Sedem divov opery (11). Nielen Callas. Hlasy z Akropoly

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Najprv spieval v opere, potom predával byty a domy. Jeho tenorový spolubrat vystavoval na obdiv svoj nos. Potom havaroval. Chcete vedieť, o kom je reč? Prečítajte si ďalší diel seriálu Sedem divov opery. Vo veľkonočnom košíku gréckej Paschy čaká sedem hudobných vajíčok.

Christos anesti! Týmto pozdravom vítajú ortodoxní Gréci svoju Veľkú noc. S katolíckym termínom sviatkov si podá ruky len zriedka. Obe cirkvi používajú odlišný spôsob merania času (pravoslávna Pascha v roku 2020 pripadá na 19. apríla). K pozdravu, ktorý ohlasuje vzkriesenie Krista, neodmysliteľne patrí „ťuknutie si“ veľkonočným vajíčkom. Je to podobné, ako pri prípitku, len poháre plné sektu vystriedajú červené kraslice.

Prečo maľujeme vajíčka?

Vajce je symbolom zatvoreného Božieho hrobu aj kolísky, v ktorej klíči nový život. Červená farba pripomína Kristovu krv. Podľa legendy, ktorá koluje celým Balkánom, maľovanie kraslíc má na svedomí Mária Magdaléna. Kajúcna hriešnica priniesla zvesť o vzkriesení až na dvor cisára Tibéria. Ten ju, pravdaže, vysmial. Vraj uverí až vtedy, keď sa vajce v jej rukách zmení na červené. Tak sa i stalo.

V opernom veľkonočnom košíku máme sedem vajíčok. Sedem operných spevákov z krajiny Homéra reprezentovaných zvukovými ukážkami. Nie je veľmi spravodlivé, ak si grécke interpretačné umenie spájame výlučne s Mariou Callas. Domovina dramatika Sofokla dala medzinárodnej scéne slávne hlasy, dnes nespravodlivo odsunuté do kúta dejín. Pri ich spoznávaní pohľadáme odpoveď aj na otázku, čím sa východní balkánski umelci líšia od svojich západných spolupútnikov v opernej ríši divov.

S kalichom horkosti. Kostas Paskalis (1929-2007) ako Verdiho Macbeth. Zdroj: pinterest.com

Začneme pánom, v ktorom je ukrytá Veľká noc. Teda, aspoň v jeho priezvisku. Latinské slovo paschalis znamená veľkonočný a Kostas Paskalis svojou postavou trochu pripomínal veľkonočnú obradnú sviecu – paškál. Barytonista v roku 1947 nastúpil do zboru aténskej opery. O štyri roky si už mohol obliecť kostým Rigoletta.

Jenisovci na grécky spôsob

Paskalis bol miláčikom viedenského publika. Pôvodne študoval klavírnu hru. Precíznosť nástrojára nevšedne prepletená s južanskou energiou Germánov fascinovala. Ani po ukončení aktívneho spievania sa mu nevybili baterky. Paskalis sa v rodnom Grécku vrhol na opernú réžiu.

Na Slovensku máme operný pár – barytonistu Dalibora a sopranistku Evu. Gréci si pamätajú barytonistu Kostu a sopranistku Marinu. Grécki manželia spoločne účinkovali napríklad v Pucciniho Tosce v sezóne 1975/76 v Aténach. V menšej úlohe Angelottiho sa mihol Dmitri Kavrakos (zapamätajme si toto meno, ešte o ňom bude reč). Paskalisova polovička Marina nie je nik iný, než rumunská sopranistka Marina Krilovici. Po matke bola Grékyňou.

video

Kostas Paskalis vstúpil do hudobných encyklopédií aj vďaka svetovej premiére mytologickej drámy Die Bassariden nemeckého skladateľa Henzeho. Úlohu tébskeho kráľa Pentea vyviezol až do La Scaly.

V Miláne prežila najlepšie umelecké roky dramatická sopranistka Elena Souliotis. Štyri krajiny objímala! Srdce jej začalo biť v grécko-ruskej rodine v Aténach. Keď mala päť rokov, jej rodičia sa presťahovali do Argentíny.

Keď hlas spáli mráz

Elena nemala ani dvadsať rokov, keď odišla do Milána študovať operný spev. Dostala sa do triedy chýrnej Mercedes Llopart, ktorá kľúčmi belcanta odomykala hrdlo lyrickému tenoristovi Alfredovi Krausovi i jeho staršiemu bratovi barytonistovi Franciscovi. Ako hrnčiar formovala tenorovú „hlinu“ vokálnej amfory Bernabé Martího, aragónskeho manžela Montserrat Caballé. Do týchto hrdiel vtlačila Mercedes Llopart svoju pečať. Aj grécko-ruskému soprano eroico s argentínskym temperamentom.

Elena Souliotis (1943-2004), zdroj: forumopera.com

Debutovala v rovnakej role ako Callas. V roku 1964 bola Santuzzou pod Vezuvom v Neapole. Pravda je taká, že divina Maria mala v tom čase najlepšie nahrávky za sebou a pomaly ju čakal zostup z Olympu. Elenin operný vlak sa rozbehol prirýchlo. V roku 1966 spievala Abigail v La Scale („záporáčku“ z Verdiho Nabucca zvečnila aj na gramoplatni s Titom Gobbim), ale do Metropolitnej opery sa už nedostala. V roku 1976 stihla absolvovať recitál v Carnegie Hall. Potom sa vlak Eleny Souliotis vykoľajil.

Mrazivý oheň jej spálil hlasivky. Jedna-dve vrúcne vetičky v kostýme vedľajších (mezzosopránových!) postáv – to bolo všetko, čo po Elene Souliotis zostalo v osemdesiatych rokoch… Jej posledným záznamom je kratučká úloha Zie Principessy v Pucciniho náreku spoza kláštorných múrov Sestra Angelika. Grécko-ruskej umelkyni život napísal posledné zbohom v roku 2004 vo Florencii.

video

Souliotis a Callas – operné dvojičky?

Pokušenie povedať, že nastúpila na opernú palubu v nesprávnom čase, je veľké. Mesiac Souliotis jednoducho nemohol zatieniť Slnko Callas, najmä ak si uvedomíme, že aténska rodáčka priskoro vstúpila do jej repertoáru (Norma, Lady Macbeth, Anna Bolena…). Ak hodíme perly do prachu, riskujeme, že ich niekto pošliape.

Souliotis mala menej objemný volumen, než Maria Callas. Mala menšiu amplitúdu, no nebezpečne masívne hrudné tóny. Možno bola prirodzený mezzosoprán a lezenie po najvyšších priečkach sopránového „lešenia“ jej zlomilo hlas (tieto chýry sa niesli aj o „tigrici“). Ktovie. Náruč dejín je našťastie široká, a tak môže objať toto meno. Elena Souliotis.

Kúzlo Trójskej Heleny. A. Boito: Mefistofele, Lyric Opera of Chicago, 1985, Alfredo Kraus (Faust), Elena Souliotis (Elena), foto: David H. Fishman, zdroj: lyricopera.org

Hudobná ozdoba na saku diplomata

V roku 1964 Callas triumfovala v Londýne s Toscou, jej mladej (polo)epigónke Souliotis sa (nakrátko, ale predsa) otváral svet a… na aténskom konzervatóriu dozrieval mäsožravý púčik ďalšieho výrazného sopránu. Vasiliki Papantoniou pochádzala z mesta Nikaia vzdialeného približne sedem kilometrov od Atén. Budúca manželka gréckeho spisovateľa a diplomata Vassilisa Vassilika upierala zrak na mesto, v ktorom sa antické Mediolanum križuje s mólami modeliek. Mesto, ktoré má o jeden magnet navyše. La Scalu.

Vaso (Vasiliki) Papantoniou (1939-?), zdroj: internet

Vaso Papantoniou bola sopranistkou, ktorá sa v Donizettiho komnatách orientovala rovnako dobre, ako vo verdiovských vežiach. Zlomené žezlo Anny Boleny vystriedala Violetta v Bruseli. Dirigoval krajan umelkyne Manos Hatzidakis.

Technicky dobre vedený mladodramatický soprán zohrieval múry slávnych európskych operných domov vari do roku 1995, kedy Grékyňa korunovala svoju kariéru Belliniho Normou. Od callasiánskeho poňatia sa líšila plyšovou mäkkosťou a lampou v pianissimách.

video

Jazyk – brána spevu

Pri počúvaní nahrávok operných interpretov gréckej proveniencie nám do uší naráža niečo temné, až mystické. Neexistujú váhy, ktorými by sme tento vnem odvážili. Sú dve ingrediencie, ktoré dávajú balkánskej opernej polievke tú správnu príchuť.

Prvou z nich je balkánska jazyková únia. Na Grécko, latinofónnych Rumonov i na slovanské jazierka na Paeninsula Balcanica svieti Slnko spoločných jazykových fenoménov. Zmysel pre guturálne (hrdelné) hlásky je balkánske patrimonium commune – spoločné dedičstvo. U Slovanov sú to jery, v rumunčine zasa narazíme na hrdelné ă, â, î.

V prípade rumunského jazyka sú tieto tmavo znejúce písmenká (odborne povedané grafémy a fonémy) pokračovaním latinčiny. Tá mala akýsi „stredný zvuk“ medzi u – i (optimus sa preto mohlo zapísať ako optumus, maximus ako maxumus etc.). Gréčtina zasa upúta podmanivým chí. Tieto jazykové partikularity balkánski speváci podvedome prenášajú do opery. Majú priamy vplyv na ich nenapodobiteľnú deklamáciu a frázovanie.

Moderný interiér Gréckej národnej opery v Aténach. Zdroj: greece.greekreporter.com

Orchester v hrdle

Druhou dôležitou prísadou na balkánskom hudobnom tanieri je tradícia byzantskej cirkvi. Kým ruské pravoslávie prijalo pod vplyvom reforiem cára Petra Veľkého okcidentálnu polyfóniu à la Italia (Talianskom „odkojenými“ skladateľmi sa to v Petrohrade len tak hemžilo), Balkán – a zvlášť Grécko – zostával baštou tradičného byzantského chorálu.

Predniesť ho, to je ťažký oriešok aj pre školený hlas. Predstavte si organový pozitív vytvorený iba ľudskými ústami. Spievanie štvrťtónov. Celé telo ako orchester.

Hudobníci narodení v krajinách v tieni pápežského umbracula či Lutherovho kalicha začínali ako organisti alebo voci bianche, speváčikovia kostolnej scholy. Ich balkánski kolegovia však voňali od kadidla z hory Athos. Do očí sa im vpísalo zlato z ikon a do uší vidlicové vibrato homofónnych ortodoxných spevov. Ani krst belcanta nezmyl z nich farbu Orientu.

V byzantskom zbore pri ortodoxnom chráme Najsvätejšej Trojice v prístavnom meste Pireus začínal spevácku dráhu popredný bas Nicola Zaccaria. Dieťa z Pirea bolo po dobu pätnástich rokov kormidelníkom svojho vokálnej oboru v La Scale.

video

Bas, ktorý nikdy nežil

Čím nás prekvapia obaly operných cédečiek? Napríklad obsadením menších, vedľajších postáv. V divadelnom žargóne sa im hovorieva comprimario – ten, čo účinkuje po boku hlavného „koryfeja“ (con primario). Comprimariovia si veľa nezaspievajú, ich krátky vstup do deja však často prináša katastrofu, ktorá osudy hlavných hrdinov obráti hore nohami.

John Ardoin v publikácii The Callas Legacy odhaľuje, kto sa skrýva pod pseudonymom Giulio Mauri. Operný spevák tohto mena nikdy nežil. Nicola Zaccaria nahral pod týmto „nickom“ comprimariové basové party Cigána a Mandarína v gramosnímkach Trubadúra a Turandot s Mariou Callas. Svoje malé tajomstvo odhalil len pár rokov pred smrťou.

Dva hlasy, jedna duša. Nicola Zaccaria a Maria Callas. Zdroj: pinterest.com

Dôvody, prečo si zvolil pseudonym nápadne pripomínajúci iného basového sólistu (Giulio Neri), nie sú celkom jasné. Neri je po taliansky čierni (plurál) a Mauri evokuje etnikum severoafrických Maurov – moslimov s čiernou pleťou.

Toskánsky rod Neri v 12. storočí veril, že má spoločnú krv s neslávne známym rímskym cisárom Nerom. Nicola Zaccaria, v dokladoch vlastne Nikos Zachariou, sa zachoval cisársky veľkodušne. Spevák, ktorý mal zazmluvnené nahrávanie roličky Mandarína, náhle prišiel o hlas. Zaccaria ochotne natočil jeho part pod iným menom a postaral sa o to, aby bol pôvodnému interpretovi vyplatený celý honorár.

Grécky inkvizítor

Metropolitná opera sa zmenila na El Escorial. Hral sa Verdiho Don Carlo zo španielskych dejín. V kostýme Veľkého inkvizítora v roku 1979 debutoval ďalší grécky bas Dmitri Kavrakos.

Šum Egejského mora sprevádzal Kavraka do Atén, kde sa v úlohe Verdiho proroka Zachariáša po prvý raz postavil na scénu. Dlhoročný basový pilier ľudského stĺporadia aténskej opery dobyl s verdiovskými kreáciami Tróju v podobe americkej Met.

Dmitri Kavrakos v opere Lucia di Lammermoor. Zdroj: pinterest.com

Auditórium viedenského operného trónu na Ringu si zasa dralo dlane pre oslnivú Grékyňu Agnes Baltsa, ktorej agilný hlas vynikol v Rossiniho partitúrach. Mezzoprimadona sa k folklóru rodnej zeme prihlásila vydareným albumom s gréckymi piesňami Songs My Country Taught Me s atmosférou ako vystrihnutou z pohľadnice zo Santorini.

video

Pri prečesávaní starých platní objavíme ďalšie hlasy spod Akropoly. Za socializmu sa dali kúpiť čierne „elpéčka“ poľskej značky s menom Paulos Raptis. Gréckemu rodákovi s diplomom z Hudobnej akadémie v Poznani kedysi tlieskalo celé Poľsko.

Mimoriadne pohostinné boli ku gréckym tenorom krajiny s anglickou úradnou rečou. Kréťan Kostas Milonas s vysokým cé v kabáte cestoval s italianizovaným menom Costa Milona po celej Európe. Zomrel v roku 1949 v Londýne. Odysseovi Lappovi bolo zasa súdené Chicago. Na portrét Gréka, ktorý bol podľa chicagského publika kvalitnejší, než sám Caruso, sa zahľadíme trochu dlhšie. Za jeho úspech vraj môže – nos!

Majster nosáč

Dopravná nehoda svetového tenora! V tomto duchu sa 26. júla 1924 niesli titulky gréckej tlače. Ich protagonistom bol primo tenore opery v Chicagu Odysseus Lappas (niekde nazývaný Ulysses). Do hotela Congress, kde sa zranený umelec zotavoval, sa ponáhľal aj grécky princ. Kto bol tenor, za ktorým bežali korunované hlavy?

Odysseus (Ulysses) Lappas (1888-1971), zdroj: wikipedia.org

Najskôr „pikoška“. Zvedavým novinárom neuniklo, že nehoda pripravila Odyssea o jeho „výstavný kus“ – nos. „Táto hrozivá zrážka nielenže spôsobila umelcovi šok, ale poškodila aj jeho klasický nos a zmenila jeho tvár z gréckej na etiópsku!“ Toto sa písalo v júli 1924 v Saloniki Greek Press.

Usmievate sa? Nos bolo to prvé, čo si na novom žiakovi všimol milánsky učiteľ spevu Giuseppe Mandolini. Akoby ho tesal Michelangelo! Antický nos mal svoje opodstatnenie pri tvorbe tónu. Tenor si predstavoval, že jeho nos je veľký komín, cez ktorý prúdi dym hudby.

Odysseus mal viac, než jeho spolubojovníci z tenorového pluku právo na rolu egyptského vojvodu Radama z Aidy. Narodil sa v roku 1888 v gréckej diaspore v egyptskej Alexandrii. Áriu Celeste Aida nahral na platňu v roku 1926.

video

Prvou opernou rolou Gréka spod pyramíd bol Enzo v Ponchielliho Gioconde. S rovnakou úlohou nastupovala do operného výťahu ku hviezdam talianska legenda Beniamino Gigli. Brána La Scaly sa pred Lappom otvorila v roku 1917. Do milánskeho stánku múz sa pravidelne vracal. Na dobovú kritiku jeho prejav nikdy nepôsobil nazálne.

Egypťan, Grék alebo Talian? Nicola Filacuridi (1920-2009) bol všetkým aj ničím. Zdroj: facebook.com

„Realiťák“ z opery

Aj posledné vajíčko z veľkonočného stola ortodoxných Grékov bude chutiť tenorovo. Batôžok menom Nicola Filacuridi priniesol bocian do Alexandrie. Áno, narodil sa v rovnakom kraji, ako Odysseus Lappas.

Do operných vôd vstúpil v Káhire v roku 1945 s postavou Mascagniho Turidda. Zakrátko odišiel do terra promessa melomanov – do Talianska. Čakala na neho spanilá jazda po miestnych operných domoch vrátane La Scaly (1953). Filacuridi sa skamarátil s mikrofónom talianskeho rozhlasu a zanechal po sebe veľa nahrávok.

video

Život rád servíruje šialené menu. Po roku 1968 sa už neobjavil v žiadnej opere. Presťahoval sa do Austrálie, kde sa stal úspešným realitným agentom. Tomu sa hovorí nový začiatok! Druhých šancí býva dosť. Len pamäť (najmä tá historická) býva krátka.

Autor: Lucia Laudoniu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku