Sedem divov opery (1). Stratené tenorové poklady

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Objavme poklad ako piráti! Je na dosah ruky. V každej časti nového seriálu Opera Slovakia s názvom Sedem divov opery si predstavíme spolu s historičkou opery Luciou Laudoniu sedem vybraných, menej známych, ale napriek tomu zaujímavých operných árií či fragmentov spojených spoločným menovateľom. Čo ária, to príbeh. Štartujeme sedmičkou stratených španielskych a talianskych tenorových árií, ktoré zmizli z operných a koncertných pódií, ale majú nám čo povedať.

Sedem statočných, sedem dní v týždni, sedem tónov stupnice, sedem divov sveta. A to je len zlomok fenoménov, ktoré podčiarkujú kultúrny význam čísla sedem. Denominátorom dnešnej sedemčlennej vokálnej porcie je tenorový hlas, mediteránny kolorit, couleur locale, výrazová expresivita a – radosť z objavu. Sedmička „stratených“ tenorových árií, ktoré by sme v programových bulletinoch hľadali ako ihlu v kope sena, čaká na vás.

Hymna k vlajke

Najdlhšia vlajka na svete (má dĺžku 20 000 m a šírku 4,5 m) sa každoročne vinie ako modro-biela rieka námestím Patio Cívico v argentínskej metropole Rosario. Ľud z krajiny striebra (názov Argentina pochádza z latinského argentum, striebro) si s temperamentom sebe vlastným pripomína politický a kultúrny odkaz bojovníka Argentíny za nezávislosť Manuela Belgrana, tvorcu národnej vlajky z roku 1812. Málokto vie, že hymna Alta en el cielo, ktorá je spätá so vztyčovaním argentínskej vlajky, je skutočnou opernou áriou.

Rok 1897 priniesol hudobnému svetu otvorenie operného divadla Teatro Massimo v Palerme, ktoré je z hľadiska rozlohy najväčšou divadelnou budovou v eklektickom slohu v celom Taliansku. V tom istom roku debutoval v rímskej opere syn talianskych rodičov z Buenos Aires Ettore Panizza. Pod jeho taktovkou po prvýkrát zaznel záver Pucciniho Turandot dokomponovaný po skladateľovej smrti Francom Alfanom. Panizza bol dirigentským partnerom Carusa, Gigliho, Rosy Ponselle či Marie Caniglie, osobnostne i umelecky však „zrástol“ najmä s múrmi argentínskeho Teatro Colón, kde Panizzov otec hral na violončelo. V roku 1908 na mieste staršej budovy z roku 1857 otvorili v centre Buenos Aires nové divadlo pokrstené tónmi Verdiho Aidy. Počas inauguračného roka sa talentovaný dirigent s hispanizovaným krstným menom Héctor predstavil ako skladateľ nasávajúci ako špongia Pucciniho a Mascagniho manieru. Prvá verzia trojdejstvovej opery Aurora Héctora Panizzu na talianske libreto Luigiho Illicu mala premiéru 5. septembra 1908. Odohráva sa počas bojov o nezávislosť. Na úsvit revolúcie odkazuje aj meno sopránovej hrdinky Aurory (v španielčine svitanie). Tú si premiérovo zaspievala rumunská diva Hariclea Darclée, Pucciniho prvá Tosca.

Héctor (Ettore) Panizza (1875 – 1967),
zdroj: internet

Po preklade libreta do španielčiny a obnovenej premiére v roku 1945 sa Aurora stala symbolom opernej kultúry Argentíny a tenorová ária z epického intermezza vošla do dejín ako hymna k vlajke (Canción a la Bandera). V originálnej opernej podobe ju spieva postava mladého hrdinu Mariana na konci druhého dejstva (na premiére v roku 1908 ho stvárnil taliansky verista Amedeo Bassi). O českú premiéru pozdravu k vlajke (nie celej opery) spolu s orchestrálnym prelúdiom a recitatívom sa postaral José Cura na svojom gala v pražskom Obecnom dome v januári 2003. Skladbu (i celú rolu Mariana písanú pre spinto tenor) nájdeme aj v repertoári ďalšieho Argentínčana známeho v Európe Daria Volonté. Fragment pochádza z javiskovej inscenácie Aurory z roku 1999.

video

Viac, než operná telenovela   

More. Slnko. Lode a gýčové zore. Ideálna dovolenka? Vo svete opery sa romantický kolorit ľahko zmení na veľké plátno drámy. Navarrčan Emilio Arrieta v opere Marina spojil hispánsky temperament a donizettiovský operný úzus zdedený z čias jeho milánskych štúdií. Hoci začínal ako perspektívny operný autor, Arrietovo meno sa spája predovšetkým so španielskou sestrou opery buffy, zarzuelou. V roku 1850, kedy Verdi na prahu umeleckej zrelosti premiéroval Stiffelia, Arrieta zabodoval v Madride s melodrámou La conquista de Granada zo španielskych dejín na text Temistocla Soleru, známeho z literárnej spolupráce na Verdiho Nabuccovi. Potom sa vrhol na písanie zarzuel.

Priateľstvo s talianskym tenorom Enricom Tamberlickom Ariettovi zmenilo život. V roku 1870 Tamberlick presvedčil Španiela, aby oprášil 16 rokov starú neúspešnú partitúru o sirote Marine zamilovanej do námorníka Jorgeho a zrevidoval ju do opernej podoby. Arrieta si dal povedať a poveril ostrieľaného dramatika Miguela Ramosa Carrióna, aby upravil pôvodné Campodrónovo libreto. Pôdorys novej opery dostal tri dejstvá, Tamberlick si zaspieval vytúženého Jorgeho a pribudlo aj niekoľko nových čísel vrátane záverečného sopránového ronda s kadenciou vystrihnutou z Donizettiho scény šialenstva z Lucie di Lammermoor. A šialenstvom bol aj premiérový večer v Teatro Real de Madrid 16. marca 1871, ktorý Arrietu vyniesol priamo do operného neba.

Emilio Arrieta (1823 – 1894),
zdroj: internet

Je ráno a na pobreží Costa Brava pri katalánskom meste Lloret de Mar si rybári krátia čas veselou piesňou. Marina je platonicky zamilovaná do námorného obchodníka Jorgeho, netušiac, že Jorge voči nej prechováva rovnaké city a túži sa s ňou oženiť. Pripomína vám to telenovelu? Nezúfajte, o chvíľu sa to zamotá. Keď Marinin hrubý a bezohľadný nápadník Pascual vidí, ako si dievčina vymieňa list s otcom jej priateľky kapitánom Albertom, vzbĺkne v ňom žiarlivosť. Žeby mala milenca? O chvíľu prichádza loď a Jorge spieva cavatinu, v ktorej velebí krásy rodného pobrežia. Príchod Jorgeho Costa la de Levante pripomína vstup Indiána Peryho v opere Il Guarany od brazílskeho skladateľa Antônia Carla-Gomesa (Gomesove tóny mohli Arrietovi pokojne rezonovať v hlave, veď Guarany mala premiéru v Scale iba rok pred Marinou, 1870). Jorgeho salida (vstup) bola zlatým klincom repertoára heroických mien hispánskej školy Florencia Constantina či Miguela Fletu. Medailu „najlepší Jorge 20. storočia“ by si však zaslúžil španielsky belcantový matador Alfredo Kraus, ktorý stvárnil túto rolu v desiatkach produkcií a nahral dva štúdiové komplety tejto opery. Prvý z nich sa zrodil v roku 1963. Mladý Kraus prepožičal svojmu námorníkovi esprit a vášeň.

video

A ako to celé dopadne? Vystrašený Jorge sľúbi Pascualemu ruku Mariny. Nakoniec sa všetko vysvetlí: list, ktorý sirota dostala od Alberta, patril Marininmu otcovi. Teda, žiadna tajná korešpondencia s milencom, ale pamiatka na rodiča. Svadba bude, no namiesto Pascuala sa do chomúta dostane Jorge. Predtým však utápa svoj žiaľ v alkohole a spieva prípitok A beber. Brindisi z Mariny nie je len obyčajným vyjadrením veselosti: má dramatické opodstatnenie, pretože pod ohňostrojom allegra maskuje Jorgeho trápenie a vytvára k nemu tektonický kontrast. Efektný prípitok zaradil v roku 2004 na jeden z galakoncertov aj francúzsky tenor so sicílskymi koreňmi Roberto Alagna. Kontruje mu americký barytonista Christopher Schaldenbrand zosobňujúci Jorgeho priateľa Roqua.

video

Marina patrí medzi najdôležitejšie opery hispánskej literatúry (jej skoršia zarzuelová podoba sa takmer nehrá). Z očakávaného operného rámca sa však vymyká: z hľadiska príbehu ide o milostnú komédiu, obdobu drammy giocoso, ale typické secco recitatívy s čembalom v nej chýbajú. Italianità z nej šumí ako víno, ale basová postava Pascuala nôti tradičnú segiudilluhabaneru. Hranice španielskeho sveta sa Marine doteraz nepodarilo prekročiť.

Za hrdým vodcom Inkov

Prostredie Latinskej Ameriky priťahovalo umelecké duše svojím exotizmom a možnosťou ideovej konfrontácie medzi autochtónnym indiánskym obyvateľstvom a kresťanskými conquistadormi prinášajúcimi svetlá a tiene civilizácie do nehostinných dažďových pralesov. Tento námet zaujal aj veľkého dramatika Voltaira, ktorý v roku 1736 priniesol na javisko tragédiu z prostredia peruánskej Limy Alzire, ou les Américains. Inšpiroval sa výskumami španielskeho historika zo 16. storočia Augustína de Zárata, ktorý si zobral na mušku dejiny Inkov a dobytie Nového sveta.

Voltairova tragédia zaujala 31-ročného Giuseppe Verdiho, ktorý v spolupráci s libretistom Salvatore Cammaranom zaodel francúzsku pièce do operného šatu. Maestro z Le Roncole bol viac, než z hry, nadšený z osoby básnika, okolo ktorého vibrovala aura literárneho partnera Donizettiho. Ruky si mädlil aj Vincenzo Flauto, impresário neapolského Taetro San Carlo, ktorý sa po úspechu Ernaniho rozhodol, že čoraz populárnejšieho skladateľa získa pre Partenopejcov stoj-čo stoj. Verdi od libretistu požadoval redukciu politického kontextu drámy na minimum. Stávka na stručnosť sa vyplatila, po otváracom večere so sopránovou hviezdou Eugeniou Tadolini si Verdiho priateľ Opprandino Arrivabene zapísal citát z neapolskej tlače: „Toľko delikátne zosnovaných krás, že ich ucho sotva rozozná.“ (Gazzetta Musicale, august 1845). Nerozoznalo, Neapolitáni prijali operu chladne a melódie nevošli pod kožu ani publiku v Ríme a v Miláne. Alzira opäť ožila až na koncertnom uvedení v roku 1936 v Berlíne.

Sopranistka Eugenia Tadolini v titulnej úlohe Verdiho opery Alzira, 1845,
foto zdroj: wikimedia.org

Čia je to vina? Verdiho ôsma opera prekvapí viacerými dramaticky silnými miestami (sextet Nella polve genuflesso je mladším súrodencom známejšieho sextetu z Lucie di Lammermoor, ku ktorej, mimochodom, písal libreto práve Cammarano). V prológu sa stretávame s peruánskymi Indiánmi. Ich vodca, tenorový hrdina Zamoro v chytľavej árii Un Inca! Eccessi orribile rozpráva o krutom mučení, ktoré mu spôsobil španielsky guvernér Peru Gusmano. Po tom, čo sa Zamoro dozvedá, že jeho milá Alzira bola spolu so svojím otcom Atalibom zajatá Španielmi, zvoláva indiánskych bratov v zbrani na pomstu. Hudobné nitky zboru zo Zamorovej cabaletty Dio della guerra vedú až k Manricovej strette Di quella pira z Verdiho Trubadúra. Prvým Zamorom bol barytonálny tenor Gaetano Fraschini, moderná doba však prináša aj jeho lyrickejšie varianty. Belcantové frázy Mexičana Ramóna Vargasa zachytáva štúdiová nahrávka Alziry z roku 2001.

video

Illicovo (nie Van Goghovo) ucho

Ktorá opera dostala názov podľa anonymného pamfletu? Je to Germania, vo svojej dobe veľmi úspešná pokladnica veristických útržkových motívov miestami pripomínajúca slávnu Toscu. Mala premiéru len dva roky po nej, v roku 1902. S Pucciniho majstrovskou kriminálkou Germaniu spája tiež meno libretistu. Verše napísal autor básnického pretlmočenia príbehu o nešťastnej Tosce Luigi Illica, zodpovedný aj za text k Panizzovej Aurore. Sympatický fúzač v klobúku skrýva temné tajomstvo: v súboji s konzervatívnym monarchistom Antoniom Cuzzom-Creom, šéfom plátku Gazzetta dell’Emilia, prišiel o časť pravého ucha! Ale ani Cuzzo-Crea neobišiel naprázdno, Illicov meč ho zranil na tvári.

A aký bol verdikt uší návštevníkov premiéry Germanie? Spoza dirigentského pultíka šermovala Toscaniniho taktovka a z javiska La Scaly sa v kostýme Federica Loewa niesol tenor Enrica Carusa. Germania je zakázaná brožúra, ktorú šíri Giovanni Filipo Palm, predavač kníh v hľadáčiku polície. Pod lupou je aj skupinka študentov horliaca za oslobodenie Nemecka spod napoleonskej tyranie. Skladateľ Alberto Franchetti preto cituje v partitúre nemecké študentské piesne vrátane povinnej jazdy novo-promovaných držiteľov univerzitných diplomov Gaudeamus igitur a v symfonickom interlúdiu ilustruje bitku národov pri Lipsku z roku Verdiho narodenia 1813. Vojnový konflikt sa skončil porážkou Napoleonových oddielov.

Alberto Franchetti (1860 – 1942) a nakladateľ Giulio Ricordi (1840 – 1912),
foto zdroj: archivioricordi.com

Študent Federico ešte pred opernou bitkou povzbudzuje svojich kumpánov: „Kto zomrie za vlasť, ten neumiera – je svätý.“ Ária Studenti, udite (Čujte, študenti) sa „rozpŕchla“ do sveta vďaka Carusovej šelakovej prvotine z apríla 1902. Platňa zdvihla popularitu árie až natoľko, že nesmela chýbať v repertoári veľkých (i menej veľkých) hlasov prvých desaťročí 20. storočia (Francisco Viñas, Giuseppe Taccani, Edoardo Garbin). Modernú interpretáciu tejto árie zachytávajú profilové disky Josého Curu (Verismo, 1999) a Marca Bertiho (Rare Verismo, 2007). Ak načrieme hlbšie do tenorových vôd, vylovíme rybu v podobe Icilia Calleju, maltézskeho predchodcu súčasného lyrického tenoristu Josepha Calleju. Spája ich slávne priezvisko z čias aragónskej nadvlády nad Maltou, ale vokálne sú ako krv a voda. Icilio, syn maltézskeho otca narodený na ostrove Korfu, odpálil kariéru ako dramatický tenore robusto a v roku 1913 hviezdil v La Scale v úlohe Verdiho Otella. Áriu Studenti, udite z opery Germania nahral v roku 1910.

video

Mascagniho čerešne     

Franchettiho súčasníka Pietra Mascagniho poznáme predovšetkým ako autora jednoaktovky Cavalleria rusticana. Mikroskop hudobnej vedy však odhalí až 16 javiskových diel rodáka z Livorna: 15 opier a jednu operetu s jednoduchým názvom Sì. Okrem toho, že toto slovko znamená taliansky súhlas (z latinského sic, tak), je to tiež meno titulnej sopránovej postavy. Budúci exponent operného verizmu si z detstva odniesol spomienku na vôňu chleba. Jeho otec bol pekár, ale Mascagni mladší sa rozhodol pre umelecký chlebík a v šestnástich rokoch „upiekol“ svoju prvú orchestrálnu predohru.

Každá cesta má začiatok i koniec a Mascagniho labuťou piesňou je Nerone podľa hry Pietra Cossu. S rovnomenným námetom zo starého Ríma sa o niečo skôr boril Arrigo Boito, ten však svoju verziu nedokončil a odznela post mortem v roku Pucciniho smrti 1924. Ideou skomponovať Nerona sa Mascagni zaoberal až v roku 1932. Oslovil spisovateľa Artura Rossata, ktorý sa živil ako redaktor politického denníka Popolo d‘Italia. Založil ho Mussolini a Duce do neho anonymne prispieval. Rossato mal okrajovo skúsenosti s libretistikou, písal pre Zandonaia (ďalšia z dlhého radu hudobných dvojčiat Shakespearovej drámy Giulietta e Romeo) a Alfana. Mascagni nebol s Rossatovým náčrtom pôdorysu Nerona spokojný a hľadal pochopenie u libretistu Cavallerie Giovanniho Targioni-Tozzettiho (nemýliť si s talianskym prírodovedcom rovnakého mena, ktorý žil v 18. storočí).

Pietro Mascagni (1863 – 1945),
foto zdroj: internet

Na skladateľa sa usmialo šťastie a prima rappresentazione v januári 1935 bola úspešná. Jediný, komu zamrzol úsmev na tvári, bol Mussolini (hoci Mascagni venoval diktátorovi klavírny výťah, v opere mu chýbala glorifikácia čiernych košieľ fašistov). Trojdejstvová opera o despotickom cisárovi, ktorý prišiel o rozum (porovnajme ho s postavou Verdiho Nabucca) sa v svetovom repertoári neudomácnila. Čiastočne za to môže trochu ťažkopádne libreto plné Sofokla, Horácia a duchov. Neronova strofická improvizácia na krásu Venuše Quando al soave anelito má veľký potenciál žiť. Ária je finálnym číslom na debutovom recitálovom disku Rolanda Villazóna z roku 2004, predtým (v roku 1990) ju pre dramaturgicky veľmi zaujímavý projekt Roman Heroes nahral Plácido Domingo.

video

Záver našej prechádzky neznámymi zákutiami tenorovej záhrady bude patriť Lucianovi Pavarottimu. „Big P“ a „Kráľ vysokého C“, ako robustného speváka prezývali operní fanúšikovia od čias jeho legendárnych večerov s austrálskou sopranistkou Joan Sutherland, má vo svojej diskografii mnohé perly. Jednou z nich je operná selanka L‘amico Fritz, opäť od Pietra Mascagniho, na text Nicola Dasupra (na plagátoch sa básnik zahalil do pseudonymu P. Suardon). Dasupro osobne poznal Enrica Carusa a v roku 1938 vydal jeho životopis. L‘amico Fritz nikdy nedosiahol popularitu Cavallerie rusticany (až na „čerešňový duet“ Fritza a Suzel, ktorý si našiel cestu zahraničné koncertné javiská). Tretie dejstvo ponúka lyrickému tenorovi príležitosť blysnúť sa depresívnou romancou O amore, o bella luce del core. Fritz Kobus ju zaspieva po tom, čo mu cigánsky chlapec Beppe („nohavičková“ rola pre mezzosoprán) rozpráva o dvoch stranách mince menom láska. Luciano Pavarotti a Mirella Freni nahrali kompletnú verziu tejto opery v roku 1968.

video

Prvú časť seriálu Sedem divov opery končíme trochu konvenčne: slovami o nenaplnenej láske. Ale ba! Nekončíme, začíname. Pretože láska je hybnou silou väčšiny tenorových árií – osvedčených repertoárových trvaliek, ale aj tých, ktoré si cestu k moderným posucháčom ešte len hľadajú.   

Autor: Lucia Laudoniu

výber nahrávok z YouTube kanála autorsky vybrala autorka článku

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár