Sedem divov opery (8). Tisíc tvárí otca. Verdi a barytón

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kúpeľná kolonáda, kde každý stĺp spieva. Vo ôsmej časti seriálu Sedem divov opery sa dotknime stĺpov Verdiho barytónových postáv a načúvajme ich príbehom.

So stredným mužským hlasom, ktorého pomenovanie je odvodené z gréčtiny (do hudobnej terminológie prišlo latinskými cestami cez renesančné pojmy s gréckou predponou barisonans, hlboko znejúci a baripsaltes, žalmista spievajúci nízkym hlasom) sa spájajú postavy hubiteľov lásky medzi tenorom a sopranistkou. Barytón je klinom reality – romantika na zemi nikdy netrvá večne.

So zaťatou päsťou

Život je boj. Pre niekoho pästný zápas na život a na smrť. Klišoidná fráza sa do latinského jazyka zvykne prekladať rôzne, aj ako vita pugna est. Pretože pugnus znamená päsť. Päsťami (pugnis) bojujeme (pugnamus). Nielen deti bojujú proti rodičom. V jednej z Verdiho opier je to naopak – otec bojuje proti dcére v tom najcitlivejšom teréne – v srdci. Nepotrebuje na to päste, stačia mu myšlienky.

V čase, keď Giuseppe Verdi komponoval drámu o Johanke z Arcu, liberátorka Francúzska ešte nebola svätorečená (stalo sa tak až v roku 1920 v kontexte vatikánskej defenzívy voči čertovským rožkom francúzskeho antiklerikalizmu). Libretista Temistocle Solera nepísal oratórium o dive povýšenej na oltár, písal príbeh o žene na hojdačke medzi pochybnosťami a poslaním.

Barytonista Filippo Colini (1811 – 1863), protagonista Giacoma na premiére Verdiho opery Giovanna d’Arco, zdroj: wikimedia.org

Solera sadí semená veršov do pôdy skyprenej Schillerom (dráma Die Jungfrau von Orleans). Najväčším prekvapením je Johankin skon: namiesto plameňov inkvizície rozdúchaných contra legem vydýchne uprostred bojového virvaru. Johanka, duchovný pendant fenoménu rytierstva, zomiera na bojisku.

Kým Schiller „pričaroval“ Panne orleánskej pokušenie v podobe romániku s anglickým vojakom, Solera s Verdim Johanku „zapária“ priamo s následníkom trónu, dauphinom Karolom VII.

Je zlé milovať svoju pravdu?

Jedným z magnetov premiéry z roku 1845 (pochopiteľne, v tieni vokálnych divov divy Frezzolini) bol barytonista Filippo Colini, ktorý o päť rokov neskôr modeloval paternálnu rolu Stankara vo Verdiho Stiffeliovi. Aj postava Giacoma patrí do šíku verdiovských patres, a predsa sa od nich líši. Namiesto milujúcej náruče ponúka slovnú päsť. Je to kolaborant – nielenže neverí v supranaturálne poslanie svojej dcéry, ba čo viac – podáva pomocnú ruku Angličanom, aby Johanka padla do nepriateľského zajatia.

V chytľavej árii z úvodu prvého dejstva nám Giacomo ozvučený hlasom Sherrilla Milnesa priblíži dôvody svojho konania. Naozaj zrádza vlasť?

video

Od vetchého starca má ďaleko. Giacomo je muž s názorom. Prezradil nám, že dauphin je hanbou Francúzska – a každý, kto budúcemu vlastníkovi koruny dláždi cestu k moci (vrátane jeho dcéry), je prinajmenšom podozrivý. Z predstavy, že na Johanku patrí kladivo na čarodejnice, vytriezvie až v poslednom dejstve. Giacomo je krásna postava, dusená hrdosťou, postava, ktorá miluje… svoju pravdu.

Druhý Jago?

Johankin otec by mohol sedieť za jedným stolom so Shakespearovým „Mefistom“. Jago je Otellov grillo parlante (mrmlajúci cvrček, tento tvar vošiel do talianskeho jazyka ako literárny ekvivalent svedomia od roku 1883, odkedy príbehy o Pinocchiovi nechýbajú na polici žiadnej detskej izby). Jago a Johankin otec spoločne ukazujú, že hriech je genetická infekcia na dne ľudského ja. Hrešiť je jednoducho ľudské (a bojovať s hriechom anjelské).

Druhou zaujímavou vlastnosťou oboch mužov je maskovanie zla v kabáte dobra. Jago sa tvári, že chce pre Otella len to najlepšie. A Giacomo? Ten ospravedlňuje nenávisť k dcére láskou k vlasti bez skurumpovaných kráľov a čarodejníc s lacnými trikmi.

Victor Maurel (na snímke so skladateľom) bol Verdiho prvým Jagom. Zdroj: pinterest.com

Vlk v ovčom rúchu, jed v zlatom pokáli. Jago podáva Cassiovi opojný mok, aby jeho „spoločenskú únavu“ neskôr využil ako intrigu poriadne ostrého kalibru. Nahovorí Otellovi, že jeho polovička Desdemona ho podvádza práve s Cassiom. A keď Desdemona oroduje u maura benátskeho, aby odpustil Cassiovi lapsus s pohárikom, jeho africká krv sa dostane do varu.

Prípitok Jaga z prvého dejstva (oveľa menej známy, než povestné credo otca lži) má allegrový nábeh, za ktorým sa skrývajú „švajčiarske hodinky“ dramatika. Jago potrebuje dostať Cassia tam, kam chce, aby so vzniknutou situáciou mohol ďalej operovať. Hľadá zámienky, ako uvoľniť Cassivu náladu. Hrá sa s ním, ako s bábkou – ale Cassio to nevidí.

video

Koruna má prednosť

Po diabolskom tanci nám treba exorcizmus v podobe krásnej hudby – hoci belcantový prejav barytonistu z prvých dekád smutno-sladkého storočia dvoch vojen, rímskeho rodáka Cesara Formichiho, Jagovu horkú dušu trochu osladil. Osladiť a najmä očistiť vlasť na lagúne od zradcov alias traditorov (hoci aj svojej krvi!) si želá starecké srdce dóžu Foscariho.

Byronovská látka prikrýva (melior, odkrýva) krvavé dejiny republiky svätého Marka. Ďalší Verdiho hrdina, tentoraz z roku 1844 (termín premiéry šiestej majstrovej opery I due Foscari), sa prizerá kriminalizácii vlastného syna (Jacopo Foscari, tenor, je za vlastizradu delegovaný do exilu kamsi na Krétu).

Ária z prvého dejstva umožňuje barytonistovi (v našej ukážke ním bude Talian s menom odkazujúcim na súboje šľachtických aliancií ghilbellinov a guelfov, Giangiacomo Guelfi) vytvoriť vokálno-herecký portrét muža, ktorý sa synovmu utrpeniu prizerá s tým, čo Američania radi volajú poker face. Pod ľadom tlie oheň – no zatiaľ horí príliš slabo, aby ho dokázal roztopiť.

Dóža Francesco Foscari očami benátskeho maliara Lazzara Bastianiho, zdroj: wikimedia.org

Má ho každý kút zeme

Koho? Svojho hrdinu a anti-hrdinu. Kto je vlastne traditor? Pátrajúc po etymologickej stope s muzikologickým nosom komisára Rexa, latinské tradere značí odovzdať. Traditor je ktosi, kto odovzdal do nepovolaných rúk to, čo mal zachovať (napríklad štátne tajomstvo).

Dóža Foscari sa správa ako skutočný traditor, keď odovzdáva (alebo zapredáva?) otcovskú lásku v prospech jagavého corno ducale, dóžovskej koruny. Jacopo bol nevinný. Výčitky svedomia (už spomínaný pinocchiovský grillo parlante) privedú Foscariho seniora do hrobu počas investitúry nového mocnára.

video

V ôsmej opere roncolského hudobného taumaturga, divotvorcu, sa katolícki Španieli a pohanskí Inkovia ruvajú o mäso moci s energiou psích tesákov. Verdiho opäť fascinoval il fracasso (dramatický spád, rámus, divadelný rachot) kaskády slov libretistu Cammarana.

Stavba opery Alzira pôsobí zvláštne: prológ a prvé dejstvo prinášajú tri tesne po sebe nasledujúce veľkorozmerné árie, v ktorých sa postupne predstaví triáda hlavných protagonistov: tenorista Zamoro, barytón Gusmano a napokon Alzira, soprán. Táto dramaturgická „úchylka“ potvrdzuje pravidlo, že aj v slabosti býva sila (zvlásť, ak hovoríme o sile Verdiho hudby). Klus hudobných koní na chvíľu pristavíme pri barytonistovi.

Gusmano je syn peruánskeho guvernéra Alvara. Keď z rúk otca preberá moc, zaumieni si, že zmieri znepriatelené tábory domorodcov a bielych. Ako nástroj mieru by mu dobre poslúžila náčelníkova hrdá dcéra Alzira. Gusmano to ale nedomyslel. Alzira miluje iného. Nový guvernér v cavatine v andantovom tempe kráča v ústrety nádeji. Vyhral tisíc bitiek, ale nedokáže dobyť jedno ženské srdce. Do roly bojovníka medzi mlynskými kameňmi dvoch etník sa prevtelil Mario Sereni.

video

Chceme to, čo nemáme

Pakt medzi domorodcami a Španielmi sa zakladá na pravde. Reálny conquistador Francisco Pizzaro (ktorého črty vzdialene spoznávame v Gusmanovej tvári) prišiel do Južnej Ameriky bez záväzkov. Manželstvom z rozumu s mladou potomkyňom inského sapu, princeznou Quispe Sisa, naoko spečatil prímerie. Quispe, ktorá prijala kresťanský krst a európske meno Ines, porodila Pizzarovi dcéru Franciscu, ktorá v roku 1536 prispela k španielskemu víťazstvu pri obliehaní Limy.

Nad chladom jedinej ženy, Gulnary, si zúfa aj paša Seid v Korzárovi. Má v háreme sto panien, ktoré sa dožadujú jeho priazne. Odmietnutie psychologicky znásobuje túžbu.

video

Turban si na hlavu oblieka sultánsky rezonantný dramatický barytón Luca Salsi. Fantáziu Giuseppe Verdiho dráždili veľké literárne motívy, ktoré od takzvaného reálneho života nesmela oddeľovať hradba gýču. Platí to o Traviate, o ktorej sa popísali tony papiera, a predsa nevydala všetky svoje tajomstvá.

Bezmocnosť (vyššej) moci

Je persóna otca Germonta z Traviaty inkarnáciou meštianskej morálky? Konvencie, ako všetky pravidlá, vo svojej podstate nie sú zlé, zlé sú len spôsoby, akými sa s nimi narába. Pokúsme sa vyriešiť hádanku: je Germont père „záporákom“? Áno, núti bývalú kurtizánu Violettu vzdať sa očisťujúcej Alfredovej lásky. Robí to však z vlastnej vôle?

Nútia ho k tomu okolnosti. Germont má aj dcéru, a rodina jej nastávajúceho si nepraje, aby sa nite nových (a preto stále krehkých) zväzkov viazali so ženou pochybnej povesti. Aby dcérin ženích neodstúpil od svadby a putá zostali počestné, Violetta musí „z kola von“… Giorgio Germont sa tak stotožňuje s vôľou niekoho, kto sa v opere ani raz neukáže!

À propos, Violetta nie je primitívna prostitútka. Je krásnou ženou v náručí bohatých mužov (žijúcou za cudzie peniaze), ktorá sa hrá na aristokratku: dnes by sme povedali zlatokopka. Mravne vyliečená Violetta však žije z predaja vlastného majetku!

Donizettiovský barytón Felice Varesi (1813 – 1889) premiérovo prepožičal hlas aj Verdiho Rigolettovi a Germontovi v Traviate. Zdroj: art.com

Germont skladá zbrane pred vis maior, ktorou je verejná mienka. A tá v popoloso deserto (zaľudnenej púšti) menom Paríž nepozná pokánie. Alfredov otec žiada bývalú kurtizánu, aby nevybočovala z poľa, na ktoré ju umiestnila neviditeľná ruka (spoločnosti). Po chvíli pochopí, že Violetta je výnimkou z „pravidla“, sám však nedokáže toto pravidlo zmeniť. Germont chce byť silným obrancom rodinných hodnôt. Starší ľudia nemávajú v láske zmeny „zabehaných“ šablón…

Ochranca, ktorý ničí

Verdi však tejto rozporuplnej postave pripísal aj láskavé črty. Alfredo otec objíma Traviatu ako dcéru, zotiera jej slzy. Na večierku u Flory hrubo obžaluje syna, platiaceho za Violettine „služby“, z urážky ženskej dôstojnosti (čím pripúšťa, že aj kurtizána má svoju česť!). Prichádza k Violettinej smrteľnej posteli a vzdáva hold jej morálnej veľkosti, väčšej, než je jeho vlastná (ak sa to vôbec dá merať). Ešte predtým farbí Alfredovi kantilénu o liečivej sile rodného kraja. Cabaletta, ktorá nasleduje po Germontovom monológu, sa často škrtá.

video

Niekdajší javiskový partner Marie Callas Rolando Panerai predniesol záver Germontovej scény v intenciách skladateľovho zápisu: vyjadruje gradáciu otcovskej kázne. Náhlivosť, vehemenciu, autoritu. Kde nestačia zamatové reči, tam otec „pritvrdí“ a hľadá výchovné prostriedky, pomocou ktorých prinúti syna vrátiť sa domov a zabudnúť na avantúru s bludičkou z demi-mondu. Z pragmatického pohľadu nátlak rodiča nie je previnenie: ak by Germontovi na synovi vôbec nezáležalo, nestaral by sa o to, ako žije.

Prvky láskavej autority nájdeme napríklad u Rigoletta (ariózo Ah, veglia, o donna, questo fiore je narážkou na ohrozenie panenstva Rigolettovej dcéry, hoci ilúzia dcérinej izolácie od „zlého sveta“ sa ustarostenému otcovi rýchlo zrúti). O dcéru sa bojí ďalší barytónový otec – tentoraz z opery Luisa Miller.

video

Do kože Luisinho otca, bývalého vojaka, sa prevtelil bojar barytonistov Dmitri Hvorostovsky. Čo narušilo jeho kruhy? Kroky autoritatívneho grófovho sekretára Wurma. Ten prišiel požiadať Millera o ruku jeho dcéry. Luisin otec ho upozorňuje, že výber životného druha je posvätný a nikdy nerozhodne proti dcérinej vôli: „In terra un padre semiglia Iddio per la bontade, non pel rigor.“ (Otec na zemi podobá sa Bohu láskavosťou, nie však krutosťou).

Wurm, nahnevaný Millerovou odpoveďou, mu prezradí, že Luisin milenec nie je nik iný, než grófov syn. V ďalších hudobných kapitolách musí Luisa vyslobodiť otca z väzenia výmenou za falošné ľúbostné priznanie vynútené Wurmom.

Baritono verdiano

Gróf Luna bojujúci o lásku s vlastným bratom, o existencii ktorého ešte netuší, Rodrigo, ktorý položí život za svojho priateľa – španielskeho infanta, fulminantný Carlo poháňaný silou osudu a prenasledujúci objekt svojej pomsty ako líšku – to je lístok z herbára Verdiho barytonistov. Z vokálneho hľadiska potrebujú rozsah až po a (barytónovou hornou hranicou býva g).

Giorgio Ronconi (1810 – 1890), bol noblesným Nabuccom. Zdroj: internet

Pre tento vyšší barytonálny typ charakteristický pre Verdiho hudbu sa vžil termín baritono verdiano. Sonórne, vo vrchných „poschodiach“ ambitu až tenorálne hlasy skladateľových súčasníkov Giorgia Ronconiho (prvý Nabucco) či Felice Varesiho (prvý Macbeth, Rigoletto a Germont v Traviate) boli Giuseppeho želiezkom v ohni. Barytónovým timbrom však disponoval aj sám majster. Možnosť okamžitej kontroly zaznamenaného nápadu vlastným spevom je pridanou hodnotou prirodzenosti.

Ani (dnes zastaraný) barytenor (po taliansky baritenore) nie je nič neprirodzené. Možno ho chápať dvojako: nízky tenor s barytónovou farbou alebo barytón s tenorovými výškami. Operné dejiny klasifikujú barytenor ako druh rossiniovského tenora (!) v opozícii k slnečným a ľahkým milencom di grazia (diádu dvoch kontrastných tenorových typov ponúka Rossiniho Otello). Operný kuchár z Pesara nechcel iba svetlé a úzke hlasové typy, ako sa o ňom (nepravdivo) traduje.

V baroku, kedy „fičali“ kastráti, spievali barytenoristi roly starých a zlých mužov. Odvtedy sa vo svete opery vžila predstava, že barytón nie je romantik (keď Mozart písal rolu zvodcu Dona Juana pre basbarytón, a nie pre tenor, ťal do živého). Domnievame sa, že Verdiho vysoký barytón je talianskou recykláciou v súčasnosti už nepoužívaného vokálneho fachu barytenora.

Autor: Lucia Laudoniu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár