Siedmy abonentný koncert 93. sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu RTVS venuje Ukrajine

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
RTVS chce touto formou vyjadriť spolupatričnosť a solidaritu s Ukrajinou a jej obyvateľmi, ktorí prechádzajú neľahkou skúškou. Práve hodnoty demokracie, slobody prejavu, dodržiavania ľudských práv a rešpektovania medzinárodného práva sú základom civilizovanej spoločnosti, cez ktoré umenie a hudba kultivujú ľudského ducha.

(PR článok, SOSR)

Koncert sa uskutoční v piatok 18. marca 2022 o 19:00 h. vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Konstantin Ilievsky, dirigent
Alexandre Dimcevski, husle

Ilja Zeljenka: Musica Slovaca
Levko Revutsky: Symfónia č. 2 E dur, op. 12
Dmitrij Šostakovič: Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol, op. 77

Ilja Zeljenka (1932 – 2007) patrí k významným skladateľom slovenskej hudobnej avantgardy druhej polovice 20. storočia. Počas štúdia na gymnáziu začal súkromne študovať harmóniu a kontrapunkt, neskôr pokračoval na VŠMU v Bratislave v triede Jána Cikkera. Začínal ako dramaturg Slovenskej filharmónie, pracoval v Československom rozhlase v Bratislave, bol členom Zväzu slovenských skladateľov, odkiaľ ho vtedajšia politická moc vylúčila v roku 1973. Priaznivá spoločenská klíma po novembri 1989 umožnila Zeljenkovi návrat na hudobnú scénu, mnohé z jeho skorších diel uzreli svetlo sveta.

Svoje kompozičné úsilie pretavil do množstva scénickej a filmovej hudby, okrem toho komponoval klavírne sonáty, sláčikové kvartetá, koncertné a komorné diela, ktoré korunuje deväť symfónií. Zeljenkovo kompozičné uvažovanie vychádzalo z klasikov európskej moderny. Pri formovaní hudobného jazyka sa ukazuje viacero aspektov: počiatočný príklon k neoklasicizmu, neskoršie osvojenie si postwebernovských koncepcií, vplyv Novej hudby až po expresionistické črty 60. rokov. Azda takéto hlboké bádanie mu poskytlo to, že jeho nový charakter zvuku a formy boli úspešne prijaté na Slovensku i v zahraničí.

Ilja Zeljenka (1932 – 2007), foto: Pavel Kastl

Musica Slovaca, skladba pre husle a sláčikový orchester na ľudové piesne z Čičmian a Dolného Vadičova vznikla na objednávku Slovenského rozhlasu v roku 1975 pre rozhlasovú súťaž Prix de musique folklorique de Radio Bratislava. Skladba na pomerne krátkej časovej ploche ukazuje „šírku a krásu slovenskej zeme“, badať v nej esenciu slovenského folklóru, ku ktorému mal skladateľ blízko. Základom je tematické jadro, z ktorého sa odvíja celá skladba, originálnou rytmickou nápaditosťou strieda rôzne melodické úseky. Pôvodne bola skladba venovaná Slovenskému komornému orchestru, vďaka čomu sa stala hranou a poslucháčsky obľúbenou. Zeljenka skladbu transkriboval pre rôzne iné zoskupenia, napr. sláčikové kvarteto, klavírne trio, či štvorručný klavír. V roku 2000 bola ocenená Cenou SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby, čím ju radí k trvalým hodnotám slovenskej hudby.

Ukrajinský skladateľ, pedagóg a hudobník Levko Mykolajovych Revutsky (1889 – 1977) sa narodil vo vzdelanej rodine, odkiaľ mal hudobné základy, v ktorých pokračoval počas štúdia na Kyjevskej univerzite a neskôr na konzervatóriu. Sám sa neskôr stal pedagógom na Lysenkovom hudobno-dramatickom inštitúte, kde sa popri tom intenzívne venoval komponovaniu rôznych žánrov. Revutskeho tvorivé dedičstvo – dve symfónie, dva koncerty pre klavír a orchester a sláčikové kvarteto skončili v ohni počas požiaru Kyjevskej filharmónie v roku 1928. Iné diela boli zase spálené v kachliach počas studených zím v okupovanom Kyjeve.

Zvlášť bolestivá bola strata partitúry Symfónie č. 2 E dur, op. 12, ktorá pre Revutskeho znamenala veľa. Dielo, ktoré bolo dokončené v roku 1927 a prezentované pod taktovkou dirigenta Waleriana Bierdiajewa na ukrajinskej súťaži pri príležitosti 10. výročia Októbrovej revolúcie uviedli nielen symfonické orchestre Kyjeva, Charkova, Odesy, ale aj v zahraničí – Poľsko, Litva, Lotyšsko, Nemecko, USA. Prichádzali pozitívne ohlasy, zdôrazňujúce jasnú národnú „farebnosť námetu“ a vysokú profesionalitu kompozičnej tvorby mladého ukrajinského skladateľa. Revutsky spomína dve krídla kreativity, ktoré v diele spája: „ukrajinizáciu“ a „europeizáciu“, teda asimilácia národného so všetkým novým, čo bolo vo vtedajších hudobných procesoch západnej Európy.

Po zničení nôt požiarom a istej ideologickej nevhodnosti spájaných štruktúr, vznikla v roku 1940 druhá verzia, ktorá bola ocenená Štátnou cenou ZSSR. V povojnovom období bola symfónia uvádzaná výlučne v druhej verzii. Až v roku 2020 sa v archívoch Ľvovskej filharmónie našlo prvé vydanie symfónie zostavené prevažne z odpisov a partov, ktoré sa vyhotovili počas prvotných uvádzaní. V roku 2020 bola prvá verzia symfónie vydaná vydavateľstvom Musical Ukraine a po prvýkrát uvedená po dlhej prestávke v Kyjeve 22. septembra 2020. Ľvovská opera toto vydanie v ostatných dňoch sprístupnila na svojom webe a ponúkla na znak podpory a objavenia kultúrneho bohatstva Ukrajiny.

V dejinách svetovej hudobnej kultúry je Symfónia č. 2 „ukrajinskou hudobnou encyklopédiou“, uznávaná ako prvé ukrajinské národné dielo v symfonickom žánri. Symfónia pozostáva z troch častí. Všetky časti sú lyrické, rôznorodé v žánroch, obrazoch a náladách. Hlavnou témou prvej časti je jarná pieseň „Ach, jar, vesnitsa“, na ktorú spomína z rodnej dediny Irzhavets. Hudba je presiaknutá ľudovými piesňovými prameňmi, ku ktorým skladateľ pristupuje s veľkou úctou, bez toho, aby rušil zvuk folklórneho artefaktu. Národné melodické myslenie zároveň preniká do každého prvku symfónie, od štrukturálnych „tehál“ až po jemné kombinácie farebných zvukov.

Symfónia č. 2 je pravdepodobne najjasnejším odrazom ukrajinskej mentality v hudbe – počujeme nesmiernu lásku k prírode, očakávanie snov, hrdinskú minulosť a vieru v šťastnú budúcnosť. V tejto „zvukovej kvapke existencie“ sa odzrkadlil celý duchovný priestor ukrajinského umelca, od obrazov rodného domu až po majestátnosť celej ukrajinskej zeme.

Revutskeho hudba získala vo svete široký ohlas. Jeho diela boli ocenené titulmi Ľudový umelec ZSSR, Laureát štátnej ceny ZSSR, Štátna cena ZSSR a iné. Je to však vonkajšia stránka obrazu „šťastného sovietskeho života“. Politika stalinských represií ktorá mu vzala veľa priateľov, tragická smrť brata, neustála stranícka kontrola nad tvorivým procesom a nespravodlivá kritika však viedli k tomu, že v povojnovom období sa skladateľ zámerne vzdialil a rozhodol sa naplno venovať pedagogickej práci. Jeho rozhodnutie skončiť s komponovaním hudby po roku 1956 nebolo prejavom umelcovej tvorivej krízy, bolo to hlboko zmysluplné rozhodnutie slobodného človeka – umelca.

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975) zastáva v dejinách hudby 20. storočia osamotenú pozíciu, a to aj vďaka svojmu životnému príbehu, ktorý taktiež poznačili politické a kultúrno-politické represálie. Jeho nevýslovne veľké dielo, vždy najvyššej kvality a bohaté na inšpiráciu, pôsobivo dokumentuje podstatné aspekty hudobnej histórie pred a po 2. svetovej vojne. Svojimi symfóniami a sláčikovými kvartetami vytvoril majstrovské diela, ktoré jasne vyvracajú, že „staré“ formy boli zastarané; práve v týchto dielach prekračoval prakticky všetky dovtedy platné normy.

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975), zdroj foto: internet

S jeho osobou, jeho cestou človeka a umelca sa spájajú dejiny viacerých kultúrno-politických prúdov v ZSSR. Ešte mladý Sovietsky zväz hľadal umelecký profil – niečo, čo sa jednoducho nedá postaviť na rysovacej doske. Požiadavka, aby umenie bolo populárne, zrozumiteľné a nekomplikované, viedla k ostrému rozlišovaniu medzi tým, čo sa chce a čo nie, a skladatelia ako Šostakovič boli verejne očierňovaní. Spolu s ďalšími kolegami sa musel ospravedlniť pred politickými autoritami a bol tak vystavený úsudku tých, ktorí boli sotva kompetentní posúdiť hodnotu jeho práce.

Práve v tom čase pracoval na svojom Prvom husľovom koncerte, ktorý dokončil v roku 1948. História predstavenia diela ukazuje politické prenasledovanie, ktorému musel Šostakovič čeliť. Moskovské štátne hudobné vydavateľstvo, ktoré vydalo partitúru Koncertu pre husle a orchester č. 1 v roku 1957, pridelilo dielu opusové číslo 99, aby vzbudzovalo dojem, že ide o skladbu, ktorá bola práve dokončená. Koncert bol dokončený deväť rokov predtým, logickým priradením by bol opus 77. Úvodný text, ktorý predchádza partitúre, hovorí: „Skladateľ písal, prekonávajúc svoje chyby veľa vynikajúcich zmysluplných a expresívnych diel.“ Tento citát poskytuje dobrú predstavu o tom, s čím musel Šostakovič zápasiť – zápas, ktorý ho sprevádzal po celý život s rôznym stupňom závažnosti. Svoj Prvý husľový koncert venoval Davidovi Ojstrachovi, huslistovi storočia, ktorý ho prvýkrát uviedol 29. októbra 1955 v Petrohrade. Sprevádzala ho Leningradská filharmónia pod vedením Jevgenija Mravinského. 

Autor textu: Martin Kelemen, dramaturg SOSR

PR článok

Viac informácii o koncertoch SOSR nájdete na www.sosr.rtvs.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár