Sedem divov opery (2). Kamarát fonograf

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Roh šťastia, ktorý odštartoval revolúciu. To je fonograf, dieťa popularizátora žiarovky Thomasa Alvu Edisona. Kedy nahrával posledný kastrát a kde sa vzal psík z populárnej gramofónovej etikety? Pri príležitosti Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva, ktorý si každoročne pripomíname 27. októbra, sme v pokračovaní seriálu Sedem divov opery naservírovali šťavnatú porciu najstarších nahrávok z histórie hudobného divadla. Len ochutnajte!

V rodnom liste fonografu svieti rok 1877, ale so záznamom ľudského hlasu experimentoval už francúzsky kníhkupec Édouard-Léon Scott de Martinville. Jeho fonoautograf na rozdiel od Edisonovej mašinky nedokázal záznam spätne reprodukovať. Martinville sa v roku 1860 „pohral“ so svojím vynálezom a zanôtil si úryvok z ľudovej piesne Au clair de la lune. Je to najstarší existujúci záznam ľudského hlasu na svete. Vedeli ste, že najstaršia nahrávka s hlasom operného speváka pochádza už z roku 1889?

Spev s vôňou vosku

Jej protagonistom nie je Talian, ale dánsky basbarytonista Peter Schram. Študent Južana ošľahaného škandinávskym vetrom Giuseppe Siboniho po prvý raz upozornil na svoje kvality v roku 1841 na doskách Kráľovskej opery v Kodani. Odtiaľ ho vietor zavial do Paríža, kde mu legendárny vokálny pedagóg Manuel García otváral pokladnicu belcanta. Na Garcíovu intervenciu sa Peter Schram mohol stať riadnym členom ansámblu parížskej Opéry, dal si však spiatočku a s výnimkou Švédska už nikdy nespieval mimo domoviny. V roku 1889 zavesil sólistickú dráhu na klinec a presedlal na herectvo.

Peter Schram (1819 – 1895), dánsky basbarytonista,
zdroj: wikimedia.org

Zo staručkého voskového valčeka znejú fragmenty z Leporellovej introdukcie Notte e giorno faticar a z „katalógovej“ árie Madamina, oba z Mozartovej opery Don Giovanni. Árie v podaní umelca, ktorý prišiel na svet len 28 rokov po smrti veľkého Amadea, počujeme vo švédskej jazykovej mutácii. Schramov bas leskom neoplýva, veď v deň vyhotovenia nahrávky (1. september 1899) mal úctyhodných 70 rokov!

video

Krehký operný cylinder odpočíval v klimatizovanom prítmí kodaňskej Národnej knižnice do roku 2007, kedy ho do digitálneho šatu zaodel miestny tím pod vedením Franza Lechleitnera z rakúskeho Phonogrammarchivu.

Od vína k valčekom

Veľa vody pretieklo Benátkami severu od chvíle, kedy si Peter Schram premiérovo obliekol kostým Mozartovho Leporella. Písal sa rok 1846, v opernom paláci Garnier sa rozhoreli prvé elektrické svetlá a Hector Berlioz uvádzal in primis monumentálne Faustovo prekliatie. Ani šumiaci valček sa nezrodil náhodou – Peter Schram ho nahral na oslave ako kuriózny dar pre priateľov.

V dobách, keď bola audiotechnika ešte v plienkach, sa o komerčnom využití zvukových nosičov neuvažovalo. Fonograf sa mal využívať na dokumentačné účely (Edison v ňom videl náhradu za stenografovanie, talking machine) a na experimentálne štúdium reči. Vďaka fonografu sa do vyššieho levelu dostala aj kultúrna antropológia. Vedci bažiaci po tajomstvách primitívnych kmeňov sa s fonografom na chrbte predierali americkými pralesmi, aby zachytili do vosku pečať posledných nositeľov dávnych kultúr…

Thomas Alva Edison (1847 – 1931), vynálezca fonografu so svojím druhým prototypom, fotografia okolo roku 1878,
zdroj: wikimedia.org

Za snímkou s hlasom Petra Schrama stojí muž menom Gottfried Moses Ruben. Syn židovského obchodníka z Kodane, narodený v roku 1838, paternálne gény nezaprel – po prvých (nesmelých) krokoch v otcových predajniach s mužským oblečením sa presťahoval do Londýna. Mesto na Temži sa Rubenovou konečnou „štáciou“ nestalo, namieril si to do Portugalska, kde sa riadil heslom in vino veritas. V Lisabone založil exportnú spoločnosť na vývoz vína a korku z Portugalska do Európy, ktorá mu vyniesla rozprávkových 8.000 korún ročne (pre porovnanie, ročný plat dánskej slúžky okolo roku 1900 bol, grosso modo, 120 korún per annum). Ruben spoznal Edisona na svetovej výstave v Paríži v roku 1889. Nová technologická „hračka“ z fin de siècle upútala pozornosť šikovného podnikateľa, ktorý Edisonov vynález priniesol do Dánska a v rokoch 1889 až 1897 s ním nahral okolo 500 valčekov. To je jadro slávnej Rubenovej zbierky, v ktorej donedávna sníval svoj sen zabudnutý prvý exemplár operného hlasu na voskovom cylindri.

Posledný kastrát

Koncom 19. storočia svitalo fonografu na lepšie časy. V roku 1889 nahral na Edisonov valček jeden zo svojich uhorských tancov Johannes Brahms a nová technológia si našla cestu do ríše klasickej hudby.

Jedna z prvých reklám na fonograf so sloganom ,,vrchol dokonalosti”, 1901,
zdroj: namm.org

V tomto období sa pod pápežskými freskami ozýval zvonivý soprán „posledného kastráta“ Alessandra Moreschiho. V krstnom liste mal zapísaný rok 1858 a Monte Compatri v srdci Lazia. Jeho priezvisko pripomína názov historického mečového tanca morescy, no jediným mečom zlatého hrdla z Ríma bol jeho nezvyčajný hlas. Tradícia mužského sopránu v katolíckej cirkvi siahala k oblúkom stredovekých katedrál. Biblické mulier taceat in Ecclesia (nech žena v Cirkvi mlčí) pôvodne namierené proti klebetniciam a falošným prorokyniam v ranokresťanských obciach si menej erudovaní teológovia vysvetlili doslovne a považovali ho za zákaz ženského spevu v kostoloch.

O príčinách chlapcovej kastrácie sa vedú spory. Jedným z možných vysvetlení sú zdravotné dôvody spojené s vrodenou brušnou herniou, ktorú poverčiví dedinskí felčiari neodborne liečili kastrovaním (tento zákrok bol v Taliansku zakázaný až od roku 1870). Prekliatie sa zmenilo na dar a talentovaného sopranistu si vzal pod ochranné krídla bývalý člen speváckeho zboru Sixtínskej kaplnky Nazareno Rosati. Odviezol ho do Večného mesta, kde Moreschi už ako pätnásťročný dostal privilégium spievať prvý soprán v zbore Lateránskej baziliky pod taktovkou prísneho kapelníka Gaetana Capocciho. Po roku 1883 sa l’Angelo di Roma stal na dlhých 30 rokov riadnym členom sixtínskeho chóru. Soprano acuto v nohaviciach nebol za múrmi Vatikánu až takou raritou. Medzi súdobými pápežskými speváčikmi pobehovalo šesť eunuchov, nad ktorými bdel ďalší kastrát s cisárskym menom Giovanni Cesari.

Alessandro Moreschi (1858 – 1922), posledný kastrát,
zdroj: internet

Alessandro Moreschi je jediným kastrátom v dejinách hudby, ktorého hlas poznáme na základe existujúcich zvukových záznamov. Moderní kontratenori, ktorí exponujú falzetový register, aby technicky napodobnili tessituru kastrátov, sa nikdy nedostali „pod nôž“, rovnako ako „naturálni“ kastráti (tí neprešli mutáciou z hormonálnych dôvodov). Moreschiho matrice pre britskú Gramopohone & Typewriter Company sú datované rokmi 1902 a 1904. Bolo to „v hodine dvanástej“. Nový pápež Pius X. v roku 1903 promulgoval motu proprio, v ktorom vyjadril túžbu nahradiť kastrátov prirodzenými chlapčenskými hlasmi. Pontifikov dvorný skladateľ Lorenzo Perosi sa s úsmevom na tvári postaral o to, aby Moreschi „and company“ išli do predčasného dôchodku. Len Gounodova Ave Maria vytesaná do zvukového disku v podaní posledného mužského sopránu prekonáva čas a priestor.

video

Štvrtý hlas a chlpatý zázrak   

Magickú audiodimenziu vraj mala v hlase francúzska sopranistka z belle époque Emma Calvé. Bola žiačkou kastráta Domenica Mustafu, Moreschiho šéfa v šere vatikánskych záhrad. V priebehu šiestich mesiacov roku 1892 Mustafà naučil divu z Okcitánie tvoriť extrémne vysoký falzet spôsobom, ktorý speváčka nazývala „môj štvrtý hlas“. Vibrujúce frekvencie a znalosť španielskych tancov umožnili Calvé kreovať portrét nespútanej Carmen, aký parížska opera dávno nezažila! Od roku 1893, kedy útla Francúzka vkročila na americkú pôdu, jej hviezda stúpala vyššie a vyššie… Calvé nahrávala v rokoch 1902 až 1920 najmä pre značku Pathé.

Emma Calvé (1858 – 1942), francúzska sopranistka,
zdroj: internet

Ako dieťa bola vychovávaná v kláštore, ale tak, ako jej menovkyňa Češka Emma Destinnová, kochala sa v paranormálnych javoch a okultizme. Cestovala po Oriente a mystérium sála aj z jej prednesu provensálskej ľudovej piesne Magali. Záznam vznikol v roku 1902. Primitívnemu nahrávaciemu „equipmentu“ sa vyčíta nedokonalosť, avšak na poslednom tóne sopránu Calvé môžeme jasne počuť jej povestný štvrtý hlas, ktorý vychádza ako nôž z oblakov.

video

Po tom, čo Nemec so židovskou krvou Emile Berliner žijúci vo Washingtone potvrdil pravdivosť príslovia o americkom sne a v roku 1887 získal patent na gramofón, začala sa písať nová kapitola v nahrávaní zvuku. Nie je ťažké niečo vymyslieť – oveľa dôležitejšie je vdýchnuť svojej vízii život a stabilitu. Týmto krédom sa riadil americký klavirista Frederick William Gaisberg, ktorý zasvätil kariéru rodiacemu sa fonografickému priemyslu.

Fred Gaisberg sa zamestnal ako korepetítor pre Berlinerovu gramofónovú spoločnosť. Zakrátko pričuchol k novej industrii (a to doslova, latinské slovo industria totiž znamená pracovitosť), rekvalifikoval sa a v roku 1898 vymenil klavír za stoličku zvukového inžiniera v Londýne. Pracoval pre budúcu His Master’s Voice preslávenú logom s malým kvázi teriérom počúvajúcim hlas svojho pána. Psík z gramofónového labelu naozaj existoval. Volal sa Nipper, pochádzal z Bristolu a patril maliarovi Francisovi Barraudovi. Psík dívajúci sa na fonograf firmy Edison Bell pózoval maliarovi ako model pre obraz. Tak sa zrodil „chlpatý zázrak“ – najslávnejší pes pred komisárom Rexom a zároveň najznámejšie gramofónové logo pod Slnkom.

Francis Barraud (1856 – 1924) s maľbou psa Nippera, budúcou gramofónovou etiketou, okolo 1895,
zdroj: wikimedia.org

Rytieri vysokého C

Do úlohy pátracieho psa sa vžil aj sám Gaisberg. Bol predchodcom dnešných producentov a hľadačov talentov. Práve on presvedčil relatívne neznámeho, 29-ročného neapolského tenora Enrica Carusa, aby v apríli 1902 nahral v milánskej hotelovej izbe prvé recitálové disky. Krehké šelakové platne s periodicitou 78 rotácií za minútu vydláždili Carusovi cestu do anglofónneho sveta. Traduje sa, že partnerstvo medzi Neapolčanom a čarodejníkom menom gramofón je trinástou komnatou jeho slávy.

Bolo to naozaj tak? V prvom rade treba poznamenať, že Enrico Caruso nebol prvým tenorom, ktorý nahrával do gramofónového lievika. Primát patrí Giovannimu Cesaranimu. Umelec narodený v roku 1860 prepožičal svoj spinto tenor do služieb Berlinerovej gramofónovej ihly v roku 1899. V tom istom roku sa Cesarani predstavil ako Turiddu v Mascagniho Cavallerii na scéne boloňskej opery. O rok neskôr vystupoval v Novare, Ferrare a v Ríme. Cesarani je držiteľom ešte jednej „medaily“: ako prvý tenor na diaľnici hudobnej histórie nahral Rodolfovu famóznu áriu Che gelida manina z Bohémy Giacoma Pucciniho. Tenorový kameň úrazu, vysoké C, by sme v nej hľadali márne. V Cesariniho dobe sa používalo nižšie „verdiovské“ ladenie (cca 432 Hz). Rýchlejšie tempo je podmienené technológiou „písania“ rýchlymi otáčkami do mäkkého a teplého vosku, z ktorého sa produkovali jednotlivé kópie.

video

Smutný klaun Canio a jeho veristicky exponovaný monológ Vesti la giubba bol na začiatku 20. storočia Carusovou komerčnou nálepkou. Tenora spod Vezuvu aj v tomto prípade predbehol spevák s menom básnika Dante Del Papa. Mimochodom, rodák z toskánskej Pisy. Debutoval v Ravenne v úlohe Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi. Dante, básnik hlasu, po ukončení aktívnej kariéry rozdával pedagogické experiencie v zaoceánskom Big Apple, kde zomrel v roku Pucciniho smrti 1924. Ária Cania z opery Komedianti od Leoncavalla pochádza z roku 1897 a je prvou existujúcou snímkou tejto skladby na tenorovom nebi.

video

Títo tenori si potykali s fonografom a s gramofónom ešte pred Enricom Carusom, ich voskové a šelakové „audiospomienky“ však nedosiahli výraznejší obchodný úspech. Prečo? Nahrávali relatívne málo – na rozdiel od Carusa, ktorý platňami nešetril, i keď sa v štúdiu necítil komfortne. Nestačí „len“ nahrávať. Treba nahrávať veľa. Caruso bol jediným mužom „zlatej éry“ operného spevu konca 19. storočia, ktorý pochopil, že čím viac emócií odovzdá klaustrofobickému čiernemu lieviku, tým bude slávnejší a z hory platní si postaví mohylu nesmrteľnosti.

Enrico Caruso (1873 – 1921) nahráva na gramofónovú platňu, spevákova autokarikatúra,
zdroj: internet

Slávik vo falošnej klietke

„Ach, už rozumiem, prečo som Patti! To je hlas!“ poznamenala na margo vlastných nosičov koloratúrna superstar „storočia pary“ Adelina Patti. Jej prvá nahrávka, komická ária zo zabudnutej opery Manon Lescaut od Francúza Daniela Aubera, bola stratená až do roku 1940. Melomanom však cvakli zuby naprázdno. Zistilo sa, že hnedý cylinder z roku 1895 je falzum a namiesto Adeliny Patti zaznamenáva hlas dcéry ruského barytonistu Bogomira Korsova Lucetty Korsoff. Prišla na svet v Janove, ale debut si odkrútila v Petrohrade ako roztopašná Serpina v Pergolesiho komédii Slúžka paňou. Skutočná Patti začala masovo nahrávať od roku 1905 – na platne, nie na fonograf. Kráľovná belcanta a „prvá dáma“ gramofónu, ktorá sa narodila na území Španielska a vyrástla v rodine talianskych emigrantov v Amerike, očarila i maestra Verdiho.

The Last Rose of Summer je sopránový hit z opery Martha alebo Trh v Richmonde. Tá v prvých desaťročiach 20. storočia rúcala repertoárové rekordy. Elegantné dielo Friedricha von Flotowa prvýkrát odznelo v roku 1847 vo Viedni, ale v povojnových rokoch sa stratilo z plagátov.

video

Melódia árie Die letzte Rose však nepochádza z Flotowovej hlavy. Je to báseň poeta Thomasa Moora z krajiny svätého Patrika inšpirovaná ružovými ružami a popevkom starobylej írskej ľudovej piesne, ktorú v roku 1792 zapísal do nôt Edward Bunting. Odvtedy si túto melódiu hádžu ako horúci zemiak viacerí skladatelia zo sveta hudobnej klasiky od Beethovena po Brittena.

Zrkadlo hlasu

Similárnym prípadom je ohnivá Habanera z Bizetovej Carmen. Jednu z najsugestívnejších skladieb pre mezzosoprán nenapísal Bizet. Autor opery sa pri potulkách Španielskom domnieval, že ide o ľudovú pieseň, preto ňou nahradil pôvodnú áriu, ktorá driemala v jeho šuplíku. Až dodatočne sa dozvedel, že jeho úlovok má autora. Bizetov hit je v skutočnosti pieseň El Arreglito od baskického skladateľa z Pyrenejských hôr Sebastiána Yradiera. Ten istý autor obohatil svetový vokálny fond notoricky známou skladbičkou s jemne flamencovým rytmom La Paloma. Nevyhýbali sa jej ani operné esá, napríklad tenor Beniamino Gigli či barytonista Emilio Eduardo de Gogorza.

Emilio De Gogorza (1872 – 1949), americký Španiel, barytonista pri rozhlasovom mikrofóne,
zdroj: wikimedia.org

A v španielskej nálade našu ochutnávku raných operných bonbónikov aj skončíme. Gogorza a Rosalia Chalia nám prednesú Aragónsku serenádu z pera neznámeho autora nahranú v roku 1901. V roku, kedy svet vstúpil do 20. storočia, netušiac, koľko naň číha tragédií, ale i zázrakov.

video

V ére digitálneho downloadu nám fonografy či mechanické gramofóny s kľukami môžu vyvolať úsmev na tvári. Ich zvuk je však stále exkluzívny. Kto chcel nahrávať na fonograf, musel disponovať perfektnou dychovou technikou. Citlivý prístroj reagoval na každý nádych a záznam, ktorý sa nedal spätne vyretušovať, či inak artificiálne dotvárať, niesol v sebe punc autenticity. Do tvrdého lievika sa spievalo čo najmäkšie a tóny sa nasadzovali in maschera. Prístroj skresľoval timbre a dodával mu charakteristickú plechovú rezonanciu, dokázal však odhaliť každú imperfekciu vokálnej techniky. Bol zrkadlom, ktorému bola cudzia každá lož.

Presvedčili sa o tom súčasné hviezdy Metropolitnej opery tenor Piotr Beczala a sopranistka Susanna Phillips. Vyskúšali si nahrávanie na skutočný fonograf zo začiatku 20. storočia. A to všetko Anno Domini 2018.

video

Anglické recording je príbuzné latinskému deponentnému slovesu recordari – rozpomenúť sa; byť v stave spomínania. Keď chytíme etymologickú niť za pačesy, dovedie nás k substantívu cor, cordis, čiže srdce. Platí to aj o nahrávkach v znamení vosku a šelaku. Obsahom spomienok je to, čo máme zapísané v srdci.

Autor: Lucia Laudoniu

zdroj videa: YouTube

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár