielo z prítomnosti, ale táto je úplne súčasná.

V hre sú dva svety: prvým je vnútorný svet Herodovej partie symbolizovaný zlatou stenou. Herodias a ostatní hostia vrátane Salome sú jeho súčasťou. Sú ako uzavreté spoločenstvo (gated community, pozn. prekl.), ktoré sa v dnešných časoch dajú vidieť takmer všade na svete. V takýchto spoločenstvách bývajú bohatí ľudia v úplne iných systémoch ako chudobní. Tieto takzvané „gated societies“ sú vskutku spoločnosťami v spoločnosti a objavujú sa nielen vo Východnej Európe, Afrike a v krajinách Tretieho sveta, ale aj v Strednej Európe, napríklad vo Francúzsku, Nemecku a iných. Bohatí a veľmi chudobní ľudia sa od seba stále väčšmi, mohutnejšie a viditeľnejšie oddeľujú a vzniká aj masa vonkajších svetov preplnená práve tými chudobnými. Myslím, že sme najväčšmi, ako sa dalo, ukázali obraz a predstavu oddelenia vnútorného sveta symbolizovaného zlatou stenou od vonkajšieho sveta.

Salome sa pokúša vyhnúť, odísť preč zo všetkých týchto svetov. Najprv odchádza zo sveta ohraničeného zlatou stenou, avšak nachádza svet, ktorý nie je oveľa lepší – hovorí Jochanaanovi „Pozri sa na mňa“, ale on ju odmieta. Počujeme aj jej hlas „Nemôžem to tu ďalej vydržať“. Všetko sa skončilo, keď nastal kontakt s Jochanaanovou hlavou. Vtedy môže byť jediným riešením len „Všetkému je koniec“.

Herodes je tiež postavou konajúcou podľa okamžitej situácie, ale badať uňho aj premyslenejšie konanie, napríklad chce ponechať Jochanaana nažive…

Áno, toto je pozoruhodný prvok, je ako správny uzurpátor alebo kapitalista, ako niekto s citom pre mnohé veci. Predovšetkým, chce mať moc a o toto sa snaží po celý čas. Mieša mocenské triky ako sa len najviac dá. Je diktátorom v okupovanej krajine, kde sú na prvom mieste Rím a Caesar. Podobá sa to na Američanov v Iraku. Takže je diktátorom, ktorý má moc a vládne niekoľkým židovským kmeňom, piatim kráľovstvám. Hrá hru „Rozdeľuj a panuj“ spôsobom „Najprv si trochu vypočujem teba, potom trochu teba“…

V tejto situácii odrazu prichádza ktosi a vraví, že ďalším krokom bude príchod samého veľkého Boha, Ježiša Krista. On – Jochanaan – hovorí „Ja som Krstiteľ, jeho Krstiteľ, som len prorok“. Herodes zvažuje: „Dobre, dám tohto proroka na tajné miesto“ – ktoré vyzerá ako Guantanamo – „nezaradím ho do bežného väzenského systému, dám ho na osobitné miesto v izolovanom režime“. Takže vyjme Jochanaana z justičného systému, neposkytne mu súdny proces, len ho stráži ako ľudí v Guantaname, ktorí nikdy nevideli sudcu, a tiež ich tam strážia. Hovorí: „Nezabijem ho, pretože ak skutočný Boh príde, ja ho mám“. Toto súvisí aj s ďalším prvkom, omnoho zložitejším, než by si ktokoľvek myslel: Herodes má istý druh vidín. Vraví: „Počujem krídla vtáka smrti, počujem, že je tu zima, nepočujete to?“ Toto je akýsi druh krátkych výpadkov, v ktorých sa mu rúca čas. Hovorí „Kto vzal môj prsteň, kto vypil moje víno?“ Toto je ozaj nepríčetné.

Je tu aj ďalší prvok v hre situácií: Herodes usúdil, že by mal možnosť užívať si moc po boku mladšej ženy, dcéry svojho brata, ktorá je zároveň malým dedičstvom kráľovstva, keďže Herodias sa vyjadrila: „Ty si len uzurpátor, ale moja rodina, my sme kráľovská rodina“. Herodes teda získal príležitosť pre nový život ako mocný, starý a bohatý muž, ktorý sa raz ožení s mladou ženou. Predpokladám, že dokonca aj na Slovensku a v Nemecku sa nezriedka udeje, že sa starší muž oplývajúci peniazmi ožení s mladou ženou. Táto situácia sa stáva kritickou pre Herodiadu, pretože ak sa jej muž rozvedie, odvrhne ju. Navyše, ak si vezme jej dcéru, už nič horšie sa v jej živote nemôže stať.

Ako vidíte, v opere Salome je naozaj mnoho rozličných vzťahov a prepojení. Nemali by sme si myslieť, že diktátori, kapitalisti a mocní ľudia sú hlupáci. Herodes nie je hlúpy, je mimoriadne vnímavý. Má cit pre mnohé podnety a na ich základe dospel k záveru, že by sa mu viac hodilo, ak by ponechal Jochanaana nažive, než aby ho zabil.

Na konci opery Salome väčšinou zabijú. Ako to vyplýva z vašich zámerov, v tejto réžii sa tak nestane.

Nie. Ak chcete, poviem, že Salome ako opera je súčasťou istého druhu utópie. Možno to nie je meštiacky a práve ani každodenný život, je to spôsob žitia, kde sa veľká nežnosť a vášeň prepája s brutalitou, ale nie je to život, ktorý by sa dal vydržať dlhý čas. Ak by ho aj niekto zažil, bol by to azda život s jedným Dionýzskym okamihom a toto znamená viac, ako keby sa každý deň stretával s ľahkou ženou. To by bolo niečo iné a myslím si, že od tohto bodu to už má niečo spoločné s Nietzschem.

A máme tu aj ďalší model, nie je to veľká rola – páža. Spieva ju ženský hlas a žena ju aj hrá. Je zaľúbená do Narabotha. Práve toto je neegoistický druh lásky, pretože sa stará o druhého. Pokúša sa zabrániť Narabothovi, aby sa beznádejne zaľúbil do Salome a stará sa oňho až kým sa nezabije. Toto je jeden z ďalších extrémov experimentálnej lásky v tomto diele.

A čo Narabothova láska?

Nuž, to je istý druh, povedal by som, ideálnej alebo romantickej lásky. Ako som povedal spevákovi na začiatku skúšok, je to niečo v duchu Rilkeho alebo dokonca Baudelaira. Naraboth spieva vety ako „Nešla by si so mnou do záhrady s kvetmi … (atď.)“ Nepôsobí to pravdivo, je to jeden z bežných vzorov, ktoré by som nazval „romantický slovník“ alebo „poetik“.

Ďakujeme vám veľmi pekne za rozhovor

Pripravil: Ján Marták