Salzburský festival dvakrát o operných čarodejkách

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ajhľa, aspoň niečo máme spoločné. Salzburský festival a Slovenské národné divadlo oslávia roku 2020 sté narodeniny. Žeby jediná paralela? Ani nie. Najmä vďaka Bratislavským hudobným slávnostiam a koncertom súkromných agentúr sme v ostatnom čase spoznali mnoho hviezdnych mien, zdobiacich plagáty tohtoročného festivalového Salzburgu.

Pohľad na transparent, pozývajúci na sólistické recitály inštrumentalistov, pripomína nedávne bratislavské stretnutia s Maximom Vengerovom, Grigorym Sokolovom, Igorom Levitom, Jevgenijom Kissinom, Arkadim Volodosom či Patriciou Kopatchinskou. V iných cykloch sa zablysnú mená Anne-Sophie Mutter, Renauda Capuçona, dirigentov Valerija Gergieva či Thomasa Hengelbrocka a azda si podaktorí spomenieme aj na Tabeu Zimmermann. V kategórii spevákov je veľkých mien, spätých s návštevou Bratislavy, už pomenej. Popri Elisabeth Kulmanovej (BHS) sú nezabudnuteľnými recitály Cecilie Bartoli či Piotra Beczału v rámci koncertov agentúry Kapos.

Salzburger Festspiele, foto: Kolarik/SF

Operná ponuka tohtoročného festivalu v Salzburgu obsahuje deväť titulov, z nich dva (Cileova Adriana Lecouvreur a Verdiho Luisa Miller) v koncertnej forme. Škoda, že práve v Mozartovom meste je nová inscenácia Idomenea jediným javiskovým príspevkom z pera slávneho rodáka, ktorého meno sa stalo pomaly väčšmi skomercionalizované než umelecky obhajované. V tomto vidím zásadnú chybu opernej sekcie festivalovej dramaturgie.

Dve navštívené predstavenia mali spoločnú, hoci odlišne spracovanú tému. Medea (v originálnom francúzskom znení Médée) od Luigiho CherubinihoAlcina od Georga Friedricha Händela, nesú v tituloch mená čarodejníc. Obe sa zrodili v 18.storočí, rýdzo baroková Alcina mala premiéru v Londýne roku 1735, na rozhraní medzi klasicizmom a raným romantizmom stojaca Médée o šesťdesiatdva rokov neskôr v Paríži. Prvú z nich poznáme na Slovensku z dvoch naštudovaní (Opera SND, 2004 a Opera ŠD Košice, 2016), o druhú slovenská dramaturgia zatiaľ nezakopla.

Medea ako operno-filmová dráma dnešných dní

Príbehy starogréckej mytológie nielenže dokázali fascinovať hudobných skladateľov mnohých generácií, ale dnes sa stáva módnym trendom režisérov posúvať ich posolstvá do nadčasu, ba i prítomnosti. Jednou z nesmrteľných antických postáv je Medea, dcéra kolchidského kráľa Aiéta, ktorá za sľub manželstva pomohla Jasonovi získať aurou moci obklopené zlaté rúno. Po rokoch sa manželstvo, z ktorého vzišli dvaja synovia, rozpadlo. Jason sa zaľúbil do Dircé, mladej dcéry korintského kráľa Créona. Po rozvode sa Medea stala v Korinte cudzinkou a bola z krajiny vyhostená. Deti ostali u Jasona. Vo chvíli pripravovanej svadby Jasona s Dircé sa začína odvíjať dej opery Luigiho Cherubiniho. Mimochodom, témou Medey sa zaoberali tiež opery Cavalliho, Lullyho, Charpentiera, Händela, Mayra, Paciniho, Mercadanteho, Milhauda, Liebermanna, Theodorakisa, či z novších Ariberta Reimanna a Daniela Börtza.

L. Cherubini: Médée, Salzburger Festspiele, 2019, Elena Stikhina (Médée), Pavel Černoch (Jason), foto: Thomas Aurin/SF

Luigi Cherubini (1760 Florencia – 1842 Paríž) zanechal vyše tridsať opier, z polovice talianskych a francúzskych (jedinou nemeckou bola Faniska), no dnes ostáva Medea azda jedinou častejšie uvádzanou. Z českých divadiel ju v talianskej verzii naštudovali roku 2017 v Plzni. A propos, verzie. Sám Cherubini ich počas života menil. Nespochybniteľným ostáva, že po prvýkrát Médée zaznela vo francúzskom jazyku s hovorenými dialógmi. Paradoxne, krvavá tragédia tým zodpovedala skôr žánru opéra-comique. Operu preslávila Maria Callas, ktorá ju v rokoch 1953 až 1962 stvárnila 31-krát (navyše zahrala si ju aj v Pasoliniho filmovom spracovaní), avšak v talianskej verzii so spievanými recitatívmi. Tie vznikli už k francúzskej podobe z pera Franza Lachnera a do taliančiny boli preložené.

K dispozícii je aj kritická edícia od Heika Cullmanna z roku 2008, no salzburská Médée vychádza z úplne novej úpravy. Austrálsky režisér, spisovateľ a v tomto prípade aj kameraman Simon Stone rešpektoval francúzsky originál, nahradil však dialógy hovorenými, nahranými kvázi textovými správami, resp. monológmi v podobe sms, ktoré sa zároveň premietajú aj na opone. Salzburská inscenácia vznikla ako koprodukcia s Poľskou národnou operou vo Varšave, kde ju uvedú v budúcej sezóne.

L. Cherubini: Médée, Salzburger Festspiele, 2019, Vitalij Kowaljow (Créon), foto: Thomas Aurin/SF

Modernizácia látky vychádza aj z iných prameňov. Režisér sa s dirigentom Thomasom Hengelbrockom zhodli na tom, že síce príbeh Medey je antický a primárne nepolitický, no dnes ho možno čítať aj inak. Dajú sa v ňom vystopovať aj isté politické a aktualizačné asociácie. Titulná hrdinka, odvrhnutá manželom a odtrhnutá od detí, sa stáva nebezpečným outsiderom, hnaným chorobnou túžbou po pomste. Napriek tomu, že nadovšetko miluje svojich synov, po ťažkom vnútornom boji si ich berie za rukojemníkov. Láska k nim, pretože sú deťmi Jasona, sa mení na zničujúcu silu nenávisti, vedúcu k vražde i samovražde. Simon Stone jej psychogram vníma viacvrstvovo. V jeho očiach nie je démonom, ovládaným čarodejníckymi silami, ba ani jednoznačnou vrahyňou vlastných bratov (za ňou stojí v predhistórii Jason) a synov (za to môžu Korinťania, ktorí ju neprijímajú), jednoducho Stone hľadá okolnosti, síce neospravedlňujúce, ale osvetľujúce súvislosti. Je pomstiteľkou, ale aj obeťou. Možno duševne chorou, možno dohnanou k vražde detí a samovražde postojmi obklopujúceho okolia.

Nielen komplikovaný charakter Medey, ale celá koncepcia inscenácie, vo veľkej miere využívajúca čiernobiely film (ukazuje predhistóriu šťastného rodinného života, spomienky, ale tiež vstupuje priamo do deja, napríklad pri únose detí autom), pôsobí zaujímavo a zároveň kontroverzne. Nie všetko javiskové dianie totiž ladí s textom. S hudbou k vážnejším kolíziám nedochádza. Scéna Boba Cousinsa a kostýmy Mel Pageovej vťahujú diváka do realistickej súčasnosti. Hoci striedanie filmových sekvencií so živou javiskovou akciou, nahrané textové správy (namiesto hovorených dialógov, resp. spievaných recitatívov) a pomerne časté spúšťanie čiernej opony trocha trieštia plynulosť predstavenia, sila myšlienkovej výpovede provokuje k zamysleniu.

L. Cherubini: Médée, Salzburger Festspiele, 2019, Elena Stikhina (Médée), foto: Thomas Aurin/SF

Súčasnosť predstavuje moderne zariadený viacizbový byt (v ňom žije Jason s Dircé a svojimi synmi), rušná hotelová recepcia, výsek bordelu (tam sa na chvíľu ocitne Créon), internetová kaviareň (z nej telefonuje Medea s Jasonom, ktorý ju počúva v župane v hotelovej izbe), letiskový terminál (scéna príchodu „migrantky“ zo zahraničia, prenášaná televíziou a sledovaná v hoteli jej spoločníčkou Néris a deťmi), svadobná sála (do nej sa zamieša Medea, preoblečená za zneškodnenú čašnícku, aby prebodla Dircé a jej otca) zastávka autobusu (stretnutie so synmi) a napokon miesto smrti. Čerpacia stanica, kde Medea benzínom postrieka auto, seba a okolie a pred očami prichádzajúceho davu naštartuje. Vzápätí všetci zhoria a ľud ustupuje.

Viedenských filharmonikovzbor Viedenskej štátnej opery dirigoval Thomas Hengelbrock s veľkým zmyslom pre výrazové nuansy partitúry. Z publikovaného rozhovoru vyplýva, že sa so Stonovou režijnou koncepciou stotožnil, pretože Cherubiniho hudbu považuje za silno „divadelnú“ a kompatibilnú s daným zmysluplným a emocionálne účinným hudobnodramatickým projektom. Pod jeho rukami znela hudba mnohotvárne v dynamike, agogike, v odtieňoch dramatických situácií.

L. Cherubini: Médée, Salzburger Festspiele, 2019, Pavel Černoch (Jason), Rosa Feola (Dircé), foto: Thomas Aurin/SF

Titulnú postavu, na ktorej stojí a padá toto dielo, stvárnila ruská sopranistka Elena Stikhina ušľachtilo sfarbeným mladodramatickým sopránom, schopným obsiahnuť širokú paletu nálad a ťažkých charakterových zvratov nešťastnej, milujúcej i nenávidiacej vrahyne. Nešla po veristickej stope Marie Callasovej (napokon francúzska verzia to ani neumožňuje), ale striktne sa držala štýlu medzi klasicizmom a skorým romantizmom. Typovo absolútne presvedčivým Jasonom bol český tenorista Pavel Černoch, ľahkovážny fešák, ktorého farebne bohatý hlas síce veľkosťou tónu neoplýval, no part naplnil v náležitom výraze a obsahu. Príjemným koloratúrnym sopránom zaspievala rolu Dircé Talianka Rosa Feola, kultivované hlasy ponúkli basista Vitalij Kowaljow (Créon) a mezzosopranistka Alisa Kolosova (Néris), v reálnom živote ruský manželský pár.

Po turíčnej premiére Alciny si Cecilia Bartoli plní sen aj na letnom festivale

Cecilia Bartoli má od roku 2012 (najnovšie do roku 2026) plnú moc nad kratším, no prestížnym Salzburským turíčnym festivalom (Pfingstfestpiele), ktorý žije pod rovnakým direktóriom ako letné šesťtýždňové slávnosti. Pripravuje uváženú, tematickú dramaturgiu, napĺňanú každý rok iným mottom. Zároveň hlavnej opernej produkcii predlžuje život na letnom festivale. Tohto roku si splnila svoj ďalší sen a predstavila sa v titulnej postave opery Georga Friedricha Händela Alcina. Je zároveň umeleckou vedúcou barokového orchestra Les Musiciens du Prince-Monaco, ktorý pred troma rokmi založila z medzinárodného ansámblu skvelých hudobníkov a zabezpečila im najkvalitnejšie historické nástroje. Na čele orchestra stojí šéfdirigent Gianluca Capuano. Inscenáciu Alciny zverila do rúk renomovaného talianskeho režiséra Damiana Michieletta, scénu a kostýmy navrhli jeho stáli spolupracovníci Paolo FantinAgostino Cavalca.

G. F. Händel: Alcina, Salzburger Festspiele, 2019, Cecilia Bartoli (Alcina), Angelika Nieder (Alcina st.), foto: Matthias Horn

Inscenačné poňatie neľahkej, v čase čistej hudby triapolhodinovej opery, nešlo cestou ľahšieho, ilustratívneho odporu. Damiano Michieletto sa pustil do analýzy vzťahov, do psychologickej sondy ženy, ktorá na svojom čarovnom ostrove (v tomto prípade tajuplnej hotelovej hale so sklovito-zrkadlovým priehľadným predelom) ešte zvádza, miluje a žiarli. No postupne stráca istotu a jej život smeruje ku koncu. Cítiť v nej dokonca aj kus Janáčkovej Emílie Marty, pre ktorú je smrť vykúpením, hoci toto Michielettov zámer rozhodne nebol. Skôr sa zameral na balans medzi svetom zdanlivej skutočnosti, ilúzií a mystifikácií.

V prednej časti javiska, na ľavom okraji ktorého sa nachádza zrkadlo (z neho Alcina po prvýkrát vystúpi a jeho rozbitím jej život vstupuje do záverečnej fázy), sa odohrávajú vzťahy medzi postavami, často prevlečenými. Tu je miesto pre city, pôžitky i erotiku. K najpôsobivejším výjavom patrí scéna, kde akoby v zrkadlovom obraze sú milostne spojené páry Alcina + Ruggiero a Morgana + Bradamante (v mužskom prestrojení). Samotný dej je plný zámen postáv, prekvapujúcich odhalení identity, no Michieletto doň vkladá ešte nové prvky. Jednak je to prízrak starej šedivej Alciny (na ňu sa v záverečnej scéne umierania skutočná Alcina zmení – mimoriadne emotívne vykreslené finále) a starého Astolfa, ktorého jeho syn Oberto (otvorené sú všetky tri árie, brilantne zaspievané členom Wiener Sängerknaben Sheenom Parkom) úpenlivo hľadá, ale aj celé dianie za predelovou oponou. Sú to zhluky polonahých mužských tiel, zrejme bývalých Alcininých milencov – osem tanečníkov v choreografii Thomasa Wilhelma – a projekcie rôznych bizarných tvarov. Niekedy viac, inokedy menej čitateľné a nevyhnutné.

Skrátka, tohtoročná Alcina je hĺbavo intelektuálnou výpoveďou, ktorú na jedno videnie (a nie z prvých diváckych radov, kde by sa dali odpozorovať aj iné detaily) je ťažké prečítať dokonale a odhaliť jej skryté významy. Čo je však identifikovateľné na prvé počutie, je príkladne barokový a do fajnových nuáns vypointovaný zvuk inštrumentalistov Les Musiciens du Prince-Monaco. Gianluca Capuano (zároveň aj ako súčasť continua, pozostávajúceho z violončela, teorby, harfy a čembala) predstavil Händela v jeho najčistejšej podobe. V podobne štýlovom duchu spieval aj Bachchor Salzburg, vedený Markusom Oberederom.

G. F. Händel: Alcina, Salzburger Festspiele, 2019, Philippe Jaroussky (Ruggiero), Kristina Hammarström (Bradamante), foto: Matthias Horn

V titulnej úlohe ponúkla Cecilia Bartoli emocionálne plný, mnohorozmerný portrét ženy, strácajúcej nadpozemskú moc a končiacej životnú púť obyčajného smrteľníka. Jej hlas síce nie je veľký, no stále pružný, bohatý na odtiene a emócie. Philippe Jaroussky je vyhľadávaným kontratenoristom a odborníkom na barokový štýl, čo v plnej miere ako Ruggiero potvrdil. Osvedčená Sandrine Piau bola solídnou Morganou a Kristina Hammarström (Bradamante) sa zaskvela najmä v brilantných koloratúrach. Christoph Strehl (Oronte) mal ťažkosti v vyššou polohou, Alastairovi Milesovi (Melisso) zasa chýbali sonórnejšie hĺbky.

Prvé zo série letných predstavení sa stretlo veľmi priaznivým ohlasom publika, ktoré neodoslalo žiadne „hlasové“ výhrady ani voči klaňajúcemu sa inscenačnému tímu. A to už dnes nebýva časté.

Autor: Pavel Unger

písané z predstavení 7. a 8. 8. 2019

Luigi Cherubini: Médée
Veľký festivalový dom Salzburg 7. august 2019

Dirigent: Thomas Hengelbrock
Réžia a kamera: Simon Stone
Scéna: Bob Cousins
Kostýmy: Mel Page
Viedenskí filharmonici, Zbor Viedenskej štátnej opery

Georg Friedrich Händel: Alcina
Haus für Mozart Salzburg, premiéra 8. august 2019

Dirigent: Gianluca Capuano
Réžia: Damiano Michieletto
Scéna: Paolo Fantin
Kostýmy: Agostino Cavalca
Les Musiciens du Prince-Monaco, Bachchor Salzburg

www.salzburgerfestspiele.at

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár