Dnes je: štvrtok, 20. 9. 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava, zajtra: Matúš

Severský ľadoborec Birgit Nilsson

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Švédska diva s pečaťou arktickej tundry Birgit Nilsson sa narodila pred sto rokmi, 17. mája 1918. Speváčka, ktorá si zvolila pseudonym po sopranistke z Fantóma opery, sa ocitla na poštových známkach dvoch krajín. Wagnerovské roly boli kabátom, ktorý jej svedčal najlepšie. Po boku Franca Corelliho však žala úspechy aj v talianskom repertoári. Birgit Nilsson, ktorá vyrástla na farme bez elektriny, nás naučí, čo je to mýtus.

Čo vám príde na um, keď sa povie Švédsko? Možno aj opera. Veď v 19. storočí vyletel zo Švédska európsky slávik Jenny Lind. Bielemu koloratúrnemu hlasu Lindovej dal správny lesk vynálezca laryngoskopu a vokálny pedagóg Manuel García, expert na talianske belcanto z krajiny toreadorov a pasodoble. A keď je reč o talianskej melodráme, Verdiho Un ballo in maschera mal byť opernou biografiou absolutistického švédskeho kráľa Gustava III., syna Adolfa I. Fridricha, ktorý v roku 1792 podľahol guľke kapitána Anckarströma na maškarnom bále v Kráľovskej opere. V 20. storočí podľahli mnohé uši kultúrneho sveta oceľovému sopránu zo škandinávskej dedinky Västra Karup. Až natoľko, že v roku 1981 švédska vláda emitovala poštovú známku s podobizňou najslávnejšej domácej dramatickej sopranistky v kostýme Turandot. Jej tvár sa už v roku 1975 ocitla v sérii poštových známok zo stredoamerickej Nikaraguy so slávnymi opernými spevákmi. Birgit Nilsson, vlastným menom Birgit Märta Svensson, bola „vokálnou sestrou“ nórskej wagneriánky Kirsten Flagstad, no dokázala si získať aj priazeň talianskeho publika. Bola jedinou cudzinkou, ktorá s Pucciniho Turandot otvárala na sviatok milánskeho patróna svätého Ambróza 7. decembra 1958 sezónu v La Scale (pripomeňme si, že ľadovej princeznej Nilsson prepožičala hlas v roku 1965 na štúdiovej nahrávke s Fancom Corellim). Milánsky otvárací večer „zmutoval“ na davovú psychózu. Na stránkach Múzea Birgit Nilsson sa dočítame, že Švédka odvtedy dostávala od talianskych fanúšikov 100 až 200 listov denne!

Birgit Nilsson (1918 – 2005),
zdroj: Múzeum Birgit Nilsson

Pseudonym po dive z Fantóma opery           

Začínala v kostolnom zbore a posmelená priazňou publika sa zapísala na lekcie spevu u Ragnara Blennowa v mestečku Astorp. Po polročnom štúdiu si to namierila do hlavného mesta na Kráľovskú hudobnú akadémiu. Ako obstála na prijímacích pohovoroch v „Benátkach severu“? Štokholm, ktorý je postavený na 14 ostrovoch na vode a mnohým návštevníkom evokuje taliansku metropolu na lagúne, bol svedkom prvého Birgitinho triumfu. Birgit Svensson si v konkurenčnom boji 47 uchádzačov vyspievala prvé miesto a štipendium nesúce meno brilantnej švédskej belcantovej umelkyne z viktoriánskej éry Christiny Nilsson de Casa Miranda, ktorá zakrátko po debute v Paríži v roku 1864 dobyla svet s kardinálnymi úlohami talianskeho a francúzskeho lyricko-koloratúrneho repertoáru. Historická postava Christiny Nilsson je predobrazom charakteru Christiny Daaé v slávnom románe Gastona Lerouxa Fantóm opery. Birgit si zvolila umelecké meno po veľkej krajanke, podobne ako Češka Ema Kittlová (tá siahla po priezvisku svojej pedagogičky Marie Loewe-Destinn a na medzinárodnú opernú pôdu vstúpila ako Emmy Destinn). Birgit Nilsson však nemala šťastie na správne pedagogické vedenie. O učiteľoch z akadémie sa vyjadrila viac, než kriticky: „Môj prvý vokálny pedagóg (lyrický tenorista Joseph Hislop) ma skoro zabil… a aj druhý bol takmer rovnako zlý.“

Birgit Nilsson (1918 – 2005),
zdroj: internet

Deň debutu nastal neplánovane a mladej sopranistke podľa správ z jej autobiografie priniesol myšlienky na samovraždu. V roku 1946 zaskočila v Kráľovskej opere v Štokholme za chorú interpretku Agáty vo Weberovom Čarostrelcovi. Neporozumela si s dirigentom Leom Blechom a úspech sa nekonal. V ansámbli štokholmskej opery bola sivou myškou – až kým na seba neupozornila ako démonická Lady Macbeth vo Verdiho rovnomennom opuse pod taktovkou charizmatického nemeckého dirigenta Fritza Buscha. Vďaka jeho intervencii sa kovový hlas Birgit Nilsson rozliehal v roku 1951 na mozartovskom festivale v Glyndebourne, kde stvárnila Elettru v Mozartovej opere seria o krétskom kráľovi Idomeneovi. Bronchofonická kvalita materiálu a metalické výšky predurčovali Nilsson na kreácie prvého sopránu vo wagnerovskom teréne. Čas na Elsu v Lohengrinovi, Alžbetu v Tannhäuserovi a Sieglindu vo Valkýre dozrel v Theater an der Wien v roku 1954. Sopranistka sa predstavila viedenskému publiku v štyroch náročných rolách v priebehu deviatich dní (tou štvrtou rolou bola Verdiho Aida). V marci 1957 už stála na doskách Staatsoper na viedenskom zlatom Ringu v brnení panenskej bojovníčky Brünnhildy v produkcii Wagnerovej Valkýry s Herbertom von Karajanom v dvojrole dirigenta a režiséra. Wagnerovský repertoár bol spolu s postavami z opier Richarda Straussa (Salome, Elektra) jej vokálnou signatúrou: v roku 1956 si Birgit Nilsson odkrútila americký debut v San Franciscu ako Brünnhilda, o tri roky nato nasledovala Izolda v newyorskej Met. V roku 1973 sa operná speváčka zo Švédska dostala na titulné stránky novín. Účinkovala na recitáli, ktorý otváral koncertnú sieň operného domu v Sydney. Opäť s wagnerovským programom.

Birgit Nilsson ako Brünnhilda vo Wagnerovej Valkýre,
zdroj: internet

Vendetta na švédsky spôsob

Do talianskych vôd vstúpila legendárnou Turandot v Scale 1958. I keď svoj hlas nepovažovala za taliansky vo frázovaní a umenie legata nebolo jej devízou, v Mozartovi (Dona Anna na nahrávke Dona Giovanniho Karla Böhma z roku 1957) uplatnila svoje inštrumentálne vedenie hlasu a vo Verdiho Macbethovi vytvorila v súlade s pôvodným zámerom skladateľa mrazivý vokálny obraz bezcitnej ženy (komplet uzrel svetlo sveta v roku 1964; partnermi sopranistky sú Giuseppe Taddei v titulnej postave krutého Škóta a Bruno Prevedi v úlohe Macbethovho premožiteľa Macduffa). Birgit Nilsson dosiahla významné úspechy vo Verdiho Aide a v Pucciniho Tosce, kde bol jej partnerom na scéne tenor z jadranskej Ancony Franco Corelli. Medzi oboma sólistami to poriadne iskrilo. Na jednom predstavení Pucciniho Turandot v New Yorku držala Birgit Nilsson vysoké C v druhom dejstve dlhšie, než Corelli. Urazený tenorista sa v prestávke vyrútil za vtedajším intendantom opery Rudolfom Bingom a vyhlásil, že v Met-ke už nezaspieva ani notu. Bing poradil Corellimu, aby sa v duchu povestnej vendetty pomstil sopranistke tým, že ju v treťom dejstve namiesto očakávaného bozku uhryzne do krku. Corelli, akokoľvek vášnivý, sa nechcel hrať na divého psa. Bingovu radu však považoval za satisfakciu hodnú stredovekého boja o česť. Neudržal jazyk za zubami a povedal svojej Turandot o Bingovom návrhu. A potom prišla na rad vendetta na švédsky spôsob. Nilsson poslala riaditeľovi opery telegram v znení, že ruší nasledujúce dve predstavenia, pretože dostala besnotu.

Birgit Nilsson v kostýme Verdiho Macbeth,
zdroj: internet

Birgit Nilsson však radšej, než škandály, „vyrábala“ peniaze. Bola obratnou obchodníčkou a v časoch najväčšej slávy každú negociáciu s agentmi začínala záporne. Kto ju chcel získať, musel o ňu bojovať. Bola veľmi sebakritická, nemala v láske svoje nahrávky a budúcnosť operného spevu videla v čiernych farbách. Zomrela na Vianoce 25. decembra 2005 v švédskom Bjärlöve. Tri roky po jej odchode na druhý breh sa Nadácia Birgit Nilsson (Birgit Nilsson Foundation) uzniesla na udelení rovnomennej ceny opernému alebo koncertnému umelcovi s periodicitou dva až tri roky. Prvým majiteľom Ceny Birgit Nilsson sa vo februári 2009 stal multifunkčný Španiel Plácido Domingo. Cenu druhého víťaza si v roku 2011 v Štokholme prevzal taliansky dirigent Riccardo Muti. Za rok 2018 obdrží Cenu Birgit Nilsson jej švédska kompatriotka a nasledovníčka v ríši wagneriánskeho dramatického sopránu Nina Stemme. Cenu spojenú s finančnou odmenou milión dolárov si sopranistka prevezme z rúk prezidenta Nádacie Birgit Nilsson 11. októbra 2018 na galavečere v prítomnosti švédskeho kráľovského páru. Kráľovskou poctou umeniu Birgit Nilsson bude tiež galakoncert pri príležitosti storočnice od narodenia umelkyne, ktorý sa uskutoční 19. mája 2018 v švédskej Kráľovskej opere. Okrem čerstvej držiteľky Ceny Birgit Nilsson sa na koncerte predstaví sopranistka Christina Nilsson (menovkyňa sopránovej predchodkyne z 19. storočia!), lyricko-dramatický soprán Cornelia Beskow a tenor Michael Weinius. Orchester sa rozozvučí pod vedením amerického dirigenta a huslistu Alana Gilberta. Koncert bude možné sledovať prostredníctvom internetovej platformy OperaVision TU…

Birgit Nilsson na koncertnom pódiu v roku 1972 v Štokholme,
zdroj: internet

Stroj času v hrdle

V roku 1981 sa Nilsson stala držiteľkou najvyššieho štátneho ocenenia švédskej vlády Illis quorum. Kde sa vzal tento tajomný názov? Sú to prvé dve slová z latinského nápisu, ktorý sa skvie na zlatej medaile: Illis quorum meruere labores. Tým, ktorých aktivity boli záslužné. Labor však neznamená len prácu. Je to aj súženie. Osobitne to platí v prípade operného spevu, pretože ten je psychosomatickou činnosťou v pravom zmysle slova – duševné dispozície majú priamy vplyv na fyziologické procesy. Aj švédska štátna medaila má čosi spoločné s operou a spevom. Pri jej zrode v roku 1784 stál tragický Gustáv III. – model hlavného hrdinu z Maškarného bálu autorského tandemu Giuseppe Verdi – Antonio Somma. À propos, postavu Amélie z Verdiho „švédskej“ opery Birgit Nilsson naštudovala v nemčine (spievala ju v roku 1955 v Mníchove) aj v talianskom origináli (dôkazom jej majstrovstva je nahrávka datovaná rokom 1961, kde pod vedením Sira Georgea Soltiho po jej boku excelujú tenor Carlo Bergonzi, barytonista Cornel MacNeil a mezzosopranistka Giulietta Simionato, o ktorej publicista Renzo Allegri napísal, že v roku 1955 počas jednej zo skúšok udrela po tvári Mariu Callas).

Birgit Nilsson s hlavou Jána Krstiteľa v Straussovej Salome,
zdroj: internet

Vavríny v podobe ocenení z celého sveta (od švédskej, rakúskej a bavorskej varianty Kammersängerin z rokov 1954, 1968 a 1970, cez čestné doktoráty z amerických univerzít až po francúzsky Ordre des Arts et des Lettres z roku 1991) ochraňuje, tak, ako aj iné relikvie z jej života, Múzeum Birgit Nilsson. Toto múzeum spojené s útulnou kaviarňou vzniklo v roku 2010 vo švédskom Båstade. Nachádza sa na statku vo Västra Karup, kde speváčka prežila detstvo. Podľa správ súčasníkov žila na farme bez vody a elektriny do 23 rokov. Hospodárstvo zocelilo dlane jej predkov už v 18. storočí. Budúca operná diva zvyknutá na šperky a róby dojila kravy, zbierala úrodu a sadila zemiaky, aby neskôr zasadila do sŕdc milovníkov umenia úctu k mytológii pretlmočenej (nielen) hudbou veľkého Nemca z Lipska.

Múzeum Birgit Nilsson vo švédskom Båstade, foto: Múzeum Birgit Nilsson

Čo je to vlastne mýtus? Nie je to rozprávka. A nie je to ani mravoučná báj, ktorú si niekto vymyslel veľmi, veľmi dávno, aby nás pobavil a poučil. Je to celkom inak. V archaických kultúrach bol mýtus mentálnym „strojom času“ založeným na princípe cyklického opakovania určitého rituálu. Keď religionista a filozof Mircea Eliade publikoval v roku 1949 francúzsky písanú esej s názvom Le Mythe de l‘éternel retour (Mýtus večného návratu), chcel rozlúsknuť tvrdý oriešok: položil si otázku, či existuje vzťah medzi dejinami, časom a mýtom. Konanie archetypálneho rituálu viazaného na dramatický dej o bohoch a hrdinoch znamená podľa Eliadeho stotožnenie sa so všetkým, čo sa stalo v oných dňoch, in diebus illis, keď človek ešte nevnímal dejiny ako súbor žurnalistickej faktografie, ale ako magickú naráciu. Príbeh a náboženstvo si podali ruky. Staré kultúry neverili v individualitu udalosti v čase a priestore. Verili v príbeh, ktorý je večný. Predstavovali si, že pri stavbe chrámu prekračujú hranice fyzikálnej temporality, pretože sa zjednocujú so stvoriteľskou činnosťou Boha. Chrám sa dotýkal kozmu, hoci materiálne stál na zemi. Čo to má spoločné s Birgit Nilsson? Švédska sopranistka dosiahla najväčšie úspechy v postavách mýtických žien. Ich konanie sa však z racionálneho pohľadu roztápa v šere nevedomosti ako prvý jarný sneh. Hmla sa rozplynie, keď si uvedomíme, že severská vokálna priezračnosť a javisková striedmosť divy z krajiny fjordov patria do mýtického časopriestoru a nie sú riešením dejovej zápletky hic et nunc, tu a teraz. Umenie Birgit Nilsson je, vyjadrené eliadovskou rétorikou, mytologickým aktom, ktorý ukazuje na večnosť ručičkami mentálnych hodín. Hoci Mircea Eliade nebol muzikológ, skúsme previesť jeho myšlienkové kategórie do sveta opery. Spev je rituál, ktorý mýticky oživuje nejaký príbeh. Chrám je divadlo a hudba pôsobí ako médium. Dáva kontúry zážitku, ktorý sa stal in illo tempore, v tom čase a toho času, a ktorého sa môžeme dotknúť aj dnes.

Autor: Lucia Laudoniu

Pri príležitosti stého výročia narodenia slávnej sopranistky pripravilo Múzeum Birgit Nilsson bohatú nádielku koncertov a podujatí. Viac info na www.birgitnilsson.com.

video

Birgit Nilsson a Franco Corelli spojili v roku 1971 na festivale v Macerate svoje sily, aby vzdali hold Pucciniho géniovi. Slovo génius dnes pomenúva človeka s výnimočným nadaním, ale v starom Ríme sa takto označoval božský duch dávajúci životný princíp a oživujúcu silu ľuďom i miestam (genius loci – duch miesta). Nilsson a Corelli v interpretačnej symbióze vystihujú ducha mýtického Orientu i ducha Pucciniho hudby.

Fragment zo scény Brunnhildy zo Súmraku bohov z roku 1963 dokazuje, že domácou parketou švédskej divy boli Wagnerove germánske mýty. Hudobná inteligencia Birgit Nilsson bola na hranici absolútneho sluchu.

Záznam recitálu Birgit Nilsson zo Štokholmu z roku 1964. Speváčkino umenie si môžeme vychutnať v dielach Webera, Verdiho či Wagnera. Spoľahlivým partnerom sopranistky je dirigent Stig Westerberg.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár