Slovenská filharmónia už v minulosti organizovala diskusie po skončení koncertu, a to s dlhoročným dramaturgom Ivanom Martonom. Tentokrát prichádza s novým formátom – diskusiou pred koncertom. Hostiteľom je súčasný dramaturg Juraj Bubnáš. V kresle hosťa na prvom takomto stretnutí bol šéfdirigent Daniel Raiskin. Po stretnutí v prvý deň abonentnej dvojice sa uskutočnil koncert Slovenskej filharmónie s dielami Larghetto pre orchester Jamesa MacMillana, Koncert pre klarinet a orchester A dur, KV 622 Wolfganga Amadea Mozarta so sólistom Pablom Barragánom a Symfóniou č. 10 e mol, op. 93 Dmitrija Šostakoviča.
Rozhovor bol zaujímavý pre odborné i laické publikum a príjemný aj pre početných priaznivcov nemčiny. Juraj Bubnáš perfektne kládol otázky v tomto jazyku a konzekutívne prekladal (a to skvele!). Raiskin sa vyjadril k programu, k voľbe diela škótskeho autora, ku špecifiku Mozartovho klarinetového koncertu i jeho rozhodnutiu znova uviesť Šostakovičovu Desiatu symfóniu, ktorú s našimi filharmonikmi hral už pred desiatimi rokmi.
Raiskinov vzťah k Šostakovičovi je akousi pomyselnou osou jeho umeleckého vyžarovania. Iste súvisí aj s jeho rodinným zázemím a významnou muzikologickou prácou jeho otca. Dirigent uviedol, že sa cíti zrelší, v inej životnej situácii a schopný ináč precítiť toto dôležité dielo. Foyer pred Malou sálou Slovenskej filharmónie zaplnilo zvedavé publikum, ktoré sa takmer polhodinu mohlo ladiť do atmosféry večera.
MacMillan je renomovaný škótsky skladateľ, ktorý na seba upútal pozornosť nielen ako dirigent, ale hlavne ako tvorca sakrálnych kompozícií. Jeho diela si objednávajú významné cirkevné ustanovizne, operné domy i sólisti. Za operu získal významné ocenenie od Welsh National Opera, za sakrálne diela to bola o. i. Cena British Composer od autorsko-právnej spoločnosti The Ivors Academy.
Preslávil ho koncert pre bicie nástroje Veni, Veni, Emmanuel pre známu škótsku perkusionistku Evelyn Glennie, ako aj Violončelový koncert na objednávku Mstislava Rostropoviča, ktorý ho premiérovo uviedol v r. 1997. Ako dirigent stál MacMillan takmer 10 rokov na čele symfonického orchestra Britského rozhlasu BBC Philharmonic.
Skladateľ, hlboko veriaci katolík, zinštrumentoval pôvodne zborové Miserere a vzniklo Larghetto pre orchester (2017). Premiéru uviedol Pittsburský symfonický orchester s dirigentom Manfredom Honeckom. Dielo je štruktúrované ako mozaika komorných úsekov a sól. Bohatosť inštrumentácie zabezpečujú drevené a plechové dychové nástroje, harfa a bicie nástroje. Ich využitie je etapovité, takže dielo pôsobí ako meditácia. Výberom predlohy odkazuje autor na stredovek a polyfóniu.
Na úvod znejú violončelá, ich pekná meditatívna hudba mala vo filharmonikoch dobrých tlmočníkov. Tak isto to bolo aj v hobojom sóle (skvelý Matúš Veľas), postupne nastúpili sláčiky, lesné rohy, pozauny a spolu s bicími nástrojmi vystupňovali zvuk, pričom harfa a anglický roh dodali farbu. Tému opakovali trúbka, lesný roh, dorozprávala ju opäť harfa, anglický roh a ďalšie nástroje, aby nastal návrat k zvuku violončiel a viol. Znova nastúpili sóla dychových nástrojov a v posledných minútach aj mohutný zvuk orchestra, podporený bicími nástrojmi. Zaujímavý úvod ku koncertu a pekná príležitosť ukázať majstrovstvo filharmonických sólistov.
Mozartov priateľ Anton Stadler ho inšpiroval napísať niekoľkých diel pre tento až v klasicizme udomácnený hudobný nástroj. Klarinetový koncert skomponoval Mozart pre basetový klarinet, ktorý má jemnejší zvuk a je obohatený o hlbšie tóny. Aj na pohľad je iný – o 18 cm dlhší. Hudobnou inteligenciou a jemnocitom obdarený Španiel Pablo Barragán, od roku 2020 pedagogicky pôsobiaci v Akadémii Barenboim-Said v Berlíne, kde aj študoval, uviedol Mozartovo dielo na basetovom klarinete, exkluzívnom nástroji značky Backun Lumière.
Zážitok bol mimoriadny. Nielenže je vynikajúcim hudobníkom, ktorého životopis, pretkaný cenami a zahraničnými angažmánmi je dobrou referenciou, je však presne tým typom hudobníka, ktorý svoju technickú zručnosť dáva do služieb výrazu. Ale akého! Jemnosť a predsa zreteľný tón, tak by sa dali charakterizovať Barragánove pianissimá. Nečujné, ale predsa jasné. A skvelá práca Raiskina s filharmonikmi. Dokázali sa stíšiť tak, až bolo počuť električky (žiaľ). Tentokrát to boli úžasné chvíle aj preto, že publikum spolupracovalo. Nikto ani nevzdychol, nie to, aby zakašľal. Barragánova ľahkosť v dvoch krajných častiach a nádherné legáta v pomalej strednej časti sprítomnili skladateľovho génia. Publikum potešil aj sólový prídavok od Paca de Lucíu.
Dominantou koncertu bola Šostakovičova Desiata symfónia, prelomové dielo politickým režimom skúšaného skladateľa. Skomponoval ho po Stalinovej smrti a muzikológovia sa zhodujú v tom, že dielo je jeho obrazom a obrazom hrôz, ktoré za svojho života napáchal. Je to údajne najčastejšie hrávaná Šostakovičova symfónia. Jedno je isté, Raiskinovi je tvorba tohto skladateľa blízka a v dnešných časoch uchvacuje silou stvárnenia diktátora a stále aktuálnych hrôz.
Raiskin, pôvodom Rus, ktorý od vypuknutia vojny pripína na svoje sako ukrajinské farby, má veľa dôvodov na mimoriadne sugestívne vzopretie sa a stotožnenie sa s touto hudbou. Práve Šostakovič a jeho hudba mu to umožňuje. A filharmonici sú s ním v súlade, spolupracujú. Apel je rázny, dráma mimoriadne silná, akoby tie veľké plochy mali celému svetu pripomínať, aký neľudský diktátor vládol a vraždil v Rusku a ako sa dejiny bolestivo opakujú.
V sugestívnej prvej časti symfónie vytváral Raiskin obrovské plochy, stimuloval orchester k ucelenej gradácii, vyvrcholeniu napätia. Deväťdesiatčlenný orchester sa vypol k maximálnemu výkonu. Upokojenie na záver predznamenalo ďalšiu drámu. V druhej časti sa skladateľ vyjadruje k neopísateľným hrôzam, spôsobeným diktátorom. Je to dráma a každý jeden hráč je jej súčasťou. Je v rukách dirigenta, ako ju dokáže vybudovať a ako rozvášni pod kožu vnárajúcu sa hudbu.
Orchester má so Šostakovičovou hudbou veľkú skúsenosť a aj keď nastala generačná výmena, vždy sú v ňom hráči, ktorí si môžu spomenúť na niekoľko výnimočných kreácií v Redute. Mňa Raiskin dokázal strhnúť a zaujatosť som vnímala aj u orchestra.
V tretej časti sa Šostakovič inšpiroval menom svoje žiačky Elmíry Nazirovej (E La Mi Re A). A úpenlivý motív, pripomínajúci volanie opice nad hrobmi z Mahlerovej Piesne o zemi pripomína blízkosť týchto velikánov, ktorých Raiskin tak veľmi obdivuje. Pekne znie valčík a dá sa sledovať Šostakovičov kryptogram – motív DSCH. Aj v záverečnej časti, ktorá je groteskou a dráma sa na krátko vytráca, aby sa vrátila v novej sile a azda režimom vynútenej záverečnej optimistickej nálade.
Slovenská filharmónia je darom súčasnej umeleckej scéne a Daniel Raiskin má na jej profilovaní leví podiel.
Autor: Viera Polakovičová
písané z koncertu 10. 11. 2022
MacMillan / Mozart / Šostakovič
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
10. a 11. novembra 2022
Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin, dirigent
Pablo Barragán, klarinet
James MacMillan: Larghetto pre orchester
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre klarinet a orchester A dur, KV 622
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 10 e mol, op. 93
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.