Sergej Larin bol svetový, ale aj náš. Dnes by oslavoval 65. narodeniny

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
13. január 2008 bol veľmi smutným dňom pre operný svet. Aj pre Bratislavu. Ťažkej chorobe, z pazúrov ktorej sa už raz dokázal vymaniť, podľahol tenorista Sergej Larin. Nemal ani 52 rokov. Bol umelcom, akých Opera Slovenského národného divadla vo svojej storočnej histórii mala máličko. Áno, bol jej sólistom takmer dve desaťročia, hoci túžbou vari všetkých svetových intendantov bolo získať ho aspoň na hosťovanie.

Bratislava mala na Sergeja Larina jednoducho šťastie. A naopak, preňho bola šťastím slovenská metropola, ktorá sa stala odrazovým mostíkom k veľkej, no žiaľ, predčasne ukončenej kariére. Narodil sa 9. marca 1956 v Lotyšsku, rodina však pochádzala z Ruska, kam sa ešte v detstve Larinovci vrátili. Už vtedy začal nasávať čaro umenia, divadla, opery. Pre štúdium si vybral konzervatórium v litovskom Vilniuse, kde ho viedol tenorista Virgilius Norejka, ktorý mimochodom dvakrát, začiatkom 70. rokov, úspešne hosťoval aj v Opere SND.

Sergej Larin a Virgilius Norejka (s dirigentom Jonasom Alexom), v štúdiu pri nahrávaní opery litovského skladateľa Balysa Dvarionasa Dalia, foto: súkromný archív Larinovcov

Kariéra Sergeja Larina sa začala práve v opernom dome litovského hlavného mesta, kde debutoval Verdiho Traviatou (1981) a stvárnil počas takmer desaťročia mnoho závažných postáv. Náhoda chcela, že práve z Vilniusu zavítal do Bratislavy dirigent Jonas Alexa a ten navrhol pozvať do pripravovanej inscenácie Čajkovského Pikovej dámySlovenskom národnom divadle, do roly Hermana, práve talentovaného Larina.

Ešte pred touto premiérou (6. 1. 1989), v ktorej očaril bratislavské publikum, sa predstavil ako Rodolfo v Pucciniho Bohéme. Spieval ho v litovskom jazyku. Po Pikovej dáme už nasledovalo pevné angažmán a pribúdali postavy. Či už v nových inscenáciách, alebo doštudované. Na začiatku boli Maurizio v Cileovej Adriane Lecouvreur (v slovenčine) a Don Alvaro vo Verdiho Sile osudu.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Opera SND 1989, Ľubica Rybárska (Líza), Sergej Larin (Hermann), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Po nich prišiel titulný Mozartov Idomeneo, Hoffmann v Offenbachových Hoffmannových poviedkach, Don Carlo v rovnomennej Verdiho opere, Radames z Aidy, Don José z Bizetovej Carmen, Pucciniho Cavaradossi v Tosce, Gabriele vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi. Po náročnom operačnom zákroku, transplantácii pečene (2005), sa vrátil na javisko SND a hoci predtým spieval z veristických dvojičiek len Leoncavallovho Cania, doštudoval si Turiddu do novej inscenácie Mascagniho Sedliackej cti.

Pripravoval sa aj na Calafa v Turandot, no cítil, že ešte potrebuje čas na regeneráciu svojich síl. Posledným bol Bacchus v Ariadne na Naxe od Richarda Straussa, kde bol hrdinom premiéry. Niektoré postavy spieval už na premiérach, iné – pokiaľ bol práve v zahraničných angažmánoch – v reprízach.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 2007, Sergej Larin (Bacchus), foto: Alena Klenková/Archív SND

A to je len kapitola SND. Veľmi skoro totiž jeho mimoriadne vokálne a herecké dispozície objavili zahraničné divadlá. Náhoda chcela, že Viedenská štátna opera potrebovala bleskový záskok do postavy Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Ten sa stal debutovou rolou v tomto prestížnom dome. V rokoch 1990 až 2001 absolvoval vo viedenskej Staatsoper štyridsaťštyri večerov. Bol Verdiho Donom Alvarom v Sile osudu, Hermanom v Pikovej dáme, Cavaradossim v Pucciniho Tosce, Grigorijom v Musorgského Borisovi Godunovovi, Lorisom v Giordanovej Fedore, titulným Verdiho Donom Carlom, Caniom v Leoncavallových Komediantoch a s divadlom sa rozlúčil Radamesom vo Verdiho Aide.

Prečítajte si tiež:
Sergej Larin by sa v tomto roku dožil šesťdesiatky
Sergej Larin, osobnosť s neodolateľnou charizmou a pokornou láskou k umeniu

Sergej Larin bol výnimočným umelcom nielen po stránke farebnej a emocionálnej krásy svojho tenora, jeho výborného technického ovládania, ale aj univerzálnosťou repertoáru. Spájala sa v ňom „italianità“ (preto také množstvo talianskych postáv) so slovanskou slzou, francúzska výrazová rafinovanosť (jazyk dokonale ovládal, dokonca ho aj študoval) s nemeckou exaktnosťou.

Myslím si, že nebyť jeho choroby a predčasnej smrti, chopil by sa aj wagnerovského repertoáru (túžil po Lohengrinovi i po festivale v Bayreuthe) a okorenil ho zrnkami belcanta. No a vzhľadom na jeho lásku k Slovensku, kde žil aj so svojou manželkou a neraz tiež javiskovou partnerkou Liliou Larinovou (spolu spievali napríklad v Donovi Carlovi či Hoffmannových poviedkach), dal by sa azda nahovoriť i na Ondreja z Krútňavy.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1999, Sergej Larin (Don Carlos), Lilia Larinová (Alžbeta), foto: Alena Klenková/Archív SND

Poďme však ďalej do sveta. Zdolával Olymp za Olympom. Newyorská Metropolitan Opera spoznala Sergeja Larina v roku 1994 ako Cavaradossiho v Tosce, o rok neskôr nasledoval Bizetov Don José z Carmen, po ňom Don Alvaro v Sile osudu. Neskôr Grigorij v Musorgského Borisovi Godunovovi v opakovaných sériách a Pinkerton v Madama Butterfly. Dovedna tridsaťjeden predstavení v MET.

Pochopiteľne, nechýbal na pódiu milánskeho Teatro alla Scala, či v hlavných operných tenorových partoch (Adriana Lecouvreur, Tosca, Fedora, Dievča zo západu, Don Carlo – všimnime si, že všetko taliansky repertoár na najhorúcejšej pôde), alebo aj na koncertoch. Pozvania prijal do londýnskej Covent Garden Opery (Carmen, Rusalka, Boris Godunov), do Národnej opery v Paríži – umelcovom milovanom meste, opakovane do Mníchovskej štátnej opery. Tam som mu osobne tlieskal ako Des Grieuxovi v Pucciniho Manon Lescaut, no stvárnil na jej doskách mnoho ďalších úloh talianskeho a francúzskeho repertoáru.

Sergej Larin s Francom Zefirellim v Miláne, foto: súkromný archív Larinovcov
M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Salzburger Festspiele 1994, Sergej Larin (Dimitrij), Marjana Lipovšek (Marina Mnišek), zdroj foto: Archív Salzburger Festspiele

Operné festivaly nemohli v kalendári Sergeja Larina chýbať. Salzburský festival (Boris Godunov, Don Carlo), Arena di Verona, Bregenz. Divadlá v Európe, Amerike, pekinskom Zakázanom meste (Calaf v Pucciniho Turandot), koncertné sály, desiatky dirigentov a režisérov najvyšších kategórií, stovky javiskových partnerov a partneriek. Nehovoriac o CD nahrávkach.

No nielen v Bratislave a vo vzdialenejšom svete znamenalo jeho meno punc kvality. Spieval v Budapešti a v pražskom Národnom divadle. Po hosťovaní v Pikovej dáme, si ho dirigent Oliver Dohnáyni a režisér Marián Chudovský pozvali do postavy Samsona v novej inscenácii Saint-Saënsovho Samsona a Dalily.

U. Giordano: Fedora, Bologna 1996, Mirella Freni (Fedora), Sergej Larin (Loris Ipanov), foto: súkr. archív Larinovcov

Marián Chudovský, ktorý ako šéf opery Sergeja Larina prijímal do súboru a spolupracoval s ním vo viacerých inscenáciách, nakrútil pre Slovenskú televíziu v roku 2003 portrét Sergeja Larina. Nezameral sa len na umelecké kvality, ale poodhalil aj jeho bratislavské rodinné súkromie a najmä úprimné, šľachetné ľudské vnútro.

Keďže boli osobnými priateľmi, pri písaní nekrológu pre Hudobný život v roku 2008, oslovil som aj Mariána Chudovského: „Sergej prišiel do Bratislavy dokonale pripravený, zúčastnil sa na skúšobnom procese (vtedy ešte bol len hosťom, pozn. autora) a keďže v čase premiéry v januári 1989 ochoreli obaja domáci predstavitelia Hermana, Larin počas štyroch dní stál na javisku v tejto vypätej úlohe trikrát. Bolo jasné, že je veľký talent, poctivý pracant a inteligentný muž“.

Keď sme si v našom internetovom časopise pripomínali pred piatimi rokmi nedožité šesťdesiate narodeniny Sergeja Larina, operná kritička Michaela Mojžišová citovala z rozhovoru, uskutočnenom v čase jeho návratu na divadelné dosky po vážnej chorobe. Sergej jej povedal: „Moja téma, leitmotív, kvôli ktorému žijem na javisku je, aby mal divák súcit s operným hrdinom. To je moja misia“. A dodala: „Rozprávala som sa s človekom, z ktorého sršala životná múdrosť, pokora i vzácna imunita voči sláve“. Viac sa ani nežiada dopovedať. Taký bol Sergej Larin, takým ostáva v živých spomienkach, aj v deň jeho nedožitých 65. narodenín.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku