Schulhoffove Plamene – cenný prírastok v cykle pražského Národného divadla Musica non grata

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už len idea vytvoriť voľný cyklus opier a koncertov zo skladateľského odkazu totalitnými režimami diskriminovaných autorov, pod výstižným názvom Musica non grata, je čin, ktorým sa zapíše éra umeleckého riaditeľa Pera Boya Hansena do histórie pražského Národného divadla.

Najnovším dramaturgickým prírastkom tohto cyklu bolo naštudovanie opery Erwina Schulhoffa Plamene (v českom origináli Plameny, v nemeckej verzii Flammen), ktorá sa na pražskej pôde objavila po prvýkrát. Deväťdesiat rokov od svetovej premiéry diela v brnianskom Zemskom divadle, pod ktorú sa podpísali dirigent Zdeněk Chalabala, režisér Branko Gavella a hlavnú rolu Dona Juana stvárnil Zdeněk Knittl. Všetky tri mená sú spojené aj s históriou operného súboru Slovenského národného divadla.

Erwin Schulhoff (1894 – 1942), portrét z roku 1927, foto: © Národní muzeum – České muzeum hudby

Dielo Erwina Schulhoffa, autora jedinej opery Plamene, na Slovensku príliš nie je známe. Podobne ako jeho krutý životný príbeh, ale aj osudy ďalších umelcov, zainteresovaných do vzniku tohto diela. Skladateľ počas nacistického režimu skonal ako rasovo nežiaduci v koncentračnom tábore na tuberkulózu. Libretista Karel Josef Beneš za svoj antifašistický postoj skončil vo väzení a Maxovi Brodovi, ďalšej významnej osobnosti českej kultúry, zohrávajúcej pri vzniku Plameňov významnú úlohu, sa podarilo v poslednej chvíli emigrovať do Izraela. Schulhoff bol silným ľavičiarom, čo však treba vnímať v kontexte danej doby a nastupujúceho fašizmu, keď po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistami sa asi ťažko predvídal dnešný stav v Rusku, ktoré sa správa podobne.

Skladateľský jazyk pražského rodáka Erwina Schulhoffa, autora mnohých orchestrálnych a komorných opusov (najviac pre klavír, pričom bol aj aktívnym a vyhľadávaným hráčom na tomto nástroji), v jedinej opere zaujímavo spracúva vplyvy rôznych kompozičných prúdov a estetík, ktorými bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia obklopovaný. Preto ani Plamene sa nedajú jednoznačne identifikovať či už s expresionizmom, impresionizmom, druhou viedenskou školou, surrealizmom, džezovými prvkami, ba ani s neoklasicizmom Stravinského typu. Hoci reflexie toho všetkého a aj iného, v partitúre nájdeme.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Napriek tomu Schulhoffov rukopis v Plameňoch nenesie žiadne známky potenciálnej kompilácie. Približne dve hodiny čistej hudby sú svojou premyslene efektnou, no nie prvoplánovou inštrumentáciou, hudobným zhmotnením komplikovanej textovej predlohy s chýbajúcou zreteľnou dejovou krivkou, bohatstvom farieb, dynamiky a veľkými nárokmi na vokálnych sólistov, strhujúce od prvého po posledný takt.

V bulletine sa z pera dramaturgičky Jitky Slavíkovej, ako vždy mimoriadne zasvätenej znalkyne danej témy, dočítame nielen o obsahu opery (s veľmi trefnou poznámkou, že v tejto inscenácii nemusí javiskové dianie ladiť s pôvodným dejom), ale aj o detailoch zo života skladateľa a o osudoch diela. Veľkú zásluhu na propagácii inscenácie i mimo českých hraníc majú aj mediálne aktivity Ivy Nevoralovej v rámci celého cyklu.

Prečítajte si tiež:
Národné divadlo v Prahe uvedie českú verziu opery Plamene od Erwina Schulhoffa

Plamene majú aj interesantnú genézu z hľadiska jazykového. Schulhoff ich komponoval na nemecký preklad Maxa Broda, hoci pôvodne libreto napísal Beneš v češtine. Premiéra v Brne 27. januára 1932 sa odohrala v českej verzii, žánrovo bola označená dosť prekvapujúco ako „hudobná tragikomédia“, no očakávaný úspech sa aj napriek mnohých pozitívnym hodnoteniam nedostavil. Po šiestich predstaveniach inscenácia skončila svoju javiskovú púť. Boli síce pokusy vrátiť Plamene do obehu, no z rôznych dôvodov k tomu nedošlo.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu
E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Po desaťročiach spánku dielo revitalizoval v roku 1994 v Berlíne na Brodov nemecký text v koncertnej verzii dirigent John Mauceri. O rok neskôr vznikla nahrávka vo vydavateľstve Decca Records. Po istých úpravách ju javiskovo vzkriesila opera v Lipsku. Sporadicky sa dostávala k publiku v Amsterdame (Concentgebouworkest dirigoval Edo de Waart), v Theater an der Wien sa partitúry ujal Bertrand de Billy, v Los Angeles James Conlon a predstavili ju aj v nemeckom Kaiserslauterne.

Prvé pražské uvedenie s českým textom nastalo až teraz (v Štátnej opere som navštívil tretie zo štyroch predstavení 18. júna 2022) v hudobnom naštudovaní Jiřího Rožňa a v réžii Calixta Bieita, ktorý sa s Annou-Sofiou Kirsch podieľal aj na scénografii. Kostýmy sú dielom Barbory Maleninskej. Jednoznačne najsilnejšie na mňa zapôsobilo hudobné uchopenie mnohovrstvovej partitúry a výkon hlavného predstaviteľa Dona Juana. Jiří Rožeň (ročník 1991) ma opäť – po jednoaktovkách Weilla a Schönberga v Prahe, ako aj po hosťovaní v Slovenskej filharmónii vo februári tohto roku – uistil, že ide o mimoriadne schopného mladého dirigenta, analyzujúceho partitúru až po jej dreň.

Jiří Rožeň počas skúšky opery Plamene od Erwina Schulhoffa, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Jiří Rožeň sa v tomto klbku viacerých štýlov, v hustej inštrumentácii, kde majú miesta aj sólové nástroje (napr. flauta hneď v prvom obraze), nielenže neutopil, ale vytiahol vždy to podstatné, čo súviselo so situáciami na javisku. A to nie je ľahké, lebo dej Plameňov vonkoncom nie je lineárny a ľahko čitateľný. Je to mozaika či koláž jedenástich obrazov a najrozmanitejších stretnutí Dona Juana s postavami reálnejších i metaforických žien a tieňov. Pod Rožňovým vedením orchester pražskej Štátnej opery hral úchvatne. V partitúre sú rozsiahlejšie čisto inštrumentálne plochy, no „oddychový“ nie je ani jediný takt.

Inscenovať túto operu, postavenú na legende o Donovi Juanovi, znázorňujúcu jeho erotické vyžarovanie k ženám pochádzajúcim buď z pôvodného predobrazu (Donna Anna), z Fausta (Margaréta), alebo ide o prostú Reholníčku či metaforickú postavu Smrti, ktorá ho prenasleduje celým príbehom, ozaj nie je ľahké. Calixto Bieito zrejme dobre vnímal, že realistickým nazeraním na Plamene cesta nevedie (napokon to ani nie je jeho štýl, overený a aj kontroverzný v svetových divadlách) a postavil koncepciu na surrealistickej a filozofickej báze.

Prečítajte si tiež:
Calixto Bieito: Divák by mal mať slobodu sám interpretovať veci, ktoré vidí (rozhovor)

Isteže, nástrah prináša predloha vo svojej rúhavej podstate, v pudoch hlavného hrdinu a jeho neustáleho dobíjania ženských objektov, nemálo. Navyše sú tu postavy Tieňov na spôsob antického chóru, dielo okrajovo vstrebáva aj esenciálne prvky commedie dell´arte (postavičky Harlekýna, Pulcinellu, Pantalona), nachádzame v ňom vraždy žien medzi sebou (napokon evokuje ich už postava La Morte – Smrť), dokonca aj zhrbeného Juanovho predka. No celá niť sa odvíja od stále prítomnej postavy Dona Juana. Ten však je v závere odsúdený na večný život. Vlastne, keď sa zo surrealistického nadsadenia prenesieme do reálneho sveta, tak donjuanovské typy mužov sú skutočne nezničiteľné.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu
E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, Denys Pivnickij (Don Juan), foto: Serghei Gherciu

Bieitov inscenačný kľúč otvoril v rovine nadrealizmu a podvedomia reťaz situácií, viac či niekedy na prvé videnie naozaj menej čitateľných. Postavy sa na scénu predierajú trhaním fólie, obklopujúcej javisko, nie je núdza o erotiku (scéna zvádzania s prekrojeným melónom), o krv, v druhom dejstve dominuje visiaca kapota auta, ku ktorej je nakoniec Don Juan pripútaný. Bieito prináša veľa detailnej práce, ktorá je azda viac „na kameru“ (alebo ju vidno na fotkách), no zo vzdialenejších radov hľadiska možno vnímať skôr celistvý obraz.

Keď pred predstavením vyjde ktosi z vedenia pred oponu, spravidla to veští nejakú zmenu. V navštívenom večeri oznámil umelecký riaditeľ Per Boy Hansen, že jedna z predstaviteliek šiestich Tieňov, ktoré majú pomerne veľa vystúpení v ansámbloch, ale aj drobné sóla, ochorela. Takže možno pár tónov zo Schulhoffovej hudby nezaznie. Nestalo sa nič hrozné, ich ansámble vyzneli – zrejme po drobných úpravách – presvedčivo a divák by musel mať pred sebou partitúru, aby to vôbec postrehol.

Inscenácia je v hlavných úlohách obsadená najmä zahraničnými sólistami (to Hansenovi často a masívne vyčítajú), no tento raz minimálne v hlavnej úlohe na prospech veci. Výkon, ktorý odviedol Denys Pivnickij (Don Juan), v Miláne žijúci rodák z Charkova, bol fascinujúci. Doslova „zabijácky“ part, s neustálou prítomnosťou na javisku, tessiturou pohybujúcou sa vo všetkých rovinách, s mnohými držanými výškami a nutnosťou predrať sa cez orchester, zvládol svojím farebným dramatickým tenorom bravúrne. To bola kreácia, vrátane hereckej, svetových kvalít.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu
E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, klaňačka po premiére, foto: Serghei Gherciu

V podstate všetky úlohy si nárokujú dramatické hlasy a v Bieitovej réžii aj extrémne herecké nasadenie. Nórska mezzosopranistka Tone Kummervold zdolala rolu La Morte kvalitným materiálom a podobne možno kvitovať aj výkony Victorie Korosunovej v trojpostave Ženy, Reholníčky a Donny Anny či Tamary Morozovej ako Margaréty a jednej z Tieňov. U všetkých zahraničných sólistov treba vyzdvihnúť poctivú českú výslovnosť. To nebýva často samozrejmosťou.

Od Schulhoffových Plameňov nemožno očakávať, že sa stanú kasovým trhákom. O to väčšmi si vážim dramaturgický zámer zaradiť ich do cyklu Musica non grata a maximálne sily, ktoré aj do nie príliš bohato navštívenej reprízy vložili všetci účinkujúci. Záverečný potlesk nebol len zdvorilostný, ale vypovedal, že divák potrebuje aj nie každodenný repertoár. Inscenáciu uvedie pražská Štátna opera ešte na jeseň raz na domácej pôde a potom na medzinárodnom festivale Janáček Brno, ktorý bude mať motto Quo vadis.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 18. 6. 2022

Erwin Schulhoff: Plamene (Plameny)
Opera Národného divadla v Prahe v rámci cyklu Musica non grata
Premiéra 12. júna 2022 v Štátnej opere Praha

Libreto: Karel Josef Beneš (1896–1969)
Rekonštrukcia českého libreta: Jitka Slavíková

Hudobné naštudovanie: Jiří Rožeň
Réžia: Calixto Bieito
Scéna: Calixto Bieito & Anna-Sofia Kirsch
Kostýmy: Barbora Maleninská
Svetelný design: Jan Dörner
Zbormajster: Adolf Melichar
Dramaturgia: Jitka Slavíková

Don Juan: Denys Pivnickij
La Morte (Smrť): Tone Kummervold
Donna Anna / Rehoľníčka / Žena: Victoria Korosunova
Markétka: Tamara Morozová
Komtur: Jan Hnyk
Harlekýn: Michal Marhold
Pulcinella: Vít Šantora
Pantalon: Jaroslav Patočka
Otec Dona Juana: Josef Palán (nemá rola)
Tiene: Magdalena Heboussová / Tamara Morozová / Yukiko Kinjo / Stanislava Jirků / Veronika Hajnová / Kateřina Jalovcová

Orchester Štátnej opery, Zbor Štátnej opery
Spoluúčinkuje Balet Národného divadla Praha pod vedením Jiřího Hejna

www.musicanongrata.cz

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár