Sedem divov opery (5). Tenori v ríši belcanta

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pripravme si baterky, budeme na stope hrdinom. Tenorovým hrdinom. Sedem exponovaných árií bude dopravnými značkami na križovatke menom talianska belcantová opera 19. storočia. Čo je to belcanto a aký je rozdiel medzi Bellinim a Donizettim? V piatej časti nášho seriálu Sedem divov opery už čakajú biele rukavičky histórie, príbor filológie a najmä plný tanier dobrej hudby.

Nastavme zrkadlo termínu belcanto: je to vokálna technika alebo epocha hudby, ktorú otrávil plyn veristických emócií? Doba skladateľov a interpretov v naleštených cylindroch, ktorí nahrávali na Edisonove cylindre? V prísne jazykovom zmysle je bel canto krásny spev. Stačí však vytiahnuť z police slávny slovník talianskeho jazyka Treccani (alebo aspoň konzultovať jeho online verziu), aby sme zistili, že (lingvistické) lano, ktorého sa držíme, nie je ani zďaleka také pevné!

Krása alebo harmónia?

Adjektívum bello (krásny, v skrátenej maskulínnej forme bel) zaviedol do literárnej kultúry „božský komédiograf“ Dante. Renesančný básnik ho definuje ako „harmóniu častí“, čím nadväzuje na formuláciu partium congruentia (zhoda, symetria častí) cirkevného otca Aurelia Augustina. Starotalianske slovko na označenie krásy bolo formoso (z lat. formosus, „dobre formovaný“, ladný). Bello má trochu inú príchuť: predstavuje súlad, ktorý (spolu)vytvára viacero komponentov, tak, ako biela objíma v náruči fyziky všetky farby spektra.

V Danteho dobách hýbala svetom polyfónia. Filozof hudby 14. storočia Marchetto z Padovy prirovnáva vzťah skladateľa a speváka k sudcovi a žalobcovi (jeden bez druhého nemôžu byť!) a básnikov umelecký druh Casella brnká na psaltériu tercíny z Purgatória. Talianske Trecento bolo vekom hľadania harmónie, vekom, kedy nebeské dráhy spievali (v harmóniu sfér veril ešte aj Kepler!) a svetská hudba bola iba platónovským tieňom ideálnej harmónie vesmíru. Niekde tu by sme mali hľadať embryo belcanta. S vedomím, že bel canto pôvodne neznamenalo krásny, ale harmonický spev.

video

Evokuje vám táto skladba zlatisté polia, na ktorých hrá vietor ako na klaviatúre? Nie ste ďaleko od pravdy. Nemec Fritz Wunderlich predniesol áriu Verdi prati (Zelené polia) z Händelovej Alciny. Nahrávka „sa narodila“ v roku 1959, ešte pred renesanciou barokových opier v strieborných zvukových konzervách (alias CD). Odvtedy prešla ústami vari všetkých hlasových odborov, od kryštáľového sopránu (Renata Tebaldi) po zemitý basbarytón (Bryn Terfel).

Na začiatku bol Neapol

Verili by ste, že mezzosopránový kastrát Carestini, ktorý sa v apríli 1735 zhostil úlohy Ruggiera v Alcine, túto áriu pôvodne odmietol spievať? Keď sa mu Georg Friedrich Händel vyhrozil, že nedostane za svoj výkon plácu, privolil. Zaostrime však na Carestiniho bolonského rodáka a kolegu z neapolského javiska Antonia Bernacchiho. Popredný učiteľ spevu, „fruktiferný“ výhonok košatého stromu neapolskej opernej školy, z triedy ktorého vzišiel aj legendárny kastrát Farinelli, bol jedným z prvých umelcov, ktorí do vokálnej pedagogiky vniesli termín belcanto.

Obmedziť cesty belcanta na „storočie pary“, či na trojhviezdie Rossini – Bellini – Donizetti, rovná sa svätokrádež. Prečo sa belcanto spája práve s týmito troma mušketiermi talianskej melodrámy? Niet odpovedí bez otázok.

Pesarský rodák Gioachino Rossini dostal podľa jednej anekdoty otázku, kto je najväčším hudobníkom na svete. „Beethoven,“ odpovedal. „A čo Mozart?“ kontroval Pesarčanovi ktorýsi provokatér. „Mozart nie je najväčší muzikant,“ uškrnul sa Rossini, „to je samostatná kategória – on je jediný!“ Je príznačné, že Rossini prišiel na svet rok po Salzburčanovej smrti a nič si neželal viac, než prevziať jeho žezlo.

„Hudba pod ľadom“ – hudba vo verši

Mozart a belcanto nie je spojenie, ktoré by sme mali „zautomatizované“ ešte zo školy. Ale technická akríbia Wolfganga Amadea a vokálna exhibícia neapolských javiskových kusov Piccinniho a Paisiella sú dvoma nohami, na ktorých stojí Rossiniho hudobnodramatické telo. Za toľko skloňovaným „bublifukom“ vokálnej virtuozity Rossiniho opier sa skrýva takmer inštrumentálna metrorytmická pedantéria, ktorá bola základom úspechu „starých“ hlasových pedagógov, a ktorú sa Rossini učil od italianizovaného Mozarta. Pretože neapolským skladateľom bolo zavše blízke všetko možné, len nie presnosť hodinára.

Umenie belcantového spevu v dejinách hudby rozkvitá v čase, kedy si libretisti naplno uvedomujú hudobný potenciál verša a úzku súvislosť medzi akcentami jazyka a hudobným rytmom (peknú monografiu na túto tému napísal v Prahe narodený nemecký historik umenia Friedrich Lippmann, kniha je dostupná v talianskom preklade pod názvom Versificazione italiana e ritmo musicale – I rapporti tra verso e musica nell’opera italiana dell’Ottocento).

Estetika belcanta vyrástla zo zmyslu pre dekasylabický verš, ktorý Talianom umožňoval ľahko písať kantilénové schémy (donekonečna verklíkované, ale nádherné zborové číslo Va, pensiero z Verdiho Nabucca je tiež v dekasylabickom verši). Použijúc metaforu Milana Rúfusa, báseň je „hudba pod ľadom“. Je tam – ale na to, aby sme ju počuli, musíme prebúrať ľad.

Nová éra

Platí to aj pre Rossiniho Otella, opernú fresku (nie frašku) so šiestimi (sic!) tenormi (na adaptáciu Rossiniho Jaga pre barytón nastal čas až tri roky po premiére). Slávnu áriu Rodriga Che ascolto z druhého dejstva si pripomenieme v interpretácii Lawrenca Brownleeho.

video

Rossiniho vlastná verzia legendy o žiarlivom Maurovi sa v roku 1834 dávala v La Scale. Plagát lákal na meno dobovej sopránovej hviezdy Marie Malibran, part Jaga si mal zaspievať akýsi Balfe. Za týmto netalianskym priezviskom hľadajme írskeho operného skladateľa Michaela Williama Balfeho, bývalého hráča na husle a Rossiniho chránenca, ktorý zhudobnil (aj) Falstaffa.

Balfe sa v polovici 19. storočia sťažuje, že s nástupom Belliniho a Donizettiho (teda okolo roku 1830) sa spevácky štýl odklonil na inú výhybku. Hráči zostávajú, ale pravidlá sa menia (aj podľa jedného z najlepších talianskych expertov na ľudský hlas v jeho historickom kontexte Rodolfa Cellettiho bol posledným mohykánom belcanta Rossini). Podľa tejto teórie Bellini a Donizetti už nie sú to „pravé orechové“! Prečo? Najskôr ukážka:

video

Čo sa zmenilo v porovnaní s predchádzajúcou áriou z Otella? Ak si spomenieme na Rossiniho prácu so slovom „traditor“ (zradca), počujeme, že skladateľ ho používa na eskaláciu dramatického napätia. Rossini „trhá“ dôležité slová v librete, „melie“ ich na franforce koloratúr. A pletie z nich reťaze. Trhá, melie, pletie. V Donizettiho ukážke Deserto in terra z opery Don Sebastiano, re di Portogallo tento prístup nenájdeme. Bellini a (po ňom i Gaetano Donizetti) sa viac, než na jednotlivé slová, sústredili na vetný celok, na frázu. Mužským hrdinom „ukradli“ koloratúry a prenechali ich ženským slávičím hrdlám.

Tenor: zrodenie hrdinu

Počuli sme Gastona Limarilliho, žiaka Artura Melocchiho (áno, je to on, kto „ukul“ kovové hlasivky Maria Del Monaca). Spôsob, akým Limarilli tvorí tón, má však na míle ďaleko od pružných, ale úzkych barokových hlasov. Limarilli exponuje hrudný register, aby pôsobil robustnejšie. Skladateľ a hlasový pedagóg 18. storočia Nicola Porpora by (možno!) nad ním zlomil palicu.

Lenže takéto hlasy Donizetti a jeho druhovia potrebovali pre svojich hrdinov neobelcantovej éry. Slávni tenoristi 19. storočia ako Gilbert Duprez alebo Giovanni Battista Rubini oslňovali robustným vysokým C – do di petto („céčko“ z hrude). Aký to posun oproti „bielej“ hlavovej rezonancii kastrátov, pre ktorých písal ešte aj Rossini (Aureliano in Palmira) a Meyerbeer (Il crociato in Egitto)!

Z tvorby univerzálneho eklektika Giacoma Meyerbeera, ktorý spájal monumentalitu francúzskej grand opéry s eleganciou nemeckých romantikov (E. T. A. Hoffman) a so živelným plačom Talianov, vám ponúkam áriu Raoula de Nangis preloženú do Danteho jazyka z francúzskeho originálu. Prednesie ju víťaz ankety The Tenor of the Century (Tenor storočia) platformy Opera Fanatic z roku 2015 Franco Corelli.

video

Nemorino a tí druhí

Slovo ária (tal. aria) má základ v latinskom aer – vzduch nevyhnutný na dýchanie. Paralela medzi slovami spiratio (dych) a spiritus (duch) poukazuje na posvätnú funkciu ľudského dýchania. Všetky živé tvory dýchajú, dych je preto synonymom života. Súvislosť s operou je daná v samej podstate vokálnej techniky (dych je pre speváka ako voda pre kvety) a v čarovnom slovíčku inšpirácia. Aj v ňom sa skrýva dych (koreň substantíva inspiratio, vdýchnutie). Inšpirácia v umení prináša so sebou citové vzplanutie, emfázu, takú dôležitú pre estetiku belcanta.

19. storočie tenorového hrdinu nestvorilo, ale postaralo sa o jeho nesmrteľnosť. A to na všetkých frontoch. Ťažkopádne láskaví a láskavo ťažkopádni zaľúbenci Nemorino z Nápoja lásky a Ernesto z Pána Veľkonočného ergo Dona Pasquala (Pasqua = Veľká noc), sú najznámejšie príklady z donizettiovského komického klobúka. Komédia Rita, rovnako z Donizettiho pera, sa premiéry dočkala až 12 rokov po skladateľovej smrti v roku 1860.

video

Beppe (part prisúdený tenorovi, v tomto prípade „srdcovému kráľovi“ Juanovi Diegovi Flórezovi), sa raduje, pretože v hostinci jeho panovačnej manželky Rity sa znenazdajky objavil jej prvý manžel námorník Gasparo, o ktorom všetci verili, že je mŕtvy (pravda je taká, že Gasparo odišiel do Kanady). Neutopil sa v námornej búrke, zato v búrke citov je až po uši. Búrkou sa začína aj Belliniho Il Pirata z roku 1827, ktorá nás zavedie na Sicíliu 13. storočia.

video

Rozdiel medzi Bellinim a Donizettim

Americký muzikológ a operný historik Stephen Williers polemizuje, do akej miery Belliniho opera Il Pirata vplývala na zrod Donizettiho temného príbehu o Lucii z Lammermooru. Strach, duchovia, gotický hrad, rytieri, šialenstvo, vražda a krvavý dážď v upršanom Anglicku. To sú atribúty, ktoré nechýbajú Gaetanovi Donizettimu, navyknutému miešať na svojej palete veľmi temné farby. Budúci autor Normy však maľoval v pastelových tónoch. A nenapísal ani jednu komickú operu. Stačí to na zamyslenie, aký je vlastne rozdiel medzi Bellinim a Donizettim?

„Destilovať“ smiech a plač v belcantových operách nie je jednoduché. Hranica medzi humorom a hrôzou má svoje trhliny. Veď Nemorinova Una furtiva lagrima je súčasťou komickej opery, ale nemá v sebe nič smiešne. Je to nárek, lamentácia. Výbuch čistej melanchólie. Nemorino je viac lugubriózny, než veselý, tvári sa ako nešťastný a intelektom málo obdarený muž (podobnú, no oveľa menej slávnu romancu nájdeme aj v Donizettiho ďalšej buffe Don Pasquale). Vincenzo Bellini sa komickému žánru vyhýbal, ale v juvenílii Adelson e Salvini má basový charakter Bonifacia, ktorý je vyslovene bufózny. Bellini sa vedel aj smiať, no smial sa „popod fúzy“.

Bergmačan Donizetti tvoril extrémne rýchlo (bol schopný stvoriť novú skladbu hoci aj pri kartovej partičke) a pri komponovaní sa nekamarátil s klavírom. Vokálne nápady mu pravdepodobne „sadali na nos“ podfarbené farbami orchestra. Dokázal rýchlo „vyhorieť“. Bellini, syn organistu z Catanie, mal ku klaviatúre podstatne bližšie. Písal pomaly a melodickú linku ohýbal podľa vzoru naturalizovaného Neapolčana Giovanniho Paisiella. Myslel čisto vokálne. Donizetti je vodopád. Bellini je horská bystrina, ktorá sa kvôli skladateľovej predčasnej smrti nestihla rozvinúť do rieky.

Belcantová hitparáda

Ak by talianski operisti 19. storočia poznali hitparády, v pomyselnom rebríčku by sa umiestnili aj mená, ktoré dnes rozhodne nepatria medzi plagátových „ťahúňov“. Kto by okupoval prvé priečky?

Panoráma (neo)belcanta by nebola úplná bez „otca ansámblov“ Saveria Mercadanteho. Tento žiak významného operného tvorcu Zingarelliho na konci života oslepol. Vychádzal z Rossiniho, ale nebol mu ľahostajný ani francúzsky svet a Meyerbeer, od ktorého sa túžil vymedziť. Druhé dejstvo jeho najznámejšej opery Il giuramento dáva príležitosť tenorovi belliniovského typu (v ukážke ním bude Katalánec José Carreras, ktorý sa v začiatkoch kariéry intenzívne venoval lyrickým belcantovým kreáciám).

video

Losujme ďalej z osudia „malých majstrov“: Gaspare Spontini mohol byť rivalom mladého Verdiho, ale upísal sa mestu na Seine. Medzi Spontiniho fanúšikov patrila aj prvá Napoleonova manželka Jozefína, ktorá mu umožnila premiérovať tragédiu Vestálka. Vo svojej dobe veľmi úspešné dielo časom strácalo karáty a skončilo na pôjde dejín, odkiaľ ho v polovici minulého storočia vytiahol režisér Luchino Visconti v legendárnej produkcii s Mariou Callas. Napriek tomu je Spontini oveľa viac doma v hudobnovedných slovníkoch, než na javiskách.

Z divadla na ulicu

Opačným prípadom je stav, keď skladba zľudovie a meno autora pohltí tma. Neapolskými uličkami sa zvykne ozývať veselá tarantella (jej sicílsku „sestru“ Abballati nahrali aj takí velikáni tenorovej kultúry ako Giuseppe Di Stefano a Roberto Alagna). Tento notoricky známy melodický model však pochádza z totálne zabudnutej buffy Luigiho Ricciho La festa di Piedigrotta. Kedy vznikla? Verdi mal už po premiére Rigoletta a na papier „sedliaka z Le Roncole“ práve padali takty Trubadúra. Rok 1852 je odpoveď na túto hádanku.

Luigi Ricci sa v Trieste oženil s českou speváčkou Ludmilou Stolz, sestrou známejšej Terezy, ktorá sa tešila Verdiho priazni. Ludmila mala dvojča – Francescu Stolz. Luigi s ňou splodil syna, ktorý zdedil po otcovi krstné meno i skladateľský talent. Autor ôsmych opier „Luigino“ Ricci-Stolz premiéroval svoje Zakázané ovocie (Il frutto proibito, 1888) až v Barcelone. Že zakázané ovocie najviac chutí a jablko nepadá ďaleko od stromu, dokazuje rodokmeň rodiny Ricci. Aby bol kompletný, pripomeňme si, že Luigi Ricci senior mal kompozične nemenej plodného mladšieho brata Federica, ktorý „na oltár umenia“ obetoval 19 opier.

Hudobné divadlo bolo pre Taliansko 19. storočia národným športom. Alberto Mazzucato, Michele Carafa, Antonio Cagnoni, Carlo Coccia či Belliniho sicílsky kompatriot Giovanni Pacini hrali svoj part statočne, no občas strelili gól aj do vlastnej (opernej) bránky. „Kleinmeistrov“ však rozhodne netreba podceňovať. Donizettiho žiak Matteo Salvi dokončil maestrovu drámu Il duca d’Alba a do opusu svojho učiteľa dopísal tenorovú áriu Angelo casto e bel. Keďže ária je obľúbeným koncertným číslom Ramóna Vargasa a Rolanda Villazóna, hudbymilovné auditórium si dodnes myslí, že ide o prácu veľkého Bergamčana… Aký záver nám z toho vyplýva? Belcanto má oveľa viac tvárí, než si dokážeme pripustiť.

Autor: Lucia Laudoniu

výber nahrávok z YouTube kanála zostavila autorka článku

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár