Sedem divov opery (9). Slávne (trochu temné) operné predohry

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ty Lucifer! Hovoríme občas nezbedným deckám a ani netušíme, s akým starobylým (a nebezpečným) slovom máme do činenia. V preklade z latinčiny je to Svetlonos. Lúč svetla do vesmíru operných predohier prinášame v pokračovaní nášho seriálu Sedem divov opery.

„Hľa, ako si padla z neba, žiarivá zornička!“ čítame v Biblii (Izaiáš, 14,12). Padlému anjelovi, Luciferovi, zostalo meno spojené so svetlom. Pretože tma hriechu a lži sa rada maskuje za svetlo, hoci to vyzerá ako najväčší oxymoron. Izaiášovo slovo ostré ako meč možno inšpirovalo rumunského barda Mihaia Eminesca, aby v roku 1873 začal pracovať na majstrovskej epickej básni Luceafărul.

Mihai Eminescu (1850 – 1889) – látka na operné šaty. Zdroj: internet

Ráno má tvár Zorničky, po západe Slnka je z nej Hyperion, Večernica. Eminescu vedel, že za starolatinským Lucifer, v rumunskej translácii Luceafărul, bije srdce starého mýtu o najjasnejšej hviezde, Venuši. Smutná princezná z váženého rodu sa večer čo večer díva na nebo a zamiluje sa do večernej hviezdy. Praje si, aby zostúpila zo svojich sfér na zem a stala sa človekom. Je to hviezda, alebo démon?

Neverme na zázraky – spoliehajme sa na ne!

Zrkadlí sa v notách opernej prvotiny Nicolae Bretana, rumunského rovesníka Igora Stravinského. Bretanov Luceafărul (po slovensky Hviezda Večernica) objavil sa na našej planéte v roku 1921.

Eminescov astrohumanizmus, ktorý strieka z Bretanovej partitúry ako fontána, český a slovenský „meloman-operofil“ najlepšie pochopí na príklade Dvořákovej Rusalky, v ktorej sa vodná víla s pomocou Ježibabiných kúziel premení na dievčinu. Z lásky k princovi, ktorý si ju vlastne ani nezaslúži. Môže sa spiritus naturae spojiť s ľudskou dušou? Obaja skladatelia – Dvořák i Bretan – kladú sily prírody vysoko nad hriechy a mortalitu synov a dcér Adama a Evy. V oboch prípadoch to dopadne zle.

Nedá sa spojiť nespojiteľné. Nechajme hovoriť Eminesca: „Dieťa, nežiadaj si zázraky, ktoré nemajú zmysel.“

Muž mnohých hudobných tvárí Nicolae Bretan (1887 – 1968), zdroj: internet

Fantázia Nicolae Bretana zdoláva úžiny neoromantizmu. Požičiava si z Wagnera a neignoruje Taliansko, veristické kaskády emócií však oblúkom obchádza. Opera Luceafărul ukrýva sugestívne zbory zosobňujúce astrálny svet. Dielo prekvapí tenorovým dostaveníčkom námorníka, ktoré akoby vypadlo z oka Manricovmu vstupu z Verdiho Trubadúra.

Bretan ryžuje zlato z potokov folklóru a aby dosiahol rozprávkový efekt, uplatňuje zvonkohru (spomeňme si na Mozartovu Čarovnú flautu!). V predohre cituje rumunskú vianočnú koledu O ce veste minunată (Aká to zázračná zvesť, v ukážke od 4:04).

video

Skladateľ na druhú

K premiérovej CD nahrávke Večernice sa zvečerievalo v roku 1994. Za moderné naštudovanie diela zodpovedal maďarský dirigent narodený a žijúci v Transylvánii Béla Hary. Na disku pod hlavičkou Nimbus Records (nimbus je po latinsky oblačné nebo, ale aj svätožiara) sa narodil záznam z Rumunskej opery Cluj.

Epiteton „rumunská“ je dôležitý rozlišovací znak. V Kluži sídlia dva operné domy. Za modernou fasádou toho prvého, mladšieho, žije stánok maďarskej kultúry. Druhá, neobaroková budova z roku 1906, hostí rumunský ansámbel, starý ako SND. Najstaršie divadlo v Rumunsku však má o 104 rokov viac a stojí v meste Oravița v Banáte. Barokový interiér je miniatúrnou kópiou viedenského Burgtheatra.

Rumunská opera v meste Cluj mala v roku 2019 sto „krížikov“. Zdroj: Nicu Cherciu / realitateadecluj.net

Prvá sezóna Rumunskej opery v Cluji štartovala 13. a 14. mája 1920 dvoma koncertmi dirigovanými Oskarom Nedbalom. O pár dní sa neskorší riaditeľ opery Constantin Pavel zhostil dvojroly režiséra a primo tenore vo Verdiho Aide, ktorá bola skutočnou seratou inaugurale – otváracím večerom a perkurzorom pre Rumunsko typickej francúzsko-talianskej štýlotvornej „svadby“.

Pred oboma divadlami hľadá horizont Bretanova kamenná tvár. Na jednej z búst je skladateľovo meno napísané po rumunsky (Nicolae), na druhej stojí v maďarčine (Miklós). Nicolae Bretan, Transylvánčan mnohých talentov (spevák, komponista, režisér, manažér) patril minimálne dvom kultúram: rumunskej a maďarskej. Bol skrátka „skladateľom na druhú“.

Golem domáha sa práva

Do pokladnice hudobných dejín cvengli ďalšie Bretanove dukáty: jednoaktovky Golem (1924) a Arald (1939), početné piesne a sakrálne skladby (Requiem). Udalosti okolo stredovekej bitky pri Rovine, v ktorej proti sebe bojovali kresťanské a osmanské vojská, zhmotňujú jednodejstvové opery Hrdinovia z Rovine (Eroii de la Rovine, 1935) a Tretí list (Scrisoarea a III-a, 1934, obe podľa Eminesca). Dejiny podľa Bretana málokedy píšu veselé listy. Ak áno, tak omylom…

video

Za úvodnými taktami predohry ku Golemovi vzdialene vyňucháme niečo z Beethovena. V pucciniovsky priezračnej kantilácii chordofónov (sláčikových nástrojov) nastupuje téma, ktorá symbolizuje doinu (od 1:42 video-času). Identický motív zaznieva v závere diela pred sopránovým sólom. Čo také je doina? Napísať „melancholické lamento plné rubata“ je príliš suché a príliš učebnicové.

Podľa osvietenského filozofa Dimitrie Cantemira bola Doina bohyňou starých Dákov. Nie je dokázané, či sa jedná o ľudovo-latinský variant klasického divina. A nie je dokázané ani to, ako sa bohyňa zmenila na baladickú, typicky východoeurópsku pieseň v tempe larga obohatenú o bôľne melizmy.

Najčastejšie duševné stavy opisované v doinách sú ľútosť a bolesť. A radosť? Tá zostala pochovaná hlboko pod transylvánskymi štítmi.

V parku v Cluji má Nicolae Bretan bustu. Zdroj: wikimedia.org

Smrť v koncentračnom tábore

Aj Bretanova najdlhšia (má tri dejstvá) opera Horia čerpá z histórie. Horea bol vodcom neúspešného sedliackeho povstania. Odsúdili ho na lámanie v kolese. Kedy Nicolae Bretan konečne „zlomil väz“ a dočkal sa úspechu?

Začiatkom 20. storočia miloval a nenávidel v kostýmoch basbarytónových hrdinov na scéne opery v Prešporku (sondu do Bretanových bratislavských rokov v kontexte umeleckej činnosti Mestského divadla v Prešporku prináša dokumentaristka Elena Blahová-Martišová v tomto článku).

Maďarsky hovoriaci gréckokatolík so židovskou manželkou bol tŕňom v oku štátnej moci. Cleopatra Lorinţiu v online rozhovore so skladateľovou dcérou Edith Bretan Le Bovit z Washingtonu odkrýva špinavú oponu: trinásť osôb z rodiny Bretanovej manželky v koncentračnom tábore v Osvienčime vzala do náruče matka Smrť…

Tanec smrti z Pucciniho Víl. Kresba z Gazzetta Musicale di Milano, 1884, zdroj: wikimedia.org

Toponymum Transylvánia sa prekladá ako Zálesie (z latinského trans, skrz, cez a silva, les). Les je tieňovým ministrom v Pucciniho juvenílii Le villi, prvej na zozname dvanástich dramatických opusov autora.

Jednoduchosť – zrkadlový obraz zložitosti?

Vo švábskom Čiernom lese šarapatia víly. Sú to čierne duše opustených dievčat nabíjané bezodným palivom pomsty. Pridá sa k nim aj Anna. Milý Roberto jej sľuboval lásku až za hrob, a predsa podľahol zvodom inej ženy. Krátka predohra obsahuje motivickú prácu zo záveru opery, v ktorej prestrašený Roberto zisťuje, že Anna je mŕtva.

video

Pokúša sa modliť, ale nejde to. Darmo prosí o odpustenie, z Anny je už víla, ktorej poslaním je spolu so svojimi družkami utancovať Roberta do posledného výdychu. Veľa – a nie bezdôvodne – sa popísalo o Pucciniho inšpirácii germánskymi mýtmi. Aj v gréckej mytológii však existovali strážkyne spravodlivého trestu. Volali sa Erínye (po latinsky Furiae, fúrie). Neunikol im žiaden zločin, tak, ako neunikne ani dnes – čistému svedomiu.

Z obalu disku s „nálepkou“ Naxos sa dozvedáme, že snímka ponúknutá vyššie vznikla v roku revolúcie 1989. Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave vedie Ondrej Lenárd.

Bohatá na pastorálne motívy je krátka predohra k Mozartovej „selanke“ Bastien a Bastienka. Sopránová hrdinka aj v tejto „opierke“ roní slzy, pretože jej priateľ pastier ju vymenil za krásku z letohrádku. Na rozdiel od Pucciniho Le villi sa Mozartov príbeh končí happyendom. Kúzelník Colas nepotrebuje temné čary. Stačí mu pár dobre načasovaných psychologických trikov, a Bastien a Bastienka si znova nájdu k sebe cestu.

video

Za zdanlivou trivialitou sa skrýva – ako to už u Mozarta býva – dômyselne vystavaný kus. Ďalší oxymoron: jednoduchosť je zrkadlom zložitosti! Viedenský klasik nám v malej jednodejstvovej opere hovorí, že ak chceme, aby po nás niekto túžil, musíme v ňom najprv vyvolať hlad po túžbe. Až potom prichádza na rad hlad po nás.

Vergílius má na to v zálohe vetu: Sua trahit quemque voluptas (Každého priťahuje jeho vlastná vášeň). Čuduj sa svet, múdry verš z Vergíliových bukolických eklog stojí na ošarpanom múre fasády neoklasicistickej vily Zelem v Bardejovských kúpeľoch.

Secesný plagát k Mascagniho opere Amica, 1905, zdroj: wikimedia.org

Spriateľme sa s Priateľkou

Operný divák sa s Mascagniho operou Priateľka (Amica) nestihol spriateliť, veď zo štandardných dramaturgických plánov sa vyparila ako voda. Motivicky bohaté a prekomponované intermezzo (trvá cca 11 minút) občas vezmú na milosť zahraničné orchestre.

Predohra k Amice Pietra Mascagniho rozhodne nepatrí do muzikologického koša. Začína perkusiami – a tak, ako v prípade Pucciniho Madame Butterfly – tu autor používa efekt brumenda (spev zboru so zatvorenými ústami).

video

Mascagniho generačný druh Giacomo z Luccy dlhým ouvertúram neholdoval. Pietro však písal predohry, ktoré sa kontinuálne rozvíjajú do prvej scény. Skladateľ často zotiera rozdiel medzi záverom predohry a začiatkom prvého dejstva (v priloženej videoukážke trvá predohra do 2.40, hudobné pradivo následne prechádza do zborovej introdukcie).

Rok po Pucciniho Butterfly, ktorá úspešne prepadla, sa Amica tešila veľkému premiérovému triumfu v Monte-Carle. Ešte v tom istom roku (1905) sa dávala v Ríme. Amica je jedinou operou Pietra Mascagniho na pôvodom francúzske libreto.

Pán veľkonočný

Čítate správne. Nie veľkomožný. Pasqua je po taliansky Veľká noc a pasquale znamená veľkonočný (z latinského paschalis).

video

Predohra k buffe Don Pasquale, ktorú ste si vypočuli v prednese Riccarda Mutiho, patrí k tým známejším „husľovým kľúčom“ z Donizettiho partitúry života. Z hľadiska tektonickej výstavby je to pasticcio – zmes motívov, ktoré v opere neskôr skutočne zaznejú. Hneď po úvodných taktoch počujeme tému tenorovej serenády Com’è gentil (vo videu od 0:08), a ak si vo videoukážke nastavíme čas na 1:40, zaznie nám motív sopránovej árie So anch’io la virtù magica.

Predstava, podľa ktorej je predohra k opere „hudobná koláž“ (a nič viac) bola v kompozičnej praxi ottocenta bežná. Aj Verdi pri sinfonii k Nabuccovi postupoval obdobným spôsobom, keď ju skoncipoval ako prierez dôležitými hudobnými momentami drámy.

Vzostupy a pády. Moderná ilustrácia k Verdiho Nabuccovi. Zdroj: pinterest.com

Tento scenár maestro z Busseta zopakoval viackrát, napríklad pri zrelej Sile osudu – nie však pri prvej „petrohradskej“ verzii. Obľúbené koncertné číslo je súčasťou druhého prepracovania príbehu o sile nešťastnej náhody. K talianskej premiére Sily osudu Verdi prikomponoval novú predohru – celkom poplatnú talianskemu vkusu.

Bol bič Boží barbarom?

Vzal to do rúk Herbert von Karajan. Minimálne v našej ukážke, kde nemecký mág taktovky diriguje predohru k Verdiho Attilovi. Tá štylisticky predznamenáva ouvertúru k „shakespearovke“ Macbeth.

video

Verdi už nelepí koláž. A nelepí ju ani v Luise Miller, ani v Rigolettovi. Predohra sa u Verdiho stáva nástrojom, indikujúcim, čo sa bude diať v dušiach a mysliach hrdinov. Parmský operista preto cielene redukuje počet motívov a v predohre už nepodčiarkuje „highlighty“ večera. Veď rovnako účinný bič môžeme upliesť z troch prútov, ak sú dostatočne mocné, nie iba z desiatich.

Bol Attila, hunský kráľ a protagonista deviatej opery Giuseppe Verdiho, bičom Božím? Nebol to žiaden divoch v zvieracej koži!

Historický Attila pochádzal z vážených kruhov a veľmi skoro nasiakol rímskou kultúrou. Ak by nebol geniálnym stratégom, nedokázal by zjednotiť toľko nekoordinovaných barbarov. Vo Verdiho opere nie je hlavným „záporákom“ Attila, ale rímsky generál Ezio. Pohráva sa s myšlienkou zapredať vlastnú piaď zeme.

„Momentka“ z premiéry Verdiho opery Attila v Londýne. Ilustrácia z roku 1848. Zdroj: wikimedia.org

Zradca rímskeho trónu horší od barbara! Nadávka barbari (v gréckom origináli βάρβαροι) pôvodne nemala pejoratívny význam. Označovala ľudí, ktorí nerozprávali grécky (a latinsky). Barbar bol „iba“ inojazyčný cudzinec. Jazyku hudby môžeme rozumieť všetci.

Aká bola funkcia opernej predohry vo Verdiho časoch? Žiaden samostatný orchestrálny kus, skôr „ochutnávka“, že sa „to“ oplatí. Predohra mala pripraviť diváka na to, čo bude počúvať. Stačí to robiť metódou copy and paste? Nie. Verdi, dramatik do morku kosti, vedel, že je čas rozbiť povestné zlaté prasiatko a vytriasť z neho zlato vlastného talentu. Tak, ako veľké mená pred ním a po ňom.

Autor: Lucia Laudoniu

Bonus: Tenorová serenáda z opery Luceafărul Nicolae Bretana. Na udicu melódie vás chytí námorník v podaní Maria Vlada Budoiu.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár