Sedem divov opery (7). Veľké (a malé) zbory

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vrch Zobor a hudobný zbor majú niečo spoločné. Kedy sa zboristi ocitli v kufri autobusu a načo sú v operách zbory? Na ceste za funkciami zborového spevu (aj) v opere budeme potrebovať hlboké oči psychológa, štatistický talent sociológa, pár stránok zo slovníka filológa a zmysel pre hudobnú architektúru.

Nad mestom Nitra sa týči vrch Zobor, ktorý od 11. storočia s heslom ora et labora (modli sa a pracuj) – nadväzujúc na impulzy východného monasticizmu – „premodlili“ benediktínski mnísi. Miestne lesy sa stali domovom nielen pre pustovníkov, ale aj pre zubry – a po týchto majestátnych zvieratách dostal vrch svoj názov. Etymológovia z druhého tábora však hlásajú teóriu, ktorá bude milovníkov zborového spevu isto zaujímať.

Reklama

Pomenovanie nitrianskeho Zobora podľa tejto (ešte neaprobovanej) teórie vzniklo zo staroslovanského съборъ. Toto slovo prevzaté do liturgickej cirkevnoslovančiny označuje zhromaždenie klerikov, koncil, snem. Princíp synodality je v byzantskej duchovnej kultúre, ktorá má vo východnej Európe domovské právo, veľmi signifikantný (aj veľké pravoslávne katedrály sa v slovanskom svete zvyknú nazývať sobor). Substantívum съборъ vo význame synoda zdedili východoslovanské kultúry naštepené na byzantský cirkevnoprávny systém. Spomienku naň zachováva aj slovenčina v slove zbor (sъborъ → sbor → zbor). Policajný zbor, hudobné zbory, možno i vrch Zobor – všetky spája pôvod v rovnakom staroslovanskom tvare.

Zboristi. Pastel od impresionistu Edgara Degasa vznikol v roku 1877. Žiaľ, v roku 2009 obraz niekto ukradol. Polícia ho náhodne objavila o deväť rokov neskôr v batožinovom priestore istého francúzskeho autobusu. Zdroj: wikimedia.org 

Keď je hudba zakliaty dom

V prípade hudobných zborov (či už hovoríme o telese zboristov alebo o špecifickej vokálnej kompozícii) vstupuje do hry ešte jeden význam: spojenie. Zbor sa zhromažďuje, aby sa stretol v jednom bode. Rovnobežky sa spájajú do jediného úbežníka. Tým bodom je hudobná produkcia plná harmonických a ideových spojov.

Zborové výstupy a scény majú v opernom diele špecifické postavenie, ktoré vyplýva z dramaturgického plánu libreta. Požičajme si analógiu zo stavebníctva: bez projektovej dokumentácie by nevyrástla ani jedna budova. To, čo je pre „developera“ projekt a výkresy, je v opernom fachu libreto a partitúra. Budovou je hudba. Na rozdiel od stavebného diela je nehmotná, no vzniká v čase a priestore a „stavia sa“ z tehličiek harmónie a kontrapunktu. Interpretácia dodáva domu hudby konkrétny dizajn, ktorý, ako vieme, môže genius loci daného priestoru umocniť alebo zahubiť.

Cvrček v ľudskom hrdle

Atmosféra sa dá umocniť (zničiť?) napríklad imitovaním prírody (obklopujeme sa kvetmi, no aj gýčovými scenériami krajiniek). Hudobnú imitáciu prírody nachádzame už v dielach renesančnej frankoflámskej školy. Skladateľ Josquin des Prez bol v 16. storočí celebritou (jemu patrí jeden z podpisov na stene Sixtínskej kaplnky). Do tretej knihy frottol (talianska štvorhlasná strofická kompozícia profánneho charakteru) z roku 1504 Josquin zaradil skladbu El grillo, v ktorej sa onomatopoicky (zvukomalebne) hrá so spevom cvrčka (grillo v talianskom jazyku znamená cvrček).

„Graffiti“ vo Vatikáne. Aj tak sa dajú nazvať desiatky podpisov v kantórii (priestore pre zbor) Sixtínskej kaplnky, kam mali prístup iba hudobníci. Na obrázku podpis Josquina des Preza na stene kaplnky. Zdroj: news.harward.edu

Vystrelil si Josquin zo svojho spolupútnika? Autor do hudobnej faktúry „prepašoval“ meno svojho kolegu z dvora milánskeho vojvodu Sforzu. Volal sa Carlo Grillo a bol spevákom. Prameňov, ktoré by túto hypotézu potvrdzovali, niet. Dobrou indíciou je začiatok skladby: „el grillo è buon cantore“ (cvrček je dobrý spevák). Platí to pre crvčka zo zvieracej – a možno i z ľudskej ríše.

video

Latinské deponentné imitor, imitari, ktoré – trochu pejoratívne – prekladáme ako napodobňovať, nemá s hlúpym imitovaním nič spoločné. Má spoločný koreň so slovom imago – obraz. Kto imituje (hoci aj cvrčka), podľa latinčiny vytvára krásny duplikovaný obraz, nie karikatúru veci alebo javu.

Operný zbor – personifikátor prírodných javov

Príkladom dokonalej imitácie prírody z hrdiel operných zboristov je coro a bocca chiusa (zbor so zatvorenými ústami) z Pucciniho obžaloby kolonializmu, japonskej tragédie Madama Butterfly. Malá gejša, krehká, ako motýlie krídla, čaká na príchod svojej lásky – cynického Američana Pinkertona. Ešte nevie, že ju dávno odkopol a vymenil za inú ženu. Zbor maľuje atmosféru japonskej krajiny a úzkosť v srdci Butterfly. Slnko už zapadlo a typicky pucciniovský ascendenčný melodický oblúk supluje uspávanku – bez slov.

video

Rovnaký efekt (emisia tónu spôsobom brumendo) využíva Giuseppe Verdi v poslednom dejstve Rigoletta. Kým Pucciniho emóciou v predchádzajúcej ukážke bola bolesť z mučivého čakania na nový deň (imitačný obraz japonského večera i duševného stavu hlavnej hrdinky), Verdi siaha do opozitného arzenálu: aby akceleroval dej, jeho zbraňou je búrka.

Na javisku beží akcia: sestra nájomného vraha Sparafucila zastretým kontraaltom presviedča brata, aby nevzal život záletníckemu vojvodovi, ktorý zbiera ženy ako páry topánok. Gilda si na prahu dospelosti vojvodu idealizuje a je ochotná zomrieť namiesto neho. Obeta – akokoľvek nezmyselná – mení pubertálne dievča pred očami operného diváka na zrelú ženu. Zbor stojí za oponou a so zatvorenými ústami maľuje hromy a blesky.

video

Aká je funkcia operného zboru v týchto dvoch prípadoch? Určite to nie je „křoví“ ani vokálny „prívesok“. Zbor si požičiava motívy z prírody (večerný vánok, zore, hromobitie a dážď), aby dal príbehu ten správny vektor. Anticipuje budúcnosť: motýlik sa zmení na nočnú moru, úzkosť Butterfly sa bude stupňovať. A búrková noc v Rigolettovi vyústi do skutočnej vraždy.

Ide to aj bez slov

Myšlienka zborového spevu bez slov, teda brumendo, má svoju obdobu aj mimo zdravých, no prchavých „bubliniek“ hudobnej drámy. Byzantská tradícia, o ktorej sme sa zmieňovali v súvislosti s možným spoločným jazykovým koreňom slov zbor a Zobor, pozná v sakrálnej hudbe tzv. teretismy (v gréčtine sa používa termín κρατήματα, kratemata). Jedná sa o kalofonický (ľubozvučne ozdobný) a často vysoko melizmatický spev slabík bez sémantického významu te-ri-rem alebo ri-ri-rem, ktoré sa vkladajú do liturgickej poézie.

Typický odev byzantského chrámového speváka (Joan Kukuzel). Podobné pokrývky hlavy nosili aj zboristi. Zdroj: internet

Spevácke zbory v ortodoxných chrámoch bývali rozdelené na dve časti: vedúci ľavého zboru sa nazýval Λαμπαδάριος, lampadarios (z latinského slova lampada). Jeho pôvodnou funkciou bolo zabezpečovanie osvetlenia v kostole. Pravú stranu zboru viedol prvožalmista – πρωτοψάλτης, protopsaltis. Ten bol hlavným kantorom a prednášal aj sólové party.

Kratemata vznikli pravdepodobne z pragmatického dôvodu. Predstavte si, že zbor dospieva svoj text, ale bohoslužba (napríklad sväté prijímanie) ešte „beží“. Čo s tým? V západnej tradícii sa organista vynájde nejakou improvizáciou, východná ortodoxná cirkev však organovú hru nepozná. Aby sa „vyplnil“ čas, zbor začne spievať melizmatické „kučierky“ te-ri-rem.

V našej ukážke modeluje teretismy dnes už legendárny grécky protopsaltis Theodoros Vassilikos. Zbor vytvára spodný tón, ison – „rovnú“ tonálnu priamku (v západnej kultúre známu pod termínom bourdon alebo drone). Teologický význam isonu nie je celkom jasný. Môže vyjadrovať frekvenciu a ideu pokoja, stíšenia – kontrapozíciu k vzrušujúcej línii sólistu, ktorá klope na svätopeterskú bránu…

video

Mystickejšie (a príťažlivejšie) vysvetlenie hovorí, že te-ri-rem je pieseň anjelov v neznámom nebeskom jazyku, uspávanka Bohorodičky pre malého Ježiška či jednoducho vzdychanie srdca, ktoré nedokáže nájsť vhodné slová vyjadrujúce jeho najskrytejšie pnutia. Jedno je isté: na opernej scéne alebo kdesi v byzantskom kostolíku na Kréte, ide to aj bez slov.

Na pulze pohybu: „Rossini z Kaukazu“

Chór, v gréckej antike xορός, dostal názov podľa periodického (dnes by sme povedali tanečného) pohybu. Čo sa hýbe, nie je statické. Ak je niečo statické ako statua (po latinsky socha), „zamrzlo“ to v čase. Nemusí to byť mŕtve – je to imortalizované, zvečnené pre večnosť. Podľa antických predstáv bol celý vesmír v tanečnom pohybe.

Pulz sa nám zrýchli pri vzrušení, radosti. Tento fyziologický jav kopíruje i hudba, ak potrebuje vyjadriť veselosť. Opera Keto a Kote gruzínskeho skladateľa Viktora Dolidzeho na motívy klasickej Cagareliho komédie Chanuma je plná tanečného vlnenia. Posledné dejstvo tejto opernej veselohry z roku 1919 je prehliadkou gruzínskych svadobných tancov.

Viktor Dolidze (1890 – 1933), autor opery Keto a Kote. Zdroj: internet

Rok 1919 diktoval v Európe nové trendy: Richard Strauss premiéruje Ženu bez tieňa, Jean Cocteau a Stravinskij sa vymedzujú voči wagnerizmu, liahne sa francúzska „veľká šestka“, v Taliansku kvitne verizmus. Kaukazský bohatier Dolidze toto všetko ignoruje a obohacuje fond svetovej opernej literatúry o úsmevné dielko (neskôr nie veľmi šťastne transformované do podoby operety a muzikálu), v ktorom sa vyvážene a neeklekticky snúbia turecké a arménske metrorytmické bloky, melizmy z Osetska, gruzínske jarmočné divadlo a rossiniovská melodika. Efektný zbor hostí kniežaťa Levana na slávnosti v jeho paláci zaznieva po krátkej, orientálnou rytmikou nabitej predohre.

video

Byť sám sebou

Odchovanec milánskeho konzervatória Emilio Arrieta v druhej zo svojich opier v Donizettiho štýle La conquista di Granata rozohráva vzťahy medzi moslimami v maurskej Alhambre a katolíckymi Španielmi. Skladateľovi z Iberského polostrova sa podarilo integrovať do partitúry idiomatiku raného Verdiho, donizettiovské medovo sladké cavatiny, Mercadanteho „vyšívanie“ hlasov v ansámbloch a symfonickú prudkosť Hectora Berlioza.

Taká zmes majstrov! Ako je potom možné, že opera od päťdesiatych rokov 19. storočia „čušala“ v archívoch až do roku 2006, kedy ju opäť rozospieval tím z madridského Teatro Real? V hudbe je málo kompozičnej individuality. Je v nej všetko možné, len nie Emilio Arrieta. Tých zopár arrietovsky exponovaných miest však stojí za to: sopránová kantiléna Zulemy čerpá z maurského folklóru a veľká zborová introdukcia z prvého dejstva evokuje úvod Verdiho Alziry, ktorá je postavená na podobnom náboženskom konflikte Španielov a domorodcov v Novom svete.

Madridské vydanie libreta k opere Dobytie Granady Emilia Arrietu, 1850. Zdroj: wikimedia.org

Stal sa dvorným skladateľom španielskej kráľovnej a presedlal na písanie zarzuel – taký bol ďalší Arrietov osud. Hispánska zarzuela však nie je žiaden „podradný operetný žáner“, hoci v literatúre sa zvykne považovať za sestru viedenskej múzy na krásnom modrom Dunaji. Zarzuela má v skutočnosti oveľa bližšie k neviazanej Offenbachovej opéra bouffe, než k rakúsko-uhorskému noblesnému úsmevu. Existovala už v baroku (prolifický skladateľ Juan Hidalgo de Polanco) a valčíky v nej nenájdeme ani pod lupou!

Zbory v zarzuelách

Vejár a uhrančivé čierne oči. Zarzuela, typická autochtónnymi hispánskymi motívmi, je pre kolektív z hudobnodramatických javísk vďačnou príležitosťou. Znásobené hlasy zborov generujú mocnú sonoristickú kvalitu a stávajú sa nositeľom lokálneho koloritu. Filozofických ideí tu niet, zato môžu kreovať atmosféru ľudského mraveniska na námestiach a tržniciach (aj vítanie toreadorov vo štvrtom dejstve Bizetovej opery Carmen patrí do tejto kategórie: má výrazne zarzuelový ráz).

Tri roky po Dobytí Granady napísal Arrieta jednoaktovku o lodiarskom učňovi El grumete na libreto Antonia Garcíu Gutiérreza (v hlave tohto dramatika sa zrodili zápletky TrubadúraSimona Boccangeru, ktoré muzikalizoval Verdi). Barkarolu z El grumete sa autor prekvapivo pokúsil postaviť na responzoriálnom princípe (zbor a tenorový sólista si navzájom odpovedajú).

video

Trma-vrma, virvar v dome, preháňanie sluhov sem a tam, večerné serenády námorníkov, hrdinské činy korzárov, neschopnosť žienok obsedieť na jednom mieste – toto všetko musí zarzuelový zbor zaspievať, ale tiež zahrať!

Giuseppe Verdi: viac, než Zbor Židov

Popletie hlavu, navlieka prsteň. Na avantúru však čoskoro zabudne a vrhne sa do nového vzťahu. To neveští nič dobré… Sľúbi manželstvo inej – ale sobáš nie je guma na vymazanie zrady! V historickej dráme Oberto, ktorou Giuseppe Verdi v roku 1839 odštartoval operný kompozičný maratón, klíči veľmi moderný psychologický model sebavedomého chudáka hrajúceho na dve strany. Charakter prvej Verdiho tenorovej postavy je typologicky spriaznený so záletným vojvodom z Rigoletta. V oboch dielach (ObertoRigoletto) je tenorista vlastne negatívnou figúrou: má na jazyku med, ale v srdci jed.

Keď má prvotina o prvenstvo viac. Verdiho operou s najväčším počtom zborov nie je Nabucco so slávnym nárekom zajatých Hebrejov. Je to Oberto.

Skica kostýmového návrhu k Verdiho opere Oberto, autor Domenico Franchi, zdroj: pinterest.com & domenicofranchi.com

Zbor dostáva slovo hneď po predohre (Di vermiglia amabil luce). Kavalieri sa radujú z blížiacej sa Riccardovej svadby s Cunizzou. Tušia, ako veľmi ich hrdina ublížil inej žene? V piatej scéne dámy oslavujú krásu Riccardovej nevesty (Fidanzata avventurosa). Aj druhé dejstvo začína zborovým výstupom, pastelové farby jubilácie však strieda zdesenie z Riccardovho hazardovania so ženskou psychikou (Infelice! Nel core tradito). Horký blen zostane v ústach kavalierov aj v nasledujúcich scénach (Dov’è l’astro a odsudzovanie súboja Ah, sventura!). Počítajme spolu: päť signifikantných belliniovsky ladených zborových scén v jedinej dvojhodinovej opere!

video

Latku, ktorú Verdi nastavil, sotva niekto preskočí: zbor je svedomím sólistov. Veď kavalieri, ktorí by mali byť voči Riccardovi lojálni a konkordantní s ním, implicitne naznačujú, že jeho správanie nie je po kostolnom poriadku. Verdi nevedomky vracia zboru funkciu, ktorú mal kedysi v divadle v dobách starovekých mýtov. Zbor privádza k tomu, čo postavy cítia in se – ale ešte to nepovedia nahlas.

Fakt, že Verdi kladie do úst zboristov názor, ktorý chce taliansky návštevník opery 19. storočia (bažiaci po národnej jednote) počuť, je svätým grálom úspechu plamenných patriotických zborov, vďaka ktorým skladateľ dostal prezývku papà dei cori. Chór tlmočí to, čo si myslí divák – a kompetencie hlavnej postavy strháva na seba. Verdiho zbor už nezastupuje na scéne určitú skupinu historických postáv, ale zastupuje diváka!

Veselí sa na svadbe, žiali v zajatí, burcuje na bojisku. Maľuje atmosféru a v časovej lupe drámy znásobuje účinok okamihu. Operný zbor prichádza s konkrétnym, ešte nevysloveným názorom – a tento spoločný menovateľ podčiarkuje všetky jeho funkcie.

Autor: Lucia Laudoniu

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár