Sedem divov opery (13). Árie a piesne o stromoch

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mlčky na nás hľadia každý deň a zdá sa nám, že sú tu večne. Príliš nám zovšedneli. Stromy, tróny vtáčích hniezd. Tu je sedem hudobných stromov, ktorých miazga vám určite bude voňať.

Za tieňom jednej z najstarších drevín na planéte, aspoň podľa legendy, sa vyberieme na grécky ostrov Kos. Rovnomenné mestečko je domovom Hippokratovho múzea a inštitútu a ukrýva starodávny posvätný areál Asklepion zasvätený antickému bohovi lekárstva. Po slávnostnom dôstojne zrekonštruovanom schodisku vraj kedysi kráčal sám Hippokrates.

Päťstoročný lekár

Pater medicinae vyučoval ars curandi pod vetvami obrovského platanu. Vráskavé konáre zeleného prapradedka v hľadáčiku dendrológov dnes podopiera železná konštrukcia. Podľa vedcov má tento strom „len“ päťsto rokov a Hippokratove lectiones si veru nepamätá, rastie však na mieste pôvodného antického platanu. Koľko vtákov hniezdilo v korune tohto deduška? Gréci veria, že v jeho útrobách ešte prúdi miazga starej Hellady.

Hippokratov strom patrí k vyhľadávaným atrakciám Kosu. Zdroj: discoveringkos.com

Odrezky z Hippokratovho platanu z ostrova Kos putujú do celého sveta. Mnohé jeho štepy sú súčasťou areálov amerických lekárskych fakúlt a univerzít a symbolizujú altitudo sapientiae, hĺbku múdrosti, ktorá nás presahuje. Žiaden človek nikdy nedosiahne vek Hippokratovho stromu, ani keby bol medicínskym géniom.

Z odborného hľadiska patrí košatý patrón lekárov s tisíckami vetiev, ktoré sú podobné tisíckam žíl v ľudskom tele, medzi východné platany. Pod náručou platanu orientalis radi oddychovali perzskí vládcovia. Azda najpopulárnejšej drevine v perzských okrasných záhradách prischlo meno chenar.

Bol to len tieň

Zelený chrám konárov orientálneho chenaru velebí veľkokráľ Xerxes z krajiny Zarathuštru v otváracej árii zo slávnej Händelovej opery. Z diela, ktoré bolo v roku 1738 „prepadákom“.

video

Je to až neuveriteľné, ale operu Serse nezachránila ani ária Ombra mai fu (v Händelovej partitúre označená ako larghetto a nie largo). V hlave tohto anglického Nemca či nemeckého Angličana sa nezrodila. Kto by ju rád pripísal atramentu talianskeho barokistu Giovanniho Battistu Bononciniho, zlomí si brko. Muzikologická DNA vedie k Francescovi Cavallimu. Pravdepodobne on bol tým štastlivcom, ktorého múza obdarila melódiou Ombra mai fu.

Nebuďme ako nožnice. Zubaté nožnice, ktoré číhajú len na to, aby mohli prestrihnúť reťaz tradície. Ak už potrebujeme žiť ako nožnice, strihajme iba zoschnuté konáre, a nie tie, ktoré sú ešte obmyté lacrima vitae, slzou života.

Pucciniho echo spod Karpát

Dobre, bude to znieť pateticky, ale slzy boli ich poznávacím znamením. Koho? Rumunov v londýnskej O2 aréne, ktorých vlajkonosička rumunskej opernej kultúry sopranistka Angela Gheorghiu v roku 2011 dostala do kolien interpretáciou piesne Copacul. Tá pre mnohých Rumunov zosobňovala stratenú nostalgiu za detstvom.

Prečo nás vlastne fascinujú stromy? Text piesne Copacul, ktorý nie je ničím menej, než básňou Ovidia Dumitra, je pokusom o odpoveď bez otázok.

video

Preklad piesne Copacul z rumunského jazyka:

V záhrade môjho domu týči sa strom,
ktorý spieva lístím a vetrom,
ktorý pozná všetko, čo sa mi páči a čo mám rád,
ktorý pozná pieseň, ktorú si spievam v mysli akurát.

V záhrade môjho domu týči sa strom,
ktorý mi vraví, aby som bol hrdý, ako on,
ktorý mi vraví, aby som nikdy nevešal hlavu,
či je dážď, či je slnko, či sú mraky:
celkom ako on!

Refrén:

Hrdý strom čnie sa v mojej záhrade,
obťažkaný ovocím a temnou nocou.

Nepriatelia sa pokúšali zraziť ho k zemi
a nechať ho pokľaknúť.

Hrdý strom čnie sa v mojej záhrade,
omámený slnkom a ostrým svetlom,
tento strom je telom z tela svätej zeme
a na zemi bude naveky.

V záhrade môjho domu je strom,
ktorý spieva v dobrom aj v zlom,
bozkám ho a v ramenách cítim silu dreva,
strom sa odrazu premení:
som to ja!

Refrén:

Hrdý strom čnie sa v mojej záhrade,
obťažkaný ovocím a temnou nocou, etc.

Prvá dáma rumunského sopránu Angela Gheorghiu v spolupráci s dirigentom a aranžérom Stevenom Mercuriom známym z projektov s troma tenormi či s Andreom Bocellim obliekla túto skladbu do veľkooperných šiat takmer pucciniovských. Život piesne, ktorej názov v preklade z rumunčiny znamená Strom, sa začal v roku 1975 na festivale populárnej hudby v pričiernomorskom letovisku Mamaia. Nad piesňou s pečaťou oblúkovitej kantilény, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadny verista z talianskej čižmy, však porota súťaže ohŕňala nos a „priklepla“ jej bronzové tretie miesto. Hovorilo sa dokonca o zemiakovej medaile…

Rumunský Karol Duchoň. Nielen zamatový barytón spájal pôvodného interpreta piesne Copacul Aureliana Andreesca so slovenskou legendou. Aj Rumun zomrel v rozpuku síl, mal iba 44 rokov. Andreescu študoval architektúru, ale konáre jeho životného stromu boli šípkami ukazujúcimi na hudbu.

Lovci duchov si atmosféru transylvánskeho lesa Hoia-Baciu nevedia vynachváliť, je vraj plný paranormálnych záhad. Zdroj: pinterest.com

Dvojnásobný vyhadzov

Za hudbou Andreescovho hitu Copacul stojí Transylvánec s maďarským menom Zsolt Kerestely. Prezident Rumunska udelil domácemu koryfejovi (nielen) tanečnej piesne rytiersky rád. O niečom to svedčí. Kerestely bol dvorným autorom rumunských prevažne popových stálic a jeho význam pre rodnú krajinu možno prirovnať k Čechovi Karlovi Svobodovi. Kerestelyho strom mal podľa mienky komunistov nezdravé korene. Bol synom kňaza (duchovní byzantského rítu majú povolené sa pred vysviackou ženiť a zakladať si rodiny) a dva roky pracoval v oceliarňach v Hunedoare.

Budúci prvý muž rumunskej ľahkej múzy si to namieril na konzervatórium do Cluju. Strážny anjel ho nesklamal, prijímacie skúšky urobil na výbornú. Neprijali ho. O rok nato sa tento scenár zopakoval. Kerestely na prijímačkách opäť zahviezdil s plným počtom bodov, ale brány školy pre neho zostali zatvorené. Stigma jeho pôvodu svietila ako krvavočervené šarlátové písmeno…

Mladík, istý si svojou pravdou, zobral rozum do hrsti a zaklopal na dvere ministra školstva komunistického Rumunska. Po telefonáte „zhora“ sa konzervatórium spamätalo a chlapec mohol študovať.

Rumunský hudobný skladateľ Zsolt Kerestely. Zdroj: erdelyinaplo.ro

Keď operná diva Angela Gheorghiu v roku 2013 vdýchla jednej z piesní kedysi nechceného študenta nový život, jej singel sa stal hitom internetu. Skladateľ sa dožil svetového úspechu, o akom sa mu v detstve ani nesnívalo.

Láska v bobkovom liste

Máte doma laurus? Nie? Keby som sa spýtala na bobkový list, deväť z desiatich gazdiniek by s úsmevom prikývlo. Práve vavrínový ker alias bobkový list zohráva v príbehu o panenskej nymfe Dafné svoju životnú rolu.

Byť zasiahnutý Erotovým šípom nie je žiadna výhra. Boh lásky Eros mal tie šípy totiž dva. Jeden lásku rozdával, druhý ju zabíjal. Láska je ako gramofónová platňa. Podobne ako minca má dve strany a hrozí, že obe budú obohrané.

Aby ukázal Apolónovi svoju moc, namieril Amor (to je latinské meno gréckeho Erota) do jeho srdca strelu vzbudzujúcu vášnivý cit k Dafné. Dievčinu však zasiahol šípom s opačným efektom. Zúfalý Apolón prenasledoval Dafné s vášňou, s akou sa poľuje na zver.

Dafné sa mení na strom. Olejomaľba pripisovaná Pierovi del Pollaiolovi. Zdroj: wikipedia.org

Nymfe však jeho láska spôsobovala bolesť a pocity odporu. Jej zúfalstvo ukončil otec, ktorý ju premenil na vavrínový stromček. Odvtedy Apolón nedá dopustiť na vavrínový veniec, ktorý sa stal korunou básnikov.

Život zakliaty v slze

Nad osudom Dafné plače Ovidius vo svojich Metamorfózach. Z prameňa Ovidiových sĺz pijú aj stredovekí kresťanskí autori glorifikujúci panenskú čistotu Dafné a jej rezistenciu voči Apolónovým čarodejným pudom. Rovnako zaujímavý príbeh o transformácii ženy na strom nám v opernej podobe ponúka malá jesenná rozprávka z pera Nikolaja Rimského-Korsakova.

video

Operu v jednom dejstve Nesmrteľný Kaščej si moskovské publikum po prvý raz užilo v roku 1902. Mág Kaščej ukryl svoju nesmrteľnosť do slzy dcéry Kaščejevny. O život sa báť nemusí. Kaščejevna (mezzosopránová postava) nezaplače a nezaplače… Je ako zmrzlina v kornútku. Voňavá, krásna, ale ľadová.

Opera pokračuje ďalej a „kornútok“ Kaščejevny pomaly roztápa láska a súcit. Z dcéry čarodejníka sa stáva plačúca vŕba, a to je vlastne koniec Kaščejovej imunity. Konečne môže zomrieť.

Japonci si vŕbu a čerešňu predstavovali ako bohyne. Zdroj: etsy.com

Sme súčasťou sveta, v ktorom sa termín imunita skloňuje často, ale vieme, čo vlastne znamená? Adjektívom immunis označovali starí Rimania oslobodenie od verejnej povinnosti (munus, genitív muneris). Imunita je teda sloboda od niečoho, čo sa bežne týka všetkých, v medicíne sloboda od choroby.

Snívam teda som

Princezná Matilda z Rossiniho labutej piesne William Tell veru nebola imúnna voči láske. City ňou lomcovali až-až, ako stromom vo vetre. So stromami úzko súvisí Matildina ária Sombre forêt, v talianskej jazykovej mutácii Selva opaca.

Les je v tejto opere miestom „filtrácie“ emócií, kde sa osudy smrteľníkov prepletajú ako „internet“ koreňov, húb a lišajníkov. Komerčné prirovnanie ekosystému lesa k elektronickej sieti a k počítačovým káblom svojho času obletelo svet.

video

V tejto Rossiniho sopránovej árii cítime, že pod vetvami stromov človek podvedome vníma istotu. Cíti sa byť maličký a v konfrontácii s čímsi, čo ho presahuje, sa ľahšie citovo otvorí. „Ponurý les, vresovisko pusté, akú potechu dáva mi tvoj vzhľad! Nad hory, kde vládne víchrica, povznesie sa moje srdce.“ uvažuje Matilda čakajúca na svojho milého a les robí jej myšlienkam sugestívnu kulisu.

Čo je to operná ária? Je to myšlienka na dne srdca premenená na zvuk, ktorú by sme si, nebyť hudby, v hlave nikdy nevšimli.

Moc lesa neunikla ani pozornosti Meleagra, hrdinu z Händelovej opery Atalanta. Tento autor sa hudobne zazelenal viacerými narážkami na prírodu, spomeňme aspoň klasicky elegantný nápev Verdi prati z Alciny. V úvode sme si vysvetlili, že slávna Ombra mai fu Händelovi celkom nepatrí, čo sa však nedá povedať o krátkej árii Care selve. „Drahé lesy, blažené tiene,“ vzdychá „belcantový záhradník“ Luciano Pavarotti v pre neho netypickom barokovom hudobnom parku

video

Lovkyňa so silou medveďa

Premiéra pastorálnej opery Atalanta bola vo svojej dobe (hovoríme o roku 1736) skutočnou show. Svedectvo básnika Thomasa Graya o premiérovej noci vyvoláva údiv aj v 21. storočí: „Na javisku pozdĺž chrámu plápolá rad modrých ohňov a zo zeme vyviera ohnivá fontána. Nad všetkým tróni krútiace sa obrovské koleso, z ktorého sa valí spŕška zlatých, strieborných a modrých ohnivých dažďov.“ Kam sa hrabe laserová šou, však?

Baroková opera si potrpela na ilúzie. Skrýval sa v nej sentiment, ktorý sa naplno rozvinul až o pár storočí neskôr vo filmovom priemysle.

Socha spievajúceho stromu v anglickom meste Burnley vďaka vetru naozaj spieva. Zdroj: wikipedia.org

Händelove operné novinky v Londýne veľmi často korunoval ohňostroj. Vtedajšia módna „parádička“ prilákala do divadla aj návštevníkov, ktorí hudbe nerozumeli. Tento výstrelok opere v konečnom dôsledku uškodil. Ideály drámy sa rozplynuli ako hmla a opera sa zmenila na zábavu.

Dej Atalanty má od zábavy ďaleko. Hlavná protagonistka je z bojového cesta amazoniek, žien-lovkýň, ktoré udatnosťou v boji strčili do vrecka nejedného muža. Bojovať musela už ako nemluvňa. O prežitie. Otec Atalantu odvrhol a v hneve, že sa mu nenarodil syn, nechal bábätko v lese napospas divej zveri.

Opäť je to les, kde sa píšu dejiny, tak ako v prípade rímskych conditores Romula a Rema. Atalantu však neodchovala vlčica, teplo svojho kožúška jej pre zmenu poskytla medvedica.

Košíky aj reťaz

Jeden z rímskych pahorkov Viminál zdedil meno po vŕbe. Vimen je po latinsky prútik (známejšie synonymum virgula je hitom v ezoterických kruhoch) a salix viminalis v múdrych knihách predstavuje meno prútikárskej vŕby. Z jej prútov sa plietli košíky.

Opernou vŕbou číslo jeden je listnatá posolkyňa smrti z kantilácie Otellovej lásky Desdemony.

video

Desdemona cíti, že smrtka na ňu už nasmerovala ukazovák a v symfonickou čipkou vyšívanej árii vyrozpráva vernej duši, slúžke Emílii, príbeh o slúžtičke jej matky. Meno dievčiny bolo Barbara. Potom, čo ju opustil muž jej srdca, Barbara si naordinovala latentnú muzikoterapiu (v jej dobe sa tomu samozrejme tak nehovorilo) piesňou o vŕbe. Starý nápev sa dedil z generácie na generáciu.

Vŕba je zakorenená v kultúrach mnohých ázijských národov a nie všade sa spája s odchodom na onen svet. Číňania napríklad verili, že vetvičky z vŕby nedovolia duchom zo záhrobia škodiť živým. Ochranná funkcia stromov je duchovnou reťazou spájajúcou archaické národy, z pozície kresťanskej teológie však ide o zmiešanie vlastností Stvoriteľa a stvorenstva.

Strom, na ktorom zreje (a zneje) hudba – výtvarníci sa hrajú s prepojením vizuálna a zvuku. Husle vrezané do kmeňa stromu „rastú“ v nemeckom meste Mittenwald. Zdroj: pinterest.com

Tvorca talianskej opernej reformy 19. storočia Giuseppe Verdi sa vo svojich libretách nevyhýbal ďalším stromom. Dub je na zozname hneď za othellovskou vŕbou. Herneov dub vo Falstaffovi a meditácia francúzskeho kráľa nad virginalis castitas Johanky v zajatí dubového hája (Sotto una quercia parvemi) sú dvoma konárikmi z verdiovského tvorivého lesa. Narážka na kráľovstvo stromov vytryskne aj z tenorových úst Verdiho Dona Carla (Fontainebleau! Foresta immensa e solitaria).

Keď stromy počúvajú chryzantémy

Navis erat urbis instar. Loď bývala obrazom mesta, a naopak, mysleli si Rimania. Zrkadlom mesta môže byť aj strom. S touto predstavou prišiel básnik Giovachino Forzano, autor libreta k Pucciniho komediálnej jednoaktovke Gianni Schicchi. Strom i ľudské mesto majú všeličo spoločné.

video

Tenorom obdarený Rinuccio prirovnáva renesančnú Florenciu k zakvitnutému stromu. Námestie podobá sa kmeňu a listom (tronco e fronde). Korene, ktoré mesto vyživujú, sú „nové sily z jagavých a úrodných polí“.

Sám strom je malým mestom. Žijú v ňom rôzne mikroorganizmy, hmyz a huby. Jeho konáre sú spleťou ulíc a listy sú domovom dažďových kvapiek.

Koncert pre kvety a stromy v barcelonskom Liceu, zdroj foto: FB

Stromy sú v opere doma nielen kvôli Rossinimu, ktorý do svojej hudobnej veselohry Straka zlodejka zakomponoval gaštan. Rovnomenná operná rozprávka Spievajúci strom fínskeho skladateľa Erika Bergmana z roku 1995 nemá šťastný koniec, po jej zhliadnutí však na ňu nezabudnete.

Pandémia koronavírusu presadila stromy z operných libriet priamo na plyšové sedadlá v divadelných lóžach. Aj barcelonské Teatro del Liceu muselo kvôli lockdownu zatvoriť brány. Hľadisko však nezívalo prázdnotou. Ľudských návštevníkov vystriedali stovky stromov v črepníkoch, ktoré si prišli vypočuť Puccuniho skladbu Chryzantémy.

Divadlo sa doslova zazelenalo nádejou, že nočná mora sa čoskoro skončí. Nádej na chvíľu zosobnili stromy, ktoré na koncerte v „opernom koloseu“ katalánskej metropoly dýchali namiesto ľudí.

Autor: Lucia Laudoniu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár