Sedem divov opery (12). Z hudobnej kuchyne alebo ária na tanieri

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Poznáte to. Kráčate okolo výkladu cukrárne a volens-nolens, chtiac nechtiac, oči si pýtajú koláčik. Ale uši by radi dobrú hudbu. Tak prečo si nedopriať oboje? V dnešnom vydaní seriálu Siedmych divov opery budeme hudobnou ceruzkou rysovať priesečníky klasickej múzickej tradície a gastronómie.

Opera a jedlo – to nie sú len povestné Rossiniho recepty. Jedli ste niekedy rizoto Giuseppe Verdiho? Skladateľ Otella bol vari ako každý kultúrny Talian veľký gurmán, ale recept na obľúbenú pochúťku nepochádza od neho. Rizoto s hubami a prosciuttom sa zrodilo v hlave francúzskeho šéfkuchára Paula Pellaprata, ktorý dirigoval s vareškou ešte za Verdiho života. Veď stôl je veľké javisko a večera plná multiforiem chutí, vôní a farieb môže byť syntetickou operou.

Myslel si to michelinový šéfkuchár Joan Roca, ktorý sa v roku 2013 odvážil zaexperimentovať a pustil sa do varenia prvej gastro-opery El somni.

Prvá kulinárska melodráma

Na pomoc si prizval svojich bratov Jordiho a Josepha. O čo vlastne išlo? Za projektom sa skrýva 12 dejstiev, ale neľakajte sa, nezaspíte od nudy: každé dejstvo symbolizuje jeden chod jedla.

Avantgardný Katalánec Joan Roca i Fontané spojil kulinárske umenie s hudobným. O nezvyčajnom počine vznikol dokumentárny film, v ktorom sa objaví aj svetový operný dirigent Zubin Mehta. Zdroj: amazon.com

Báseň na tanieri oživuje hudobná projekcia. Zámerne nepíšem podmaz. Podľa Rocu sú jedlo a hudba rovnocennými partnermi na tanečnom parkete zvanom tanier. Kľukatý ako poskrúcaná špageta a ľahký ako dúšok vody. Taký príbeh si Roca želal pre svoj masterpiece. Namiešal šalát snov. Hlavná hrdinka opery sníva o výlete na Mesiac (hostia jedia z misky podobnej Mesiacu) a z vesmíru padá rovno do mora (servírujú sa morské plody).

More emócií nie je to jediné, čo kladie potravu tela a ducha na spoločný stôl! Aj opera, aj príprava jedla je procesom, ktorý sa odvíja v čase ako klbko nití. Prebieha podľa vopred stanoveného receptu. V opernej kuchyni je týmto receptom notový záznam. Aby sa (hudobné) jedlo podarilo, potrebujeme kvalitné ingrediencie (dobre podkuté spevácke hrdlo).

Partitúra je ako kuchársky recept. Ilustračné foto zdroj: pinterest.com

Finálny produkt sa v oboch prípadoch konzumuje. Nie je konzum ako konzum. Slovíčko consummare znie trochu pejoratívne, čiernu nálepku si však vôbec nezaslúži. Con je predložka „s“, latinské summa indikuje celistvosť, vrchol blaha a zlatý klinec čohosi.

Summa cena, u Rimanov hlavný chod večere, skrátka best of. Consummare znamená naplniť v celku, až po okraj. Nič negatívne v tom nie je. Dávame slovám pečiatku obyčajnosti a závojom všednosti zahaľujeme ich zázračnosť. Platí to aj o pokrmoch. Čo by ste povedali na „obyčajný“ granadír s neobyčajnými dejinami?

Na rozkaz cisárovnej

Granada, tierra soñada por mí… Nie, nie, temperamentná pieseň Augustína Laru o španielskej metropole nám porciu granadíru neosolí.

Takéto nože s notovým záznamom používali pri stolovaní v 16. storočí. Obsahujú gregoriánsky hymnus, ktorým stolujúci vyjadrovali vďačnosť Bohu za jeho dary. Nože opatruje Fitzwilliam Museum v Cambridgei, autor fotografie John Oosterman. Zdroj: openculture.com

Kolískou granadír-maršu nie je Granada, hoci cestoviny so zemiakmi v rôznych obmenách servírujú gazdinky naprieč Európou. Vznik granadíru treba pripísať na konto Márii Terézii. Osvietenej imperátorke ležalo na srdci blaho vojska, a tak prikázala, aby vojaci povinne dostávali jedno teplé jedlo denne.

Muselo byť výdatné, ale lacné, veď vojsko nemalo tri hlavy, hladných krkov boli stovky. Granadír bol gastronomickou uniformou ušitou na telo armády. Je to zakliate už v jeho názve: granatier vo viacerých jazykoch predstavuje vrhača granátov. Aj dvom granatierom z rovnomennej piesne Roberta Schumanna dával silu do boja možno práve granadír.

video

Schumann v tejto skladbe prehadzuje hudobný kabát a cituje francúzsku Marseillaisu. Kabát si prehodil aj barytonista Titta Ruffo, ktorého sme počuli v ukážke. Presnejšie, kabát svojho mena. V dokladoch mal napísané Ruffo Cafiero Titta, no na javisku bol Titta Ruffo.

Rodák z Pisy patril vo svojej dobe k elitnému klubu barytonistov, ale kým sa doň dopracoval, prešiel si peklom. Na slávnej rímskej Akadémii svätej Cecílie mu povedali, že nemá hlas ani hudobný talent. Páni akademici, červenajte sa! Spevákovo priezvisko im onen lapsus v hodnotení pripomínalo poriadne dlho. Latinské rufus totiž znamená červený…

Tento malý cínový fonograf vyšiel v roku 1903 z útrob nemeckej čokoládovne Stollwerck. Prehrával malé disky z čokolády, ktoré sa dali zjesť! Zdroj: flickr.com

Večera – viac, než kulisa

Červeň v lícach, nie však od hanby, ale od hladu a zimy, majú protagonisti Pucciniho Bohémy. Kvarteto chudobných bohémov nemá ani na slanú vodu a Pucciniho opera je plná narážok na jedlo. Filozof Colline v poslednom dejstve utrúsi, že solený haring je jedlom hodným Demosthena. Staroveký rétor sa stravoval veľmi asketicky.

Vypočujte si dialóg o jedle z Bohémy. Na nahrávke pod taktovkou izraelského maestra Zubina Mehtu spoznáte hlas populárneho Toskánca Andreu Bocelliho.

video

Mať všetko je horšie, než nemať nič. Hlavnému „záporákovi“ z Toscy sa prehýba stôl od vyberaných jedál. Dáva si hlt španielskeho vína a pokukuje po dobrotách akoby nič, hoci predtým psychicky a fyzicky týral svojich odporcov. „Moja úbohá večera zostala nedotknutá.“ Prerušená bolesťou (u Scarpiu rozkošou z nej). „La povera mia cena fu interrotta.“ vzdychne si Giovanni Inghilleri v kostýme krutého policajného komisára. Nahrávka má úctyhodných 91 rokov, vznikla v roku 1929.

video

Scarpiova večera je v Tosce viac, než kulisou. Je nemým svedkom pokrytectva. Záľuba v opulencii, kráse a luxuse, ani popíjanie vzácneho vína nezmyje zaschnutú krv z krivého erbu morálky.

Kde sa vzala pizza?

Koleso pizze svojím vzhľadom pripomína gramofónovú platňu. Pizza však nie je tak celkom taliansky vynález. Nitky vedú do Grécka. V Neapoli sa to od antických čias hemžilo Grékmi, ktorí radi piekli okrúhly plochý chlebík. Šup s ním do pece – a prototyp pizze bol na svete.

Iná teória hovorí, že lombardské slovo pizzo znamená sústo a prababičku pizze priniesli do týchto krajov germánske kmene v 6. storočí.

Na zjedenie! Kráľ tenorov Luciano Pavarotti, tentoraz v podobe sladkej tortovej busty. Zdroj: pinterest.com

Jednoduchý grécky koláčik v priebehu vekov dozrel na dobrotu hodnú biskupských úst. Na Vianoce a Veľkú noc dostával biskup v meste Gaeta do daru duodecim pizze – dvanásť pízz. Stojí to v latinskom dokumente, ktorý je podľa mienky historikov najstarším písomným svedectvom o slove pizza. Mediteránnu pochúťku však vyviezli do sveta až talianski imigranti, ktorí ju začiatkom 20. storočia spopularizovali za oceánom.

Opera à la carte

Áriu o pizzi by sme v opernej literatúre hľadali ťažko, Donizettiho buffa Gianni di Parigi však ponúka rovno celý jedálny lístok! Hotové menu. Spieva sa v nej o omelete, soufflées a iných lahôdkach. Basová postava hostinského Pedriga má skrátka mlsný jazýček. Z Donizettiho opernej komédie vám ponúkam dobre upečenú sladkú predohru.

video

Podľa jednej z legiend nosievali divokí Tatári pod konskými sedlami hovädzie mäso. Stránky kroník však pôvod „amerického“ Hamburgeru kladú do Nemecka. Podobnosť s prístavným mestom Hamburg nebude náhodná. Ďalšie nemecké sídlo, Frankfurt nad Mohanom, si privlastňuje zasa hot dog. Nemecký prisťahovalec Charles Feltman začal po roku 1870 predávať v novej vlasti párky v rožku – a úspech bol na spadnutie!

Do hlbín pekiel sa v Mozartovej „opere opier“ Don Giovanni prepadá azda najväčší záletník v dejinách ľudstva. Kamenný komtúr si po zloducha príde počas výdatnej večere. „Neživí sa jedlom smrteľníkov, kto sa opája potravou nebeskou.“ „Non si pasce di cibo mortale chi si pasce di cibo celeste.“ hrmí komtúrov bas. Prestretý stôl sa mení na súdny tribunál.

Ortieľ nad dušou seduktora je spečatený. V druhom dejstve to hriešny Don Giovanni alias Ruggero Raimondi ešte nevie a spoločne so sluhom Leporellom v podaní José van Dama si užíva prípravu slávnostnej tabule.

video

Hranolky sú hitom v Amerike, do ich rodokmeňa však patrí najmä frankofónne Belgicko a možno aj samo Francúzsko. Jedlá a nápoje slávne v jednom kúte sveta sa častokrát zrodili niekde úplne inde. Tak je to aj s kávou, ktorá v 14. storočí dobyla Arabský polostrov a z Orientu sa okľukou dostala do Európy.

Beethovenov dúšok alebo o kávovom šialenstve

Po rodný list kávy treba zájsť do Afriky, presnejšie do Etiópie. Miestnemu pastierovi kôz vŕtalo v hlave, prečo sú jeho kozy po spásaní záhadného kríka s červenými bobuľami také čulé. Zvedavosť mu nedala a skúsil ich aj on.

Keďže sme v 9. storočí, ďalšie pastierove kroky povedú do kláštora. Tamojšiemu igumenovi sa zdôveril s novým objavom a nadšení mnísi bobule rýchlo zozbierali. Potom ich upražili nad ohňom. Bola to vraj náhoda, jedna neposlušná guľôčka skĺzla do pahreby a začala vydávať omamnú vôňu. Prvá káva bola na svete.

Éterický nápoj učaroval aj geniálnemu symfonikovi Beethovenovi, ktorý vraj musel mať v šálke presne 60 zrniečok kávy. Ani o jedno viac. O káve vedel svoje aj kráľ fúgy Johann Sebastian Bach, autor Kávovej kantáty. Dielko z 18. storočia vtipne varuje pred obsesiou z pitia kávy.

video

Juhokórejská koloratúrna nositeľka Grammy Sumi Jo sa s Bachovou apoteózou kávy pohrala dokonale. Kantáta na Picanderovo libreto má atribúty mikroopery. Láme predsudky o káve, ktoré v Bachovej dobe sem-tam zablúdili do vyšších kruhov. Pitie kávy vraj kazí mládež, mysleli si barokoví „suchári“ v bielych parochniach. Ale umelci nedali na „tekuté zlato“ dopustiť. Takého Balzaca (a to sme už v romantizme!) káva „nakopla“ k heroickým literárnym výkonom.

Krajina hojnosti verzus huslisti v bruchu

Benátčan 18. storočia Baldassare Galuppi mal život ako z románu. Na potulkách po Európe stihol stretnúť magistra všetkých milovníkov Casanovu. Zavítal až do ďalekého Petrohradu, kam priniesol fakľu talianskeho génia. V dramme giocoso Il paese della cuccagna (Krajina hojnosti) na goldoniovský námet Galuppi zhudobnil aj takéto veselé veršíky: „Pokiaľ ide o jedeníčko, máte ma v kuchyni skôr, než mačku.“ („Quanto si tratta di far di mangiare, son in cucina più lieto d’un gatto.“)

Raňajky, ktoré ladia. Zdroj foto: internet

Napudrované baroko vedelo, čo je to ars obsonatoria – umenie šteklenia chuťových pohárikov. Podstatné meno obsonatoria vytvorili stredovekí a novovekí latiníci na základe slovesa obsonare, pod ktorým si dávni Rimania predstavovali nakupovanie potravín, napríklad rýb.

Láska k jedlu dostáva hudobné šaty v zborovej piesni z úvodu amerického muzikálu Oliver!. Klasicky formovaná skladba sa zrodila na klavíri amerického hitmakera Lionela Barta a na prvý pohľad oslavuje sen o sýtom žalúdku. Sme nedočkaví, chceme jesť!

video

Druhý plán naráža na sociálnu skalu. Produkcie muzikálu kladú slová Food, glorious food do úst deťom, malým chlapcom. Skladba tak nenásilne upozorňuje na problém hladu u detí zo sociálne nižších vrstiev. Muzikál zďaleka nie je len o zábave…

Keď je duša hladná

Nebeskému banketu dáva kresťanský hymnus O sacrum convivium nové kontúry. Sugestívne verše k pocte oltárnej Sviatosti pripisované najväčšiemu zo scholastických filozofov Tomášovi Akvinskému si našli cestu do pracovne veľkých skladateľov od Palestrinu, Charpentiera (jeho Te Deum vypustila na orbit v podobe ikonickej zvučky Európska vysielacia únia) až po Tallisa a Messiaena.

Sacrum convivium sa prekladá slovami Posvätná hostina. Netreba každému milovať latinčinu, aj znalosť talianskeho jazyka postačí, aby sme v tvare convivium identifikovali ono vivere – žiť. Convivere je aktom spolužitia, spoločným zdieľaním jedného stola.

Chuť je most medzi ušami a žalúdkom. Lopárik v tvare huslí ako stvorený pre muzikanta. Zdroj: musicroomdirect.com

Život je ako hostina. Nikdy neviete, ktoré lákavé jedlo je otrávené… Eucharistická slávnosť, na ktorú v antifóne myslí svätý Tomáš, oproti tomu nasycuje dušu a definitívne prekonáva falošnú predstavu o bakchickom pozadí stolovania. Nie každá hostina s vodopádmi jedla musí byť hýrením. Jedlo je dar a prosba o fyzický i duchovný chlieb v Otčenáši len podčiarkuje skúsenosť starých filozofov. Nielen chlebom je človek živý.

Pupočnú šnúru medzi jedlom a hudbou nepretrhlo ani 21. storočie. Po miléniu napísal súčasný americký autor David Dickau zborový koncertný kus s výstižným názvom If Music be the Food of Love. Požičal si nesmrteľné verše Shakespeara, ktoré obdivoval operný mág Verdi.

Hudba, ktorá chutí. Ilustračné foto zdroj: foodspark.com

Zostávajúc pri hudobnej dráme, na motív konzumácie pokrmu narazíme v notoricky známych verdiovských tituloch Rigolettovi a Traviate. Po exkurzii v podobe tohto článku možno dostanú novú príchuť. Lebo chuť je finálnym elementom, ktorý spája plné hrnce s naplneným hľadiskom (v kladnom i menej kladnom zmysle). Tak teda – dobrú chuť, melomani!

Autor: Lucia Laudoniu

Archív Sedem divov opery

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku