Scénograf a maliar Ján Hanák vytvoril viac ako tristo scénických výprav

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred 5 rokmi nás 29. augusta 2015, vo veku 84 rokov, navždy opustil významný slovenský scénograf, maliar a ilustrátor Ján Hanák. Patril medzi prvých slovenských profesionálnych scénografov a rodinné prostredie mu vytvorilo silný vzťah k opere. Tvoril návrhy scén pre takmer všetky kamenné divadlá na Slovensku, ale najväčšie množstvo scén vytvoril pre svoju domovskú scénu – Štátne divadlo Košice, kde pôsobil takmer 50 rokov.

Ján Hanák pochádzal z Bánoviec nad Bebravou (17. februára 1931). Po presťahovaní do Bratislavy sa zoznámil so svetom výtvarného umenia a hudby. Na štart svojej umeleckej dráhy sa postavil v roku 1946, keď ako pätnásťročný bez vedomia rodičov úspešne absolvoval talentové skúšky na oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V rokoch 1946 až 1948 študoval u maliarov Gustáva Malého a Kolomana Sokola na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po založení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave študoval figurálnu maľbu v ateliéri u Jána Mudrocha do roku 1951. V nasledujúcich rokoch 1951 – 1955 študoval odbor scénografia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Ladislava Vychodila. Už ako študent navrhoval spolu s Ladislavom Vychodilom scénickú výpravu k prvému uvedeniu Cikkerovho Jura Jánošíka v réžii Miloša Wasserbauera (SND 1961).

Branislav Kriška, Ján Hanák, Boris Velat, 60. roky v Štátnom divadle Košice, foto: Archív ŠDKE

Spolu s Pavlom Mária Gáborom a Ottom Šujanom tvorili trojicu prvých profesionálnych scénografov a žiakov Ladislava Vychodila. Ján Hanák vytvoril viac ako tristo scénických výprav. Z toho približne na päťdesiatich spolupracoval aj so svojou dcérou Danicou Hanákovou. V roku 1965 sa podieľal na získaní Zlatej medaily prezidenta Brazílskej republiky pre Československú expozíciu scénografie na Bienále v Sao Paolo. Spolupracoval aj s Československou televíziou. Svoju umeleckú tvorbu prezentoval na mnohých výstavách na Slovensku, ale aj v zahraniční (Benátky, Argentína, Chile, Paríž, Budapešť, Varšava, Rio de Janeiro, Brazília, Štokholm, Madrid, Praha).

Rodinné prostredie mu predurčilo lásku k opere. Hanákov brat aj sestra boli opernými spevákmi. Ako študent takmer pravidelne chodieval za nimi na skúšky, generálky a predstavenia do divadla, takže bol prirodzene vtiahnutý do divadelného prostredia. O Jánovi Hanákovi je známe, že sám bol výborný spevák a mohol sa stať operným spevákom. Deväť rokov študoval súkromne operný spev, spieval na koncertoch a v Štátnom divadle Košice dokonca naštudoval postavu Osmina v Mozartovom Únose zo Serailu. Zvíťazila však láska k scénografii.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Štátne divadlo Košice, 1962, Ján Hanák (Osmin), Božena Hanáková (Betka, komorníčka Konstance), foto: Archív ŠDKE

So svetom výtvarného umenia sa kontaktoval Hanák pomerne skoro, pretože vyrastal v rodine akademického maliara. Sám o sebe povedal: ,,Dá sa povedať, že od detstva som cítil vôňu terpentínu a vyrastal som medzi obrazmi môjho otca, takže iná cesta pre mňa neexistovala. Aj s manželkou sme boli pridelení do Košíc, kde som nikdy pred tým nebol. Neviem si predstaviť život bez divadla. A maľovanie je pre mňa rovnako dôležité, ako keď dýcham. Bez toho sa nedá žiť.“ (Korzár, 27. 1. 2014)

Známa je aj historka o portréte, ktorý Ján Hanák ako pätnásťročný namaľoval a išiel ho ukázať Gustávovi Mallému a Jánovi Mudrochovi. Obidvaja užasnutí portrétom neverili, že je jeho autorom. Pred ich očami musel portrét namaľovať ešte raz a až potom uverili jeho autorstvu a zároveň aj majstrovstvu.

Práve prepojenie divadla s maľbou boli charakteristickým znakom scénickej tvorby Jána Hanáka. S maľbou objavoval novú divadelnú skutočnosť. Na plátne štetcom dôsledne režíroval priestor a farbou plochu. Veľké priateľstvo ho spájalo aj s významným košickým umelcom Alexandrom Eckerdtom, s ktorým pravidelne vystavoval na spoločných výstavách. Autoportrét, portrét Picassa s plachetnicou na hlave, abstraktné kompozície, maľba na dreve, ženské akty, koláže, knižné ilustrácie, monumentálna tvorba či obrazy z divadelného a cirkusového prostredia alebo mímovia sú presvedčivé umelecké dôkazy a potvrdzujú fakt, že Ján Hanák mal významné postavenie aj v kontexte súčasného výtvarného umenia. Na scéne maľoval monumentálny trojrozmerný obraz a na dvojrozmernom plátne modeloval trojrozmernú scénu.

Maliar a scénograf, 2000, olej, autor: Ján Hanák

Prvým scénografom a vedúcim výpravy vtedy ešte Východoslovenského národného divadla bol mladý dvadsaťročný výtvarník Ladislav Šestina odchovaný na základoch scénografickej školy Emila Pirchana a Maxa Reinhardta. Po jeho smrti v roku 1986 štafetu prevzal v divadle už dlho pôsobiaci Ján Hanák a stal sa zároveň aj šéfom výpravy.

Ako hosťujúci scénograf pracoval pre takmer všetky kamenné divadlá na Slovensku, ale najväčšie množstvo scénických realizácií vytvoril však pre Štátne divadlo v Košiciach, kde pôsobil od roku 1954 do roku 2000. Pre toto divadlo Ján Hanák vytvoril viac ako tristo scénických výprav. Jeho prioritou sa stali scénické výpravy k operám. V opere našiel tvorivé dialógy s najmä s režisérmi Kornelom Hájkom, Branislavom Kriškom, Miroslavom Fischerom, Drahomírou Bargárovou alebo Mariánom Chudovským.

Hanákova scénická tvorba vychádzala z Vychodilovej školy ale neskôr mala aj iné východiskové zdroje. Vychodil ich ako svojich žiakov nikdy neviedol k tomu, aby ho napodobňovali. Dal im erudované základy profesie a očakával, že pôjdu vlastnými cestami. V Hanákových začiatkoch sú evidentné maliarske východiská. Osvedčilo sa mu používať svetlo a farebne tónovanú dekoráciu. Bielym svetlo vytváral hĺbku priestoru. Farbu používal, využíval ale nezneužíval.

R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Štátne divadlo Košice, 1963, foto: Archív ŠDKE

Ako dvadsaťštyriročný sa stretol v košickom divadle s operným režisérom Kornelom Hájkom. Ich spoločná tvorba bola prvou výraznou kapitolou v Hanákovej scénografii. V týchto realizáciách sa prejavil vplyv Svobodovej Laterny Magiky a experimentovanie so silným bielym svetlom. Napríklad vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1962) Hanák na scéne vybudoval palubu lode s pozadí umiestnenou obrovskou plachtou, na ktorej premietali filmové sekvencie búrky na mori.

Podobné scénografické princípy ako bol premietaný statický či pohyblivý obraz na rôznych plochách, použil Hanák aj pred tým v Dvořákovej Rusalke (1959), Verdiho Sile osudu (1957), Suchoňovom Svätoplukovi(1960), všetko v réžii Kornela Hájka.

Aj tradičné Verdiho opery mali na košickej opernej scéne svoje domovské právo. Koncepciu Verdiho Dona Carlos (1967) režisér Hájek prevzal z jeho bratislavskej inscenácie z roku 1956. Hanák vybudoval jednoduchú a variabilnú scénu v podobe pôdorysne sa meniacej zostavy pozlátených kovových mreží tvoriacich architektúru prostredia. Vo Verdiho Aide (1968) navrhol architektonicky náročnú zostavu gigantických kulís. Obrovské múry architektúry pôsobivo ozvláštňovala choreografia zboru, ich rýchle nástupy alebo kontrastne skromne pôsobiace postoje hercov, ktoré vytvárali monumentálne súsošia. V priebehu prípravy Aidy v košickom divadle náhle zomrel režisér Kornel Hájek a inscenáciu dokončil hosťujúci český režisér Jiří Fiedler.

Scénografiu k Aide v roku 1995 Hanák navrhoval v košickom divadle aj pre hosťujúceho režiséra Miroslava Fischera. Architektúru egyptských monumentov zopakoval, ale celú scénu umiestnil na točňu, čím dej a scénografiu jednoznačne zdynamizoval. Na scénografie k Aide mal Hanák počas života šťastie. Túžba po zvýraznení monumentality Egypta zvíťazila aj pre Aidu v réžii Drahomíry Bargárovej v roku 1983. Kompozíciu kolosálnych stĺpov scénograf dokomponoval diapozitívmi egyptských hieroglyfov ako sled monumentálnych obrazov.

G. Verdi: Aida, Štátne divadlo Košice, 1983, (réžia: D. Bargárová), foto: Archív ŠDKE

Hanák ako scénograf myslel a cítil monumentálne. Usiloval sa o syntézu javiskového obrazu a deja. Väzbou svetla a farby tvoril pre diváka divadlo silného vizuálneho účinku. S režisérkou Drahomírou Bargárovou Hanák vytvoril v košickom divadle viacero úspešných najmä Verdiho operných diel. Medzi tie najvýznamnejšie, o ktorých sa písalo, určite patrí aj Verdiho Nabucco z roku 1988, Trubadúr 1981, Sedliacka česťKomedianti od P. Mascaniho a R. Leocavalla 1978, alebo Verdiho Otello 1971, či tiež ďalšia Verdiho opera Maškarný bál 1969.

Za významné sú považované aj Hanákove scény k operným réžiám Branislava Krišku. Dramatické vrcholy predstavení podčiarkoval Hanák najmä prácou so svetlom. Kriškova dramaturgia ovplyvnená modernou svetovou opernou tvorbou ponúkala Hanákovi bohaté inšpirácie a možnosti k stvárňovaniu emotívne pôsobiacich scén, pričom nechával aj priestor pre divákovu predstavivosť.

Za mimoriadne vydarenú bola považovaná scéna Jána Hanáka k Pucciniho Madame Butterfly z roku 1964. Ľahká bambusová konštrukcia japonského domu s posuvnými, transparentnými dverami ponúkala množstvo možností a variácií. Svetelné plochy v rôznych polohách dej dynamizovali, eliminovali alebo hromadili pocit napätia.

G. Puccini: Madama Butterfly, Štátne divadlo Košice, 1964, foto: Archív ŠDKE

Experimentovanie so svetlom ako hlavným výrazovým prostriedkom bolo evidentné aj v Cikkerovom Vzkriesení (1964). Jednotiacim prvkom všetkých scén bola šedivočierna plocha predstavujúca vládu tmy. Nízko voltovými svetelnými kužeľmi a sýtou farebnosťou scény napomáhal aj k výraznejšiemu vnímaniu kostýmov. Priestor členil na interiér a exteriér. Výrazne ale aj výtvarne sugestívne mala pôsobiť scéna väzenia naznačená len niekoľkými mrežami. Premyslenou hrou svetiel Hanák veľakrát tlmočil mnohé Kriškove režisérske zámery.

Aj v Offenbachových Hoffmanových rozprávkach (1960) boli opäť základom scény plochy slúžiace na projekciu rôznych filmových motívov a kreslených diapozitívov. V jednom z dejstiev Hanák premietal dokonca na troch plochách obraz troch horiacich sviečok a gigantický portrét Hoffmana. Filmový obraz bol častým výrazovým aparátom jeho tvorby.

G. Donizetti: Nápoj lásky, Štátne divadlo Košice, 1986, František Malatinec (Belcore), Štefan Margita (Nemorino), foto: Archív ŠDKE

Statický obraz ako princíp použil aj na premietanie projekcií toskánskeho mestečka na zadnom plátne v Donizettiho Nápoji lásky v réžii Mariána Chudovského z roku 1986. S Chudovským v Monteverdiho Tankrédovi a Klorinde (1987) prepojili klasickú barokovú hudbu s moderným scénickým výrazom. Projekcie renesančných štúdií ľudského tela na zemeguli na výrazne čiernom pozadí sprítomňovali celkový dojem diela.

Dramatické vrcholy predstavení podčiarkoval Hanák najmä netradičnou prácou so svetlom – light designom. Nebola to len hra svetla a farby, ale aj priestor budovaný na základe architektonických princípov. Architektúra ako základ, či už celopriestorová alebo len v náznaku alebo symbole, vždy určovala a vymedzovala Hanákov scénický priestor. Tieto prvky Hanák ozvláštňoval emotívnym svietením, svetelnými stenami či filmovým obrazom, ale aj sugestívne pôsobiacimi zmnoženými obrazmi jedného motívu. V zásade bolo jeho snahou včleniť a prepojiť filmovú projekciu so živou javiskovou akciou.

Ján Hanák (1931 – 2015), foto: Archív ŠDKE

Uvedené príklady scénických realizácií Jána Hanáka predstavujú len výber tých najvýznamnejších, kde používal ako základné východiskové princípy svetlo, farbu a prácu s projekciou v rôznych polohách. Jeho celoživotné scénografické dielo je však oveľa bohatšie. Úspešné scénické projekty realizoval aj v scénach pre činohru, balet a operetu s mnohými režisérmi.

Autor: Miroslav Daubrava

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Miroslav Daubrava

kurátor Múzea Divadelného ústavu pre scénografické, múzejné a galerijné zbierky a publicista

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku