Šéf košickej opery Karol Kevický: Podliezať vkusu diváka by bola cesta do pekla

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátne divadlo Košice vstúpilo do aktuálnej sezóny novou inscenáciou Verdiho Traviaty, do konca sezóny ponúkne divákom v premiére Beethovenovho Fidelia a Werthera J. Masseneta. Šéf košickej opery Karol Kevický v rozhovore prezradil, kto sa bude podieľať na nových inscenáciách, ale aj to, aké opery sa chystá košické divadlo ponúknuť divákom v najbližších sezónach. Rovnako prezradil i to, aké ďalšie personálne zmeny by rád zrealizoval po tom, čo sa konečne podarilo obsadiť post šéfdirigenta brazílskym dirigentom Viniciusom Kattahom.

Hoci v novej sezóne máte už za sebou prvú premiéru, vráťme sa ešte v krátkosti k sezóne predchádzajúcej. Ako by ste ju zhodnotili?

Bola konzistentná, z pohľadu návštevnosti úspešná. Priniesli sme tri tituly, ktoré sú divácky vďačné, no zároveň boli dramaturgicky prínosné. Začali sme pred rokom operetou Netopier, čo je sám o sebe veľmi populárny titul, no zvláštnosťou bolo hudobné naštudovanie, na ktoré sme pozvali Roberta Jindru, doposiaľ výsostne operného dirigenta. Jeho hudobné naštudovanie tejto operety bolo zaujímavé, prínosné a progresívne. Druhou premiérou minulej sezóny bol Verdiho Otello v hudobnom naštudovaní nášho šéfdirigenta Vinicia Kattaha, pričom práve zaň je nominovaný na ocenenie Dosky. Nuž a na záver tu bola opera Samson a Dalila od C. Saint-Saënsa. Toto dielo tu nebolo viac ako polstoročie a stojí za to ho inscenovať – ponúka skvelú hudbu a aj v súčasnosti aktuálny príbeh.

Štátne divadlo Kosice

Čo sa týka názorov kritikov, v celku boli premiéry prijaté kladne, až na niekoľko výhrad, čo je však absolútne v poriadku. Ja osobne som veľmi spokojný s tým, že práve počas minulej sezóny začal v našom divadle pôsobiť šéfdirigent, ktorého sme hľadali viac ako šesť rokov… Vinicius Kattah systematicky a ochotne pracuje s orchestrom aj sólistami, z istého pohľadu sa dá povedať, že som si vydýchol, pretože osobnosť šéfdirigenta sme v Košiciach jednoducho potrebovali. Samozrejme, má za sebou ešte len prvú celú sezónu, a tak nemôžeme hodnotiť jeho pôsobenie z dlhodobého hľadiska. Úspechy, ktoré s košickými umelcami dosiahol, bude treba potvrdiť aj v ďalších sezónach. Aby sa ukázalo, že neboli len dielom náhody, ale sú dané jeho spôsobom práce.

Spomenuli ste, s čím ste spokojný. S čím naopak nie ste?

Nuž, sú to skôr technické záležitosti, často veci takpovediac zvnútra divadla a nerád by som o tom hovoril. Každopádne – mnohokrát je to otázka financií, niekedy jednoducho nie je rozhodujúci ľudský faktor ale to, či máte alebo nemáte na vyriešenie daného problému peniaze. Mohli by sme robiť ďaleko zaujímavejšie inscenácie, keby sme mali na ne štedrejší rozpočet. Na druhej strane – keď ste v tvorivom procese obmedzovaný financiami, musíte zapnúť všetky svoje vedomosti a rozmýšľať invenčne, aby ste si poradili. V takejto situácii neraz vznikajú úžasné inscenácie…

Ako najpálčivejší vnímam problém nedostatku ľudí. Chýbajú nám v orchestri, v zbore a najväčší deficit je v sólistickom obsadení. Ak by som mal spektrum všetkých hlasových odborov z domácich zdrojov aspoň na jedno obsadenie, bolo by to skvelé. Ale takým širokým sólistickým ansámblom nedisponujeme. Skúsim konkretizovať – stačilo by možno osem až desať nových ľudí. Nie je to veľa miest, no ide o to, či na to divadlo má finančné krytie. Táto požiadavka zo zložky opera tu je už niekoľko rokov a podľa všetkého aj prioritou generálneho riaditeľa bude pozrieť sa na personálne obsadenie v divadle…

Karol Kevický na skúške orchestra Opery ŠD Košice, dirigent Ondrej Olos, foto: Joseph Marčinský

Spomenuli ste generálneho riaditeľa. Koncom minulej sezóny vystriedal Petra Himiča na tomto poste Igor Dohovič, ktorý je zatiaľ poverený vedením Štátneho divadla Košice, kým neprebehne konkurz, alebo ministerka kultúry nemenuje priamo nového generálneho riaditeľa. Zatiaľ čo posledných dvadsať rokov košickému divadlu šéfoval ´činoherec´, tentoraz ide o člena opery. Pocítili ste to nejako?

Momentálne sa k tomu vlastne ani nemôžem vyjadriť. Nový generálny riaditeľ je touto funkciou zatiaľ poverený na šesť mesiacov, všetko sa vykryštalizuje až v decembri. Každopádne sa však Igor Dohovič hneď po nástupe do funkcie stretol so šéfmi jednotlivých zložiek divadla a snažil sa zistiť, kde nás takpovediac najviac tlačí topánka. V opere je to personálne obsadenie a otázka nových nástrojov do orchestra. To sú veci, ktoré by sa mali riešiť prioritne. V týchto mesiacoch však musíme počkať.

Novú sezónu ste začali premiérou Verdiho opery Traviata v hudobnom naštudovaní šéfdirigenta V. Kattaha. Ten sa postará o hudobné naštudovanie aj ďalších dvoch premiér, ktoré do konca sezóny chystáte. Bol to váš zámer?

V budúcej sezóne už to tak nebude, už by sme chceli zastabilizovať systém – dve premiéry v naštudovaní šéfdirigenta, jedna od hosťujúceho, respektíve domáceho dirigenta. Túto sezónu však všetky tri bude pripravovať V. Kattah. Do mnohých inscenácií musel ako šéfdirigent doskočiť a predsa len – nie je to tá istá práca, ako keď ste pri zrode inscenácie od jej začiatku. Doposiaľ sa tu len striedali hosťujúci dirigenti, často nemali dostatok času na prípravu najmä so sólistami, preto sa pracovalo v dvojitých frekvenciách, umelci boli unavení, hrali repertoárové tituly a nemohli sa dostatočne sústrediť primárne na premiéru. Keď je tu šéfdirigent, ktorý je k dispozícii aj inokedy ako len počas skúšobného procesu, dokážeme si prácu lepšie naplánovať.

Vinicius Kattah počas skúšky s orchestrom ŠD Košice, foto: FB

Je to aj preto, aby ste zachovali kontinuitu práce a aby košický ansámbel ako taký získal svoj špecifický charakter?

Áno. To bola jedna z priorít, o ktorej sme sa rozprávali vtedy, keď som V. Kattahovi ponúkol miesto šéfdirigenta. Vravel som mu, že očakávam, že sa mu podarí docieliť zvuk, ktorý bude charakteristický pre našu operu. Samozrejme s prihliadnutím na to, že každé obdobie a aj každá samotná opera má svoje špecifiká. V. Kattah sa zaoberá barokovou ale aj klasicistickou, takzvanou poučenou interpretáciou starej hudby a medzi jeho obľúbených skladateľov patrí napríklad i Mozart. V tomto smere je zaujímavý partner pri tvorbe hudobného naštudovania, venuje sa ladeniu a kultúre zvuku, farebnosti orchestra podľa daného obdobia a podobne.

Nuž a ďalšou dôležitou podmienkou bola systematická práca so sólistami. Nie len pri nových inscenáciách, ale aj pri tých, ktoré máme v repertoári už niekoľko sezón. Pretože ono to bohužiaľ často v repertoárovom type divadla funguje tak, že umelci sa sústredia na premiéru, na nej podajú výborné výkony, no tie časom jednotlivými reprízami – vďaka prevádzke divadla hranými mnohokrát i s viacmesačným časovým odstupom – strácajú na koncentrácií a sústredenosti, čo sa môže prejaviť aj na ich samotnej kvalite. A to nechceme. Keďže sa o jedno javisko delíme s baletom a činohrou, nehráme príliš často, na druhej strane práve preto máme možnosť pred každou reprízou si dopriať čo najviac skúšok – javiskovú, orchestrálnu, ansámblovú. Bez toho by to nešlo.

Po nedávnej premiére Traviaty sa aj v kritikách najviac spomínalo hudobné naštudovanie. Kto bol či už na premiére alebo niektorej z repríz, musel uznať, že Traviata znela naozaj inak, než by očakával…

Popravde, v počiatočnom procese hudobného naštudovania som sa aj preľakol a povedal som si, či sa u Kattaha neprejavil jeho juhoamerický temperament (smiech). Našťastie – bol to len môj prvý a povrchný dojem a postupom času, keď som isté obdobie mal možnosť korepetovať režijné skúšky so sólistami, som si uvedomil, že celý svoj pohľad na Traviatu má premyslený a podporený poctivým štúdiom. Zašiel aj do viedenskej knižnice, kde si vyžiadal faksimile Verdiho rukopisu a presne si naštudoval jeho tempické a metronomické poznámky. Snažil sa ´očistiť´ Traviatu od nánosov rôznych interpretácií, takzvaných tradícií.

Prečítajte si tiež:
So šéfdirigentom košickej opery Viniciusom Kattahom nielen o jeho umeleckých plánoch

Predchádzajúca košická inscenácia Traviaty mala viac ako sto repríz a derniérovali sme ju len pred rokom a pol. Nebolo ľahké presvedčiť sólistov o novej interpretácii, o inej pravde. Dirigent bol však nekompromisný a všetky svoje požiadavky mal podložené argumentmi.

G. Verdi: La traviata, Opera ŠD Košice, 2019, Raoni Hübner (Alfredo), Michaela Várady (Violetta), Stanislava Kozubíková (Annina), foto: Joseph Marčinský

Čo sa týka práce režiséra, ten prišiel s veľmi netradičným, ale nijako nelogickým režijným výkladom – bol však ochotný v detailoch počúvať aj protiargumenty sólistov, pokiaľ ich požiadavky nenarušovali jeho výsledný koncept. Lebo nie je nič horšie, ako mať na javisku nespokojného sólistu, ktorý robí veci len preto, že ich dostal príkazom, no nie je s tým absolútne stotožnený.

Nuž a čo sa týka divákov – ako som hovoril, mali sme tu ešte donedávna Traviatu, ktorá bola mimoriadne obľúbená a nevyhneme sa tomu, že ľudia budú porovnávať. Niektorí novú Traviatu dokonca odsúdili. Ja by som však bol rád, keby diváci chodili na predstavenia bez predsudkov a keby zabudli na to, ako danú operu videli inokedy alebo inde. Ak máte typ diváka, ktorý videl Traviatu pred dvadsiatimi rokmi a veľmi sa mu páčila, ostane to v ňom zakorenené a je mimoriadne ťažké presvedčiť ho o tom, že aj táto nová inscenácia stojí za to. Niekedy sa vám to ani nepodarí.

Toto je ale beh na dlhé trate – naučiť diváka vnímať estetiku opery aj inú ako tú takzvanú tradičnú. Navyše košický divák je zaškatuľkovaný ako konzervatívny…

Nedá sa zmeniť to zo dňa na deň, okrem toho tu vždy bude určité percento divákov, ktorí jednoducho inú estetiku neprijmú. Je to však aj otázka toho, aký obraz vytvára divadlo ako celok – či pôsobí progresívne alebo konzervatívne. V tomto duchu sa musí viesť dramaturgický plán, réžie inscenácií, ale samozrejme aj marketing, ktorý potom musí tieto inscenácie prezentovať a ponúkať v súlade s celkovým zámerom a koncepciou divadla. Inak povedané – od dielní až po generálneho riaditeľa musí byť divadlo naladené na jednu vlnovú dĺžku.

Aj vzhľadom na to, čo ste teraz povedali, nepotrebovala by opera interného dramaturga? Dlho ste hľadali šéfdirigenta, to sa vám podarilo. Nebolo by teraz treba nájsť dramaturga?

Bolo, a je to mojim cieľom. Mali sme tu na tejto pozícii Lindu Keprtovú, tá však pred niekoľkými rokmi odišla. Je tu ako externý dramaturg Peter Hochel, to však nie je dostačujúce. Chcelo by to do nášho tímu ku mne ako šéfovi opery a k šéfdirigentovi a k nášmu zbormajstrovi ešte jedného človeka, ktorý by priniesol ďalší pohľad na vec, ktorý by nám oponoval, samozrejme, v tom pozitívnom zmysle slova. Aby sme si vedeli navzájom nastaviť zrkadlo a komunikovať o tom, ako pokračovať.

Karol Kevický, foto: Archív ŠDKE

Spomenuli sme už Traviatu, spomeňme teda ďalšie chystané inscenácie. Druhou premiérou bude vo februári Beethovenov Fidelio. Po tejto opere siahajú mnohé operné domy kvôli 250. výročiu narodenia tohto skladateľa. Aký je ďalší dôvod, aby košické divadlo uviedlo túto operu?

Vždy aktuálna téma slobody. Beethoven je nadčasový, v tejto opere obzvlášť. Réžie sa ujme nemecký režisér Bruno Berger-Gorski, určite bude dej opery aktualizovať. Scénu a kostýmy pripravuje španielska výtvarníčka Carmen Castagnon, v týchto dňoch sa tým intenzívne zaoberáme, keďže o niekoľko dní začneme scénu a kostýmy už vyrábať. Dúfam, že zárukou kvality bude hudobné naštudovanie V. Kattaha, ktorý má viedenský klasicizmus doslova v krvi. Fidelio je nikdy nekončiaci príbeh o slobode, priateľstve, medziľudských vzťahoch, o cenzúre. Samotný skladateľ s touto svojou jedinou operou dlho bojoval, vždy sa k nej vracal, veď len predohry k nej skomponoval tri… Robiť Fidelia je vždy veľká výzva – interpretačná aj inscenačná.

Poslednou premiérou aktuálnej sezóny bude v máji Werther francúzskeho skladateľa J. Masseneta. Kto pripravuje túto inscenáciu?

Réžiu sme zverili Linde Keprtovej, ktorá tu režírovala Dialógy karmelitánok Francisa Poulenca, Straussovu Ariadnu na Naxe či barokovú operu Alcina od G. F. Händla. Kto pozná jej prácu, tuší, aká je jej poetika a ako asi bude táto inscenácia vyzerať. Predpokladám, že to bude snové, štylizované a bude pracovať so symbolmi. Scénu pripravuje Michal Syrový, kostýmy Tomáš Kypta. Ako som už spomínal, hudobné naštudovanie tak ako v prípade všetkých troch premiér, bude mať na starosti náš šéfdirigent.

Sezónu teda bude tvoriť notoricky známa Traviata, málo hrávaný Fidelio a napokon Werther ako predstaviteľ francúzskej opery so všetkými jej špecifikami. Počas sezóny má košická opera v repertoári okrem iného operety Netopier, Čardášová princeznáGrófka Marica, opery Otello, Nabucco, Falstaff, Rigoletto, Don Giovanni a Samson a Dalila. Nuž, je to dosť široký rozptyl a pre ansámbel to istotne nie je jednoduché.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019, Lucie Kašpárková (Desdemona), Alena Kropáčková (Emília), Titusz Tóbisz (Otello), zbor a detský zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Málokto si to uvedomuje. Členovia našej opery si zaslúžia obdiv. Áno, často sme kritickí, lebo chceme, aby veci boli čo najlepšie, no keď si uvedomíte personálne možnosti, v akých sa v košickom divadle pracuje, tak je to vlastne obdivuhodné. Na druhej strane – nebudeme sa ani chváliť a ani sa ľutovať – sme profesionáli a je to naša práca, pravda je však aj to, že sa jednoducho nemôžeme porovnávať s veľkými opernými domami, kde sú podmienky diametrálne odlišné. Tiež by sa mi páčilo mať sólistické obsadenie dostatočne široké na to, aby som z neho mohol vyberať podľa toho, či ideme robiť verizmus, francúzsku operu alebo Mozarta…

Pri dramaturgii teda musíte vo veľkej miere zohľadniť to, či budete môcť dielo vôbec obsadiť?

Zvyčajne mám istú predstavu o obsadení, preberiem si to s dirigentom a režisérom a samozrejme so sólistami. Ideálne je robiť to v dostatočnom predstihu, aby si sólista mohol premyslieť, či na danú úlohu už dozrel alebo má ešte čas. Ani ja nie som si vždy istý, a preto pri kľúčových postavách pokladám dialóg medzi šéfom a sólistom za zásadný. Potom tu je väčšia záruka – i keď nikdy nie istota, že spevák začne na úlohe pracovať a včas zistí, že na ponúknutú úlohu je správny čas, alebo to ešte nejde a rola ho počká pri ďalšom naštudovaní.

V malom divadle musia byť dirigenti, režiséri a šéfovia pri obsadzovaní rolí mimoriadne obozretní a empatickí. Dramaturgický plán teda zostavujeme vzhľadom na ansámbel, hoci je pravda, že nedokážeme urobiť premiéru bez hostí. Len málo opier – ak vôbec nejakú – by sme vedeli obsadiť v dvoch alternáciách z domácich sólistov. Na druhej strane – nemôžeme sa zamerať len na hostí, chceme predsa domácim sólistom dať príležitosť, chceme, aby napredovali. A ďalšia vec – ak tu máte sólistu, chcete sa na neho spoľahnúť aj o pár rokov, nemôžete mu hlasovo ublížiť. Je tu mnoho faktorov, ktoré treba zohľadniť.

C. Saint-Saëns: Samson a Dalila, ŠD Košice, 2019, Titusz Tóbisz (Samson), Myroslava Havryliuk (Dalila), zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Keď ste už spomínali hostí – Alfredom v Traviate bol na prvej premiére brazílsky tenorista Raoni Hübner. Vo Fideliovi sa predstaví ako Jaquino, mal by byť aj Wertherom. Okrem toho ´doskočil´ do Rigoletta ako Vojvoda. V sezóne sa teda bude objavovať v tunajšej opere pomerne často. Nebolo by ekonomickejšie mať ho ako interného sólistu?

Môže to tak vyzerať, ale ešte vždy je hosť lacnejší ako stály sólista. Aj keď neraz sa stalo, že sme mali hosťa, ktorý sa objavoval u nás na javisku tak často, že bolo nakoniec ekonomickejšie, aby sa z neho stal domáci sólista. Momentálne sme však na tom tak, že ako stály hosť tu Raoni Hübner môže byť, ale ako zamestnanec nie. Ako som už spomínal, na ďalšie miesta nemáme zatiaľ finančné krytie.

Traviate sa spomedzi domácich v úlohe Violetty predstavila Michaela Várady, úlohu Giorgia Germonta ste obsadili domácimi barytónmi – Marekom Gurbaľom a Mariánom Lukáčom. Vo Fideliovi bude Florestanom domáci Titusz Tóbisz, Leonorou bude Janette Zsigová, vo Wertherovi obsadíte Charlotte domácimi mezzosopranistkami – Myroslavou Havryliuk a Vierou Kállayovou. Akí hostia prídu? 

Vo Fideliovi bude Leonorou aj Fredérique Friess, ktorú košickí diváci poznajú z Wagnerových Víl, ale aj ako Desdemonu v Otellovi či ako Abigail v Nabuccovi. Po dlhšom čase príde vďaka Fideliovi naštudovať novú inscenáciu aj Ludovik Kendi, ktorého Košičania poznajú ako Grófa Lunu, Nabucca či Rigoletta. Veľmi sa teším, že ako Werther sa predstaví slovenský tenorista Juraj Hollý, ktorého si možno tunajší diváci budú pamätať z Offenbachovho Orfea v podsvetí. V súčasnosti pôsobí v opere v nemeckom Mannheime.

Skúste našim čitateľom načrtnúť aj plány na ďalšie sezóny.

V prvom rade musím podotknúť, že všetky plány sa môžu meniť, závisieť to bude od toho, ako sa vyvinie situácia okolo nového generálneho riaditeľa. Trúfam si však povedať, že záležitosti, ktoré sme dohodli na budúcu sezónu, ostanú nemenné – predsa len, vo svete opery musíte plánovať na niekoľko rokov dopredu. Dirigentov, režisérov a sólistov si musíte poistiť v dostatočnom predstihu.

Štátne divadlo Košice

V budúcej sezóne by sme mali začať Gounodovou operou Romeo a Júlia. Hudobné naštudovanie bude v rukách Petra Valentoviča, réžiu pripraví Martin Huba. Nasledovať bude Pucciniho Tosca. Réžiu sme zverili Viktorovi Nagymu, ktorý tu nedávno inscenoval Otella. Hudobné naštudovanie bude mať na starosti Vinicius Kattah, rovnako ako Belliniho Normu na záver sezóny. Réžiu tejto belcantovej opery sme zverili Mariánovi Chudovskému.

Máte rozbehnuté rokovania aj na ďalšiu sezónu?

Niečo sme samozrejme začali pripravovať, zatiaľ komunikujeme s francúzskym režisérom Kristianom Frédricom o Čajkovského Spiacej krásavici. Nuž a radi by sme uviedli Boitovho Mefistofela so Štefanom Kocánom v titulnej úlohe. Zatiaľ nám potvrdil spoluprácu, verím, že sa nám to podarí zrealizovať. Vo všeobecnosti sme sa zhodli na tom, že treba pripraviť titul pre detského diváka. To je zámer generálneho riaditeľa na úrovni všetkých zložiek divadla – aj činohry a baletu. A uvažuje sa aj nad spoločným projektom všetkých troch zložiek, zrejme by to mohol byť muzikál, do ktorého by sa opera sama neodvážila pustiť, ale keď sa do toho zapojí aj činohra a balet, mohlo by to byť zaujímavé.

Nuž a ďalšia vec – chcel by som nejakým spôsobom využiť pre operu aj priestory Malej scény. Tá slúži najmä činohre, ale napríklad baletný súbor v nej uvádza Denník Anny Frankovej. Je to zaujímavý priestor, ktorý nedávno prešiel kompletnou rekonštrukciou. Isteže – uvádzanie opery je limitované prítomnosťou orchestra, ktorý jednoducho potrebuje veľa priestoru. Ale sú tu isté tituly, ktoré by sme mohli skúsiť ponúknuť na Malej scéne v experimentálnej forme. Zatiaľ však má opera k dispozícii iba tri premiéry a nerád by som jednu z nich vzal z veľkého javiska a dal ho na Malú scénu. Ak by však pribudla štvrtá, viem si celkom dobre predstaviť, že by šlo o niečo netradičné, čo by mohlo dostať priestor práve na Malej scéne.

Malá scéna Štátneho divadla Košice, zdroj: kosickespravy.sk

A čo napríklad plány na smerovanie opery vo vzťahu ku komunikácii s divákom? Košický divák je špecifický a hoci určite rád číta odborné kritiky, viac dá na slovné podanie v rámci komunity, ktorá pravidelne navštevuje operné predstavenia…

Vždy pred premiérou máme stretnutia Klubu priateľov opery. Aj vďaka tomu máme spätnú väzbu a šancu zistiť, ako tunajší divák uvažuje a na základe čoho sa rozhoduje. Neraz sa priamo posťažujú, že chcú, aby sme inscenácie robili klasicky a tradične. Lenže otázka je, čo je to vlastne moderná inscenácia? Podľa mňa úspech inscenácie nezávisí od toho, či je tradičná, alebo moderná, ale od toho, či na javisku funguje, alebo nefunguje. Dôležité je, aby jasne vykreslila vzťahy, charaktery postáv, aby bola logická, aby sa v nej ctilo libreto a skladateľ.

Ak by sme chceli podliezať vkusu diváka, to by bola cesta do pekla. Neprinášali by sme nič nové, nenútili by sme diváka zamýšľať sa nad spracovaním, nikam by sa neposúvali členovia opery. Nie je nič horšie ako urobiť navonok peknú, ale v konečnom dôsledku prázdnu inscenáciu. Koniec koncov, dostávame štátne dotácie práve preto, aby sme prinášali nové veci – samozrejme v rámci istých hraníc. Nemôžeme si dovoliť výstrednosti a skutočne nikto nemá potrebu vyrábať škandály. Rovnako však nemá zmysel vytvárať inscenácie, ktoré nezanechajú v divákovi žiadny dojem, nedonútia ho sa zamyslieť, či inscenácie, ktoré nedokážu nastaviť spoločenské zrkadlo…

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár