Sedem divov opery (6). Ave Maria – modlitba v tónoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vôňa maminých rúk – najkrajšia spomienka z detstva. Táto i ďalšie emócie sú kostrou zhudobnení modlitby Ave Maria v 19. a 20. storočí. Od operných heroín na kolenách po mystiku byzantských kláštorov. Ktorá Ave Maria je „fejk“, prečo je svätá Cecília patrónkou hudby, a ktorý operný spevák vstúpil do kláštora?

video

Predstavujeme jeden z najslávnejších falzifikátov v dejinách hudby. Lotyšská sopranistka Inessa Galante galantne predniesla Ave Mariu, ktorá vo väčšine (oficiálnych!) notových vydaní nesie meno Giulia Cacciniho. Toho Cacciniho, ktorý vo Florencii konca 16. storočia spolu s noblesnými kolegami zo združenia zvaného Camerata hľadal ako prútikár v studni antiky vyschnutý prameň hudobnej drámy. Florentský prameň vyústil do rieky, ktorá v 17. storočí dostala meno opera.

Filmový strih – a sme v 20. storočí. Ruský skladateľ Vladimir Fjodorovič Vavilov zomiera v chudobe na rakovinu pankreasu. Zamilovaný do lutny a gitary, až do roku 1973, kedy Vavilovova životná sviečka zhasla, s obľubou vydával svoje skladby v stile antico pod menami dávno mŕtvych autorov. Možno sa cítil ako renesančný muž teleportovaný do nesprávnej doby…

A teraz k prípadu Ave Maria: Vavilov ju nahral rok pred smrťou na platňu sovietskej značky Melodija. K autorstvu sa nepriznal, modlitbu vydal ako dielo neznámeho tvorcu. Prešli tri roky a mezzo Irina Bogačeva zaradila „staronovú“ Ave Mariu na svoj album barokových árií. Už nie pod nálepkou anonyma, ale pod menom Giulio Caccini!

Obal LP platne Iriny Bogačevy, na ktorej sa Vavilovova Ave Maria po prvý raz ocitla s Cacciniho atrubúciou.
zdroj: discogs.com

Keď organista Oleg Jančenko v roku 1987 zaranžoval túto melódiu pre svetoznámu mezzosopranistku Irinu Archipovu (ona bola v roku 1959 partnerkou Maria Del Monaca v legendárnej moskovskej Carmen), ešte netušil, že vyšle do sveta hudobnú raketu. Svet obletela skladba pripisovaná barokovému majstrovi, ktorú v skutočnosti napísal chudobný ruský lutnista…

Palica nie je na bitku

Palica, podľa ktorej sa meria. Dnes by sme povedali pravítko. Taký je význam gréckeho slova κανών (kánon). Kánonické znamená normatívne. A ak sú našou normou prísne kritériá bohoslužobných kníh, „hitovka“ Franza Schuberta, ktorá znie vari na každej svadbe, Ave Mariou rozhodne nie je. (Nie je ňou ani verzia Vladimira Vavilova, pretože tá je založená na repetícii dvoch slov).

Skutočná Ave Maria musí obsahovať zhudobnený kánonický (presný) text rímskokatolíckeho Zdravasu. V opačnom prípade je to voľná parafráza: vokálna kompozícia inšpirovaná mariánskou tematikou. Schubertova pieseň k Bohorodičke vznikla v roku 1825. Skladateľ ju pôvodne nekomponoval na liturgicky záväzný text, iba pretavil do nôt nemecký preklad modlitby Ellen Douglas z Jazernej panny škótskeho spevca Waltera Scotta. „Prilepenie“ latinskej invokácie na Schubertovu melodickú linku je neskoršou interpoláciou, ktorá začala žiť vlastným životom až po autorovej smrti.

O sile dodatočných úprav by vedel rozprávať aj Charles Gounod. Francúzsky romantik sa na prahu meruôsmych rokov dokonca pohrával s myšlienkou obliecť si kňazskú kazulu.

Jedno z historických vydaní notového záznamu Gounodovej Ave Marie, datovanie 1930.
zdroj: internet

Sprievodnú melodickú líniu svojej Ave Marie si abbé Gounod požičal z Bachovho cyklu prelúdií a fúg Dobre temperovaný klavír. K úvodnému barokovému prelúdiu dopísal vokálny part, a aj s textom Zdravasu sa pohral svojsky: vynechal z neho slová Mater Dei, Božia Matka.

Dve slová „hore-dole“? Veľkí muži patristiky sediaci v koncilových laviciach dávajú veto. Hviezdy ukazovali rok 431 a cirkevný snem v maloázijskom Efeze porazil blud patriarchu Nestoria. Pre jeho nasledovníkov – nestoriánov – bola Panna Mária matkou človeka, nie Boha. Koncil však pripísal Márii z Nazaretu vznešený titul Θεοτόκος (Theotokos, po latinsky Deipara), Bohorodička, anjelom pozdravená Bohomatka.

Kríza cirkevnej hudby v 19. storočí

Anjelským pozdravením sa podľa Biblie začala nová kapitola v dejinách spásy: hebrejská dievčina sa stala živým svätostánkom, tabernákulom, ktoré pod srdcom nosilo Boha. Gounodova La salutation angélique datovaná 1877 kladie do jazyka Napoleona literu latinskej Ave Marie. O popularizáciu tejto, mimo Francúzska relatívne neznámej piesne, sa postaral tenorista Roberto Alagna. V roku 1996 sa Anjelské pozdravenie ocitlo na jeho albume Sacred Songs.

Za štúdiovým pultom tľapkal Alagnu po pleci bývalý agent Charlesa Aznavoura, francúzsky Armén a sľubný tenor šesťdesiatych rokov Lévon Sayan, ktorý zo syna sicílskych imigrantov vytvoril operného svetobežníka prvej veľkosti…

video

Keď Gounod písal tento air sacré, už tretí rok vyvíjal svoju činnosť inštitút cirkevnej hudby so sídlom v Regensburgu. Vox clamantis in deserto alebo hlas volajúci na púšti bavorského kňaza Franza Xavera Witta koncom 19. storočia dorazil i do sekularizovaného Francúzska a zasial v ňom semeno cecilianizmu. Pod týmto názvom rozumieme hnutie, ktoré si kládlo za cieľ očistiť cirkevnú hudbu od veľkooperných manierov, a zároveň jej ponechať liturgickú dôstojnosť.

Cecilianizmus „lízol“ aj Taliana Luigiho Luzziho. Štyri melodrámy a jedna opereta znamenajú, že jeho inšpiračnou žilou bola vokálna tradícia, v Luzziho pozostalosti sa však našli tiež valčíky a mazurky. Jeho Ave Mariu z verdiovského zlatého veku (vznikla v roku 1866) zaspieva polovičný Talian, polovičný Španiel z Chile a jeden z najväčších Otellov pred Del Monacom Renato Zanelli. Na etikete platne svieti rok 1921.

video

Prečo je svätá Cecília patrónkou hudby?

Cecilianizmus nesie názov po rímskej mučeníčke z 3. storočia. Cecília dostala výborné vzdelanie a základy múzického umenia jej neboli cudzie. Bola tiež praktizujúcou muzikantkou? Pramene mlčia, tradícia rozpráva.

Úzka väzba medzi kultom svätej Cecílie a hudbou je dielom neskorého stredoveku. Jej patrocínium sa odvodzuje z veršov responzória z bohoslužby na sviatok svätej Cecílie: „Cantantibus organis, Cecilia virgo in corde suo soli Domino decantabat dicens: fiat Domine cor meum et corpus meum immaculatum ut non confundar“, čiže: „Keď hudobné nástroje zvučali, panna Cecília vo svojom srdci prespevovala iba Pánovi, hovoriac: Pane, nech je moje srdce i telo nepoškvrnené, aby som nezostala zahanbená a zmätená.“

O čom hovoria tieto verše? Horlivá kresťanka Cecília sa vydávala z donútenia a túžila zostať pannou aj po svadbe. Podľa cirkevného podania počas svadobnej noci namiesto tanca vo víre hýrenia skladala ódy na panenstvo na spôsob starozákonných žalmov. Text modlitby poukazuje na kontrast medzi duchovnou piesňou, ktorú Cecília predspevovala (decantare) v komôrke svojho srdca, a medzi zvukmi profánnych nástrojov. Je to tiež kontrast medzi svadobným veselím a krížom panenstva, ktorý Cecílii napokon otvoril dvere do svadobnej siene neba.

Keď si tenor oblečie habit

video

Táto modlitba k Panne Márii je (údajne) dielom neapolského barokistu Francesca Duranteho. Predniesol ju Alessandro Brustenghi. Nádejný, po technickej stránke však nezrelý tenorista vo veku 21 rokov vstúpil do františkánskeho kláštora v Assisi, kde slúžil ako… stolár. Brustenghiho školený tenor si náhodou (?) vypočul producent U2 a iných popových stars Mike Hedges a pozval ho nahrať klasický album do londýnskych štúdií Abbey Road. Spievajúci mních je od roku 2012 talianskou raritou.

Späť k ceciliánskemu hymnu – má nás čo učiť. Čo značí grécke slovíčko ὄργανον (organon), ktoré prevzala aj latinčina (v tomto prípade v absolútnom ablatíve „cantatibus organis“)? Je to nástroj. Aristoteles ho chápe ako súhrn princípov vedúcich k noetickému mysleniu. Organon je pomôcka, metóda, opora, ktorá nás vedie k cieľu (v hudbe je týmto cieľom vylúdenie čistého tónu).

Hudobné vodné organy sa v staroveku používali ako svetské nástroje, pretože dokázali ozvučiť exteriér, podobne, ako dnešná „namakaná“ aparatúra. Hydraulické organy zneli pravdepodobne aj pri gladiátorských zápasoch a nemali nič spoločné s organom, ako ho poznáme zo západných rímskokatolíckych a protestantských chrámov. Zmienka o organoch v responzóriu zo sviatku svätej Cecílie preto neoznačuje liturgický nástroj, ale vyjadruje silu hluku!

Cecília počas profánneho hluku vyhľadávala hesychiu, stíšenie. Budúca patrónka hudby hľadala pokoj, a našla tú najkrajšiu pieseň – ticho.

Svätá Cecília s miniatúrou organu, moderná ikona,
zdroj: pinterest.com

Operní hrdinovia spínajú ruky

Osobitnú skupinu hudobných invokácií tvoria preghiery, čiže operné modlitby. V „bežnom“ živote modlitba upokojuje, na divadelných doskách však zvyšuje napätie. Belcantové opery často kladú modlitby do kľúčových momentov deja, v ktorých hlavným hrdinom hrozí bezprostredné nebezpečenstvo.

Deh! tu di un’umile preghiera z Donizettiho Marie Stuardy alebo Deh tu reggi in tal momento zo Straky zlodejky Gioachina Rossiniho sú typické príklady operných modlitieb z talianskej literatúry. Aj invokácia druidskej kňažky Normy Casta diva z Belliniho rovnomennej tragédie je modlitbou, hoci obsahovo stojí mimo kresťanského rámca. To, čo sa skrýva pod hudobným obalom – verše libreta – delia orácie v operách na liturgické (fragmenty liturgických textov, nezriedka priamo v latinčine), mariánske (modlitebné vzývanie Bohorodičky) a osobné (personálna reflexia, kedy postava kladie svoj osud do Božích rúk). Vissi d’arte z Toscy je takouto osobnou modlitbou, meditáciou nad ťažkým životným údelom, kedy vystretá ruka k nebu nie je výzvou na súboj, ale gestom topiaceho sa.

Preghiera v opere je najčastejšie sólovým výstupom, zriedkavejšie je riešenie v podobe davovej scény. Dal tuo stellato soglio z druhej verzie Rossiniho azione tragico-sacra Mojžiš v Egypte, tým, že je z dramaturgického hľadiska ansámblom, umocňuje a znásobuje silu duchovného slova. „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja ( = Boh) medzi nimi.“ (Evanjelium podľa Matúša 18,20)

video

Slovo je matériou modlitby. Staršia filológia preto kládla latinské orare (modliť sa) do súvislosti s podstatným menom os (genitív oris), ústa. Ústa sú bránou, ktorou prechádzajú tisícky slov – jedny prosia, druhé preklínajú.

Menej býva viac

Expresívne procesie vo Verdiho Donovi Carlovi a v Cavallerii rusticane veristu Pietra Mascagniho majú religiózny podtext, od „pravých“ operných modlitieb sa však líšia: neprednášajú prosbu konkrétnej osoby. Neprinášajú nádej individuálnej persóne, ale demonštrujú lesk, silu a chlad oficiálnej ceremónie.

Operou s azda najväčším počtom modlitieb je Verdiho La forza del destino. Sopránová postava Leonory sa obracia na pomoc Panny Márie v druhej scéne druhého dejstva (Marie, pietosa Vergine). Dejstvo vrcholí v slávnej kantiléne La Vergine degli angeli, kedy Leonora prijíma mníšstvo. Leonorino hľadanie pokoja (Pace, pace mio Dio) vo štvrtom dejstve Verdiho súčasníci dokonca prirovnávali k Bachovej – Gounodovej Ave Marii a 49-ročného majstra so sivastým „melírom“ na hlave obviňovali z plagiátorstva…

Dá sa niekomu vziať život „z lásky“? Vojvodca, pre ktorého je vraždenie každodenným chlebom, to urobí. Ave Mariu daroval Verdi Otellovej láske Desdemone. Ustráchaná žena kľačí na kolenách a jej voľne parafrázovaný modlitebný monológ sa kontinuálne rozvíja do štvrťhodinovej piesne o vŕbe.

Otello a Desdemona na maľbe írskeho tvorcu malieb s historickými motívmi Daniela Maclisa. Desdemonina šatka – údajný znak jej nevery – biely šat a ruky takmer zopäté k modlitbe symbolizujú jej nevinnosť.
Zdroj: fineartamerica.com

Pôsobivosť modlitby však nie je priamo úmerná dĺžke scény. Na eskaláciu niekedy stačia dva verše. Keď roztopašná Musetta v Pucciniho Bohéme zašepká „Vergine benedetta, fate la grazia a questa poveretta“ (Blahoslavená Panna, zmilujte sa nad týmto úbožiatkom), vyjadrí k zomierajúcej Mimì možno väčšiu lásku, než básnik, ktorému sa práve zlomili ružové okuliare.

Ave Maria pre 21. storočie

Keď sa život zlomí ako steblo, volá sa to smrť. Španielsky hovoriaci gitarový virtuóz a skladateľ William Gomez z Gibraltáru (zomrel v miléniovom roku 2000) bol onkologickým pacientom a krátko pred smrťou skomponoval neoromantickú Ave Mariu. Gomezovu hudobnú verziu španielskeho textu Zdravasu spopularizoval Karel Mark Chichon – Gomezov krajan, ktorý tvorí pár s mezzosopranistkou Elīnou Garanča.

video

Zo slovenských interpretov zaradila Gomezovu Ave Mariu do svojho repertoáru Jana Kurucová. Kráčajúc po slovenskej stope sa dostávame k Jaroslavovi Dvorskému, najmladšiemu z „troch tenorov“ so značkou Dvorský. V roku 2008 venoval dnes už emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. CD singel Ave Maria pro pace. Vyznanie pre tenorový hlas skomponoval súčasný taliansky skladateľ Marco Diana.

Na ružencovej reťazi Ave Marií vinúcej sa do 21. storočia nenájdeme iba latinské kríže. Byzantská tradícia, ktorá dýcha v spirituálnej kultúre ortodoxnej cirkvi, ponúka bohaté mariánske menu. Ortodoxným náprotivkom latinskej Ave Marie je v cirkvách byzantského Východu modlitba Θεοτόκε Παρθένε (Theotoke Parthene, Panna Bohorodička), ktorá zachováva pôvodné biblické znenie slov archanjela Gabriela: „raduj sa“, po grécky χαίρε (chaire).

Nie celkom obyčajný pozdrav

Stredovekí učenci chápali latinské ave (imperatív verba avere) primárne ako pozdrav cisárom. Ave, Caesar! Odtiaľ máme slovenské „zdravas“. Páni Anatole Bailly a Michel Bréal vo svojom etymologickom slovníku latinčiny tvrdia, že starobylý význam slovesa avere je „teš sa“! Keď Márii hovoríme ave alebo chaire, prajeme jej, nech sa raduje, veď prináša na zem šťastie – Božieho Syna, ktorý podľa kresťanskej teológie zotiera z očí každú slzu.

Rok 1905 patrí k prvým časovým krôčkom 20. storočia, v ktorom ľudia mali za vidinu šťastia zaplatiť veľmi krutú daň. V tomto roku vyšla zbierka mariánsky motivovaných básní Theotokarion. Ich autorom je grécky biskup Nektarios Eginský, pentapolský metropolita a neskorší „páter Pio“ pravoslávnej cirkvi.

Grécky ortodoxný biskup Nektarios Eginský, autor byzantskej „Ave Marie“, dobová fotografia.
zdroj: internet

Úvodnú poému zo zbierky svätého Nektaria Αγνή Παρθένε (Agni Parthene) zhudobnili podľa pokynov samotného biskupa mnísi z monastiera Simonopetra z bašty ortodoxného monasticizmu, hory Athos na jednom z „prstov“ Chalkidiki. Táto byzantská pocta Bohorodičke sa dočkala prekladov do desiatok jazykov vrátane arabčiny a kórejčiny (!). Arabsko-grécku jazykovú adaptáciu Αγνή Παρθένε prinášame v interpretácii arabskej altistky na prahu klasickej hudby, „kvetu z Libanonu“ Fairuz.

video

Paraliturgická skladba, ktorá v prostredí pravoslávnej kultúry dosiahla popularitu porovnateľnú s Ave Mariou na Západe, sa nevymyká štýlotvorným a estetickým princípom byzantského chorálu. Pozornému uchu však neunikne, že má pravidelnú strofickú formu a z metrorytmického hľadiska sa jedná o – valčík…

Na vlnách duchovného valčíka nájdeme myriády variácií na Ave Maria, motív večného materstva.

Autor: Lucia Laudoniu

Bonus

Pred talianskym audiofilským technikom Giannim Bettinim sa v roku 1903 otvorili brány Vatikánu. Pápež Lev XIII. bol prvým rímskym pontifikom, ktorý nahral na fonograf autentický liturgický text Ave Marie. Mal vtedy 94 rokov.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár