Sedem divov opery (10). Démoni a čarodejnice v hudobnom divadle

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A

Kto by nechcel poznať budúcnosť? Aj v operách sa to hemží veštkyňami, čarodejnicami, démonmi a inou „háveďou“. Nepozývajú nahliadnuť na oponu, skôr odkláňajú toky životnej rieky postáv tak, aby vyústila do tragédie.

Za vlády švédskeho kráľa Gustáva III. bol okultizmus na čiernej listine. Ani postavenie mimo zákon však nezabránilo samozvaným vedmám číhať s vešteckou guľou v tmavých kútoch štokholmských uličiek na šľachtickú klientelu. Kráľovnou veštkýň severu bola Anna Ulrica Arfvidsson – operná Ulrica z Verdiho drámy Maškarný bál, ktorá predtým, než v roku 1859 zodvihla zo sedadiel premiérové rímske publikum, podráždila prísne oči cenzorov.

Kráľovná kávy

video

Ústami talianskej mezzoprimadony Fedory Barbieri zvoláva Ulrika na pomoc démona – vládcu priepasti. Gustáv, majiteľ švédskej koruny, ktorému vedma prorokovala smrť z rúk najlepšieho priateľa, sa na javisku zmenil na fiktívneho bostonského guvernéra. Vedeli ste, že nielen kráľ, ale aj veštkyňa Ulrica bola kedysi ženou z mäsa a kostí?

Dcéra kráľovského strážnika vyrastala v dobrej spoločnosti. Jej ovdovená matka sa po druhý raz vydala za majordóma a malá Ulrica dostala meno po nevlastnom otcovi. O jej detstve sa nevie skoro nič – iba to, že namiesto bezstarostných hier vyhľadávala spoločnosť dospelých a po matkinej smrti v roku 1771 si finančne prilepšila dedičstvom.

Po roku 1780 už bola profesionálnou veštkyňou. Ako sa dievča, ktoré vyrastalo s dvornými dámami, dostane k povolaniu, pred ktorým kňazi vyťahujú krucifix a pragmatici zachmúrené pohľady, môžeme len hádať.

Švédska veštkyňa Ulrica Arfvidsson (1734 – 1801), ktorej Verdi v Maškarnom bále vdýchol operný život. Zdroj: internet

Nazrieť do zrkadla budúcnosti, ktoré sa v rukách Ulriky (ešte) nerozbilo, prichádzali aj klienti z vysokej spoločnosti. Podľa dobových záznamov Arfvidsson spolupracovala pri pátracích akciách polície. Benátky severu ju poznali pod prezývkou Kaffepytissan, pretože veštila z kávy. Obklopovala sa „kávovými bohyňami“ Adotiou, Majou Persdotter, Adrophiou či Adreckou Dordi. Posledná menovaná mala turecký pôvod a do Ulrikinych služieb prišla až z Maroka.

Tŕň v oku mocných

Verdi nechá kráľa (respektíve guvernéra Riccarda) klopať na dvere Ulrikinho dúpäťa v prestrojení za rybára. Táto časť libreta Antonia Sommu sa zakladá na realite. „Neoperný“ Gustáv III. vyhľadal Ulriku hneď dvakrát. A nielen on, tajné odkazy z kávy vzrušovali aj budúcu pomazanú hlavu Karola XIII. Švédskeho. Historická Ulrika odhalila Gustavovu totožnosť a varovala ho pred mužom s mečom, ktorý mu skríži cestu ešte v ten deň. Dejiny nás učia, že tým mužom bol gróf Adolph Ludvig Ribbing, člen družiny sprisahancov, ktorí kráľa skutočne zniesli zo sveta. Po regicídiu (kráľovražde) Ulrica dokonca pomáhala polícii identifikovať jeho vraha.

Nemuseli v tom byť len čary. Ulrica dobre ťahala za nitky v sieti informátorov, ktorí ju zásobovali horúcimi novinkami z kráľovského paláca. Pokiaľ k tomu prirátame bohatú fantáziu, ženskú intuíciu a znalosť ľudských pováh, nápoj úspechu bol na svete. Zákaz dovozu kávy do Švédska po roku 1794 však veštici pristrihol krídelká a jej biznis upadal. Zomrela v roku 1801 – opustená a v chudobe.

Kto sa hrá na Boha: Ulrica Arfvidsson (1734 – 1801) veští z kávy. Zdroj: wikimedia.org

O zle, ktoré sa chystá, mala skvelý prehľad. Predpovedala samé tragédie. Čo dobrého sa stane, to nevedela. Možno jej démonický re dell’abisso naozaj radil, komu sa chystá ublížiť. Nechajme túto otázku otvorenú.

Kyslý cukor zla a operný Matrix

Ulrica je najznámejšou Verdiho vedmou. Ďalšie „otáčateľky kolesom osudu“ skladateľ z Le Roncole poslal na scénu v Macbethovi. Shakespearove tri čarodejnice duplikoval do veľmi sugestívneho ženského zboru. V opernom „románe“ o Johanke z Arku Verdi opäť použil zbory, aby nimi vyjadril boj neba a pekla v Johankinej hlave.

video

Si krásna, „tu sei bella“, presviedčajú démoni Pannu orleánsku, aby zahodila bojovú výstroj a nechala v pôde srdca vyklíčiť burinu milostnej vášne. Jed (slov) v čokoláde (kantilény). Typicky verdiovská piesňová téma (ktorú po premiérovej noci roku 1845 veselo vyhrávali verklíky) má v opere Giovanna d’Arco silný dramatický pulz. Vyjadruje mámenie zla, ktoré sa rado oblieka do pozlátka dobra.

Zlo neukazuje svoju deštruktívnu povahu hneď. V pasciach na myši necháva sladkú návnadu – tentoraz vodopád meliziem, ktoré ako ruže zo strelnice kúzli Morgana v Handelovej Alcine.

video

Alcina je opera plná kúziel. Morgana (v našej ukážke Adriana Kučerová) a Alcina je súrodenecký tandem čarodejníc, ktoré si pobyt na magickom ostrove krátia premenou svojich milencov na zvieratá a veci. Chrabrého Ruggiera však neoklamú. Nosí zázračný prsteň, ktorý mu dovoľuje vidieť Alcinin ostrov takým, aký v skutočnosti je: púšť plnú netvorov. Obyvatelia Alcininho ostrova žijú – povedzme to odvážne – v istom type Matrixu, ktorý stojí a padá na programátorskom umení dua čarodejníc.

Alcina víta Ruggiera vo svojom paláci. Maľba Niccola dell’Abbate vznikla okolo roku 1550. Zdroj: internet

Labutia pieseň moderného Orfea

Ústa svetla si na tme vždy pochutia. Svetlo a tma si nikdy nepotrasú pravicou. Vo chvíli, keď Alcina spoznáva pravú lásku, plameň jej moci dohasína. V treťom dejstve Ruggiero zničí tajomnú truhlicu – zdroj Alcininej mágie. Čím je vlastne Alcina? Monštrum alebo obeť vlastnej ilúzie?

Barok kľačal pred mytologickým oltárom grécko-rímskej antiky. Orpheus britannicus Henry Purcell prepašoval do romance medzi kartáginskou panovníčkou Dido a trójskym hrdinom Aeneom postavy bosoriek. Tie sa vo Vergíliovej pôvodine neobjavujú.

Čarodejnica snuje zničenie Kartága. Africká metropola však zomiera v osobe Didony, ktorá, keď odhalí jeho úmysel opustiť ju, sama dáva Trójanovi zbohom. Kto má na svedomí plač Dido? Sú to úklady bosoriek alebo vôľa nebies? Aenea čaká misia na latinskej pôde a Didonine slzy sú mystickým morom pre jeho plavbu.

video

Keď v tragikomédii s Mariánom Zednikovičom Utekajme, už ide zaznie madrigal Il bianco e dolce cigno (Sladká biela labuť), málokto si spomenie na antiku. Sadnime si spolu s Platónom a Ovídiom na schody starovekej svätyne a položme si otázku: môže labuť spievať? Starovekí filozofi a renesanční madrigalisti boli presvedčení, že ladný biely vták (mimochodom, jeden z atribútov vodcu múz Apollóna) umiera s bolestnou piesňou v zobáčiku. Na labuť premení Elsinho brata Gottfrieda vypočítavá Ortrud.

Gotická kaplnka štetcom francúzskeho maliara Charla-Marie Boutona – zastávka na ceste do neznáma? Zdroj: internet

Sme v druhom dejstve Wagnerovho Lohengrina. Tiene pohanských bohov Wodana a Freie (postavy Wagnerovho Rýnskeho zlata) majú ohnivé oči. Aby sa magická Ortrud mohla pomstiť rodu, ktorý stojí v ceste jej moci, zaklína staré božstvá. Za mágiou vždy stojí túžba vládnuť. Ovládať všetko ostatné, živé aj neživé, len nie seba!

Mágia ako obchod

Nad živlami prírody bdie „staletá moudrost“ Ježibaby z Dvořákovej lyrickej rozprávky so smutným koncom Rusalka. Slovanská verzia Malej morskej víly od Andersena odovzdá čarodejnici svoj hlas výmenou za ľudskú dušu (u Andersena za pár ľudských nôh). Do, ut des (dám, aby si dal), hovorili už starí Rimania. Mágia je vždy obchod. Stojí ten ľahkovážny princ, objekt Rusalkinej túžby, vôbec za to?

video

Znalkyňa diela Hansa Christiana Andersena Maria Tatar si všimla, že morskú pannu Ariel (predobraz Rusalky z roku 1837) poháňa zvedavosť. Zvedavosť spoznať svet, až potom láska. Posolstvom príbehu je transformácia. Všetko v prírode podlieha zmene, aj emócie, a jediné, čo zostáva, je Tajomstvo.

Skladateľ Dvořák s libretistom Kvapilom spojili sily, aby do svojej balady o spojení nespojiteľného vložili o koliesko viac: v niektorých produkciách Rusalky je do úlohy Cudzej kňažnej (ktorá zláka princa do falošnej pasce erotiky) obsadzovaná interpretka Ježibaby. Tým sa zdôrazňuje skutočnosť, že je to práve Ježibaba, ktorá prekazí Rusalkino šťastie.

Nie je to hlúpa starena so sovou na pleci. Ježibaba je emancipovaná a inteligentná žena, ktorá (podobne ako Wagnerova Ortrud a Verdiho Lady Macbeth) plánuje tak, aby jej v rukách zostali najlepšie karty. Intelektuálne dary a zlo sa nevylučujú. Ak sa spoja, veští to plač a škrípanie zubov.

Takto si britský maliar Edward Brewtnall predstavoval návštevu u bosorky. Zdroj: wikimedia.org

Hlas hladu, hlad hlasu

V ríši rozprávok ešte zostaneme. Rozprávanie o Jankovi a Marienke (v nemeckom origináli Hänsel und Gretel) je pripisované bratom Grimmovcom, s rýľom literárnej tradície sa však prekopeme až do stredoveku. Nos etnológie vystopuje rovnaký sujet v talianskej rozprávke o Pollicinovi alebo Puccettinovi (podľa francúzskej predlohy Charla Perraulta). Máme tu do činenia s témou hladu a nasýtenia.

Príbeh o Janíčkovi a Marienke obliekol do operných šiat Engelbert Humperdinck. Premiéru v roku 1893 prišiel oddirigovať do Weimaru sám Richard Strauss.

Baba jaga, ktorá chce upiecť deti v peci, personifikuje nízky pud duchovného nasýtenia sa inou ľudskou bytosťou za účelom vlastného prospechu. Volá sa to egoizmus. Prečo je v rozprávkach toľko násilia? Odpoveď prekvapí. Mnohé z nich pôvodne neboli určené pre deti, ale pre dospelých ako zdroj poučenia – a skrytej reči symbolov.

Plagát k Boitovmu Mefistofelovi od Wieslawa Grzegorczyka, 1998, zdroj: internet

Je Goetheho nesmrteľný Faust rozprávkou pre sivé hlavy? Veď dospelý je vlastne len odrastené dieťa… Faustovská tematika bola vodou na mlyn desiatkam hudobných partitúr. Z operného rybníka lovím dva najznámejšie protipóly: Gounodovho Fausta a Boitovho Mefistofela. Majú stále čo povedať.

Mefistove dobrodružstvá

Kto je Faust v notách literárno-hudobného odvážlivca Arriga Boita? Vedec, ktorý celý život teoretizoval (grécke θεωρέω znamená blažené nazeranie), no nikdy sa nedotkol praxe. Chýba mu skúsenosť. Aby dohnal zameškané, pristúpi na ponuku démona Mefistofela.

video

Diablovu totožnosť hneď neodhalí. Faust ho považuje za poloblázna, syna chaosu („strano figlio del caos“), polomága, ktorého svojimi (teoretickými) vedomosťami ľahko strčí do vrecka… Diabol miluje ľudskú pýchu. Nechá človeka namýšľať si o sebe, aby ho potom ľahšie zrazil na kolená. Z čím väčšej výšky padáme, tým viac to bolí.

Veľmi zaujímavý je spôsob, akým sa Boitov démon objavuje na zemi: požičia si mníšsky habit. Môžeme v tom vidieť latentnú kritiku cirkvi a varovanie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.

video

„Satan vedie bál!“ zastrája sa rumunský bas Nicoale Florei v slávnom ronde o zlatom teľati z Gounodovej opernej transkripcie faustovského fenoménu. Mefisto Charla Gounoda má o niečo menej filozofických odtieňov než jeho brat z Boitovej partitúry, zato sa prezentuje ako skvelý spoločník, stredobod pozornosti a pôžitkár. Spoločným znakom oboch operných synov inferna je identický hlasový odbor (bas) a umenie manipulácie.

„Caruso operných basistov“ Fjodor Šaľapin s mefistovskými rožkami, 1910, zdroj: wikimedia.org

Bábkoherectvo s ľuďmi

A k nemu mocibažnosť a majstrovstvo ilúzií. Nájdu sa v týchto kľúčových slovách strigy a pekelníci zo sveta hudobnej drámy?

Verdiho Ulrika veští osobnú tragédiu kráľa – nie je však najväčšou tragédiou jej vlastná magická schopnosť, ktorá ju odsúdila byť večným poslom zlých správ? Händelova Alcina i Dvořákova Ježibaba si sebaisto mädlia ruky. Chceme ich ľutovať, keď si uvedomíme, že žijú v klamstve. A veria mu viac, než vlastnému rozumu. A nie je najväčšou porážkou každého Mefista nebeská spása jeho obete?

Negatívne stvory sú na operných scénach tradične ozvučené nižšími hlasmi: mezzosopránom až kontraaltom, basbarytónom (Wagnerov čarodej Klingsor z Parsifala!) a samozrejme basom. Bas je akustickým pendantom éterického mužského sopránu či altu (kastráti). V hudobnom divadle sme svedkami dualizácie (zdvojovania) postáv a situácií. Každý špagát má dva konce.

Aby sa dráma mohla hýbať dopredu, dobro potrebuje byť vyskúšané zlom. Samo zlo sa však v opere očisťuje krásou melódie. A preto nám – na rozdiel od ľudských tvárí z reálneho života – nemôže ublížiť.

Autor: Lucia Laudoniu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár