Schubert a Strauss na koncerte Slovenskej filharmónie pod Valčuhovými rukami

Ťažko zabudnúť na koncert Bratislavských hudobných slávností (7.10.2015), ktorý patril Sinfonieorchestru Hamburg pod vedením výnimočného, už medzinárodne známeho slovenského dirigenta Juraja Valčuhu. Tento festivalový koncert nás uchvátil neobyčajnou kvalitou interpretácie zahraničného orchestra a dirigenta: od úvodnej Čajkovského fantázie Romeo a Júlia, cez Prokofievov Koncert pre husle a orchester č. 2 g mol op. 63, s vynikajúcim ruským huslistom Valerijom Sokolovom, symfonickú báseň Richarda Straussa – Don Juan, op. 20 až po záverečnú Ravelovu choreografickú poému La Valse…

Vedeniu SF sa našťastie podarilo úspešne osloviť renomovaného, záväzkami s najslávnejšími orchestrami (aj opernými domami) sveta spätého dirigenta Juraja Valčuhu (od r. 2009 šéfdirigenta Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino), aby hosťoval aj v Slovenskej filharmónii. A tak už vystúpil s naším prvoradým orchestrom na dvoch predvianočných koncertoch so Slovenskou filharmóniou (17.- 18. decembra 2015) – a v závere tejto sezóny bude ešte dirigovať v Redute Slovenskú filharmóniu, Slovenský filharmonický zbor a sólistov (Kohútková – Kružliaková – Juhás – Mikuláš) v Beethovenovej Symfónii č. 9 d mol a v Parafráze na úvod Beethovenovej 9. symfónie od rakúskeho skladateľa Friedricha Cerhu (2. a 3. júna 2016).

Na program koncertov Slovenskej filharmónie (sledovala som koncert 18. decembra) vybrala dramaturgia a dirigent dve symfónie: klasicistickú Schubertovu (1797 – 1828) Symfóniu č. 3 D dur, D. 200 a Alpskú symfóniu, op. 64 predstaviteľa vrcholného romantizmu – Richarda Straussa (1864 – 1949).   Schubertova 3. symfónia bola uvedená s logicky menším obsadením Slovenskej filharmónie, zato vo zvukovej ušľachtilosti a „intimite“ lyriky, opretej o súlad sláčikových sekcií, pritom s priezračnosťou vedenia hlasov v každej nástrojovej skupine, s vyzdvihnutím melodických úsekov Schubertovej invencie a s elegantným, ľahkým rytmickým pohybom v menuetovo poňatých častiach (zvlášť v 3. č. – Menuetto. Vivace – Trio). Schubert túto symfóniu napísal ako 18 – ročný, v haydnovskej tónine D dur, čím naznačil vedomé nadväzovanie na symfónie svojho slávneho predchodcu v oblasti klasickej orchestrálnej formy. V celkovo ôsmich symfóniách, ktoré Schubert zanechal, prešiel zložitým hľadaním, ako vtesnať početné, eruptívne sa rodiace melódie do kánonov klasickej formy. Je zvláštne, že počas krátkeho života (zomrel 31-ročný) mal práve tento majster piesne ambíciu, uspieť vo sfére symfónie… Pritom v oblasti typicky romantickej formy – piesne – zanechal Schubert vyše 600 geniálnych (samostatných, či cyklických) opusov. Hoci najväčší rešpekt zo Schubertovho symfonického odkazu vzbudzuje jeho 7. symfónia C dur (tzv. Veľká) a 8. symfónia h mol (Nedokončená), mladistvá, pomerne krátka 3. symfónia D dur je duchovne „najtesnejšie“ spätá s klasickým duchom Haydna, pritom dýcha prostotou a mladou čistotou prežívania hudby. Podčiarklo to aj jej predvedenie Slovenskou filharmóniou. Juraj Valčuha rukami (a neustálym nadhľadom nad celým orchestrom) decentne dávkoval výraz a precízne nástupy, čím určil štýl a dojem zo symfónie, stvorenej na hrane klasicizmu a romantizmu.

Schubertovsky priezračný úvod koncertu bol dramaturgicky vyvážený kontrastom zo Straussovej Alpskej symfóniou. Na jej inštrumentálnej bohatosti a programovej obraznosti 22 častí sa jedinečne demonštruje istý vrchol vo vývoji symfónie, smerujúcej v neskorom romantizme k symfonickej básni či poéme. Poslucháč v Straussovej Alpskej symfónii postupne sleduje premeny prírody v horách – od noci, cez východ slnka, zvuky vtáctva, pasúceho sa stáda, potoka, bystrín, nebezpečné chvíle v horách, stúpajúcu hmlu, elegické momenty počas očakávania búrky i samotné rozpútané živly – až po západ slnka a návrat do noci… Strauss hudobný priebeh rozvrhuje v prozaicko-básnickom programe, akoby chcel poslucháča uviesť do prírodnej scenérie, pričom v každom obraze rozvíja miniatúrnu symfóniu – a počas celkového 50 minútového prúdu hudby udrží i nadhľad nad formou symfonického celku. Je nepopierateľným majstrom inštrumentácie. To si (s rozšíreným orchestrom Slovenskej filharmónie) doslova vychutnal dirigent Juraj Valčuha. Alpská symfónia pod jeho rukami vyniesla krásy každého nástroja – v kratších sólových nástupoch i  v „násobkoch“ skupín drevených či plechových inštrumentov, resp. bicích nástrojov, nehovoriac o rozšírených, pritom krásne súzvučne znejúcich sláčikoch: husliach, violách, violončelách a kontrabasoch. Veľké krúživé gestá dirigenta formovali vírivé celky ohnivých farieb – ktoré Valčuha dokázal vzápätí jemnou gestikou stíšiť z fortissima do jemnej dynamiky pianissima.

Za výkonom Slovenskej filharmónie v  Straussovom strhujúcom diele, ktoré nás z reality života vrátilo na chvíľu do obnovujúcej sily prírody a hudby, stálo nielen strhujúce koncertné predvedenie, ale najmä precízna príprava orchestra dirigentom na skúškach. Valčuha dokázal, že nielen so zahraničným telesom, ale i s našou Slovenskou filharmóniou dokáže sila jeho talentu a precízna práca všetkých hráčov vyburcovať vzájomnú inšpiráciu a následný zážitok z hudby. Bol to vskutku prekrásny koncert!

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z koncertu 18. decembra 2015

www.filharmonia.sk