Semperova opera v Drážďanoch – zničená a vzkriesená

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred 35 rokmi, na Divadelnom námestí medzi Labem, Zwingrom a Semperovou galériou v Drážďanoch, slávnostne otvorila brány tretia Semperova opera. V roku 1945 bola budova opery zbombardovaná, jej ohorené múry volali takmer 40 rokov do neba o pomoc. Až rok 1985 sa stal jej znovuzrodením a umožnil pokračovať v jej slávnej minulosti. Dnešný pohľad na budovu, na jej interiér a na dianie v ňom nie je preto samozrejmosťou.

Divadelné námestie patrí v Drážďanoch k tým scenériám mesta, ktoré majú svoje neopakovateľné čaro, a ktoré patria k jeho pozoruhodnostiam a pamätihodnostiam. Spolu s barokovým a neorenesančným ansámblom okolo Frauenkirche dodáva tejto metropole nezameniteľnú tvár, ktorá vie vyrozprávať históriu starú niekoľko storočí.

Už dlho predtým, kým začal v meste pôsobiť architekt Gottfried Semper, priťahovalo miesto dnešného Divadelného námestia architektov akými boli Klengel a Pöppelmann. Tí budovali pre talianske divadelné spoločnosti Mignottiho a Morrettiho operné a divadelné budovy.

Morrettiho divadlo v Drážďanoch okolo roku 1760, rytina Friedricha Gottloba Schlitterlaua, zdroj: Archív Saského štátneho divadla Drážďany

Keď sa Gottfried Semper stal v roku 1834 profesorom na Drážďanskej kráľovskej umeleckej akadémii, predsavzal si postaviť nové divadlo. Vznikla divadelná budova, prirovnávaná k divadlám v Paríži, Miláne, Ríme a Berlíne. Semperovi urobila slávu aj za hranicami mesta a Saska. Keď v roku 1869 divadlo horelo, Semper už v Drážďanoch nebol. Po májovej revolúcii 1849, na ktorej sa, podobne ako Richard Wagner, aktívne zúčastnil, musel zo saského kráľovstva ujsť.

Gottfried Semper (1803 – 1879), zdroj: internet

Po rokoch, keď sa rokovalo o postavení novej opery, vtedajší kráľovský parlament nechcel osloviť nikoho iného ako architekta Gottfrieda Sempera, ktorý bol ale ešte stále v nemilosti. Žijúc počas svojho exilu v Anglicku, Zürichu a vo Viedni, objednávku z Drážďan napokon obdržal a navrhol celkom nové divadlo. Technicky ako „stavbyvedúci“ ho postavil jeho syn Manfred. Otvorené bolo ako Dvorné divadlo v roku 1878 divadelnou hrou Torquato Tasso od Johanna Wolfganga von Goetheho a predohrou Jubelouvertüre Carla Mariu von Webera. Budova predstavovala neorenesačný skvost, ktorá hlavne svojím hľadiskom priťahovala na seba mimoriadnu pozornosť.

V divadlách na Divadelnom námestí sa premietla časť dejín hudby. Prvá nemecká opera, ktorú napísal v roku 1627 Heinrich Schütz, vznikla v Drážďanoch. Schütz tu pôsobil mimoriadne dlho, v rokoch 1617 – 1672. Po ňom sa zaskvel v Drážďanoch v rokoch 1733 – 1763 neskorobarokový skladateľ a kapelmeister Johann Adolf Hasse.

V Drážďanoch vznikla aj prvá národná nemecká opera, Čarostrelec Carla Mariu von Webera, ktorá otriasla dovtedajšou zvrchovanosťou talianskej opery. Weber bol kapelmeistrom v drážďanskej opere v rokoch 1817 až 1826. V Drážďanoch pôsobil ako kapelmeister v rokoch 1843 až 1849 Richard Wagner, pod jeho taktovkou tu zazneli premiéry jeho opery  Rienzi, Blúdiaci Holanďan a Tannhäuser.

Prvé dvorné divadlo Gottfrieda Sempera okolo roku 1860, (toto divadlo v roku 1869 vyhorelo), foto: Friedrich a Ottilie Brockmann/Archív Saského štátneho divadla Drážďany

V prvej tretine 20. storočia v drážďanskej opere uzreli svetlo sveta premiéry opier Richarda Straussa Elektra, Salome, Gavalier s ružou, Arabella Mlčanlivá žena… Pôsobili tu mnohí významní dirigenti ako Ernst von Schuh, Fritz Reiner, Fritz Busch, Karl Böhm, ako i významní speváci, ku ktorým patrili Tino Pattiera, Richard Tauber, Maria Cebotari či Margit Bokor, rodáčka z Lučenca. S týmto operným domom sú spojené aj mená Paul Hindemith, Darius Milhaud, Franz Schreker, Ferruccio Busoni, Kurt Weill a mnohé ďalšie.

Prečítajte si tiež:
Audiovizuálne koncertné hrozienka v HD kvalite online zo Semperovej opery v Drážďanoch

Drážďany sa zaslúžili o renesanciu diel Verdiho, Pucciniho a o presadenie ruského repertoáru, ako napríklad Musorgského Borisa Godunova. V opere pôsobil orchester, dnešná Sächsische Staatskapelle Dresden, ktorý spĺňal funkciu operného i koncertného telesa. Striedanie operných a koncertných orchestrálnych večerov boli bežné, a tak tomu je i doposiaľ. O jedinečných zvukových a technických kvalitách orchestra, ktoré platia dodnes, sa vyjadril okrem iných Richard Wagner. Orchester, ktorý bol doma v Semperovej opere, prirovnal k „Wunderharfe“, k zázračnej harfe. V tejto nádhernej budove a v podaní tohoto orchestra, odznela v roku 1940 i Suchoňova Baladická suita za prítomnosti skladateľa.

Druhá Semperova opera v Drážďanoch otvorená v roku 1878, na fotografii je záber okolo roku 1930, foto: Walter Möbius,/Archív Saského štátneho divadla Drážďany

Ale to sa už schyľovalo ku katastrofe, ktorá vyústila do „totálnej vojny“. Zmobilizovaní boli aj tí, ktorí boli do tých čias pre chod spoločnosti aj kultúry nepostrádateľní… 31. augusta 1944 zatvorila Semperova opera svoje brány. Napokon už nebolo ani pre koho hrať… Posledným predstavením bol Weberov Čarostrelec.

Ani nie o pol roka, 13. februára 1945, bola totálne zbombardovaná historická časť Drážďan, v troskách a popole ležalo celé divadelné námestie. Nezmyselnému bombardovaniu, pretože vtedy už Nemecko v podstate vojnu prehralo, padli za obeť okrem tisícov životov i všetky divadlá mesta. Semperova opera pozostávala z chaosu kameňov a železa. Očití svedkovia sa pamätali na do neba trčiace javiskové steny, na vyhorené hľadisko, na zničené konštrukcie balkónov, prízemia a strechy. Tehlové múry boli roztrhané od tlaku detonácií.

Zbombardovaná budova Semperoperovej opery v Drážďanoch, 13. februára 1945. Foto: J. Zimmeramnn/Bundesarchiv
Vnútro zbombardovanej Semperovej opery v Drážďanoch po februári 1945. Foto: Richard Peter

Na pomocnom a prechodnom javisku iba niekoľko týždňov po ukončení vojny zaznela Mozartova Figarova svadba. V roku 1948, v zrekonštruovanej bývalej činohre, bola inscenovaná Beethovenova opera Fidelio. Budova činohry, Schauspielhaus, sa stala novým domovom operného súboru a orchestra bývalej Semperovej opery. Ale kultúrne vyhladnuté publikum mesta, v ktorom chýbali tisícky bytov, 40 nemocníc a 48 rôznych kultúrnych inštitúcií, sa pozeralo na smutnú ruinu niekdajšieho nádherného operného domu, a verilo v jeho vzkriesenie.

Trosky opery ostali našťastie ležať na mieste, neboli ako mnohé iné, odstránené. Dokonca boli zaistené tak, aby voda a dážď nezničili to, čo ešte ostalo! V roku 1976, viac než tridsať rokov po zničení, ministerská rada Nemeckej demokratickej republiky rozhodla zdemolovanú operu postaviť znova – ako tretiu Semperovu operu.

Rekonštrukcia Semperovej opery v Drážďanoch
Rekonštrukcia Semperovej opery v Drážďanoch

Po komplikovaných rokoch budovania a rekonštrukcie všetkého pôvodného, čo bolo možné v plánoch a na dostupných fotografiách opery vystopovať, vznikol operný dom hodný svojho strojcu, architekta Gottfrieda Sempera. Jeho znovuzrodenie bolo spoločným dielom výlučne domácich stavbárov, pamiatkárov a výtvarných umelcov, jeho vonkajšie a vnútorné vybavenie zodpovedalo forme a estetike talianskej vrcholnej renesancii, jeho technické vybavenie kráčalo s novou dobou a jeho akustika sa stala opäť legendárnou.

Popri nespočetných detailoch, segmentoch a reliéfoch, ktoré vznikali po milimetroch pod štetcami majstrov na strope a na stenách divadla, bolo spracovaných a inštalovaných 275 kilometrov elektrického vedenia, vyrobený bol stropný luster z 2000 kusov mosadzných častíc prispôsobených zničenému originálu s priemerom 4,20 metra, dĺžkou 5 metrov a hmotnosťou 1,9 tony.

Semperoper Dresden, hľadisko, foto: Klaus Gigga
Semperoper Dresden, interiér s oponou maliara Ferdinanda Kellera, foto: Klaus Gigga

Súčasťou interiéru sa stala pôsobivá, 12×17 metrov veľká opona maliara Ferdinanda Kellera. Bola vyrobená podľa fotografií originálu z ručne šitého belgického ľanového plátna, farba bola namiešaná podľa starej techniky. Na opone sú znázornení šiesti spisovatelia a sedem skladateľov… O vybavení opery by som mohla pokračovať spomenutím viacerých foyerov, vestibulov, exkluzívnych schodíšť, nesčíselných stĺpov z umelého mramoru, mohla by som tiež detailne poukázať na vstupný portál či na balkóny poskytujúce výhľady na Labe či kompozíciu Zwingru i na vznik nových priestorov skúšobní či adminstratívy.

Zopár mesiacov pred otvorením opery, keď ešte budove pracovali všetci možní remeselníci, som mala možnosť zúčastniť sa prehliadky toho, čo sa potom stalo skutočnosťou. Vtedy som neverila vlastným očiam, že z trmy-vrmy maliarov, štukatérov, murárov, sklenárov, stolárov a elektrikárov bude raz opera hotová a vo všetkej nádhere otvorená. Studený 13. február 1985 asi nikdy nezabudnem. Dopoludnia som stála s veľkým davom Drážďančanov a s mojou vtedy 12-ročnou dcérou tam, kde vtedajšia hlava štátu, Erich Honecker, odovzdala mestu symbolický kľúč od tretej Semperovej opery. Bol to historický moment! Semperova opera sa stala i mojou!

Deň otvorených dverí po opätovnom otvorení zrekonštruovanej Semperovej opery v Drážďanoch, 1985, foto: Erwin Döring/Archív Saského štátneho divadla Drážďany
C. M. v Weber: Čarostrelec, Semperoper Dresden, 13. 2. 1985, slávnostné otváracie predstavenie zrekonštruovaného operného divadla, foto: Erwin Döring/Archív Saského štátneho divadla Drážďany

V ten večer sa po 40 rokoch od zbombardovania zasa otvorili slávnostne jej brány, v orchestrálnej jame zasadla Staatskapelle Dresden a prvýkrát sa zdvihla opona. Akoby sa na scéne iba pokračovalo tam, kde to bolo 31. augusta 1944 ukončené…

Kto v hľadisku sedel, kto mohol zažiť ten moment slávnostného lesku, ten bol svedkom emóciami popretkávaného Weberovho Čarostrelca v inscenácii Joachima Herza. Za dirigentským pultom stál Wolf-Dieter Hauschild, hlavnú úlohu Agáty stvárnila česká sopranistka Jana Smítková, v tom čase pôsobiaca v Berlíne, Lipsku a Drážďanoch. Alternantkou Smítkovej bola Gundula Janowitz! Aby tento veľký deň v hudobnej histórii Drážďan a nemeckej hudby neušiel nikomu, predstavenie prenášala televízia.

Dodnes mi tento mimoriadny večer pripomínajú ešte nevyblednuté autogramy sólistov na bulletine a pamätám sa, že za vstupenky bolo možné na čiernom trhu zarobiť i majetok.

Autogramy sólistov na bulletine k predstaveniu Weberovho Čarostrelca v Semperovej opere v Drážďanoch (13. 2. 1985), zdroj: súkr. archív A. Schindler

Na slávnostnom otvorení sedeli medzi publikom takí vzácni hostia ako Hans-Jürgen Freiherr von Weber, pravnuk skladateľa Carla Mariu von Webera, Alice Strauss, nevesta Richarda Straussa, Wolfgang Wagner, vnuk Richarda Wagnera a pravnuk Franza Liszta, Peter Schreier, Theo Adam a mnohé iné osobnosti hudobného života. V hosťovskej knihe opery je možné čítať takéto zdravice:

Alice Strauss: „Po mnohých rokoch som šťastná, že môžem byť v tejto nádhernej Drážďanskej opere“.

Hans-Jürgen Freiherr von Weber: „So srdečnou vďakou za umožnený návrat domov do tejto, z mojich mladíckych rokov (1915 – 1927) dôverne známej Drážďanskej opery – uvedenie Čarostreleca bolo hviezdnou hodinou jej otvorenia.“

V hosťovskej knihe 1985/1986 nájdeme aj také zvučné mená ako Edita Gruberová, Jessye Norman, Dietrich Fischer-Dieskau…

Edita Gruberová pred Semperovou operou v Drážďanoch a jej autogram v pamätnej knihe (dátum tam nie je uvedený…), zdroj: súkr. archív A. Schindler

Otvorenie Semperovej opery pozostávalo spolu zo štyroch vypredaných mimoriadnych večerov. Po Čarostrelcovi sa 14. februára 1985 zdvihla opona pre Straussovho Gavaliera s ružou. Aj v tomto prípade išlo o Herzovu inscenáciu, večer dirigoval Hans Vonk, v úlohe Ochsa sa predstavil Theo Adam. Toto operné dielo je, tak ako Čarostrelec, úzko späté s Drážďanskou operou. Jeho premiéra sa uskutočnila v tomto divadle v roku 1911.

Tretí deň, 15. február, patril fenomenálnej dvojici Petera Schreiera a Sviatoslava Richtera. Ich interpretácia Schubertovej Zimnej cesty ostane pre mňa navždy nezabudnuteľnou romantickou hudobnou modlitbou, v hľadisku sa nepohol ani len vánok… Ako spomienka vznikla pre moje potreby aj nekvalitná čierno-biela fotografia, jedna z mojich najcennejších…

Piesňový večer v Semperovej opere v Drážďanoch, Peter Schreier, Svjatoslav Richter, 15. 2. 1985. Foto: Agata Schindler

Štvrtý slávnostný večer, 16. február, patril premiére opery Die Weise von Liebe und Tod des Cornets Christoph Rilke súčasníka, skladateľa Siegfrieda Matthusa. Dielo inscenovala Ruth Berghaus, premiéru dirigoval Hartmut Haenchen.

Medzi 13. februárom 1985 a 31. decembrom 1986 sa v opere uskutočnilo množstvo premiér a obnovených predstavení, prevzatých z činohry, zo Schauspielhausu, kde opera takmer 40 rokov prechodne sídlila. Do repertoáru sa hneď zaradili opery Eugen Onegin, Lohengrin, Così fan tutte, Bohéma, La traviata, Ariadna na Naxe, Rozprávka o cárovi Saltanovi, Majstri speváci Norimberskí, Don Giovanni, Wozzek, Otello, Elektra, Nos (Šostakovič) či Barbier zo Sevilly.

Na symfonických koncertoch Staatskapelle Dresden v Semperovej opere, ktoré patrili k stále vypredaným (abonentky sa nedali získať v predaji, na koncerty Staatskapelle Dresden sa za čias NDR dedili!), sa predstavili hneď v prvých mesiacoch medzinárodné interpretačné špičky. Patrili k nim aj umelci z Československa: klavirista Ivan Moravec, dirigent Zdeněk Košler, huslista Václav Hudeček, sopranistka Magdaléna Hajóssyová a klavirista Marián Lapšanský. Hajóssyová priniesla na pódium Semperovej opery dielo Il sogno di Poppea Juraja Beneša ako prvé uvedenie v NDR, Lapšanský ponúkol Zeljenkovu 3. klavírnu sonátu.

Semperova opera v Drážďanoch, foto: Wolfgang Pehlemann Wiesbaden/2008
Semperoper Dresden, foto: Matthias Creutziger

Vežové hodiny drážďanského barokového kráľovského zámku 13. februára 1945 zastali. Ich ručičky ukazovali niekoľko minút po 22. hodine. V tom momente zasiahli zámok i Semperovu operu bomby anglo-americkeho leteckého náletu. Za jednu noc zničili takmer celé historické centrum nazývané ,,Florencia na Labe”.

Podľa najnovších výskumov padlo za obeť až 35.000 ľudí. Pamätníci spomínajú na túto noc ako na peklo na zemi, dobové fotografie svedčia o tom, že neostal kameň na kameni. Bola to trpká a podnes bolestivá daň, ktorú zaplatili vinní i nevinní občania a tiež kus vzácnej svetovej architektúry. Zaplatili za zverstvá napáchané hitlerovským Nemeckom po celej Európe.

13. februára 1951 uviedla Staatskapelle Dresden pod vedením svojho vtedajšieho generálneho hudobného riaditeľa Rudolfa Kempeho Verdiho Rekviem. Pripomenula ním fatálnu noc mesta a tisíce stratených ľudských životov. Z pietneho prvého uvedenia sa stala tradícia. Tento špičkový orchester uvádza v tomto termíne každoročne omšu za mŕtvych alebo podobné, príležitosti zodpovedajúce dielo. Od roku 1985 sa uskutočňujú tieto koncerty v budove Semperovej opery, ktorá povstala pred 35 rokmi z prachu vo všetkej svojej pôvodnej nádhere. Sú to koncerty, ktoré otriasajú, dotýkajú sa duše, po nich neexistuje už nič, iba ticho a tma… Mlčanie po koncerte pretínajú zvony všetkých chrámov mesta, pripomínajú začiatok apokalypsy…

(Osudovú noc mesta  opísal vo svojom románe Nočný rozhovor Ladislav Mňačko.)

Autor: Agata Schindler

zdroj foto: semperoper.de, internet, wikipedia

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku