Siedmi kritici zhodnotili slovenskú opernú sezónu 2017/2018

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislava – Na otázku časopisu Opera Slovakia Ako hodnotíte uplynulú opernú sezónu 2017/2018 na Slovensku? odpovedalo sedem z oslovených slovenských kritikov a publicistov – Lýdia Dohnalová, Dita Marenčinová, Michaela Mojžišová, Lýdia Urbančíková, Vladimír Blaho, Jozef Červenka a Pavel Unger. Vo svojich odpovediach subjektívne zhodnotili nielen nové repertoárové prírastky slovenských operných divadiel, ale vyjadrili sa aj ku koncertným výkonom a individuálnym interpretačným či inscenačným počinom sezóny.

Operná sezóna na Slovensku 2017/2018 priniesla do repertoárov troch operných divadiel jedenásť nových inscenácií, z toho deväť operných a dve operety. V úvode článku prinášame ich stručný prehľad.

Opera SND

Z opery do opery – Martin Vanek sprevádza deti svetom populárnych operných diel; Maurice Ravel: Španielska hodinka (hudobné naštudovanie Vinicius Kattah, réžia Pavol Smolík / recenziu sme priniesli TU…), inscenácia bola uvedená spolu s baletom Dafnis a Chloé (hudobné naštudovanie Vinicius Kattah, choreografia a réžia Reona Sato / recenziu sme priniesli TU…); Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov: Sadko, (hudobné naštudovanie Rastislav Štúr, réžia Daniel Kramer / recenziu sme priniesli TU…); Oskar Nedbal: Poľská krv, (hudobné naštudovanie Marián Vach, réžia Marián Chudovský / recenziu sme priniesli TU…); Giacomo Puccini: Tosca (hudobné naštudovanie Rastislav Štúr, réžia Martin Bednik / recenziu sme priniesli TU…)

Slovenské národné divadlo, nová budova

Štátna opera v Banskej Bystrici

Giuseppe Verdi: La traviata (hudobné naštudovanie, réžia / recenziu sme priniesli TU…); Emmerich Kálmán: Grófka Marica (hudobné naštudovanie, réžia); Amilcare Ponchielli: La Gioconda (hudobné naštudovanie, réžia / recenziu sme priniesli TU…). Banskobystričania taktiež uviedli Prokofievov klasický balet Romeo a Júlia či autorský titul tvorcu z prostredia pantomimického divadla Milana Sládka Dubčekova jar.

Štátna opera v Banskej Bystrici

Opera ŠD Košice

Giuseppe Verdi: Falstaff (hudobné naštudovanie Martin Leginus, réžia Jiří Menzel / recenziu sme priniesli TU…), Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky (hudobné naštudovanie Maroš Potokár, réžia Imre Halasi / recenziu sme priniesli TU…), Wolfgang Amadeus Mozart: Don Giovanni (hudobné naštudovanie Vinicius Kattah, réžia Juraj Nvota / recenziu sme priniesli TU…).

Štátne divadlo Košice

Sezóna spolu s premiérovými opernými inscenáciami ponúkla aj koncertné prevedenia operných diel vo viacerých hudobných inštitúciách (Slovenské filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice) a taktiež sa konali koncerty agentúry Kapos. Operný večer zaznamenal aj abonentný koncertný cyklus spoločnosti Gesamtkunstwerk. V sezóne 2017/2018 sa uskutočnil festival divadelného umenia v SND Eurokontext.sk, ktorý v tomto roku ponúkol prehliadku domácich i zahraničných operných a baletných inscenácií. Festival zhodnotila slovenská operná a baletná kritika v článku Operno-baletný Eurokontext.sk 2018 v SND pohľadom recenzentov.

Opernú sezónu 2017/2018 doplnili rôzne organizácie a kiná prenosmi a záznamami operných inscenácií z rôznych zahraničných scén, ktoré si mohli diváci pozrieť v mestách Banská Bystrica, Bratislava, Liptovský Mikuláš, Košice, Nitra, Poprad, Piešťany, Prešov, Rimavská Sobota, Trenčín, Trnava a Žilina. Rádio Devín ponúklo spolu s pravidelným sobotným vysielaním operných diel aj sériu ôsmich priamych prenosov z Metropolitnej opery New York (prehľad sme priniesli TU…).

Prehľad článkov sezóny 2017/2018 je k dispozícii v online archíve Opera Slovakia TU…

Opernú sezónu ako celok zhodnotila slovenská operná kritika odpoveďami na otázku Opera Slovakia:

Ako hodnotíte uplynulú opernú sezónu 2017/2018 na Slovensku?

Lýdia Dohnalová, muzikologička, kritička a publicistka

,,Možno sa nebude zdať na prvý pohľad priliehavé hovoriť v súvislosti so Žilinou o hudobnodramatických žánroch. No aj keď v meste nie je stála scéna, dôvtipná dramaturgia Štátneho komorného orchestra dbá a zdôrazňuje v programoch vokálne/vokálno-orchestrálne umenie. Jednou z osvedčených foriem sú pódiové (resp. poloscénické) uvádzania operných opusov, ktoré sa osvedčili a sú publikom mimoriadne vyhľadávané. Za takouto formou hľadajme rakúskeho dirigenta a muzikológa, erudovaného špecialista v odbore Christiana Pollacka. Spoluprácu s ním započal žilinský orchester už r. 2000, od tých čias mohli poslucháči zažiť rad uvedení operných/operetných opusov od Verdiho, Mascagniho, Rossiniho, Straussa, väčšinu z nich nahrali na CD. Pollack privádza ansámbel sólistov, ,,využíva” flexibilné schopnosti nášho ŠKO a niektorého zo slovenských zborov. Zaujal ma jeho ostatný návrat do Žiliny v uplynulej sezóne, kedy (koncom novembra) ponúkol vo svojej impozantnej ,,adjustácii” Pucciniho operu Madama Butterfly (s rakúsko-česko-švédskou sólistickou zostavou). Treba zdôrazniť, že v týchto uvedeniach nikdy nejde o zľahčovanie: Pollack zasahuje do partitúry veľmi znalo, inteligentne a vkusne, ako dirigent je pohotový, kreatívny, vždy (ako tomu bolo aj teraz) garantuje vyrovnanú kvalitu. Veľmi oceňujem jeho model kvalitnej opernej logistickej misie”…

Vysoký kredit majú žilinské matiné pre deti, z ich programu na tomto mieste spomeniem veľmi úspešné uvedenie krátenej verzie opery Bastien a Bastienka od W. A. Mozarta (11. 3.), pod realizáciu ktorej sa výrazne, popri speváckych protagonistoch, podpísali dirigent Daniel Simandl a vtipný moderátor Martin Vanek.

V sérii programov ŠKO nie je málo ani solitérnych vokálnych prezentácii (najmä mladých spevákov), osobitnú pozíciu zaujal 22. 4. koncert-finále Medzinárodnej speváckej súťaže Rudolfa Petráka, pod taktovkou Karola Kevického.

Dramaturgia sa nezabudne každú sezónu zavďačiť svojmu vernému publiku aj recitálom niektorej zo speváckych hviezd. Termíny 15. a 16. februára 2018 patrili výdatne medializovanej českej mezzosopranistke Andrei Kalivodovej-Togel. Jej operno-muzikálový galakoncert, priznám sa, ma nenadchol. Očakávané nadšenie sa (v mojom prípade) nekonalo. Zážitok, napriek príkladným dirigentským vkladom Leoša Svárovského a napokon prenikavej vehemencii speváčky, ostal niekde na polceste.

Jana Kurucová, Martin Leginus, ŠKO Žilina,
foto: Roderik Kučavík

Naopak – nielen z oblasti vokálnej, ale celkovo, za jeden z vrcholov sezóny 2017/2018 považujem (nielen ja) galakoncert našej mezzosopranistky Jany Kurucovej, konaný ako dôvažok 44. sezóny ŠKO. Sólistka Deutsche Oper Berlin, prirodzená, viac skromná umelkyňa, obdarená talentom, hlasom, sebareflexiou, muzikalitou…, pripravila spolu s orchestrom a dirigentom Martinom Leginusom 28. júna ozajstný sviatok, celebrujúci hudbu v áriách W. A. Mozarta (pozn. red.: recenziu koncertu sme priniesli TU…). Určite sa už dnes môžeme tešiť na nové mozartovské CD, ktoré vzápätí nahrala v žilinskom Dome umenia Fatra. Rada si počúvajúc disk pripomeniem krásne umenie a nezabudnuteľný večer s Janou Kurucovou…”

Dita Marenčinová, muzikologička, kritička a publicistka

,,Uplynulá sezóna (2017/18) v opere Štátneho divadla v Košiciach prezentovala dramaturgicky pozitívny umelecký rozptyl všetkých troch uvedených inscenácií, v ktorých jedinečným slnečným papršlekom bola v Košiciach po prvýkrát uvedená Verdiho opera Falstaff. Tri operné inscenácie z hľadiska réžie zvestovali určité súvislosti a nadväznosť na v súčasnosti praktizovanú opernú realitu v širšej, ale aj lokálnej inscenačnej praxi. Mali sme možnosť a bolo aj zaujímavé sledovať prácu troch režisérov, z ktorých dvaja – Jiří Menzel a Juraj Nvota zatiaľ prichádzali do kontaktu s operami len veľmi zriedka. Tretí – Imre Halasi má za sebou celý rad operetných, aj operných réžií.

Prečo to uvádzam? Jiří Menzel, filmový a činoherný režisér odovzdal divákovi rukopisne absolútne čistú inscenáciu Verdiho opery Falstaff v podmanivej interpretácii myšlienkovej podstaty tohto veľdiela, ako sa ona javí tak u Shakespeara, ako aj u Verdiho. Poobzerať sa za seba a humor využívať ako nástroj reflexie nášho života, to je podstata, ktorú Jiří Menzel majstrovsky vklinil do tejto prvotriednej košickej opernej inscenácie. W. A. Mozart: Don Giovanni v réžii Juraja Nvotu. Podobne ako Menzel mal aj tento režisér na pamäti, že pracuje nielen s libretom (textom), ale, a hlavne, s hudbou. Do inscenácie vpustil viacero inovačných prostriedkov, nielen, ale aj vzhľadom k dávno minulému príbehu, ktorý sa mohol a môže odohrávať kedykoľvek a kdekoľvek. Juraj Nvota nastolil problém jedinca, (riešil ho, samozrejme v úzkej súčinnosti, podobne ako Menzel so sólistami), a odkrýval „žartovnú“ tragédiu, (dramma giocoso) jedinca (Don Giovanni) hľadajúceho podstatu a zmysel bytia v nikdy nekončiacej a povrchnej láske. Inscenácia Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky v réžii Imre Halasiho patrila k slabším ohnivkám dramaturgicky dobre vystavanej reťaze. Sú to naozaj poviedky, ale so spoločnou platformou, ktorú režisér má možnosť uplatniť ako formotvorný i obsahom naplnený jednotiaci prvok. Koncíznejšia, vnútornejšia práca s charaktermi postáv, vnútorný rytmus inscenácie i vzlet – fantázia, poviedka – skutočnosť bledli a stierali sa na scéne (Henriette Laczó), ktorá taktiež neakcentovala možnosti, operou ponúkané.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
P. Mikuláš (Falstaff), J. Zsigová (Meg Page), T. Paľovčíková (Alice Ford), L. Čermáková (Mrs. Quickly),
foto: Joseph Marčinský

V hlavných i vedľajších rolách sa realizovalo okolo 40 sólistov, vrátane alternácií. Domáci, aj hostia. Z tohto veľkého radu pripomeniem nezabudnuteľného Falstaffa Petra Mikuláša. Majstrovsky poodkryl ľudskú substanciu svojej postavy, aj so všetkými jej slabosťami, aby sugestívne vypointoval to, čo mali na mysli skladateľ aj básnik – „životnú“ filozofiu starnúceho muža. Marián Lukáč, pilier operného súboru v Košiciach aj tentoraz dokázal, že je majiteľom širokého spektra charakterotvorných prvkov, vediac ich aj náležite rozvinúť. Typológia ním stvárnených postáv bola mimoriadne pestrá. Zlovestné postavy v Hoffmannových poviedkach (Lindorf, Coppélius, Miracle, Dapertutto), kontroverzné bytie Dona Giovanniho, či klamaný Ford (Falstaff), boli jedinečnou prehliadkou Lukáčovho talentu. Tieto reflexie nemôžu, z pochopiteľných príčin priniesť vyjadrenia k všetkým sólistom. Len strohú konštatáciu, že ansámbl sólistov fungoval zväčša umelecky vyrovnane. Príjemným prekvapením bola napr. koloratúrna sopranistka Nicola Proksch (Hoffmannove poviedky), k úspechom inscenácií prispeli i ďalšie, Michela Várady, Gabriela Hübnerová, Myroslava Havryliuk, Janette Zsigová…

Do práce s orchestrom sa zaangažovala štvorica dirigentov: Martin Leginus, Maroš Potokár, Ján Novobilský a Vinicius Kattah. Ten vzbudil pozornosť sugestívnym naštudovaním a dirigovaním opery Don Giovanni. Pri zachovaní Mozartovej hudobnej dikcie, sa prekvapivo dokázal s touto hudbou akoby pohrať v tempách, i v dynamike, pri tom všetkom i s rešpektom voči sólistom.

Zbor pod vedením dirigenta Lukáša Kozubíka je veľkou devízou košickej opery a nebolo to ináč ani v uplynulej sezóne. Stále prítomná hudobná, spevácka i výrazová pohotovosť jeho členov bola už takmer neodmysliteľná pri jeho spoluúčinkovaní v inscenáciách. Pozornosť si zaslúžia mimoriadne dobré a výstižné preklady k operám FalstaffDon Giovanni z pera (počítača) Šimona Marinčáka, ktoré do titulkov upravil dramaturg Peter Hochel.

Tri košické inscenácie z uplynulej sezóny (2017/2018) vnímam zo spätného pohľadu ako reťazec umeleckého procesu, ktorý v primárne autonómnej opernej reflexii sa javí ako umelecky prínosný.”

Michaela Mojžišová, muzikologička, kritička a publicistka

,,S výnimkou košického Dona Giovanniho a banskobystrickej Grófky Marice som videla všetky premiéry uplynulej opernej sezóny.

Ak vezmem do úvahy dramaturgickú aj realizačnú zložku nového repertoáru, sezóna 2017/2018 nebola priam najvydarenejšia, pričom ju problematizuje najmä Slovenské národné divadlo. Jeho dramaturgia vyvolávala pochybnosti už „na papieri“ a inscenačné podoby diel túto skepsu potvrdili. Ravelovská operno-baletná dvojička sa v divadelnej poetike rozpadla, takže výsledkom je dvojvečer, ktorý okrem skladateľovho mena a (umelej) snahy dať príležitosť obom hudobno-divadelným súborom SND nič neprepája. Poľská krv ako titul operetného repertoáru, ktorý má v SND svoje legitímne miesto, mohla byť dôstojným predskokanom jubilea 2020. Že nie je, za to môže jej výtvarne kašírovaná, režijne bezradná inscenácia. Plánovaný vrchol sezóny a dôkaz vysokých ambícií Opery SND, Rimského-Korsakovov Sadko v réžii hosťujúceho Davida Kramera, vzhľadom na hystériu, ktorá ho sprevádzala (pozn. red.: písali sme o tom TU…), priniesol divadlu viac škody než osohu. No napriek tomu, že sa s Kramerovým nihilistickým posolstvom osobne nestotožňujem, Sadka považujem za profesionálne dobrú inscenáciu. Je preto veľká škoda, že z javiska zmizol po dvoch premiérových večeroch, teda prv, než by stihol svoje kvality obhájiť (alebo aj neobhájiť) pred početnejším publikom. (Chcem veriť webovej stránke SND, avizujúcej návrat Sadka vo februári 2019).

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Alexander Krasnov (Scarpia), Jolana Fogašová (Tosca),
foto: Pavol Breier

Opernú sezónu SND tak, paradoxne, zachránila Pucciniho Tosca, ktorá bola nasadená ako „kasový“ titul. Stalo sa tak vďaka inteligentnej, archetypálne realistickej, divákovi sa nepodkladajúcej inscenácii Martina Bendika, divadelne plnokrvnému hudobnému naštudovaniu Rastislava Štúra a viacerým výborným sólistickým výkonom (Jolana Fogašová, Boldizsár László, Alexander Krasnov). Pre dobrý obraz o opernej sezóne SND to však nepostačuje. A keď vezmeme do úvahy derniéru či dočasné (?) odloženie viacerých projektov, ktoré divadlu dávali akú-takú tvár (Židovka, Bohéma, predtým Vec Makropulos), a naopak, udržiavanie dávno expirovaných inscenácií (Carmen, La traviata, Nabucco), tak to s našou prvou scénou stojacou na prahu osláv jej storočnice vôbec nevyzerá ružovo.

S istými rozpakmi sa pozerám aj na súčasné profilovanie banskobystrickej Štátnej opery. Tá síce pod šéfovskou kuratelou Šimona Svitoka aj naďalej udržiava zmysluplnú dramaturgickú metódu, kombinujúcu „kassastücky“ (La traviata, Grófka Marica) s exkluzívnymi titulmi (La Gioconda), no čo sa týka režisérskych poetík, zdá sa, že zaznel povel „Modernému divadlu chrbtom, divákovi čelom!“. Už dlho som v Banskej Bystrici nezažila inscenáciu, ktorá by saturovala nielen zmyslovú, ale aj intelektuálnu stránku vnímania. Ja osobne začínam u Banskobystričanov vnímať nedostatok divadelníckej ambicióznosti, ktorá bola ich doménou aj v časoch, keď pre ňu v ostatných slovenských divadlách nebolo miesta.

Odvaha v ostatných rokoch (najmä po nástupe Karola Kevického), naopak, nechýba košickému Štátnemu divadlu. Napriek tomu, že Hoffmannove poviedky boli v inscenačnej (a na mnou videnej prvej premiére aj speváckej) zložke krokom vedľa, dramaturgia košickej sezóny mala jednotiacu líniu (silní mužskí anti-hrdinovia – Falstaff, Hoffmann, Don Giovanni), aj divadelno-poetickú pestrosť. Navyše, domáci súbor vo všetkých svojich zložkách (sólisti, zbor, orchester) je momentálne v dobrej kondícii – zdá sa, že po dlhých rokoch mizérie zažívajú Košičania dobré časy.

K vrcholným spevácko-hereckým kreáciám uplynulej sezóny by som, popri už spomenutých sólistoch bratislavskej Toscy (najmä po všetkých stránkach skvelá Jolana Fogašová a ruský barytonista Alexander Krasnov v herecky i vokálne úžasnej štúdii zloducha Scarpiu), pripísala aj vokálne obdivuhodne sviežeho Petra Mikuláša (Falstaff), muzikálneho Mariána Lukáča (Ford) či spevácky impozantného, herecky mnohovrstevného Zoltána Vongreya (špión Barnaba). Spomedzi vokálno-hudobných zážitkov, ktoré nám poskytli agentúry KAPOS a Gesamtkunstwerk, vyzdvihujem Magdalénu Koženú s Venice Baroque Orchestra – strhujúci večer, spájajúci exkluzívnu händlovskú dramaturgiu so vzácne štýlovou interpretáciou.”

Lýdia Urbančíková, muzikologička, dramaturgička, kritička, hudobná historička a publicistika

,,Vzhľadom k tomu, že som sa osobne zúčastnila na väčšine operných premiér v Štátnom divadle v Košiciach a na koncertoch Štátnej filharmónie Košice, kde zneli opera a opereta, môžem zodpovedne vyhlásiť, že operná sezóna bola tvorivá, náročná a úspešná.

Z divadelných premiér možno hodnotiť ako najkvalitnejšie umelecké naštudovanie Verdiho opery Falstaff. Inscenácia potvrdila, že ak sú v zhode hudobné naštudovanie, operná réžia a jej myšlienkové vyznenie v kultivovanej scénickej a výtvarnej podobe a ak je spolupráca a tvorba všetkých zúčastnených zložiek inscenácie na vysokej umeleckej úrovni, stáva sa predstavenie jedinečným a úspešným. Nápaditá réžia Jiřího Menzla a výborné hudobné naštudovanie Martina Leginusa našli vzájomný dialóg aj so sólistami, najmä hlavným predstaviteľom Petrom Mikulášom. Naopak, aj pri najkvalitnejších sólistických výkonoch sa nedostatky pri réžii a hudobnom naštudovaní prejavia na celkovom vyznení diela Hoffmannove poviedky. Aj pri kritickom nazeraní k naštudovaniu Mozartovej opery Don Giovanni sme zaregistrovali, že nie vždy sú v rovnováhe réžia, scéna a „prenos“ do agresívnej súčasnosti so skvelým štýlovým hudobným naštudovaním Viniciusa Kattaha a s výbornými sólistickými výkonmi (M. Várady, M. Lukáč, M. Onufer, Cs. Kotlár a ď.)

K mimoriadnym udalostiam v Štátnom divadle patril novoročný galakoncert Evy Urbanovej a Michala Lehotského v dramaturgii hosťujúceho Daniela Jägera (12. 1. 2018), na ktorom orchester a zbor ŠD Košice dirigoval Robert Jindra. Spomedzi árií Verdiho, Pucciniho, Mascagniho, Cileu ma najviac zaujal duet Elisabetty a Dona Carla, ktorý vyznel v úžasnej súhre oboch sólistov a celého ensemblu. Jindra spájal, tvorivo ponáral každý tón všetkých interpretov do pôsobivej nádhery.

Novoročný koncert Evy Urbanovej v Štátnom divadle Košice, 2018,
Eva Urbanová, Michal Lehotský, Robert Jindra, Orchester ŠD Košice,
foto: Daniel Jäger

Nie inak tomu bolo aj na jeho hosťovaní v koncertnej sezóne Štátnej filharmónie Košice, či už na Otváracom koncerte 49. koncertnej sezóny (28. 9. 2017), ako aj na koncerte s názvom „Objavme Francúzsko“, sólistkou bola sólistka Berlínskej opery Jana Kurucová. Predniesla neznáme piesne E. Chaussona Poéme de l´amour (pozn. red.: recenziu koncertu sme priniesli TU…). V rovnakom duchu považujem za nezabudnuteľný večer s českým barytonistom Romanom Janálom. So Štátnou filharmóniou a jej šéfdirigentom Z. Müllerom predniesol Piesne a tance smrti M. P. Musorgského, ktoré boli nielen dramaturgickým objavom sezóny, ale aj hlbokým umeleckým zážitkom. Nemožno tiež nespomenúť záverečný koncert Štátnej filharmónie (21. 6. 2018), na ktorom Z. Müller dokázal, že je súčasne dirigentom opery Národního divadla v Prahe, keď pripravil poslucháčom pôsobivý prierez operou Carmen a predstavil Kanaďanku altistku Mireille Lebel a Taliana Luciana Mastra ako operne exponovanú temperamentnú, dramatickú, výnimočnú dvojicu (pozn. red.: recenziu koncertu sme priniesli TU…). Bol to výkon, s akým sa na scéne divadla nestretávame a preto by som uvítala aspoň výnimočne hosťovanie Z. Müllera v košickom Štátnom divadle.”

Vladimír Blaho, kritik a publicista

,,Z operných premiér troch slovenských operných divadiel som nevidel iba tri (v SND Vanekovo pásmo pre deti Z opery do opery, v banskobystrickej Štátnej opere Grófku Maricu a v Štátnom divadle Košice Dona Giovanniho). Domnievam sa, že celkovo sezóna balansovala medzi úspechmi a priemerom. V oblasti dramaturgie bola sezóna v SND málo vyvážená, prvý Ravelov dvojtitul pokračoval v spolupráci operného a baletného súboru, čo je vzhľadom k celkovému počtu premiér dosť luxusné. Veľké otázniky nastali po premiére Korsakovej opery Sadko, a to tak z hľadiska dramaturgického ako režijného. Najvydarenejším titulom zostalo najtradičnejšie divácke dielo Tosca s vyrovnanosťou jednotlivých inscenačných zložiek.

Košická dramaturgia sa zamerala na významné tituly svetovej opernej literatúry, ktoré zvládla na značne diferencovanej úrovni. Menzelov Verdiho Falstaff, hoci trocha podcenil tragikomickú rovinu diela, zostal asi najvydarenejšou inscenáciou opernej sezóny 2017/2018 vôbec. Naopak prehrou bola inscenácia Hoffmannových poviedok tak režijne ako hudobne. Dielo nemožno inscenovať bez kvalitného predstaviteľa Hoffmanna.

V Banskej Bystrici po priemernej Traviate s úskaliami najmä v speváckej zložke, bola vrcholom Ponchielliho La Gioconda s prijateľnou divadelnou stránkou, dobrým hudobným naštudovaním a skvelým speváckym obsadením. V oboch inscenáciách hosťovali talianski tenoristi, jeden sklamal, druhý nadchol.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Jolana Fogašová (La Gioconda), Zoltán Vongrey (Barnaba), Agnieszka Zwierko (La Cieca),
foto: Jozef Lomnický

Spevácky k pozoruhodným výkonom sezóny patril Lehotského Sadko, a predovšetkým Fogašovej Gioconda i Tosca, výborný bol aj Cavaradossi Boldizsára Lászlóa. Vo Falstaffovi zažiaril Peter Mikuláš. Z operných koncertov agentúr boli skvelé recitály Brownleeho a Koženej, mierne zaostali vystúpenia Kurucovej a Plachetku. Nejaký oživovací impulz by potrebovali aj slabo navštevované koncerty Opery SND Voci da camera. V ukončenej sezóne mi chýbal akýsi moment prekvapenia, ak len za ne nebudeme považovať postupné presadzovanie sa niektorých sólistov (F. Tůma, M. Šebestová). Festival Eurokontext v SND som nemohol sledovať pre pobyt v zahraničí. Ani väčšina hosťovačiek v Opere SND neoslnila (Novikova v Traviate, či Kučerová a Bršlík v Predanej neveste.”

Jozef Červenka, kritik a publicista

,,Sezóna 2017/2018 v Opere SND, v porovnaní so sezónou minulou, bola v znamení výrazného poklesu kvality. Ak boli v predchádzajúcej sezóne (napriek dvom špičkovým premiéram ArsildaŽidovka) signály o dramaturgickej nekoncepčnosti, náhodnej voľbe titulov, absencii dlhodobejšej vízie, ignorácii potenciálu domáceho súboru a diváckej nečitateľnosti, tak vtedy pomenované problémy sa v aktuálnej končiacej sa sezóne nepodarilo riešiť – naopak, boli výrazne prehĺbené. Dramaturgický plán obsahoval opäť spoločný projekt operného a baletného súboru v podobe krátkej opery Španielska hodinka a baletu Dafnis a Chloé Mauricea Ravela; opera tu však ťahala za kratší koniec (dirigent Vinicius Kattah, réžia Pavol Smolík). Nasledovala medzinárodná koprodukcia Sadko Nikolaja Rimského Korsakova, ktorá napriek kvalitnej režijnej (David Kramer) i hudobnej podobe (Rastislav Štúr), bola pre zistenia o zdravotnej závadnosti časti scény predčasne stiahnutá z repertoáru (pozn. red.: písali sme o tom TU…). Opereta Oskara Nedbala Poľská krv mala byť prvým príspevkom k blížiacej sa storočnici SND, túto ambíciu však najmä režijne (Marián Chudovský) nenaplnila. Pôvodne odvážne avizovanú Elektru nahradila Tosca s očakávaným veľkým diváckym potenciálom. Z náhradného titulu sa napokon stala najvydarenejšia premiéra sezóny Opery SND – originálna a inteligentná režijná koncepcia (Martin Bendik) a kvalitné hudobné naštudovanie (Rastislav Štúr).

V banskobystrickej Štátnej opere som mal možnosť zhliadnuť iba premiéru La Gioconda, veľmi ambiciózny titul, ktorého hudobné naštudovanie (Igor Bulla), spevácke výkony i zaujímavá réžia (Dominik Beneš) patrili k ozdobe sezóny v celoslovenskom kontexte. Tá bola plynulým pokračovaním dlhodobo uplatňovanej línie vyváženosti medzi diváckou atraktivitou a dramaturgickou hodnotou.

V Opere Štátneho divadla v Košiciach som navštívil dve premiéry z troch. Falstaff zaujal predovšetkým vynikajúcim hudobným naštudovaním (Martin Leginus) i speváckym obsadením. Naopak Hoffmannove poviedky by som označil ako prepadák slovenskej opernej sezóny, najmä za neakceptovateľnú scénickú podobu (Imre Halasi).

Andrea Marcon, Magdalena Kožená, Venice Baroque Orchestra,
koncert abonentného cyklu spoločnosti Gesamtkunstwerk, 2017,
foto: Robert Tappert

Z ostatných operných udalostí uplynulej sezóny by som vyzdvihol koncert árií z opier G. F. Händela s Magdalenou Koženou a Venice Baroque Orchestra s dirigentom Andreom Marconom v rámci abonentného cyklu Gesamtkunstwerk.

Výnimočné spevácke výkony sezóny 2017/2018: Michal Lehotský (Sadko), Pavol Bršlík (obnovená Predaná nevesta, SND), Jolana Fogašová (La Gioconda, Tosca), Paolo Lardizzone (La Gioconda), Michaela Šebestová (La Gioconda), Peter Mikuláš (Falstaff), Marián Lukáč (Falstaff).”

Pavel Unger, kritik a publicista

,,Prírastkov s potenciálom obsadiť miesto v dejinách troch slovenských operných domov som zaznamenal len minimum. Sezóna preverila piatich domácich režisérov, pričom z nich sa výraznejšie zapísal práve „neoperný“ Juraj Nvota. Žiaľ, opäť sklamala Opera SND, ktorá pred blížiacou sa storočnicou nevysiela signály o pripravenosti na jubileum, ani o zrozumiteľnej a zmysluplnej koncepčnosti. Ostatná sezóna patrí k historicky najslabším. Zo štyroch prírastkov, pochádzajúcich z uzučkého intervalu trinástich (s operetou pätnástich) rokov z vyše štyristoročnej existencie operného druhu, ostala Ravelova jednoaktovka Španielska hodinka takmer bez repríz. Rimského-Korsakovov Sadko zmizol hneď po premiére pre zdraviu škodlivú scénu (potvrdenú odborným posudkom) a následne vyhlásenú štrajkovú pohotovosť súboru (pozn. red.: písali sme o tom TU…). Ostala teda len doplnková opereta Poľská krv a v závere sezóny notoricky známa Tosca.

Pomer nákladov na nové inscenácie k výnosom z nich, by bol určite zaujímavým ukazovateľom. Obzvlášť v situácii, keď sa inštitúcia ocitla v omračujúcom zápornom hospodárskom výsledku. Nová ministerka kultúry Ľubica Laššáková sľubovala audit, no jeho výsledok (ak sa vôbec uskutočnil) nie je známy. Podobne ako iný očakávaný krok. O rok sa končí funkčné obdobie generálneho riaditeľa SND a riešiť situáciu bolo neskoro už včera. Či už v alternatíve opätovného predĺženia zmluvy súčasnému, alebo dezignovaním nového, buď formou menovania alebo konkurzom. Rok na prípravu navigácie komplikovanej inštitúcie nestačí.

Z inscenačného hľadiska režijne a najmä výtvarne zlyhala Poľská krv, viac silenej extravagancie než odkrytia podstaty predlohy odkryl Sadko (réžia Daniel Kramer) a bez príťažlivejšej centrálnej myšlienky uviazla Španielska hodinka. Napokon Tosca síce nezrkadlila provokatívnu poetiku Martina Bendika, no ani pádnejšie nezargumentovala dôvod jej opätovného nasadenia. Navyše, pri ponuke jediného reprezentatívneho obsadenia, aj toho, okrem Jolany Fogašovej, tvoreného zahraničnými hosťami. Oveľa pozitívnejšie vyzneli všetky hudobné naštudovania, čo je určite dobrá správa pre našu prvú scénu.

Ani divadlá mimo Bratislavy sa neobišli bez premiérových lapsusov. V náročne nastavenom dramaturgickom pláne Štátneho divadla v Košiciach do tejto kategórie zapadli bezducho režírované a hudobne približné Hoffmannove poviedky. Profil sezóny vyvážili dve aj celoštátne nadpriemerné inscenácie. Réžie Verdiho Falstaffa sa ujal filmár Jiří Menzel, hudobne ho pripravil Martin Leginus a titulnú postavu stvárnil Peter Mikuláš. Výsledok bravúrne zjednotil hudbu s javiskovým dianím a drobnokresbou postáv. K úspechom priraďujem aj Mozartovho Dona Giovanniho, kde si dezignovaný šéfdirigent Vinicius Kattah s partitúrou „zažongloval“ a v rámci štýlu ponúkol nezvyklé variácie. Podnetná, hoci mierne polemická, bola réžia operného debutanta Juraja Nvotu a zaujal celý rad sólistických výkonov.

V banskobystrickej Štátnej opere, okrem operetnej premiéry výlučne zameranej na taliansku tvorbu, Verdiho Traviata doplnila (popri Poľskej krviHoffmannových poviedkach) trojicu celoslovenských top neúspechov. Zato v Ponchielliho La Gioconde sa súbor plne rehabilitoval predovšetkým v zložke sólistickej. Výkony Jolany Fogašovej, Michaely Šebestovej, Paola Lardizzoneho a Zoltána Vongreya vyzdobili solídnu inscenáciu Dominika Beneša, pod precíznou taktovkou Igora Bullu.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Lawrence Brownlee, Speranza Scappucci, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Z operných podujatí mimo divadiel najvyššie svetové kritériá dosiahol recitál tenoristu Lawrencea Brownleeho, usporiadaný v spolupráci BHS a agentúry Kapos. Naopak, nevysvetliteľnou škvrnou sezóny ostáva ignorovanie päťdesiateho výročia javiskového debutu Edity Gruberovej. Prvý vstup na profesionálne dosky absolvovala práve v Opere SND. Žiaľ, na rozdiel od mnohých metropol, kde záverečné potlesky v rámci jubilejného a zároveň rozlúčkového turné trvali aj hodinu, sa v jej rodisku neudialo nič. Ani samotné divadlo túto historickú udalosť nereflektovalo. Ďalšia vizitka s trpkou príchuťou.”

Zostavil: Ľudovít Vongrej

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár