Sedem divov opery (3). Benátky v hudbe

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mesto karnevalu, romantických zákutí a gondolierov. Dnes nasadneme na gondolu hudobnej vedy, ktorá nás počas plavby za ďalšími Siedmymi divmi opery prevedie (nielen) opernými Benátkami. V tretej časti nášho seriálu stretneme Schuberta v sukni, červeného kňaza, „čierne“ barcaroly, a spoznáme aj jeden z najväčších falzifikátov v dejinách hudby!

Ten autor je žena! Aj to nám príde na um, keď zistíme, kto sa skrýva pod pseudonymom Geni Sadero. Toto grécke meno znamená „narodený v šľachtickej rodine“ alebo „zrodený pod šťastnou hviezdou“. Nositeľka mena, ktoré je vlastne skráteným tvarom ženského Eugenia, sa vedela „dobre narodiť“. Volala sa Eugenia Scarpa a rodičia ju po prvý raz zavinuli do plienok v tureckom Istanbule v roku 1886, kde jej šteklila nos pestrá zmes orientálnych zvukov a vôní. Priezvisko Scarpa sa v modernej taliančine prekladá ako topánky, a našej Eugenii túlavé topánky veru nechýbali.

Schubert v sukni

Vyrástla v talianskom Trieste a v hudbe sa vzdelávala najskôr sama. Brala pár lekcií klavíra, potom to skúsila so spevom a v roku 1914 si v Miláne odkrútila debut v opernej komédii I quatro rusteghi od skladateľa z Benátok Ermanna Wolf-Ferrariho. Spojitosť s metropolou na lagúne tu iba začína: dej tejto opery sa odohráva v Benátkach a s hlavným mestom gondol je spätá aj osobnosť autora predlohy, veľkého komediografa Carla Goldoniho. Vráťme sa však k Eugenii Scarpe: sľubná sopranistka nezanevrela na hrivu benátskeho leva, ale v roku 1919 odišla „na skusy“ do Paríža, kde odštartovala kariéru skladateľky salónnych piesní v štýle kráľa talianskej romance Francesca Paola Tostiho.

Geni Sadero (1886 – 1961), skladateľka, speváčka a klaviristka, litografia okolo roku 1917 – 18,
zdroj: museorevoltella.it

Kultúra belle époque hltala jej sladkobôľne nápevy ako In mezzo al mar, pieseň sicílskeho povozníka Amuri, amuri alebo benátsku La gondoliera veneziana (posledné dve spomínané romance nahral v roku 1950 37-ročný mladodramatický barytonista Tito Gobbi, neskorší hviezdny partner Marie Callas v Tosce). „Nickname“ Geni Sadero sa viaže práve k parížskemu obdobiu autorky, počas ktorého sa zmenila na neúnavnú kolektorku melosov z apeninskej pevniny i zo Sicílie.

Kolíska pod arkádou sa kolembá

video

Fà la nana bambin’ v Taliansku zľudovela a na meno autora (presnejšie, autorky) populárnej benátskej uspávanky si spomenie len málokto. Okrem tenorového Severana z krajiny ľadu Stefána Islandiho ju do drážok gramoplatní zakliali sopranistky Dusolina Giannini a Rosa Ponselle (Callasovej vzor) a nechýbala ani v repertoári Italoalbánca Tita Schipu. S pôvabnou uspávankou, nasiaknutou folklórnym duchom, pod ktorú sa autorsky podpísal „taliansky Schubert v sukni“ Geni Sadero, si zmerala sily dokonca aj wagneriánka Lotte Lehman! Pieseň si radi brnkajú gondolieri, ktorí sa bijú do pŕs, že práve toto je autentická ninna-nanna z benátskych kolísok! V skutočnosti je to umelá strofická pieseň v benátskom dialekte, ktorá sa po prvý raz ozvala zo strieborného plátna. A sme pri ďalšej výzve, ktorá čakala na jej skladateľku Eugeniu Scarpu: film.

V roku 1930 a 1935 si Geni „strihla“ menšie úlohy v snímkach z čeľade „bielych telefónov“ La canzone dell’amore a Il diario di una donna amata, herecký kostým však odložila – opäť v prospech notového papiera. V roku 1939 (Eugenia Scarpa vtedy už tretí rok pedagogicky pôsobila na slávnej Accademia di Santa Cecilia v Ríme) sa v Taliansku premiérovo premietal Adamiho film Il carnevale di Venezia.

„Soundtrack“ k filmu Il carnevale di Venezia,
spev soprán Toti Dal Monte, platňa značky La voce del padrone,
zdroj: internet

Hlavnou hrdinkou príbehu, ktorého dejiskom sú – ako inak – Benátky, je pracovníčka tabakovej továrne Tonina. Dievčina má krásny hlas a matka, bývalá operná diva, v nej vidí budúcu hviezdu lyrického divadla. Tonina má však jednu vlastnosť, ktorá jej pravidelne zatvára bránu k úspechu – tréma jej až príliš zväzuje hrdlo… Jej matku Ninettu si zahrala koloratúrka Toti Dal Monte, ktorej „prischla“ interpretácia dvoch hlavných šlágrov – uspávanky Fà la nana bambin’ (uvádzala sa tiež pod názvom Ninna nanna istriana, čo neprekvapí, pretože chorvátska Istria bola dlhodobo satelitom Benátskej republiky a dóžov meč tu mal hlavné slovo) a Barcarola de la Marangona.

video

Na vlnách barcaroly

Táto skladba, rovnako z dielne Geni Sadero, začala valcovať európske salóny krátko po premietaní Karnevalu v Benátkach v nemecky hovoriacich zemiach. Tam sa dával pod názvom Die Nachtigall von San Marco. A meno Geni Sadero, inak aj korepetítorky americkej altistky Marian Anderson, sa začalo trvalo spájať s nostalgickými piesňami s tematikou Benátok. Prispelo k tomu CD sopranistky Tiziany Zoccorato La biondina in gondoleta, ktoré je prehliadkou artificiálnej piesňovej literatúry so sugestívnou atmosférou mesta svätého Marka píšuceho svoje dejiny od 5. storočia. Disk nesie názov podľa rovnomennej piesne Donizettiho učiteľa Simona Mayra, ktorá imortalizovala benátsku šľachtičnú Marinu Chiaru Querini. Táto „Minerva z lagúny“ bola dušou literárneho salóna, kde si podávali kľučky Byron, Pindemonte a Thomas Moore. Dramaturgia platne skrýva aj tri melódie Geni Sadero, ktorá zomrela v roku 1961 v Miláne.

Čo je Marangona, vie každý, kto sa aspoň raz ocitol v tieni vyše 96 metrovej zvonice Kampanila pod práporom leva s otvoreným Evanjeliom. Je to najväčší benátsky zvon, ktorý v roku 1902 ako jediný prežil zrútenie veže. Ale čo je to barcarola? Milovníci opery sa stretli s barcarolou z opery Hoffmannove poviedky od père Offenbacha, ktorá pravidelne figuruje v koncertných bulletinoch. S titulom barcaroly bola pôvodne (v roku 1849) publikovaná aj slávna canzonetta Santa Lucia.

Pohľad na Canal Grande v Benátkach, maľba od Canaletta, cca 1720,
zdroj: wikimedia.org

Prečo sú gondoly čierne?

Barca je po taliansky malá loďka a barcaiolo je lodník. Kolísavý balans bárok na vodnej hladine dal meno barcarolám, piesňam benátskych lodníkov. Dostali sa do módy koncom 18. storočia, kedy sa popevky jednoduchých rybárov zmenili na štylizovaný kolorit pri výletných plavbách zámožnejších vrstiev. Predchodkyne dnešných gondol patria k panoráme Benátok od polovice 15. storočia (jedno z ich najstarších vyobrazení sa zachovalo na maľbách Gentile Belliniho), no trvalo desiatky rokov, kým sa ich fyziognómia ustálila do súčasnej podoby.

Gondoly križujú benátske kanály ako čierne labute. Ich farba nie je znamením smútku (aj toto je subjektívne, veď v Japonsku je farbou smútku biela). Šat v tónoch noci gondoly dostali príkazom. Aby sa noblesné rodiny nepretekali vo výzdobe plavidiel a neblokovali nimi dopravu na vodných tepnách, benátska vláda im za vyčačkané lode pravidelne naparovala mastné pokuty. A keďže ani nobilita nemala bezodné vrecká, čierna dala dreveným labutiam brázdiacim benátske kanále jednotný vzhľad v roku 1562.

Camille Corot, Plavba na gondole, olej na plátne,
zdroj: arthive.com

Prozaickejšie vysvetlenie hovorí, že za čierne sfarbenie gondol môže decht, ktorý chránil drevo pred deštruktívnym pôsobením vody. Radšej sa treba pretekať v speve barcarol, ktoré majú binárny rytmus (najčastejšie v šesťosminovom takte) a ich spoločným menovateľom je benátsky dialekt.

Pàrlitu venesian?

Hovoríš benátsky? Jazykom Benátčanov, łéngoa vèneta, sa dorozumievajú viac než tri milióny ľudí. Benátčina s jemnými gréckymi prímesami nemá tendenciu zdvojovať samohlásky podľa vzoru „toskánskej“ taliančiny. Reč obyvateľov kráľovnej lagúny spoznáme aj podľa zvýšeného výskytu písmena x a slovesa xe (je). A v jazyku dedičov republiky La Serenissima sa do dnešných dní zachovala varianta ľudového latinského pozdravu bondì (v klasickej podobe bonum/bonam diem precor, dobrý deň prajem), na rozdiel od štandardnej taliančiny, ktorá výraz giorno odvodzuje od neskorolatinského diurnum tempus, (po)čas dňa.

Kým slnko zapadne a vládne deň, fantómovia spia. O zjavení mŕtvej milovanej, ktorá vstúpila gondolierovi do snov, sa spieva v obľúbenej canzone talianskych barytonistov povojnovej éry Visione veneziana skomponovanej Florenťanom Renatom Brogim na verše Angiola Orvieta. V roku 1948 ju na značke Cetra zvečnil medzinárodne etablovaný milánsky bas Cesare Siepi.

video

 

Bergamčan s veslom gondoliera

Ak by sme vypísali súťaž o skladateľa s najväčším počtom benátskych reminiscencií v opere, Gaetano Donizetti by mal nárok na víťazstvo. Slová: „Nádherné Benátky! Ľúbezné!“ otvárajú prvé dejstvo Donizettiho tragédie Lucrezia Borgia, ktoré vrie vo víre zábavy v Grimaniho paláci. O prestavbu stredovekého sídla sa postarali potomkovia námorného kapitána Antonia Grimaniho, ktorý od roku 1521 doživotne nosil dóžovský klobúk corno ducale.

Povedali by ste, že od rovnakého slova, z ktorého vznikol titul lídra benátskej námornej veľmoci, máme v slovenčine výraz dukát? Ducatus znamená vojvodstvo a titulatúrou dux Venetiarum provinciae sa v 8. storočí hrdila jedna z najvýraznejších osobností na benátskom tróne Mauritius Galba.

Gaetano Donizetti obohatil svetový operný fond o niekoľko barcarol. Najznámejšiu z nich, Io son ricco e tu sei bella, spievajú sopranistka a bas v buffe Nápoj lásky. Skladba, ktorú mastičkár Dulcamara uvedie slovami „La Nina gondoliera e il Senator Tredenti, barcaruola a due voci“ má epizódny charakter a typickou barcarolou nie je (má predpísaný dvojštvrťový takt). Cavalier Tredenti nikdy neexistoval, jeho priezvisko je skomoleninou talianskeho tre denti, tri zuby. Rovnomenný kopec (Monte Tre Denti) sa však týči v talianskej časti Álp (Alpi del Monginevro) v turínskej provincii.

Delacroix, Poprava benátskeho dóžu Marina Faliera, 1827,
zdroj: wikimedia.org

Dóžov klobúk v zrkadle belcanta

Tri zuby možno na Donizettiho vycerili od šťastia diváci jeho novej opery Marin Faliero z roku 1835. Najbenátskejšia opera majstra z Bergama žala úspech na talianskych javiskách, postupne ju však prevalcovali Belliniho Puritáni narodení v tom istom roku. Protagonistom diela je dóža damnatio memoriae (prekliatej pamäti) Marino Faliero. Jeho korunovaná hlava skončila v 14. storočí pod rukami kata. V sále Veľkej rady v Dóžovskom paláci stále púta pohľady čierne rúško namaľované na mieste, kde by mala visieť Falierova podobizeň. Namiesto portrétu si môžeme prečítať, že „tu je miesto pre Marina Faliera sťatého za zločiny“ („hic est locus Marini Faletro decapitati pro criminibus“). V partitúre o tragédii dóžu, ktorému je česť manželky drahšia, než služba Najjasnejšej republike, sa skrýva barcarola Or che in ciel alta è la notte. Spieva ju tenor – gondolier v druhom dejstve.

video

Januárové publikum v roku 1844 vybučalo Donizettiho operu o poslednej kráľovnej Cypru Caterina Cornaro. Udržať sa na dramaturgickom výslní dielu nepomohlo ani nové finále dokomponované skladateľom v roku 1845. Opera má viacero nádherných miest vrátane záverečného patriotického monológu Cateriny a zboru gondolierov z prológu Or che l’astro in mar si cela.

video

Keď otec a syn stoja proti sebe, nebo na chvíľu skrvavie. Expulzia Jacopa Foscariho, syna benátskeho dóžu Francesca, a jeho exil, inšpirovali britského barda Lorda Byrona k napísaniu drámy The Two Foscari. Fabulu o neúprosnom vládcovi, ktorý zničí život nevinnému synovi, pretavil do nôt Giuseppe Verdi. V novembri 1844 sa interiérom rímskeho Teatro Argentina niesli tóny drámy o mašinérii benátskeho štátu, ktorú olizujú vlny Jadranu. V opere o perle talianskeho severu nesmie chýbať barcarola. Verdiho kontribúciu do tohto žánru predstavuje zbor Tace il vento zo začiatku tretieho dejstva Dvoch Foscariovcov.

video

Prvé komerčné operné divadlo a prvé hudobné „fejky“

Rok 1637 je v dejinách hudobného divadla vygravírovaný zlatými písmenami. Viaže sa k nemu otvorenie Teatro San Cassiano – prvého verejného operného divadla, ktoré fungovalo na komerčnom princípe: divadelný kolos riadil impresário a diváci si mohli kupovať lístky na predstavenia. Bol to podnik patricijskej rodiny Tronovcov (latinsky Thronus, trón), majiteľov kamennej divadelnej budovy v srdci benátskej zóny Rialto. Dovtedy boli domovom operných inscenácií uzavreté šľachtické scény. Primát verejného operného divadla tak patrí Benátkám.

Kde je divadlo, tam je živná pôda pre nové diela. Benátky dali ranobarokovej opere mená ako Claudio Monteverdi (rodený Cremončan bol maestrom di cappella v Bazilike svätého Marka), z Monteverdiho tieňa vystupujúci Francesco Cavalli, otec a syn Zianiovci (obaja mali aktivity vo Viedni), či syn benátskeho obchodníka Tomaso Albinoni preslávený aj mimo hraníc klasickej hudby notoricky známym Adagiom g mol (v Československu si túto melódiu „požičala“ napríklad speváčka popmusic Marcela Holanová). A predsa je to inak! Albinoniho Adagio je možno jedným z najväčších podvodov v dejinách klasickej hudby. Čo ak sa zrodilo v hlave talianskeho muzikológa Rema Giazotta, autora katalógu Albinoniho skladieb?

Muzikológ a skladateľ Remo Giazotto (1910 – 1998),
zdroj: internet

Giazotto tvrdil, že v útrobách Saskej štátnej knižnice v Drážďanoch objavil šesť taktov neznámej sonáty Tomasa Albinoniho. Torzo hudby doplnil o basovú linku a chytľavá melódia bola na svete. Neprešlo veľa času, a Giazotto sa nechal počuť, že celú skladbu napísal sám! Faktom zostáva, že v drážďanskej knižnici sa dodnes nenašiel originálny autograf benátskeho skladateľa, ani iný záznam o existencii záhadného rukopisu. Autorstvo slávnej skladby tak zostáva zahalené rúškom tajomstva. Nuž, aj klasická hudba môže mať svoje „fejky“…

Hymna zo sirotinca

Isté je, že Albinoni si dal námahu s kompozíciou piatich desiatok opier. Na opernom poli však exceloval ďalší Benátčan Antonio Vivaldi prezývaný il prete rosso, červený kňaz. Od roku 1704 bol zamestnancom dievčenského sirotinca Ospedale della pietà a pod jeho rukami vyrastali budúce virtuózky. Pre svoje figlie di coro Vivaldi napísal desiatky prevažne sakrálnych skladieb. Ako diamant medzi nimi svieti oratórium Juditha triumphans devicta Holofernis barbarie skomponované v roku 1716 na latinský text Iacopa Cassettiho.

Biblická predchodkyňa Johanky z Arku ukázala, akú moc môže Hospodin vložiť do rúk ženy. Starozákonná hrdinka zotne hlavu pohanskému vojvodcovi Holofernovi, a tým zachráni izraelský ľud pred stratou viery a národnej identity. Holofernov krk za Vivaldiho čias predstavovali Turci. V lete 1716 sa Benátčanom v aliancii s Germánmi podarilo vyhnať z ostrova Korfu turecký živel a dôvod napísať vojenské oratórium bol na svete. Melódia finálneho zboru Salve, invicta Juditha formosa sa stala hymnou Benátskej republiky oslavujúcej víťazstvo nad reálnymi i domnelými nepriateľmi námorného tigra.

video

Komerčná atmosféra dnešných Benátok občas pripomína (údajný) falzifikát Albinoniho Adagia a domáci synovia leva apoštola Marka vytrvalo bojujú proti prívalovým vlnám turistického ruchu i vysokej vody, aqua alta.

Autor: Lucia Laudoniu

výber nahrávok z YouTube kanála vybrala autorka článku

video

Addendum: Albinoniho a Giazzottovo Adagio v otextovanej verzii v prednese José Carrerasa. Skladba pochádza z Carrerasovho kontroverzného „červeného“ albumu Passion z roku 1996, ktorý zožal vlnu obdivu i kritiky.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár